Kapitola 10

taka kratšia :))

Kapitola 10

„Kde si preboha bola?“ Vyštekla.

„Zachrániť naše veci.“ Kľudne som odpovedala.

„Mohli ťa pristihnúť. Vieš ako som sa bála?“

„Skoro ma už mali. No nakoniec som ušla. Zistila som, že hotel budú sledovať. Nemôžeme sa tu vrátiť. Kam pôjdeme?“ Chaoticky som rozprávala.

„Och. No takže buď pôjdeme do iného motela, kúpime si byt, alebo pôjdeme do New Yorku do školy.“

„Poďme už radšej potom sa porozprávame, len vážne nechcem aby vedeli, že tu sme.“

Nasadli sme na motorku a uháňali preč.

„Musíme sa zastaviť pri bankomate.“ Zakričala som jej. Nechápavo prikývla a o pár minút zastavila pri nejakom obchode. Zosadla som a smerovala k bankomatu.

„Čo sa deje? Načo potrebuješ TERAZ peniaze?“ Nervózne vedľa mňa prešľapovala, kým ja som vyberala všetky peniaze z účtu.

„Našli nás takto. Sledovali kde používam kartu.“

„Úha, to je niečo nové. Predtým ma hľadali len prvých pár týždňov a aj to len nejaký druhoradý strážci. Nevedeli ma ani nájsť a teraz ? Podľa platobnej karty?“ dumala.

Nasadli sme na motorku a Madi vyštartovala. Obzerala som aké je to mesto krásne veľké. Zastavili sme na letisku.

„Kam ideme?“ opýtala som sa a kráčala za Madison.

„Vybrala si peniaze, takže môžeme ísť letecky do New Yorku.“

„Načo?“

„Na školu. Už nemáme veľa peňazí a ja nechcem aby nás prepadli Rebelanti alebo lovci.“ musela som priznať, že som jej strach zdieľala. Bála som sa vždy keď som vyšla na ulicu či nás neprepadnú napr. Lovci. Nakoniec som súhlasila.

Kúpili sme 2 lístky do New Yorku lenže let nám šiel až o 4 hodiny takže sme sa šli najesť. Pojmom najesť myslím napiť sa krvi. Vošli sme do nejakej najbližšej uličky kadiaľ nikto nechodil a vybrala som dva sáčky s krvou.

Rozprávali sme sa a pili, keď nás zrazu prerušil tlmený smiech. Pozrela som sa skadiaľ ten smiech ide a takmer som sa zadusila krvou. Na začiatku uličky stáli traja rebelanti. Dvaja mi boli známi. Ten tretí prehovoril: „A nás neponúknete?“ Boli to asi tí spred nákupného centra. Automaticky som sa rozbehla ku Madison, ktorá stála odo mňa asi dva metre v prekvapenom, ale bojovom postoji. Schytila som ju za ruku a zneviditeľnila sa. Podarilo sa mi zneviditeľniť spolu s Madison. Bolo mi to prd platné, keďže jediný východ z uličky nám zatarasili Rebelanti a všade naokolo boli obrovské budovy.

„Do čerta kde sú?“ Zahundral jeden.

„Neviem, ale dnes tá blondína neodíde bez následkov. Zabila Shana a Trophia. Trophius by ju vedel hneď vycítiť.“ zašepkal mi jeden, ktorý mi bol známy.

„Veď čítajte myšlienky.“ Pošepkal posledný Rebelant. Jeho modré oči mi boli známe. Hľadela som naňho ako sa pilne sústreďuje aby začul moje alebo Madine myšlienky, ale márne. Cítila som ako Madi využúiva svoju schopnosť- blokovať iné sily. To je Darren. Konečne mi doplo. Ten mladý Rebelant, ktorý pomáhal ma zabiť pred nákupným centrom. Potichu som sa k ním približovala a cítila ako mi Madison stláča ruku. Asi 3 metre od nich som sa natlačila ku stene a pomaly prechádzala ďalej. Jeden z nich sa prechádzal po uličke a všade kopal alebo sa rozháňal rukami. Darren a ten posledný Rebelant stále stáli pri jedinom východe z uličky. Blížila som sa k Darrenovi. Zadržala som dych keď som okolo neho prechádzala. Zrazu niečo buchlo. Pozrela som sa do zadu kde by mala byť Madi a uvidela som ako sa po zemi smerom ku mne kotúľa plechovka. Ja som ju prekročila, ale Madison do nej zrejme náhodou kopla. Darren sa automaticky otočil a druhý dvaja rebelanti sa rozbehli smerom k nám. Madison som stále držala za ruku, keď som natiahla druhú ruku ku jednému rebelantovi, ktorý ku nám behal, a vystrelil mi znej prúd ohňa. Rebelant sa rozkričal od bolesti.

„Zabijem ťa!“ Zakričal druhý po tom čo uvidel ako tamten Rebelant zhorel.

„Bež Madi.“ Zakričala som a pustila ju. Pozrela na mňa či som sa zbláznila, ale ja som ju spražila pohľadom. „Bež!“ zavrieskala som znovu. Nakoniec vybehla z uličky skôr ako ju Darren stihol schmatnúť.

„Postaraj sa o túto, ja idem za druhou.“ Zakričal druhý Rebelant a rozbehol sa za Madison. Darren nebadane prikývol a otočil sa ku mne. Nikdy v živote som nevidela krajšie modré oči. Tie sa ale ihneď zmenili na krvavo červenú, keď po mne vyštartoval. Uhla som sa jeho pästi a tá vrazila do steny. Mňa by to určite riadne bolelo, ale jeho nie. Elegantne sa otočil a vrazil mi jednu. Spadla som na zem a zneviditeľnila sa. Tá schopnosť ma neskutočne unavovala. Akurát som zablikala a ostala som viditeľná. Zasmial sa. Taký krásny melodický smiech. Preboha na čo to myslím? Chystal sa do mňa kopnúť no ja som sa len odkotúľala trochu ďalej. Vystrela som ruku, z ktorej mi pomaly vychádzal oheň no on stihol uhnúť.

„Bol som strážcom. Mňa len tak neporazíš.“ Zasmial sa znovu.

„Uvidíme. Postavila som sa pokúsila sa ho udrieť. No bola som taká slabá, že on mi päsť s ľahkosťou chytil a vykrútil mi ju. Nakoniec mnou vrazil o stenu a mne už sa zahmlievalo pred očami. Začula som znovu jeho smiech. Je to možné? Taký mladý, a bol strážca, teraz je rebelant a má taký krásny smiech. Pomyslela som si. Jeho oči sa hneď zmenili z červenej na modrú.

„Mám krásny smiech?“ Zasmial sa tentoraz hystericky. No do riti. Veď vie čítať myšlienky! Znovu som si pomyslela.

„No, že ťa to napadlo.“ stále sa smial hystericky a ja namiesto toho aby som sa bála, tak som sa cítila trápne.

„Eštie niečo mám krásne?“ Opýtal sa z chechotom. Bez premýšľania som odpovedala: „Oči.“ Pozerala som raz do jedného a raz do druhého. Prestal sa smiať. Pozeral do mojich očí a do jeho mu spadlo pár pramienkov vlasov. Mal podobné vlasy ako Ethan, lenže tieto boli viac... uhľovejšie. Preboha. Je to Rebelant. Spamätala som sa a znovu sa začala brániť. Rozpamätal sa aj on a posledný krát mnou silno udrel o stenu a ja som stratila vedomie.

Myslela som, že sa už neprebudím, až nato, že som sa prebudila. Otvorila som oči. Bola takmer úplná tma. Ležala som. Chcela som si sadnúť, ale vzadu v hlave ma pichlo. Chytila som si miesto kde ma to zabolelo. Krv už netiekla, ale na zemi bola mala kaluž. Rana sa mi už zahojila. Sadla som si a poobzerala sa. Sedela som na nejakej veľmi špinavej zemi. Rýchlo som sa postavila a prevažne hmatom som skúmala terén. Steny boli studené tehlové. Dotkla som sa niečoho ako kľučky a stlačila som ju. Nič. No super. Kde to som?

Na ruke som si vytvorila oheň a posvietila si. V malej miestnosti nič nebolo akurát niekoľko malých dier v stene a v zemi. Otočila som sa späť k dverám a vypálila na nich ohnivú guľu. Potešila som sa, keď guľa prešla cez dvere, v ktorých ostala diera. Nakoniec som ich zapálila celé a vďaka tomu, že boli drevené netrvalo dlho kým som bola na druhej strane. Lenže sa mi to nezdalo. Tak ľahko ujsť? V tom bude dajaký háčik.

Šla som jedinou cestou, ktorou sa dalo. Bola to úzka chodba a po stranách bolo plno dverí. Na konci bolo schodisko. Vyšla som hore a tam boli mreže. Cez tie sa tak ľahko nedostanem. Stále som pálila do západky až nakoniec sa uvolnila a ja som mreže otvorila. Nemala som poňatia kde vlastne som. Bol to nejaký dom. Vošla som rovno do kuchyne. Aspoň som to vyčítala z obrysov, pretože všade bola tma. Znovu som si na ruke zapálila oheň a behala k oknám, na ktoré boli polepené kartónmi aby sa dnu nedostalo svetlo.

„Čakal som kedy ujdeš.“ Ozval sa za mnou hlas a ja som až podskočila. Otočila som sa a pozerala som do tých nádherných akvamarínových očí, ktoré sa leskli v svetle ohňa.

„Prečo si ma nepripútal alebo nezamkol niekde inde alebo čo ja viem.“ obozretne som ho pozorovala. „Alebo nezabil?“ doplo mi. Veď ja žijem. Prečo žijem?

„Žiješ, pretože som ťa nemal zabiť.“ kľudne odpovedal a ležérne sa opieral o zárubňu.

„Čo to... Čo?“ nechápala som.

„Ja... som...ťa...nemal...zabiť.“ Povedal mi to sekane akoby som bola negramotná.

„Prečo? Chceli ste sami pomstiť nie?“

„Smrť je oslobodenie. Mučenie odplatí to, čo si spravila mojim druhom.“ V očiach mu nebezpečne zaiskrilo. „A teraz sa môžeš pobrať pekne späť tam, z kade si prišla.“ Rukou mi ukázal na schodisko smerujúce dole.

„Prečo si myslíš, že by som išla?“ Ustúpila som a nebezpečne zväčšila oheň na svojej ruke.

„Som silnejší a rýchlejší než ty.“

„Ja ovládam niekoľko schopností. Myslíš si, že ich porazíš?“ povýšenecky som sa usmiala.

„Vy upíri si o nás vážne myslíte, že sme taký sprostý? Boli sme predsa upírmi tiež. Myslíš si, že nemáme zdroje ako zabezpečiť dom? Myslíš si, že by som tu stál len tak pred tebou, keď viem, že sa vieš hocikedy zneviditeľniť a zabiť ma?“

„Huh?“ nechápala som.

„Myslíš, že neexistujú upíri, ktorí chcú byť Rebelanti? Je ich dosť. Zato, že ich premeníme nám oni pomôžu. Okolo tohto domu je ochranné kúzlo, ktoré nepustí nikoho dnu ani von kým sám upír, ktoré to kúzlo sem umiestnil ho neodvolá.“

„Takže sa z tade nedostaneš ani ty? A ani zvyšok vášho primitívneho klanu?“

„Sme tu iba my dvaja. A áno, nedostanem sa z tade ani ja. Mám za úlohu dávať na teba pozor, och a tiež ťa mučiť.“ Usmial sa a odhalil svoje dlhé biele tesáky.

„Takže väčšia šanca ťa zabiť.“ Vypálila som po ňom ohnivú guľu a tá sa len odrazila. Neveriacky som naňho zízala.

„Zabudol som ti povedať, že okolo na mňa uvrhli zaklínadlo tiež. Žiadne kúzlo cez to neprejde.“

„Ale veď... takú schopnosť má... Madison.“

„Och áno tá tvoja kamoška.“

„Kde je?“ Výhražne som sa k nemu približovala.

„Nie je tu. A teraz ak by si bola taka milá a išla dole.“ znovu ukázal na schody po ktorých som vyšla hore. Nepohla som sa.

„Môže to ísť po dobrom alebo po zlom.“ Hovoril stále s úsmevom. Znovu som sa nepohla a pripravila sa na boj. „Takže po zlom.“ Zablýskalo sa mu v očiach a vyštartoval po mne. Vyskúšal niekoľko chmatov, ale vždy som sa uhla. Oči mal znovu červené a nebezpečne zavrčal keď sa po mne hodil. Hlavu som si udrela o zem presne na tom istom mieste ako som ju mala rozbitú. Riadne to zabolelo a tak som jajkla. On sa víťazoslávne usmial. To ma naštartovalo a odkopla som ho. Postavil sa a stál odo mňa asi meter dačo. Šmykla som sa od neho ďalej a tentoraz som sa JA usmiala víťazoslávne. V kuchyni boli staré drevené stoličky aj stôl a tomu som vďačila.

Z ruky mi vystrelil prúd ohňa a nábytok sa rozhorel. Tváril sa prekvapene a ja som sa usmievala ešte väčšmi. O chvíľu sa od ohňa chytilo aj niekoľko ďalších vecí a v celej izbe bol dym. Nevidela som ho a ani on určite nevidel mňa. Rozbehla som sa k východu z kuchyne no niečo ma chytilo. Pozrela som sa na svoju ruku, ktorú mi zvierala iná ruka. Patrila Darrenovi, ktorý mal späť svoje krásne modré oči.

„Zabiješ sa sama. Z tade neujdeš ta ako ani ja.“

„Zabudol si? Smrť je oslobodenie.“ Nemohla som uveriť, že som také niečo povedala a on sa mi zahľadel do očí.

„To áno, ale ako chceš zachrániť Madison? Umrie vďaka tebe, pretože si sa sama zabila. Uhas ten oheň.“ úplne som sa topila v tom mori, ktoré mal v očiach. Mal pravdu zabijem sa a načo? Ničomu ani nikomu to neprospeje. Prikývla som.

„Ale ja neviem ako.“ Chaoticky som sa obzrela po kuchyni, ktorá horela úplne celá a oheň sa šíril ďalej. Jeho hlas znovu pritiahol môj pohľad do jeho očí.

„Vieš. Predsa ovládaš oheň stačí sa sústrediť.“ Povedal milo. Odtrhla som od neho pohľad a otočila sa smerom ku kuchyni. Vystrela som sa, pri tom pohybe mi do hlave vystrelila silná bolesť, ale nevnímala som tú bolesť, ktorá bola na omdletie. Zavrela som oči a vnímala len to ako sa oheň stráca. Otvorila som oči a uvidela ako všetok oheň sa stiahol a pomaly vchádza do mňa. Keď som to všetko mala v sebe nevydržala som stáť a zrútila sa. Nevládala som sa pohnúť, videla som iba ako okolo mňa je znovu oheň. Ako nejaká aura. Skúsila som sa postaviť no zase som spadla, lenže tentoraz už do mäkkého náručia- Darrenovho.