Kapitola 14

Kapitola 14

Návrat

„Kámo počúvaš ma?“

„Hm?“ Danny ma vytrhol zo zamyslenia.

„Ty si úplne mimo.“ smial sa a otváral dvere do izby.

„Nie som, len som sa trochu zamyslel. Čo si vravel?“

„Mal by si na ňu už prestať myslieť. Idem dnes s chalanmi mimo kampus. Ray ma narodeniny ideme ich osláviť, poď s nami.“ Navrhol. Pravdu povediac, nechcelo sa mi vôbec nikam ísť. Asi mi to zbadal na tvári, pretože ďalej rozprával. „Nechcem počuť nie. Preboha už ubehli 2 mesiace keď nie viac čo odišla. Neviem síce kvôli čomu, ale nechaj ju už. Nájdi si inú babu.“ Danny sa hodil na posteľ a usmial sa. „Potrebuješ to už.“

„Keď nevieš o čo ide, nestaraj sa do mňa. Nechcem inú. Ty nechápeš, že ju milujem? Ja ju potrebujem. Potrebujem aby sa vrátila späť. Potrebujem ju mať znovu pri sebe, objímať ju, bozkávať...“

„Dobre som už ticho.“ Danny pokrčil plecami.

Nakoniec som s nimi šiel. Hrali sme biliard, pili pivo a chalani balili ľudské baby. Ja som myslel stále na ňu. Na Izabellu. Bol piatok takže sme si vybavili uvoľnenie na celý víkend. Plánovali sme ísť do školy v nedeľu takže sme takmer celú sobotu prespali a upírsky večer šli znovu na pivo.

V nedeľu upírske ráno sme šli späť do školy.

Bola sobota, upírsky obed. Darren ma držal za ruku a ťahal cez hlavnú ulicu neznámeho mesta. Niečo asi slávili, pretože ulica bola plná ľudí. Behali sme celý čas cez les s malými prestávkami, stopovali sme a nakoniec sme sa dostali sem.

„Darren kam to ideme?“ Už som nevládala. To už dávno vzhľadom na to, že som v sebe nemala čerstvú krv. Prakticky ma celý čas len ťahal za sebou a mne sa už iba šúchali nohy o zem.

Bol ticho. Zrazu sme zastavili pred nejakou budovou. Nemocnica. Značil nápis.

„Čo tu robíme?“

„Potrebuješ krv.“ odpovedal.

„No, to hej, ale ako ju chceš nepozorovane vziať?“

„Som upír.“ usmial sa až sa mu zablýskali tesáky.

„Rebelant.“ opravila som. „Nezabiješ dúfam nikoho.“

„Ale nie.“ Vošiel dnu a stále ma ťahal za sebou. Bola noc takže tam nebolo veľa ľudí. Nevedela som ako zistil kde nájde krv, ale onedlho sme stáli, presnejšie on stál, ja som sedela rozvalená na zemi, v tichej uličke. Vzal 3 sáčky. Jeden pre seba a 2 pre mňa. Čakala som, že on bude chcieť viac, ale dal mi ich, vraj som veľmi slabá. Dobre mal pravdu musím priznať.

„Čo bude teraz?“ opýtala som sa po sekundovom pití krvi.

„Pôjdeš späť do školy.“ takmer ma vystrelo.

„Ehm... Čože?“

„Pôjdeš späť do školy.“ hovoril s kamenným výrazom.

„Do školy?“

„Áno.“

„Ja chcem byť s tebou.“ chytila som ho za ruku. Nežne mi ju stlačil a sadol si ku mne. Objal ma a rozprával: „To chcem aj ja, ale chcem aby si žila. Oni ťa nájdu. Preto musíš ísť do školy. Tam ťa ochránia.“

„Nie. A čo ty?“

„Ja sa o seba postarám.“

„Čo keď ťa nájdu?“ z oka mi vytiekla slza. „Zabijú ťa.“

„Nenájdu ma.“ Objal ma pevnejšie, utrel mi slzy z líca a pobozkal ma.

Pomocou mojej schopnosti-presviedčať ľudí, sme získali auto. Darren šoféroval. Mali sme pred sebou 5 hodín cesty. Nechcelo sa mi veriť, že ma uniesli a odviezli až tak ďaleko od Detroitu.

Zastavili sme pri nejakom motely. Vyrazili sme neskoro, takže Slnko už vyšlo. Darrena by ihneď spálilo a tak sme sa potrebovali skryť. Prenajali sme si izbu. Rýchlo som pozakrývala všetky okná, zamkla nás a ľahla si k Darrenovi. Ten okamžite zaspal, narozdiel odo mňa.

Nervózne som sa prechádzala po izbe. Bola som strašne hladná, ale nechcela som ho nechať samého a taktiež som sa bála vyjsť. Vedela som, že je deň a Rebelanti tam nebudú, ale strach je strach.

Išla som. Hlad ma premohol. Zamkla som Darrena a šla do najbližšej reštaurácie. Objednala som si jedlo a čakala. Zrazu si ku mne prisadol nejaký chlapík.

„Ale, čo tu robíš dievčatko tak sama?“ Preboha. To tu existujú len samý úchylný chlapi?

„A čo ťa to zaujíma?“ Duto som odpovedala.

„Poloupíri sa po svete bežne neprechádzajú.“ zašepkal a ja som zbystrila pozornosť. Zaškeril sa a ja som mu zbadala tesáky-menšie ako Darrenové. Je to upír.

„Čo chcete?“ ostražito som sa opýtala.

„Trochu si užiť.“ Znovu sa zaškeril a ja som sa odklonila čo najviac od neho. Obzrela som sa okolo seba. Bol to podnik v dosť hroznom stave. Jedna servírka so slúchadlami na ušiach si práve odtancovala do kuchyne a okrem nás dvoch tam bol jeden ďalší chlap, ktorý si pochrapkával s hlavou na stole. Ani som si neuvedomila čo robím, no keď sa ma upír dotkol TAM kde nemal oheň vo mne splanul. Chytila som mu tu ruku a zakúsila sa do nej. Napila som sa a on sa snažil odtrhnúť ruku z môjho zovretia.

Vystrašene som ho pustila a postavila sa. Čo som to preboha zrobila. Nie. Utekala som von a čo najďalej tam, kde nebol nikto. Zvalila som sa na zem. Bolesť. Nenormálna bolesť ma pohltila. Pichalo ma všade. Akoby celé moje telo bolo na ihlách. Zrazu to prestalo. Och môj bože. Ďalšia schopnosť. Čo je to tentokrát? Roztrasene som sa postavila. Potrebovala som zistiť čo som získala teraz za schopnosť.

Vyskúšala som všetko. Kývala som rukami sústredila sa na rôzne veci, ale nič sa nestalo. Nakoniec ma niečo napadlo. Musím to vymámiť z toho upíra. On mi povie akú má schopnosť. Alebo mu ju jednoducho vyčítam z mysle.

Šla som teda späť do toho bistra v nádeji, že tam ešte bude. Na moje prekvapenie tam vážne bol. Sedel opäť na svojom mieste a keď ma zbadal okamžite pribehol. Chytil ma pod krkom a vyhodil cez dvere von. Bistro bolo prázdne takže si nikto nič nevšimol. Prevalila som sa a rýchlo sa postavila.

„Ako sa ty fľandra opovažuješ mi piť krv?!“ zahučal. Znovu ku mne pristúpil a chytil ma pod krkom. Lenže ja som ho chytila za ruku a ohňom ho spálila. Odskočil odo mňa, no znovu sa s úsmevom približoval. „Oheň ťa nezachráni.“

„Ja viem. V rukáve mam ešte zopár trikov. Zaškerila som sa a zneviditeľnila sa.“

Do čerta. Má 2 schopnosti? Pomyslel si.

„Viac.“ zviditeľnila som sa a on pochopil. „Potrebujem vedieť akú moc máš ty.“

„Ja ti to nepoviem.“

„Ja si to zistím.“ Naladila som sa na jeho vlnu, lenže on nemyslel na svoju moc. Takto to asi nepôjde. Dobre takže skúsim niečo iné. „Prezraď mi, akú máš schopnosť.“ Pozerala som mu do očí a snažila sa ho presvedčiť. Ľahko sa nechal presvedčiť. O chvíľu som ho počula ako neprítomne hovorí: „Vystrel na mňa oheň.“ Nechápala som, ale kývla som plecami, vystrela ruku a z dlane mi vyšiel oheň. On sa naň zahľadel a oheň zastal. Nie že zastal ako že sa nehýbal, ale proste sa rozprestieral okolo neho. Akoby vytvoril nejaký neviditeľný štít. Potom prižmúril oči viac a oheň sa rozrástol vysoko nad zemou. Bolo to celé ako telekinéza. Oheň sa sám postupne zmenšoval a nakoniec som ho vstrebala späť do seba. Skončila som až na kolenách ako ma to unavilo.

Odhodlane som sa postavila a pristúpila k nehybnému upírovi. Zadívala som sa mu do očí a znovu ho prinútila. „Čo všetko odrazí táto moc? Všetky schopnosti?“

„Nie. Iba bojovné. Tiež rôzne veci a živly.“

„Dobre. Teraz zabudneš. Zabudneš na všetko čo sa stalo. Nebudeš si ma pamätať.“ Prikývol a ja som odišla späť do motela. Otvorila som izbu a Darren ešte stále spal. Všetko ma to strašne unavilo a tak som sa konečne vybrala spať. Potichúčky som si ľahla vedľa neho a on ma o minútku automaticky v spánku objal. Zaspala som aj ja.

„Izabella?“ Zobúdzal ma známy hlas. „Izzy.“ nežne ma pohladkal. Otvorila som oči. Darren sa nado mnou skláňal. Bola opäť noc.

„Vstávaj. Máme pred sebou ešte 3 a pol hodiny cesty.“ Vstala som. Cítila som sa odporne špinavá. To isté oblečenie som mala počas môjho uväznenia a ešte aj teraz. Tričko bolo roztrhané a také špinavé, že ho už ani práčka nevyperie. Nohavice mi našťastie ešte držali a čižmy som už ani nenosila, pretože ma ukrutne boleli nohy. V aute som hodila čižmy do zadu a sadla si dopredu vedľa Darrena.

Takmer hodinu sme boli ticho. Pozerala som von oknom a premýšľala o tom, ako to v škole asi vyzerá. Čo robí Ethan a či už Aaron chodí s Abi. Keď som si spomenula na mojich kamarátov ihneď sa mi pred očami objavil obraz ako Madison bezmocne padá na zem a umiera mi v náručí. Zadržala som slzy.

Rozmýšľala som tiež o svojich schopnostiach, o tom ako ma vyčerpali, že znovu potrebujem krv, keď ma osvietilo.

„Darren?“ Musela som sa ho nato opýtať.

„Hm?“zdvihol obočie.

„Keď piješ krv z nejakého upíra. Vidíš jeho spomienky?“

„No áno. To je jedná z mála vecí, ktoré máme z upírmi navlas rovnaké.“

„Takže aj keď ja sa napijem krvi hocijakého upíra, tak by som mala vidieť jeho spomienky?“

„Samozrejme. Túto vlastnosť zdieľajú aj poloupíri.“

„Prečo, keď pijem krv ja, tak už nič nevidím?“

„Čože?... no neviem. Naposledy si pila upírsku krv, keď si bola uväznená. Možno si bola nato vtedy príliš slabá.“

„Nie.“

„Čo nie?“

„Naposledy som pila upírsku krv včera. A opäť som nič nevidela. Deje sa mi to od kedy... No vlastne od kedy som ušla. Získala som nové schopnosti a už som pomaly nevidela nič.“

„Prepáš, ale ja fakt neviem prečo sa to deje. Možno preto lebo ťa všetky tie schopnosti príliš unavujú... povedala si, že včera?“ Otočil hlavu ku mne.

„No...tak trochu ma jeden obťažoval. A ja som fakt nechcela.“

„Niežeby ma to nevzrušovalo, ale ak si získala ďalšiu schopnosť bude ťa to unavovať ešte viac. Bude to brať všetky tvoje sily, budeš musieť piť viac krvi.“

„Ja viem, ja viem. Ja som to nechcela.“

„To je mi jasné.“ Zasmial sa a v ústach sa mu zablýskali tesáky.

„Takže teba to vzrušuje?“ Zachechtala som sa a pobozkala ho na krk. Zrazu do nás niekto vrazil. Vykríkla som. Darren sa pozrel do spätného zrkadla. „Našli nás.“ Oznámil. Srdce som mala až v krku. Čierne auto bolo zrazu vedľa nás a z okienka vystrčil hlavu Fright- Rebelant o niečo starší než Darren. Je dosť šialený.

„Vedel som, že si sa do nej buchol.“ zaškriekal.

Darren neodpovedal a iba dupol na plyn. Rebelanti nás dohnali a znovu boli vedľa nás.

„Bude mi potešením ťa zabiť, Darren.“ Fright sa škrekľavo zasmial.

„Darren sa zúrivo otočil a vrhol doňho nôž, ktorý ani neviem kedy a skade vytiahol.

Fright ho chytil a znovu sa zasmial. Opäť do nás vrazili. Darren sa naštval a narazil aj on do nich. Fright sa chystal nôž hodiť späť, ale nestihol. Rovno popred Darrenovu tvár som vypálila oheň, ktorý Frightovi spálil ruku a ten pustil nôž. Tentoraz som v jeho tvári zbadala hnev. Narážali nám do auta a Darren ho ledva udržiaval na ceste. Už som to nevydržala. Budem slabá, ale musím niečo robiť. Prešla som do zadu, otvorila okno a z oboch rúk vypálila čo najviac ohňa. Mierila som rovno na nich. Snažili sa utiecť pred mojimi plameňmi, ale ja som na nich stále mierila.

Ani neviem čo sa stalo, pretože mi už oheň nešiel z rúk, ale iba mysľou som určila miesto kde sa objaví. Presadla som si späť dopredu a znovu som sa sústredila. Ich auto bolo o niečo vpredu keď zrazu vzbĺklo. Začula som ich krik a tiež Darrenov hlas vedľa mňa. „Izzy prestaň. To auto vybuchne... Izzy!“ Prestala som, ale bolo neskoro. Darren na poslednú chvíľu zastavil keď ich auto zrazu vybuchlo. Oheň sa blížil k nám. Ani som nemrkla. Snažila som sa čo najviac sústrediť a oheň sa fakt zastavil. Vytvorila som okolo nás štít. Bola som taká slabá. Sústredila som sa ešte viac a oheň sa od nás oddialil a zmenšoval sa, až som si len pomyslela zmizni a oheň bol preč. Vošiel do mňa, ale neťahal sa ku mne tak ako vždy, ale iba zmizol a objavil sa … vo mne. Zasiahlo ma to tak hlboko, že som omdlela.

Preliezla dozadu a použila svoju ohňovú schopnosť. Z rúk jej vyšľahli plamene a zasiahli ich auto. Snažili sa ujsť od ohňa, ale stále na nich mierila. Darren nevedel čo sa stalo, ale zrazu jej oheň už nešiel z rúk. Presadla si späť. Vyzerala vyčerpane, ale znovu mala ten sklený pohľad a zízala na ich auto. To sa zapálilo.

Darren nechápal čo sa stalo, ale vedel, že ak nechá oheň dlhšie, auto vybuchne. Počul ich krik. „Izzy prestaň. To auto vybuchne... Izzy!“ Povedal Darren a ona prestala. No auto vybuchlo. Čakal, to najhoršie. Pozeral sa ako sa k ním oheň blíži no zrazu zastal. Pozrel na Izabellu. V živote ju nevidel takú sústredenú a pritom neprítomnú. Jej sklený pohľad naznačoval, že používa svoju moc. To bude asi tá nová schopnosť pomyslel si. Oheň sa zmenšoval a až zmizol. Mykla sebou a odpadla. „Izabella?“ nič.

Darren naštartoval rozbité auto a prešiel okolo trosiek na zemi. Pridal. Potrebuje jej dať krv. Má, ale len 2 možnosti. Odviezť ju čo najskôr do školy, alebo nájsť v tomto zapadákove nemocnicu. Cesta bude trvať už len okolo hodiny, takže sa rozhodol pre školu.

O hodinu a pol bola stále mimo. Keby nevedel, že omdlela a je k smrti vyčerpaná tak by si povedal, že aj v spánku vyzerá krásne. Pohladkal ju po tvári. Znovu dvihol pohľad na cestu. Tabuľka naznačovala, že sa blíži k Detroitu. Konečne. Už bol blízko.

Pár zatáčok a bol tam. No presnejšie zastal na kraji lesa. Vystúpil z auta a Prešiel na druhú stranu. Otvoril dvere a snažil sa ju prebrať. „Izabela?“ Nič. „Izabela, prosím ťa prebuď sa. Sme už tu.“ Nevedel, čo iné zrobiť. Zahryzol si do zápästia a priložil jej ho k ústam. „No ták, vypi to.“ Začala piť. Konečne. Pila dosť hltavo. Ruku jej musel doslova odtrhnúť od úst. „Prepáč.“ zašepkala, keď sa prebudila.

Podoprel ju aby vyšla z auta no takmer spadla. Zobral ju na ruky. A niesol cez les.

„Budeš mi chýbať.“ Zachrapčala.

„Aj ty mne.“ Povedal úprimne.

„Uvidím ťa ešte niekedy?“

Usmial sa. „Ja ťa milujem. Som si istý, že sa ešte stretneme.“ odpovedal na jej otázku, aj keď o tom pochyboval. Našli ho teraz, nájdu ho znovu.

Už bolo vidno školskú bránu. Posadil ju na skalu a čupol s k nej.

„Z tade už pôjdeš sama. Budem ťa musieť opustiť.“ povedal sklesnuto.

„Takže mi sľubuješ, že sa ešte uvidíme?“

„Áno. Sľubujem.“ Pobozkali sa. Pomohol jej postaviť a ona sa ešte opýtala: „Prídeš si po mňa? Vezmeš ma z tadeto, keď sa uzdravím?“

„Nemôžem.“

S otvorenými ústami naňho zízala.

„Ale ty ma stade musíš vziať. Ja tu nechcem ostať. Chcem byť s tebou.“

„To chcem aj ja, ale musím ťa chrániť a najbezpečnejšia je škola.“

„Choď dakde s tou školou. Sľúbil si mi, že sa uvidíme. Sľuby sa majú plniť.“

„Uvidíme sa.“ Povedal to tak nepresvedčivo, že sa ani nečudoval, že mu neverila.

„Nesľubuj niečo, čo nevieš splniť.“ zahučala a otočila sa mu chrbtom.

Nechápala som ako ma môže nechať tu, strachovať sa o neho. Otočila som sa mu chrbtom. Ak mi nevie sľúbiť, že ho ešte uvidím, tak ho už radšej nechcem vidieť. Ublíži mi to ešte väčšmi. Odkrivkala som von z lesa. Strážci boli tam kde stále. Ledva som došla ku bráne, pretože sa mi už na pol ceste zahmlievalo pred očami. Nevládala som chodiť a zrazu tma.

Darren sledoval ako od neho odchádza. Už bola pri bráne, keď zrazu omdlela. Chcel sa rozbehnúť za ňou, ale mozog mu to zakázal.

Vrátil sa späť ku autu. Potreboval sa dostať čo najďalej. Rozmýšľal kam pôjde. Musel sa vyhýbať mestám, kde mali Rebelanti základňu. Teraz je sám. Už nemá rodinu a už ani lásku.

Odišiel na letisko a za ukradnuté peniaze si kúpil letenku na najbližší let mimo Ameriky. Do Londýna. Nastúpil do lietadla a o niekoľko hodín bol tam. V Británii. Mal šťastie. Slnko ešte malo svietiť, ale prekryli ho mračná, z ktorých padal hustý dážď.

Ubytoval sa v hotely a šiel si zohnať krv. Potreboval čerstvú. Čakal kým sa zotmie a potom vyšiel. Jeho čierny kožený kabát okamžite zmokol a vlasy mal hneď premočené. Vyliezol na nejakú budovu a čakal kým sa mu naskytne vhodná príležitosť nakŕmiť sa.

Konečne zbadal 2 mladé ženy. Skočil a jeho plášť za nim povieval ako krídla. Obe zložil k zemi a jednej sa zahryzol do krku. Potom ich odtiahol vedľa, do tmavej uličky kde sa poriadne nakŕmil, ale nezabil ich, aj keď sa tak skoro stalo. Nakoniec im vošiel do mysle a všetkou silou im tam vložil falošné myšlienky a prekryl tie, ktoré boli s nim. Vedel iba to.

Zamyslene sa prechádzal po tichých uličkách. Premýšľal o tom ako sa ma vrátiť aby ho nezabili. Aby JU nezabili.

„Ale, ale pozrime sa kto sa nám to tu objavil.“ ozval sa ženský hlas. Darren sa otočil smerom z kade ten hlas smeroval.

„Caliope?“