Kapitola 15

Takže som to nakoniec stihla dopísať už dnes, môžete sa tešiť a keďže som to písala to 1:40 fakt si prosím nevšímajte chyby a pravdepodobne aj slovosledy mám zle. Meliem už z posledného takže tu máte kapču a ja idem spať :)) Ou a nezabudnite komenotvať + čaká vás dôležité rozhodnutie v ankete či Ethan alebo Darren :D

Kapitola 15

Staré koľaje?

Pomaly som otvárala obe oči. Mala som zahmlené pred očami. Keď som zaostrila poobzerala som sa okolo seba. Biele steny, svetlo zelená podlaha a do dverí práve vchádzala sestrička. Bola som v školskej ošetrovni.

„Izabella Radbone. Vás som v tejto škole dlho nevidela. A vlastne som aj očakávala, že váš návrat bude aj návrat na ošetrovňu.“ mlčala som a tak ona pokračovala: „ Takže, chýbalo vám veľa krvi tak sme vám ju zaobstarali. V podstate ste zdravá takže môžete už ísť preč.“

„Ďakujem.“Zamrmlala som. Tešila som sa na úžasnú kúpeľ a konečne čisté oblečenie.

„Och a máte sa zastaviť u riaditeľky.“ No to mi chýbalo. Zabijem Darrena. Mohli sme spolu utiecť niekam preč. Stavím sa ,že on si teraz cestuje po svete a ja tu trčím na tejto odpornej škole. Prečo som nemohla ísť s ním?

Pred Riaditeľňou som sa zhlboka nadýchla a vošla som do kancelárie riaditeľky Josephine Dayer.

„Á slečna Radboneova. Dlho sme sa nevideli. Aký bol váš výlet mimo školský areál.“

„Skvelý, predstavte si.“ uštipačne som odvetila.

„A kde je vaša kamarátka. Madison všakže?“

„To VÁS nemusí trápiť.“

„Ale trápi ma to. JA som totiž riaditeľka tejto školy a zodpovedám za osudy všetkých študentov.“

„Riaditeľka byť môžete, ale môj rešpekt si tým nezískate.“ Na zlomok sekundy som v jej očiach zbadala zúrivosť, ale tá hneď pominula.

„Slečna Radboneova ak nechcete mať ešte viac trestov ako vám teraz pridelím, ktoré som vám už aj tak zmiernila, tak radšej stíchnite.“

Hádzala som po nej nevraživé pohľady. „Ja nie som váš synáčik, nepotrebujem protekcie.“

„V tom prípade dobre. Rušia sa vám všetky povolenie chodiť mimo areál cez víkendy a prázdniny do konca školského roka. Taktiež nebudete chodiť na doplňujúce hodiny a nebudete dostávať doplňujúce úlohy na zisk peňazí, tiež do konca školského roka. Každý utorok a štvrtok budete vykonávať verejno prospešné práce, napríklad čistenie záchodov, odkladanie pomôcok, pomoc v jedálni a podobne. A nakoniec máte zákaz vychádzok po areály cez pracovné dni na 2 mesiace.“

„To sú tresty za to, že som utiekla, alebo za to, že som zistila, že Radu upírov klamete. Vytvoriť upírov je protizákonne. A to nehovorím ani o tom, že to urobil 18 či koľko ročný mladík.“

Nevšímala si ma, ale tentokrát jej v očiach hnev pretrvával. „Tresty máš stanovené. Keďže je obed môžeš ísť naň alebo do izby, a potom na vyučovanie. Rada som vás videla slečna Radboneova.“

Odišla som naštvaná ako býk. Prečo do toho musela ťahať aj Madi? Nemôžem o nej hovoriť. Ani na ňu myslieť, pretože mám stále pred očami jej bezvládne telo. Utrela som si slzy, ktoré mi stekali po lícach práve keď som boli pri dverách do jedálne.

Všetky moje zážitky ma nejako obrnili proti všetkým veciam čo sa dejú v škole. Nezaujímalo má čo sa smie a čo nie. Chýbali mi kamaráti, ale nechcela som ich radšej ani vidieť, pretože by mi to pripomenulo znovu to čo sa stalo Madison, a bála by som sa o ich život. Netrápili ma ani ohováračky a ani nafúkaná Emily. Netešila som sa na ten moment, keď vojdem do jedálne a všetky oči budú na mne. Všetci sa budú vypytovať, kde som bola a a čo sa stalo. Chcela som byť proste iba sama.

Nakoniec som sa zvrtla na podpätku a šla najprv do kúpeľne. Bola som čistá, no až nato oblečenie. Krv mi dopomohla získať znovu farbu v tvári a konečne ma nič nebolelo. Oblečenie vyzeralo hrozne špinavo a bolo nenormálne pokrčené, ale to ma netrápilo. Vyzerala som v ňom ako nejaká drsňáčka. Vlasy som si trochu upravila vodou aby lepšie stáli a nakoniec sa odhodlala ísť do jedálne. Potrebovala som sprchu a čisté oblečenie, ale nie tak ako jedlo.

Vošla som dnu a všetky oči padli na mňa ako som očakávala. Čižmy na vysokom opätku klopkali po dlažbe v tichom šepote študentov. Došla som ku výdajovému okienku a vzala si nejaké jedlo. K tomu krv a s táckou som si sadla úplne do zadu na nízky kam nikto nechodil.

Nenápadne som si obzerala upírov v miestnosti. Abi, Aaron a Madison sedeli tam, kde zvyčajne a takmer s otvorenými ústami na mňa zízali. Pri nich sedel aj nejaký chalan. Bol mi známy. Danny. No jasné. Čo on robí pri nich ? Hm. Moje vnútorné mrmlanie prerušil ostrý hlas.

„Ou ou pozrime sa kto sa vrátil. Izabella Radbone. Zablúdila si moja?“ Dvihla som oči na postavu stojacu oproti mne. Emily. Spolu s jej kumpánmi. Celá jedáleň nás sledovala. „Bezdomovci bývajú o ulicu ďalej.“

„Moja,“ ironicky som povedala a postavila sa, „baví ťa počúvať tie hovadiny, čo ti vychádzajú z úst? Lebo mňa nie.“

Rozhorčene odpovedala: „Baví, predstav si.“

„Tak to je dobre.“ posadila som sa späť a opäť sa venovala svojmu jedlu. Ignorovala som ju a ona rozčúlene pokračovala: „Monokel sa ti zahojil? Nechceš ešte jeden?“

„A ty? Ladil by s tvojim oblečením.“ Bola zladená do fialovo-modrej farby.

„Vlastne tebe ho netreba ty už aj tak vyzeráš hrozne.“ pár upírov v jedálni sa zasmialo.

„Pozri nemám už na teba nervy chápeš to? Si ako nejaká osina v zadku, ktorá mi neskutočne lezie na nervy.“

„ Och niekto sa nám tu rozčúlil. Ozaj kde si nechala Madison? Stavím sa, že od teba odišla. Nevydržala počúvať tie somariny čo trepeš.“ To bola posledná kvapka. Vyštartovala som po nej no pred ňu sa postavil silák, s ktorým sa Ethan raz na hodine pobil.

Usmial sa. „Takže znovu sa stretávame v súboji. Alebo to chceš vzdať?“

„Ani omylom.“ Dala som mu frčku do čela a zasmiala sa. „Čakala som, že sa budeš brániť.“

Dvihol ruku a šiel ma udrieť no jeho ruka zrazu zastala. Pozerala som na ňu celý čas a ani som si neuvedomila, že používam svoju schopnosť. Nevedela som, že platí aj pri bitke. Sústredila som sa ešte viac a takmer nebadane som kývla hlavou a jeho ruka sa vrátila späť. Vystrašene na mňa pozeral. Vyštartoval po mne znovu, no ja som ho očami znovu zastavila. Kývla som hlavou a on o kúsok odletel. Pozrela som mu do očí a povedala : „Nehýb sa.“ On to potichúčky zopakoval a namiesto neho sa do boja pustili ďalší dvaja siláci.

Zneviditeľnila som sa a jedáleň jasala. Emily ustráchane stála pri svalnáčovi, ktorého som znehybnila a kričala naňho aby sa hýbal a niečo robil. No on nič.

Zneviditeľňovanie mi bralo najviac síl a tak som sa opäť zviditeľnila a stála som za Emily. Chytila som ju zo zadu a predlaktím som jej zvierala krk. Nevládala ani kričať a ja som jej šepkala: „Ešte raz sa ku mne ozveš, tak na to doplatíš jasne?“ žiadna odpoveď a tak som ju druhou rukou chytila za vlasy. Ani som si takmer nevšimla, že sa jeden z tých chalanov ku mne priblížil a s nožom. Zbadala som ho v poslednej chvíli a zmenila sa na kov. Nôž do mňa len narazil, no nezapichol sa. Zotretie som nepovolila a poloupír so strachom v očiach ustúpil. Kovové zovretie bolo silnejšie jak normálne a tak Emily okamžite prikývla hlavou a ja som ju pustila a odsotila od seba. Zo svojej tácky som si vzala sáčok krvi, medzitým sa premenila znovu do ľudskej podoby, a pozrela som svalnáčovi do očí. „Neotravuj ma už. Môžeš sa hýbať.“ Pohol sa a to čo najďalej odo mňa. Poobzerala som sa po jedálni a všetci na mňa pozerali ako na nejakú príšeru alebo nakazenú. Klopkajúc som prešla cez jedáleň a vyšla von.

„Izzy.“ Začula som Abigail. O chvíľku bola pri mne.

„Čo to malo znamenať? Kde si bola celý čas? Čo sa stalo?“ Vedela som, že bude vyzvedať. Každý bude. Je divné, že Riaditeľka nevyzvedala.

„Nechaj ma Abi.“ povedala som a zvrtla sa na opätku. Za chvíľu mala začať hodina no ja som sa šla ešte osprchovať a prezliecť. Čižmy som si nechala a k ním som si obliekla čierny sveter, sivé tielko a čierne rifle. Bol január a vonku zima, ale aj tak chodím len z budovy do budovy a vonku byť dlhšie nemôžem.

Šla som na hodinu. Dejiny Upírov. Učiteľ ma privítal len začudovaným pohľadom no inak mi zvlášť nevenoval pozornosť. Až na ďalšej hodine- mágii si konečne nejaký profesor všimol, že som tam. Môj obľúbený profesor- Slezsky.

„Pozrime sa kto sa rozhodol k nám vrátiť.“ tak nepovedala by som, že to bolo moje rozhodnutie. Pomyslela som si. „Počul som o tvojom divadielku v jedálni.“ povedal to s úsmevom takže som nevedela či sa mu to páčilo alebo nie. „Poďte dopredu a predveďte nám vaše schopnosti.“ Tak čo už keď som ich ukázala pred celou školou pred profesorom to už nebude vadiť.

Postavila som sa z poslednej lavice a šla dopredu. „Už keď to videla celá škola. Ale je to hrozne vyčerpávajúce.“

„Potom vám zájdeme po krv.“

„Tak dobre. Celkovo mám niekoľko schopností. Zneviditeľňovanie.“ Zneviditeľnila som sa a čo najtichšie sa premiestnila do zadu učebne. Zviditeľnila som sa. „Čítam myšlienky a taktiež ovládam nátlak.“ Posadila som sa na lavicu jedného chlapca a pozrela mu do očí. Melodickým hlasom som povedala: „Zlatko potrebujem peniaze.“ a už zastretým, ktorým som nútila ľudí som dokončila : „Daj mi všetky peniaze čo máš pri sebe.“ Chalan vytiahol z tašky niekoľko dolárov a ja som ich zrolovala, postavila sa a dala si ich do vrecka. Profesor sa usmieval. Otočila som sa ešte ku chlapcovi a znovu zastreto povedala: „Zabudni čo sa práve stalo. „Oheň samozrejme vie každý, že ovládam.“ Pozrela som sa na jednú lavicu kde sedel ďalší chalan a z ničoho nič sa tam objavil oheň. „Ty, prosím ťa poď ku mne.“ chlapec sa nervózne postavil no prišiel. Oheň som zhasla. „Udri ma.“

„Čože?“ nechápal

„Udri ma.“ odpovedala som. Kývol plecom a šiel ma udrieť, lenže jeho ruka sa zastavila asi 20 centimetrov pred mojou tvárou. Celá trieda pri všetkých mojich schopnostiach híkala. Oči som prižmúrila ešte viac a jeho ruka sa odrazila dozadu. Chalan na mňa nechápavo pozeral a nakoniec si sadol. Moja posledná schopnosť bola síce premieňanie na rôzne materiály, ale to rôzne znamenalo asi guma a kov, či oceľ lebo na nič iné som sa už nepremenila. Veď na čo by aj? Na nejaký textil? Hlúposť.

Rozmýšľala som či im ukázať aj moju poslednú schopnosť no prerušil ma profesorov hlas. „Ak je to všetko tak prosím vráťte peniaze pánovi Trotnovi a...“ no stíchol, keď som Trotnovi vrátila peniaze trochu divnejším spôsobom. Natiahla som ruku dobré 3 metre až k nemu a položila som mu ich na stôl. Ruku som mala ako z gumy a potom som ju späť stiahla.

„Takže slečna Radboneova, ako je možné, že z vašej jednej schopnosti, ktorú ste mimochodom vôbec nevedeli ovládať, máte zrazu 5 schopností ak som dobre počítal?“ Vlastne moja posledná schopnosť je brať si iné, ale tú im neprezradím. Nechcem aby ju niekto využíval pre vlastné potešenie.

„Neviem.“ Zaklamala som. Slezsky na mňa neveriacky pozrel no len kývol hlavou. „Predpokladám, že sa tieto schopnosti naučíte používať sama a moju pomoc nepotrebujete.“

„Vlastne mám pár problémov.“ Oznámila som popravde.

„Tak dobre. Dohodneme sa po hodine. Sadnite si a pán Zeek nám predvedie ako vie lietať.

Keď zazvonilo opäť som bola sprevádzaná rôznymi pohľadmi až ku katedre. Abigail už ku mne šla no ja som sa ku nej otočila chrbtom a dohodla sa s profesorom, kedy k nemu môžem prísť.

Šla som na poslednú hodinu. Bol to šport. Prezliekať sa mi nechcelo a už vôbec nie behať alebo nejako športovať. Šla som teda rovno do telocvične, kým sa ostatné dievčatá prezliekali ja som zaspávala na tribúne. Keď nakoniec do telocvične vošli dievčatá a v závese za ním chlapci takmer som spadla z lavičky. Opierala som sa o stenu, nohy vyložené na lavičke pred no aj tak som stratila rovnováhu, keď som ho zbadala. Ethana. Úplne som naňho zabudla. A tiež na to, že niekedy máme spolu rôzne športové predmety. Hrala som sa na nevšímavú a takmer nikto si nevšimol ani mňa. Až kým neprišiel profesor. Ten ma okamžite zbadal.

„Pozrime sa kto nás poctil svojou vzácnou návštevou.“ Všetky oči spočinuli na mne. Stretla som sa s Ethanovým pohľadom.

Ako je možné že tu je? Nechápal som. Vyzerala..inak. Staršie... alebo...krajšie, múdrejšie. V očiach som jej rozoznal to čo možno iný nie, že toho veľa prežila.

Keď si ju profesor zavolal ani raz o mňa nezavadila pohľadom. Klopkajúc a ako nejaká nadradená bytosť k nemu prišla.

„Dnes necvičíte?“

„Nechce sa mi.“ Odpovedala rebelantsky.

„Áno, áno, na slobode ste toho musela veľa prežiť. Vaše úbohé končatiny by to nezvládli.“ To pravdepodobne nemal vysloviť, pretože sa zatvárila akoby ho chcela zabiť.

„VY neviete nič o tom, čo som prežila.“

„Samozrejme, že neviem.“ Otočil sa jej chrbtom a nám zadal rozkazy no ja som za ňou musel ísť.

„Iz.“ ani sa neotočila. „Izzy, prosím ťa hovor so mnou.“ chytil som ju za ruku, no ona ju okamžite stiahla.

„Zbláznil si sa? Nechaj ma láskavo na pokoji. Nechcem s tebou hovoriť.“ rozohnila sa.

„Ale...“

„Sklapni.“ Vyštekla a opäť si sadla na svoje miesto. Jej hlas sa dostal až k profesorovi, lebo ma okamžite poslal cvičiť.

Bol krásny ako stále. Pozorovala som ho pri tom ako cvičí a jeho oči ma taktiež stále sledovali. Tie smaragdové oči. Je to debil. Škoda len že pekný.

Po hodine som bez slova odišla. Šla som na izbu.

Z kuchyne som si vzala krv a opäť pozorovaná mnohými očami, som šla do izby. Abigail sedela na posteli a čakala na mňa.

„Prečo so mnou nerozprávaš?“

„Nemám o čom.“ flegmaticky som odpovedala a hodila sa na posteľ. Sáčok som rozhrýzla zubami a hltavo sa napila.

„Ako, že nemáš o čom? 3 mesiace som o tebe nič nevedela. Odišla si len tak. Prečo? Kde si bola...“

„A vidíš, presne preto nemám o čom rozprávať. Alebo skôr chuť. Abi dlho tu nebudem takže si nezvykaj.“ namrzene som sa postavila a šla späť dole do kuchyne po ďalšiu krv.

Prešli dva mesiace. Je už február a Darren sa ani neozval. Neviem čo robí a strašne mi chýbajú jeho bozky... dotyky. Je to taká zakázaná láska. To ma najviac na tom vzrušuje.

Bol štvrtok a ja som v knižnici ukladala knihy na miesto, ktoré študenti vrátili. Bola to môj verejno prospešný trest. S profesorom Slezskym sa každú stredu ku večeru stretávame a pomáha mi všetko kontrolovať a taktiež zoslabiť unavujúci účinok zneviditeľňovania. S nikým som sa doteraz okrem profesora nerozprávala. Abigail sa snažila naviazať rozhovor, ako aj Aaron a Olivia, ale ja som ich len odbila. Ethan ma stále pozoroval ako aj ja jeho, ale ani jeden sme sa k tomu druhému nepriblížili viac ako bolo potrebné, čiže bližšie ako 3 metre.

O ďalší mesiac. Prechádzala som cez kampus do kabinetu profesora Slezskeho, ktorý mi pomáhal so schopnosťami. Vošla som do hlavnej budovy. Na každom kroku som videla bozkávajúce sa páriky, keďže len pred týždňom bol Valentín a zajtra je Valentínsky ples. Nemohla som sa nikam pozerať, pretože mi chýbal Darren. Kedy si po mňa príde? Nariekala som si v hlave. 3 mesiace sa neozval. Potrebovala som s niekym už hovoriť.

Zrazu bum. Pozrela som sa hore na chlapca, do ktorého som vrazila. Ethan. Okamžite sme od seba odskočili a ja som naňho hodila nahnevaný pohľad. „Nevieš chodiť?“ poznamenala som a šla ďalej no on ma zastavil.

„Prečo si na mňa stále nahnevaná?“ dobrá otázka. No možno len preto, že to ON ma premenil v to čo som. Na TO, čo nechcem byť. A odtrhol ma od rodiny.

„Nemám chuť sa s tebou rozprávať.“

„Áno, to som zbadal za posledné 3 mesiace. Izzy...“ priblížil sa bližšie, „vieš, že som ťa nechcel premeniť. Zachránil som ťa. Inak by si už bola mŕtva.“ Vtedy mi do hlavy vošla veta, ktorú vyslovil raz Darren a od vtedy sa ňou riadim, preto som ju Ethanovi povedala.

„Smrť je oslobodenie.“ vytrhla som svoju ruku z jeho zovretia a vybehla hore po schodoch. Ethan na mňa len zízal, až kým na mňa mal výhľad.

Zastala som pred kabinetom pána Slezskeho a zaklopala som.

„Ďalej.“ ozvalo sa. Vošla som dnu. Slezsky sedel za stolom. Približne 40 ročný upír so starostlivo oholenou tvárou a hnedými vlasmi sa na mňa usmieval tak ako vždy, keď som prišla ku nemu do kancelárie. „Meškáte.“ skonštatoval a postavil sa.

„Viem. Prepáčte.“

„Dobre takže začneme. Potrebujete do seba vstrebať oheň, aby ste znovu neomdleli, napríklad tak ako minule. Skúste to po kúskoch. Odtrhnite kúsok ohňa a tak postupne ho nechávajte preniknúť vám do tela.“

Súhlasila som a zapálila záclonu na okne. Pomaly som to vstrebávala až sa mi to asi na 7x podarilo. Lenže som bola strašne slabá. Slezsky otvoril mini-chladničku a podal mi krv. Sadla som si na stôl a nohu prekrížila cez druhú. Mala som na sebe len sukňu keďže som dala nohavice vyprať. Pila som krv, keď som zacítila ako ma niečo chytá za stehno. To niečo, bola Slezskeho ruka. Stál vedľa stola a nežne ma hladkal po stehne. Páčilo sa mi to. Predsa som už spomínala , že zakázané veci ma vzrušujú.

Krv som položila vedľa a natočila sa k nemu celá. Nohy som dala na široko od seba, pretože on stál medzi nimi. Z hladkania stehna mi prešiel až na zadok a na stole si ma kúsok prisunul. Potom mi rukou prešiel po boku tela až ku vlasom, za ktoré ma chytil a pobozkal. Najprv v tom bola nežnosť no potom vášeň. Bozkávali sme sa a on sa ma všade dotýkal.

Postavila som sa, on si sadol na stoličku a ja som si obkročmo sadla naňho. Presnejšie som si kolena oprela o stoličku a tak som sa nad nim prevyšovala. Bozkávali sme sa až príliš vášnivo a on sa ma dotýkal všade. Chytil ma za zadok a mne vtedy došlo čo preboha robím.

Odtiahla som sa. „Čo to robím?“ zašepkala som a šla sa postaviť, no on ma stiahol späť naňho.

„Kam ideš?“ opýtal sa vzrušene. Vykanie bolo preš aj s jeho zdvorilosťou.

„Preč. Toto nieje dobré. Pusti ma.“ znovu som sa šla postaviť no nechcel ma pustiť. Držal ma čo najsilnejšie až ma boleli zápästia.

„Nikam nepôjdeš. Schmatol ma a hodil na zem. Držal ma za ruky a nechcel ma pustiť. Vyhrnul mi tričko a ohmatkával ma úplne všade. Snažila som sa od neho utiecť no nedalo sa. Sedel na mne čiže nohami som nič nemohla robiť,a ruky mi držal jednou rukou zatiaľ čo druhou ma obchytkával.

„Pusti ma... prosím pusti ma.“ Nariekala som a slzy sa mi tlačili do očí.

„Do teraz sa ti to páčilo.“

„Prosím...“

Rukou mi prešiel po rozkroku a ja som sa rozohnila. Snažila som sa použiť nejakú schopnosť, no naňho neúčinkovali. On totiž odoláva každej moci vďaka svojej schopnosti. Nedokázala som použiť ani jednu. Ani oheň, ani neviditeľnosť, ani nič. Metala som sa mu pod telom a on sa zohol a zahryzol sa do mňa aby som sa prestala brániť. Pil krv a mňa to po všetkej tej skúsenosti vzrušovalo. No zrazu prestal a pozeral na mňa divne. Super. Videl, čo som robila, keď som ušla. No on povedal dačo iné, čo som nečakala.

„Nevidno ti spomienky.“ Bol taký zaskočený, že na chvíľu nedával pozor a ja som ho udrela. Už som sa od neho plazila preč no on ma chytil pod krkom. Deja vu. Ako deň, keď ma Ethan premenil na upírku. Znásilnil ma jeden starý idiot. Spomienka na to ma natoľko zamrazila, že som to nechcela zažiť znovu. Z plných pľúc som kričala o pomoc, no nikto nereagoval.

„Buď ticho!“ Zahriakol ma Slezsky a zakryl mi ústa rukou. Rozopínal si nohavice a mne dvíhal sukňu. Na to potreboval obe ruky a tak mi pustil ústa a ja som sa znovu rozkričala o pomoc. Znovu Deja vu. Aj vtedy som kričala bezmocne o pomoc.

„Ticho!“ znovu mi zakryl ústa, keď si rozopol nohavice a mne dvihol sukňu. No v tom sa otvorili dvere. Zbadala som len rozmazanú postavu vďaka mojim uplakaným očiam a ako tá tiaž-profesor, zo mňa zmizla. Utrela som si oči posadila sa a nohami sa odtlačila k stene. Pozrela som čo sa stalo. Profesor vstával zo zeme a Ethan stál pri mne. Pomohol sa mi postaviť a omderane povedal profesorovi: „Toto vám neprejde.“

„Slovo proti môjmu.“ zaškeril sa Slezsky.

„Ja som to videl.“ Odpovedal Ethan hrdnisky.

„Nevidel si začiatok. Ona to chcela.“zahučal Slezsky a Ethan sa na mňa kútikom oka pozrel.

„Podľa toho čo som videl tak nie.“

„Ako som povedal slovo proti môjmu a priznajme si to komu skôr uveria? Študentka, ktorá na tejto škole nemá veľmi dobrú povesť príde ku mne oblečená v minisukni, začne ma zvádzať...“ Ethan neodpovedal a ťahal ma von z pracovne. Odviedol ma do malej telocvične, ktorá bola v tej istej budove. Posadila som sa na lavičku a on spustil: „Povieš mi čo sa tam stalo?“

„No...“

„No?“

„Ja za to nemôžem... On začal...“

„A ty si pokračovala.“ povedal to tak sklamane a smutne, až mi pri tom pukalo srdce.

Prikývla som a pokračovala: „Potom som si uvedomila, čo za somarinu robím, lenže on ma nechcel pustiť a...“ Ethan čakal a súcitne na mňa pozeral. Chytil ma za ruku a nežne mi ju stisol. „Uhryzol ma.“

„Čože?“ Ethana vystrelilo z lavičky. „Kde?“ Odhodila som vlasy z krku a ukázala mu krk. Jemu skoro vypadli oči. „Iz?“

„Hm?“

„Kto ťa toľko krát uhryzol?“

„Čo?“ Nechápala som. Ethan odbehol preč a ja som nechápala. Vrátil sa aj s lekárničkou. Ošetril mi ranu a potom vybral mobil z vrecka a podal mi ho nech sa pozriem v odraze na svoj krk. Aj v tmavej obrazovke mobilu som videla fialovkasté ranky po zuboch od Rebelantov. Pred mesiacom mi už zmizli, lenže asi nové uhryznutie ich nejako vyvolalo späť. Nechápala som. Mlčky som mu podala telefón.

„Takže čo to...“ vedela som, že sa spýta na tie modriny a tak som rýchlo zahovorila a pokračovala v tom čo sa stalo.

„Uhryzol ma, kričala som o pomoc a prišiel si ty. Záchranca.“ Úplne som zabudla, že doteraz sme spolu vychádzali hrozne a zrazu je to ako za starých koľají.

„Musíš to nahlásiť.“

„Mal pravdu. Jeho slovo proti nášmu.“

„Ale keď som tam bol ja ako svedok.“

„On mal pravdu. Komu budú veriť? Dvom študentom, čo som vlastne ja a ty. A ja nemám príliš dobrú povesť. Som tá čo ušla zo školy a ma do konca roka tresty.“ Poťahovala som nosom a chcelo sa mi plakať pri spomienke na to. „Bolo to strašné.“ rozplakala som sa nakoniec, keď ma napadlo, že sa mi stalo takmer to isté, čo vtedy, keď ma Ethan premenil na upírku.

Ethan ma objal a šepkal mi, že všetko bude dobré. Nasávala som jeho teplo a rozplakala sa ešte viac, keď som si uvedomila, čo sami práve stalo, čo som zrobila a Darren tu nieje aby ma rozveselil, alebo vykričal ma, prečo som to zrobila, prečo som ho pobozkala. Chýba mi.