Kapitola 17

Tešte sa za 2 dni som napísala  ďalšiu kapitolku tu ju máte :)) je veeeeeľmi zaujimav=a.. možno už aj chaoticka lebo som to dnes niekoľko hodín písala a už nápady dochádzali mi :)) ešte sa mi nestalo, že by som nevedela ukončiť kapitolu jak teraz :D zatial asi najdlhšia kapitolka :)) prijemne čitanie prajem :))

Kapitola 17

Spútaná mágia

Olivia a Abigail mi pomáhali hľadať kúzlo na spútanie mágie. Chodila som aj na hodiny kúzel, ale nič také sme sa neučili. Trvalo nám dva týždne kým sa nám to konečne podarilo. Presnejšie Olivii.

Bola nedeľa a s Abi ma doučovala z mágie na našej koľaji. Sedeli sme v spoločenskej miestnosti, keď Olivia vtrhla dnu. „Našla som to.“ Zakričala na celú miestnosť a všetci na ňu pohoršene pozreli. „Sorry.“ zaškerila sa a pribehla k nám.

„Čo si našla?“ Opýtala sa jej Abi.

„Kúzlo na spútanie mágie.“ Nadšene vychrlila Oliv. Abi aj mňa okamžite vystrelo z kresiel.

„Čože si?“ Neveriacky som na ňu pozerala.

„Našla som to.“

„Ako? Kde?“ pýtala sa Abigail.

„Je v knižnici.“ s úsmevom poznamenala Olivia a ja som stále neverila. „Tam sme predsa hľadali.“

„Áno, ale nie v tej úplne zadnej časti, kde sa chodia všetci bozkávať.“ Olivia sa stále škerila. Ani ma tam nenapadlo hľadať. Stále tam boli nejaké páriky, pretože tam boli tie najhlúpejšie a nezmyselné knihy, ktoré nikto nečítal. Bolo to tam skoro prázdne. Nechápala som ako to mohlo napadnúť Oliv.

„Ako si ju našla?“ opýtala som sa na ceste do knižnice.

„No...“ zapýrila sa.

„No?“ Abi sa usmiala na Oliviu.

„Bola som tam s Dannym. A práve sme sa bozkávali keď som sa odrela hlavou do poličky, otvorila som oči a vtedy mi to takmer vbilo do očí.“

„Kniha kúzel od Sherilyn Kahn?“ Prečítala som nápis na hrubej knihe, ktorú mi Olivia vytiahla zo zadného regálu. „Ako si prišla na to, že to kúzlo bude tam?“ Pozrela som sa na Oliviu a ta len prevrátila oči a ukázala mi bok knihy kde stálo: Kniha kúzel – spútajte svoju mágiu, spravte sa šťastným...

„Už viem prečo je tá kniha až tu v zadu, v sekcii – Nečítané.“ Skonštatovala Abi, a na môj a Oliviin nechápajúci pohľad, dodala: „Nie je to jasné? Aký idiot by si chcel spútať vlastnú mágiu, nič v zlom Izzy, a okrem toho je tu kopu trápnych kúzel.“ Listovala tou knihou a zastavila na jednej strane.

„Je to to kúzlo?“ Naliehavo som sa opýtala.

„Je, ale nebude to také ľahké ako som si myslela. Musia ti pomôcť aspoň traja ľudia a treba k tomu veľa vecí.“ Abigail čučala do knihy a ja som sa pozrela tiež. Bol tam zoznam potrebných vecí takmer na celú stranu. Aspoň že zaklínadlo bolo krátke a jednoduché. Vytrhla som obe strany na ktorých bolo zaklínadlo a vopchala som si ich do vrecka. Abi a Oliv na mňa pohoršene zazerali no ja som len pokrčila plecami. „Čo?“

Odišli sme z knižnice a zamierili späť na našu koľaj. Na strážcu som sa už nemohla cvičiť, ale stále som bývala s Abi. V klubovni bolo len pár študentov, ktorí sa ešte stále drvili na skúšky. Sadli sme si na naše obvyklé miesta vzadu.

„Takže čo potrebujeme?“ Opýtala som sa, keď som Abigail podala strany z knihy.

„Najdôležitejšie je, že okrem teba tam musia byť ešte ďalší traja upíri, respektíve poloupíri.“ oznámila Abi.

„Máme mňa, Abi a kto bude tretí?“ Opýtala sa Olivia. Chvíľu bolo ticho a potom ma osvietilo. „Ethan.“ zamyslene som oznámila.

„Ethan?“ prekvapivo sa opýtali Abi s Oliv naraz.

„Hej Ethan. Áno tak trochu sa rozprávame, nie nebudeme spolu.“ rýchlo som odpovedala na ich spýtavé pohľady. Po nekonečne dlhom tichu sa Abi ozvala: „Takže sme traja.“

„Áno. Čo nám treba všetko zohnať?“ opýtala sa Olivia.

„Píše sa tu, že je potrebné mať 5 sviečok a nádobu s uzatvorením.“

„To je všetko?“ nechápala som. „Veď ten zoznam bol dosť dlhý.“

„To bol len rituál. Neprečítali sme, že k tomu treba a nejaký elixír. Zvyšok je o rituále. Kto sa ma kde postaviť a tak ďalej.“ Skonštatovala Abi a Oliv jej nakúkala cez rameno na papiere.

„Elixír? A čo sme my nejaké bosorky?“znervózňovala sa Oliv a ja som sa musela opýtať: „aj tie existujú?“ Obe sa zo mňa začali smiať.

„Jasne, že nie. Čo ti už úplne šibe?“ Smiala sa olivia. Keď sme sa konečne prestali smiať, zvážneli sme a Abi mala kopu otázok. „Kde a kedy to zrobíme? Kto zoženie čo? Musíme urobiť ten elixír či čo to je.“

„Kľud Abi.“ zahriakla som ju. „Olivia pozháňa veci, Abi uvaríš elixír ja to pôjdem povedať Ethanovi, a potom vám obaja pomôžeme.“ Stíchla som na chvíľu a potom som zamyslene dodala: „samozrejme, keď s tým bude súhlasiť.“

„Bude,“ utešila ma Olivia. „Dobre ja idem už na svoju koľaj, som unavená. Ostatné veci doriešime zajtra v škole. Ahojte.“ Postavila sa a odcupkala von. S Abi sme sa rozhodli ísť ešte spať no ja som sa ešte zastavila v kuchyni, aby som sa napila krvi. Potom som šla spať.

Celý deň som premýšľala nad tým či bude Ethan súhlasiť. Alebo aké to bude, byť konečne bez schopností. Budú mi chýbať, ale nechcem konečne odpadávať každý deň od únavy. Nechcem stále oddychovať a nič nerobiť. Radšej sa chcem vedieť brániť rukami ako silami s tým, že omdliem alebo nedajbože umriem. To by sa asi nestalo, ale aj tak.

Po teste z mágii, ktorú som podľa mňa celkom dobre napísala na to, že som sa to takmer neučila. Bola to posledná hodina. Mala som sa stretnúť s Ethanom. Ráno som sa s ním dohodla, že sa stretneme poobede pred telocvičňou, kde mal ďalšiu hodinu. Na obede ma ešte Abi a Olivia podporili, oznámili mi, že našli miesto, kde to zrobíme. Olivia tiež zohnala všetky potrebné veci a hneď poobede sa pustia do elixíru.

Blížila som sa ku telocvični. Očami som hľadala Ethana. Ťažšie sa mi dýchalo. Nakoniec som ho zbadala. Usmial sa a šli sme stranou od ostatných študentov.

„Čo také súrne si so mnou potrebovala prebrať?“ S úsmevom sa opýtal.

„Potrebujem ťa pri jednom kúzle.“

„Akom kúzle? A prečo práve mňa?“ úsmev mu tak trochu pohasol.

„Chcem spútať svoju mágiu.“ odpovedala som a na jeho vyčítavý a zároveň zmätený pohľad som pokračovala: „Nevyčítaj mi to. Proste ma to už nebaví. Nevieš aký je to pocit. Tie schopnosti ma ovládajú. Potrebujem sa ich zbaviť.“

Chcel niečo povedať, no zavrel ústa a bol hodnú chvíľu ticho. Nakoniec prehovoril. „Neodpovedala si mi na druhú otázku. Prečo práve mňa potrebuješ?“

„Okrem mňa tam musia byť ďalší traja upíri.“

„A nevedela si koho zohnať?“

„Tak nejako.“

„Predpokladám, že Abigail a Olivia ti pomáhajú.“

„Áno.“ v očiach som mu na chvíľu zbadala smútok. Dotklo sa ho to, že som s ním rátala ako s poslednou možnosťou. Nakoniec sa prinútil do úsmevu.

„Dobre. Takže kedy a kde?“

„O tretej tu v telocvični.“

„Telocvičňa? Tá bude zamknutá.“

„Pre nás nie.“ usmiala som sa.

„Ethan poď už.“ Zavolal ho nejaký chalan a Ethan sa mi rýchlo odzdravil a zmizol v telocvični.

Súhlasil. ON súhlasil! Šťastne som si vydýchla a zamierila na koľaj za Oliv a Abi.

Keď som vošla do kuchyne, obe podskočili a zakryli hrniec.

„Uf to si len ty.“ Odfúkla si Abi a pokračovala ďalej v miešaní.

„Ako vám to ide?“ prišla som k nim bližšie.

„Už to skoro máme.“ Radovala sa Olivia a sadla si na stôl.

„Ako to šlo s Ethanom?“ Spýtavo sa na mňa pozrela Abi a ja som sa nemohla neusmiať.

„Súhlasil.“

„Takže príde?“ Radovala sa Abi a Olivia ju schladila.

„Jasne, že príde, keď súhlasil ty trdlo.“

„Dobre, vypi mydlo.“ nahnevane odvrkla Abi, ale jej nahnevanie nevydržala dlho, pretože sme sa s Oliviou začali smiať na jej hláške.

Takmer po hodine rozprávania Aby konečne zahlásila, že je to hotové a pomohli sme jej ho preliať do malej fľašky. „Je toho trochu veľa, ale stačia len 3 glgy.“ Oznámila mi Abi dívajúc sa na fľašu.

„Aj to bolo napísané na tom papieri?“ Opýtala som sa.

„Je tam všetko. Ako sa máme postaviť, kde máš byť ty...“ mlela Abi.

„Dobre Abi kľud,“ usmiala som sa, „Pôjdeme hore všetko mi povieš a počkáme kým nebudú 3 hodiny.“

„Dobre.“ Prikývli obe.

„Čože?“ pozerala som na ňu ako vyoraná myš. „Moje schopnosti sa presunú do tej nádoby, ktorú máme mať?“

„Áno.“ prikývla Abigail.

„A mám použiť všetky schopnosti naraz...“ hundrala som si skôr sama pre seba. „Ale veď to som ešte nerobila. Mám sa akože zneviditeľniť, potom zmeniť na gumu, alebo čo ja viem na čo, potom sa zapáliť a čítať niekomu myšlienky, alebo ako to je?“

„Proste energiu tých schopností, máš použiť naraz. Nie postupne, ale naraz všetko.“ vysvetľovala Olivia.

„Tam je to napísané skôr pre jednu schopnosť, ale je tam zmienená aj druhá schopnosť. Treba ich použiť súčasne, aby nemali svoj účinok.“ Abi zamyslene hľadela do papieru. Bola to totálna somarina. Nechápala som tomu a už vôbec som nevedela, ako to spraviť.

Bolo štvrť na 3 a my sme ešte mlčky sedeli v izbe. Olivia si zapla Abin notebook, Abigail stále študovala papiere a ja som ležala na posteli, pozerala do stropu a premýšľala. Konečne sa zbavím schopností. Aký to asi bude pocit? Budem sa konečne cítiť pri zmysloch? Dúfam, že už nebudem vždy unavená.

Čo si o tom pomyslí Darren? Nebude mu vadiť, že už nemám schopnosti? Ale na čo to myslím. Bude šťastný. Chlapci chú byť vždy lepší než dievčatá. Doteraz som v našom vzťahu bola lepšia ja. No zopár krát. Predsa len je Rebelant a ja upírka.

Keby tak tu bol Darren. Poradil by mi. Povedal by mi či robím správnu vec. Možno ma už nebudú chcieť Rebelanti, keď nebudem mať schopnosti. Dúfam, že Darrena nechytila, keďže sa tak dlho neukázal. Teraz ho potrebujem najviac.

Mala by som si asi posledný krát užiť moje schopnosti. Posledný krát sa zneviditeľniť. Posledný krát sa premeniť na oceľ či gumu. Posledný krát niekoho donútiť urobiť niečo. Posledný krát sa pohrať s ohňom. Mojou vôbec prvou schopnosťou. Vždy som sa kvôli nej rozčuľovala a teraz ju už nebudem ovládať. Mala by som zrobiť nejakú rozlúčkovú párty. Zasmiala som sa. Pozrela som sa na hodinky. Pol 3. Mala som ešte pol hodinku aby som si užila posledné chvíle s mojimi schopnosťami. Postavila som sa.

„Kam ideš?“ vyzvedala Olivia.

„Na rozlúčkovú párty s mojimi schopnosťami.“ zaškerila som sa a Oliv sa zasmiala spolu s Abi.

„O tretej buď pred telocvičňou.“ Prikázala Abigail.

„Áno mami.“ zasmiala som sa a vybehla z izby. Keď som zišla po schodoch a smerovala k dverám von z budovy niečí hlas ma zastavil.

„Slečna čo tu robíte? Vráťte sa do postele.“ Otočila som sa. Vychovávateľka. Zabudla som na ňu. Vždy tu ma nejaká dozor. Dohliadajú na to, aby sme dodržiavali večierku. Samozrejme nevedela, že v izbe mám ešte návštevu. Uprene som jej hľadela do očí a povedala: „nevidela si ma tu.“

Ona zasnene odpovedala: „nevidela som tu nikoho.“

„Otočíš sa a pôjdeš spať. Nebudeš tu dávať dozor.“ Otočila sa a odišla. Spokojne som sa usmiala. Takže jedná schopnosť je naposledy odskúšaná. Pre istotu si zoberiem so sebou 2 sáčky s krvou. Vzala som si krv z kuchyne a vyšla von. Studený nočný vzduch mi ovanul tvár. Takže kam teraz? Už viem. Smiala som sa sama pre seba a behala na miesto, kde som vedela, že sú vždy strážcovia. Strážili vchod do hlavnej budovy. Niektorí sa prechádzali pomedzi ostatné budovy a strážili jednotlivé koľaje. Dnes našu nestrážil nikto.

Pred hlavnou budovou som zastala a zneviditeľnila sa. Okamžite som pocítila príval únavy. Pomaly som sa prechádzali v dostatočnej vzdialenosti, aby nepočuli moje tiché kroky. Užívala som si ich nevedomosť. Prešla som okolo nich a keď som si bola istá, že ma nevidia, znova som sa zviditeľnila.

Potom som sa zmenila na oceľ. Leskla som sa v mesačnom svetle. Keď som došla ku telocvični zmenila som sa späť na svoju normálnu podobu. Oprela som sa o stenu, napila sa z jedného sáčku krvi a hrala sa s ohňom. Ohrievala sa presnejšie. Potom som si vytvorila Darrenovu tvár. Hľadela som na ňu zasnene. Tak strašne mi chýbal, že som sa na to tak zadívala, že som ani nepočula cudzie kroky, až kým sa neozval hlas. „Ehm. Ahoj.“

„Ahoj Ethan.“ rozpačito som sa usmiala a rýchlo zhasla oheň. Asi si nevšimol čo ten oheň zobrazoval, pretože sa ďalej usmieval.

„Si nervózna?“ opýtal sa.

„Ani nie.“ popravde som priznala. Po chvíli ticha sa znovu ozval: „Počuj Iz, chcem sa ti ospravedlniť za... všetko. Vážne ma mrzí, že som sa choval ako idiot, keď sme spolu chodili. Tiež, že som ťa premenil na upírku. Proste za všetko.“

„To je v pohode.“

„Vážne?“

„Hej, hej.“ usmiala som sa. Keby som nebola upírkou nespoznala by som Abi, Oliviu... a ani Darrena či Madi. Zamyslela som sa. Och ako mi chýbajú obaja. Madison si takúto smrť nezaslúžila. Len dúfam, že nezabili aj Darrena. To by som už neprežila.

„Iz? Si v poriadku?“ prerušil moje bľabotanie v hlave, Ethan. Až teraz som si uvedomila, že niečo rozprával a ja som len pozerala niekam pred seba. Ako jej to mám povedať? Začula som Ethanove myšlienky. Nechcela som mu narúšať súkromie, aj keď som bola zvedavá, tak som si zablokovala myseľ pred jeho myšlienkami a čakala, že mi to povie.

„Hej som.“ zaškerila som sa.

„Ehm... Vážne ma to všetko mrzí. Tak... no... nechcela by si so mnou znovu chodiť?“ Keby som teraz niečo pila asi sa olejem, alebo zadusím. Čo to povedal?Mlčala som a vystrašene s mierne otvorenými ústami som pozerala do blba. To snáď nemyslí vážne. Je zlatý, pekný a bolo nám spolu fajn, ale už to také nebude. Ja milujem Darrena. Chaoticky sa mi hnali myšlienky hlavou.

„Izzy?“ Ethan sa ku mne priblížil a chytil ma za ruku. Ja som stále mlčala a nechápala čo sa práve deje. Nahol sa ku mne a pery mal nebezpečne blízko pri mojich. Vtedy som sa konečne prebrala a zastavila som ho.

„Ethan.“

„Áno?“ usmial sa a snažil sa ma stále pobozkať.

„Ethan prestaň.“ Povedala som milo a jemne ho od seba odstrčila.

„Čo je?“ Zarazene sa opýtal. „Nechceš aby sme boli znovu spolu?“

„Bolo by to možno dobré, ale nechcem. Prepáč. Ja ťa už asi... nemilujem.“ Ledva som to zo seba vytisla. Nebola som si istá či ho milujem či nie. Vedela som, že ho mám rada, no nevedela som či ho milujem. Možno hej. Nevedela som čo mám robiť.

Po mojej vete ostal chvíľu mlčky bez pohnutia stáť, no potom sa spamätal. „Ale ja ťa milujem.“ Povedal to tak presvedčivo a suverénne. Nechcela som mu ublížiť. „Prosím. Dovoľ aspoň raz ťa pobozkať a ty tak zistíš či ma miluješ.“ Bol si taký istý, že poviem áno. Popravde som nevedela čo urobím.

Znovu ku mne pristúpil. Nežne ma chytil okolo pásu a pobozkal ma. Celé to trvalo zopár sekúnd a ja som ho odtisla. Nemilovala som ho. Necítila som sa v jeho náručí tak dobre a bezpečne ako v Darrenovom. Nechvela som pri jeho dotyku ako pri Darrenovom. Proste som nič necítila.

„Prepáč.“ Ospravedlnila som sa mu. „Ja už k tebe nič necítim.“ V očiach som mu zbadala bolesť po mojich slovách. „Prepáč.“ Opakovala som.

„To nič.“ povedal no videla som na ňom, že som ho zranila. Niekoľko minút sme mlčky stály kým neprišli Abi a Olivia.

„Čaute.“ pozdravili sa neisto.

„Čauko.“ odzdravila som sa im a Ethan len kývol hlavou.

„Ako sa tam chcete dostať?“ nakoniec sa ozval.

„Máme kľúč.“ Ukázala Olivia a zaškerila sa. Otvorili a vošli sme dnu. Cez šatne sme sa dostali do telocvične.

„Počuj Izzy, čo si zrobila, že nebol dole dozor?“ Opýtala sa Abi, keď sme prechádzali cez šatňu.

„Nepoznáš ma?“ zasmiala som sa.

„To bolo jasné, že to ty. Dôležitejšia otázka je čo sa stalo medzi tebou a Ethanom? Ledva prehovorí a celý čas sa tvári neprítomne.“ Zašepkala Olivia a ja som sa obzrela za Ethanom, ktorý so smutným a neprítomným výrazom šiel pár metrov za nami.

„Tak trochu sme sa pobozkali.“ Zašepkala som. Abi aj Oliv zicho zhíkli.

„Pobozkali ste sa? A čo ďalej?“ nadšene šepkala Olivia.

„Odtisla som ho a povedala mu, že ho nemilujem.“

„Čože si?“ neverili mi.

„Nemilujem ho.“

„Čo? Veď ste boli vtedy taký zlatý spolu.“ Povedala Abi.

„Možno boli, ale ja ho už nemilujem.“

„Ako nemôžeš milovať tie krásne zelené oči.“ Nechápala Oliv.

„Pretože milujem iné oči.“ To som nemala povedať. Do riti. Nemôžu vedieť, že som sa zamilovala do Rebelanta. Do vraha upírov. Obe zbystrili pozornosť a zastavili sa.

„Koho?“ Nadšene sa opýtala Olivia.

„To nieje podstatné.“ Zahovárala som a ťahala ich ďalej. Obzrela som sa za Ethanom a ten mi hľadel rovno do očí. Asi to počul. Nechala som aby jeho myšlienky vošli do mojej hlavy Ona miluje iného. Prečo jej vôbec pomáham. Nemiluje ma. Jeho zranené city ma tak hlboko zasiahli, že som pozerala do zeme a mlčala.

Došli sme do telocvične. Abi vybrala sviečky a postavila ich do kurhu. Olivia vyťahovala zápalky a šla zapáliť prvú sviečku, ale ja som bola rýchlejšia a svojou schopnosťou som ich zapálila všetky naraz. Oliv sa usmiala.

„Takže,“ začala Abi, „Izzy ty sa postav do stredu a vezmi si so sebou nádobu na tvoje moci a aj fľašku s elixírom.“ Počúvla som ju a postavila som sa do stredu. Oni traja sa postavili okolo mňa a Abi vytiahla stranu z knihy, kde bolo zaklínadlo. „Izzy napi sa.“ Oznámila mi. Napila som sa. Tri glgy stačia. Fľašu som odhodila. Čakala som čo bude ďalej, keď sa mi podlomili kolená. Ukrutná bolesť ma zasiahla do celého tela. Zvrieskla som. Všetko ma bolelo akoby mi lámali kosti. Bola to taká bolesť ako, keď som získavala schopnosti, len bola päťnásobná. Abi prišla ku mne a dala mi nejakú látku do úst, aby som nekričala. Zahryzla som do nej.

Toto som nečakala, ale ona zjavne áno. „Vážne to chceš?“ opýtala sa ma posledný krát a ja som prikývla. Všetci na mňa ľútostivo pozerali, dokonca aj Ethan. Keď ma už prestávalo bolieť telo Abi mi zavelila aby som vyvolala všetky schopnosti naraz.

Nedokázala som sa postaviť takže som sedela. Nikdy som nepoužila všetky schopnosti naraz, takže som nevedela ako to zrobiť. Riadila som sa svojou intuíciou. Vystrela som obe ruky pred seba. Dlane som mala otočené napol k sebe a napol hore. Akoby som držala nejakú guľu. Pozerala som na ne a vhlave som si premietala obrázky ohňa, toho ako som vyzerala oceľová, alebo gumená, neviditeľná, ako som používala nátlak a ako som používala neviditeľný štít. Kľačala som a ruky sa mi triasli. Čím viac som na svoje schopnosti myslela a sústreďovala sa aby som ich naraz pužila, tým viac som sa unavovala. Po chvíli som sa celá triasla Pred očami som mala zahmlené no videla som žiarivú guľu ktorú som vytvorila. Bola modrá a ožiarila celú telocvičňu. Všetci zhíkli. V pozadí som začula Oliviin hlas. „vidíte jej oči? Sú celé strieborné.“ a potom sa ozvala aj Abi. Začala čítať zaklínadlo. „Nech svetlo moci zem osvieti, nech voľnosť prebudí sa, nech spútané sú tvoje schopnosti, vtedy mágia opustí ťa.“

Potom to trojhlasne opakovali dookola. „Nech svetlo moci zem osvieti, nech voľnosť prebudí sa, nech spútané sú tvoje schopnosti, vtedy mágia opustí ťa.“ Nič sa nedialo. Nevládala som už udržiavať všetky moci naraz. Potrebovala som aby to čo najrýchlejšie skončilo. Začala som opakovať aj ja. „Nech svetlo moci osvieti zem, nech voľnosť prebudí sa, nech spútané sú moje schopnosti, vtedy mágia opustí ma.“ Vlastný hlas som vnímala len z diaľky. Zrazu do mňa vošla cudzia myšlienka Chcú zaútočiť na školu. Ukry sa.

Darrenov hlas ma zasiahol. No bola to tá posledná cudzia myšlienka, ktorú som kedy počula. Hneď na to sa to všetko skončilo. Nestihla som to zastaviť. Guľa sa rozbila do niekoľkých paprskov. Okamžite som zaostrila a znovu sa začala ta bolesť. Ležala som na chrbte. Odrazu som sa cítila akoby zo mňa vychádzala moja vlastná duša. Svetlo modré svetlo mi vyšlo z hrude a vošlo do nádoby vedľa mňa. Skončilo sa to. Spotená som ležala na zemi a rozmýšľala či som to vážne urobila. Všetci ku mne pribehli či som v poriadku.

„Izzy. Keby si sa do toho nevložila nič by sa nestalo. Necítila som žiadnu mágiu kým si to zaklínadlo nepovedala ty. Si tá najsilnejšia poloupírka akú som kedy videla.“ Obdivovala ma Abigail. Dávali mi kopu otázok, či mi nieje zle, či ma niečo nebolí, ako sa cítim. Ja som bola stále mimo. Trasľavo som sa postavila. Z tašky som si vytiahla krv a napila sa. Nevnímala som ich hlasy a otázky. Napila som sa, keď ma to zasiahlo. Preboha Darren. Postavila som sa a behala preč.

„Izzy.“ počula som ako za mnou volajú. Behala som najrýchlejšie ako som vládala. Určite je vonku. Čo to vravel? Ukry sa? Nie. Určite si po mňa prišiel. Pribehla som k hlavnej bráne rozhodnutá odpáliť ju ohňom. Marne som vystrela ruku. Nemala som žiadnu schopnosť. Strážcovia na mňa kričali, čo tam robím, no ja som bola stále mimo. Ťahali ma preč, nech idem spať. Nechcela som. Všetko sa dialo tak rýchle. Veľa veci som nevnímala. Akoby som to ani nebola ja. Akoby mi chýbala vlastná duša. Bola to chyba vzdať sa schopností.

„Pusťte ma.“ Kričala som na strážcov, ktorý ma ťahali späť do izby. „Nechajte ma.“ Vrieskala som ako zmyslov zbavená.

„Slečna len vás odvedieme späť na vašu koľaj.“

„NIE!“ zvrešťala som. „Rebelanti chcú napadnúť našu školu.“ Konečne ma osvietilo čo mi to povedal Darren.

Obaja strážcovia zastali. „Čože? Z kade to máš?“

„Idú napadnúť našu školu. Zbierajú upírov zo vzácnymi schopnosťami.“

„Ty si tá čo ušla?“

„HEJ!“ Vrieskala som.

„Možno hovorí pravdu. Ona mala niekoľko schopností, možno sa to Rebelanti dozvedeli.“ konštatoval jeden.

„Jasne, že hovorím pravdu. Rýchlo všetkých vzbuďte. Napadnú nás.“ Kričala som a oni mi konečne uverili.

„Počkaj tu, idem za riaditeľkou.“ jeden zo strážcov sa rozbehol do hlavnej budovy a druhý ma držal za ruku.

„Pusťte ma.“ zavrčala som. Uvedomil si, že ma stále drží a pustil ma. Lenže to bola chyba. Rozbehla som sa späť ku telocvični. Bol rýchlejší, ale nikam sa neponáhľal, vedel, že všetko čo zrobím je zbytočné, aj tak ma chytí. Potrebovala som sa dostať von, ale preto som musela mať späť svoje schopnosti.

Vrátila som sa do telocvične. Nádoba s mojimi schopnosťami svietila svetlo modro. Šla som priamo za ňou takže som si nevšimla, že tam niekto stojí. „Izzy čo to robíš?“ pýtala sa Abi, ktorá zbierala sviečky. Postavila sa a pribehla ku mne. „Olivia a Ethan ťa hľadajú. Čo sa stalo?“

„Veľa sa toho stalo. Nemala som si odoberať schopnosti. Potrebujem ich. Na školu zaútočia Rebelanti.“

„Čože? Z kade to vieš?“

„Pretože chalan, do ktoré som sa zamilovala je jeden z nich.“