Prepáčte, že tak neskoro :)) vela toho v škole mám :(
Kapitola 18
Osudová chyba
Nevedela som, či zaútočia hneď, ale potrebovala som čas na získanie schopností späť. V knihe som nič nenašla. Nebolo tam žiadne odvolávacie zaklínadlo. Nervózne som sa prechádzala po telocvični. Strážca ma pravdepodobne nenašiel. Abigail mlčky sedela na lavičke a sledovala ma.
Nie je to v knihe. Nie je to potom nikde, pretože to je jediná kniha, v ktorej sa takéto niečo spomínalo. Myseľ mi pracovala na plné obrátky. Prešla asi hodina od kedy som začula Darrenove varovanie. Stále som sa nahnevane prechádzala, keď som začula školské sirény. Abi okamžite vyskočila z lavičky a ja som sa s hrôzou zastavila. Nevedela som čo robiť. Darren mi kázal aby som sa skryla, ale kam? Jediná vec, ktorá je teraz dôležitá, je obnovenie mojich schopností.
„Abi poď!“ zakričala som na Abi a behala von z telocvične. Abi ma nasledovala. Keď som vyšla von okamžite som zastavila. Študenti s panikou utekali všetkými smermi. Zopár strážcov sa ich snažilo ukľudňovať a zaviesť do hlavnej budovy. Smerom od hlavnej brány sa šíril krik. Otočila som sa na Abi. „Choď do hlavnej budovy s ostatnými.“ čakala som, že bude súhlasiť a opäť nepovie ani pol slova, ako doteraz, lenže ona odpovedala: „V žiadnom prípade. Idem s tebou. Bezo mňa to nezvládneš.“ Chcela som protestovať, ale mala pravdu. Potrebovala som získať svoje schopnosti späť. Sama by som to nezvládla, pretože ona bola predsa len o dosť múdrejšia.
„Abi musíme prísť na to, ako získať moje schopnosti späť.“kričala som na ňu, keď sme sa predierali davom študentov.
„Treba nájsť na to kúzlo.“ zakričala späť.
„Nemáme čas. Podľa toho kriku, sú Rebelanti pravdepodobne v areály. Potrebujem ich hneď.“
„Izzy, nemusíš zachraňovať všetko len ty. Máme strážcov a tiež profesorov.“
„Ty to nechápeš. Oni si prišli po mňa. Chcú moje schopnosti. Budú všetkých zabíjať, kým ma nenájdu.“
„Ale...“ stíchla. Pravdepodobne už nemala žiadne námietky. Už sme boli takmer pri hlavnej bráne a ja som zastavila. Naskytol sa mi hrozný pohľad. Zopár mŕtvol študentov ležalo na zemi, väčšina Rebelantov bola pred bránou a čakala až sa im naskytne príležitosť prebojovať sa dnu. Pár ich už bojovalo so strážcami. Očami som hľadala Darrena. Musel byť nablízku, inak by som nepočula jeho myšlienku.
Chcela som sa rozbehnúť a nájsť ho, ale cítila som ako tesne pri mne stoji Abi. Bála sa. Nemohla som ju tam nechať samú.
„Abi choď sa skryť do hlavnej budovy. Prídem tam, keď...“
„... ho nájdeš?“ dala mierne ironický úsmev. „Chápem. Len sa ponáhľaj a prosím, nenechaj sa zabiť.“ Objala ma a utekala s ostatnými do hlavnej budovy. Predtým som jej ešte stihla zakričať, aby sa snažila vymyslieť niečo ako získam späť svoje schopnosti.
Znovu som sa poobzerala. Čoraz viac Rebelantov sa dostávalo dnu. Strážcom prišli na pomoc aj učitelia. Nevedela som ako sa Rebelanti dostali cez ochranné zaklínadla, ale momentálne ma to až tak netrápilo. Rozbehla som sa a v dostatočnej vzdialenosti od bojujúcich a prezerala som si poriadne ich tváre či nieje náhodou medzi nimi. Nemohla som, ale musela sa pozrieť aj na tváre mŕtvol či náhodou jedna nepatrí niekomu mne známemu.
Bola som tak zažratá do rozpoznávania upírov, že som úplne zabudla dávať pozor či na mňa náhodou nechce niekto zaútočiť. Zrazu ma niekto strhol k zemi. Bola som v takom šoku, že som sa nevládala brániť. Rebelant ma už šiel pohrýzť, ale na chvíľku sa zarazil a prezeral si ma. Usmial sa a skôr než stihol niečo zvolať niekto ho odo mňa odsotil. Pozrela som sa kto s nim bojuje a takmer mi oči vypadli. Profesor Slezsky. Popri boji ma stihol aj vyhrešiť: „Čo tu robíte slečna Radboneová? Okamžite bežte do hlavnej budovy.“ Postavila som sa a zízala naňho. Práve mi pravdepodobne zachránil život. Opäť som bola v takom šoku, že som si neuvedomila, že Rebelanta už zabil a kričal mi aby som vypadla preč. Lenže vtedy naňho zaútočil ďalší rebelant a ja som konečne začala vnímať.
Slezsky bojoval a prestal si ma všímať. Využila som to a stratila sa v dave unikajúcich študentov. Darrena som nikde nevidela. Stála som tam medzi všetkými kričiacimi študentami a rozhliadala sa okolo seba. Nikoho známeho som nevidela. Musel tu niekde byť. Potrebovala som vedieť či ešte žije. Nakoniec som to vzdala a rozhodla sa ísť za Abi. Prechádzala som pomedzi študentov, a keď som už bola pri dverách niekto ma potiahol za ruku a ťahal ma do tmavej medzierky medzi dvoma budovami. Bola som vystrašená a snažila sa vymámiť zo zovretia, ale osoba, ktorá mi držala ruku zosilnila svoj stisk. Postava ma pustila až v uličke. Pozrela som sa jej tváre a rozplakala sa. Darren stál predo mnou. Tuho ma objal.
„Chýbala si mi tak veľmi.“ Zvieral ma ešte pevnejšie a ja som si to užívala.
„Aj ty mne.“ Pozrela som sa mu do očí a pobozkali sme sa. Potom čo sme sa od seba odlepili nasledovalo niekoľko otázok. „Kde si bol doteraz? Prečo si neprišiel skôr? Ako to, že som ťa počula akoby si stál vedľa mňa?“
„Ukrýval som sa. Kamarátka mi povedala, že chystajú útok tak som sa musel vrátiť a varovať ťa. Musíme sa schovať alebo utiecť.“
„Potrebujem sa ešte stretnúť z Abi.“ premýšľala som nahlas.
„Kto je Abi?“
„Kamarátka. Čaká na mňa. Potrebujem sa vrátiť do hlavnej budovy.“
„Nesmieš! Nemáme čas!“
„Musím! Ty to nechápeš.“
„Tak mi to vysvetli.“
„Urobila som strašnú chybu.“
„Akú?“
„Teraz nato nieje čas musím ísť za ňou.“
„Dobre, potom ti dám myšlienkami vedieť kde som.“ povedal, keď som sa otočila na odchod a mňa zamrazilo. Otočila som sa naňho. „Darren..... To je tá chyba. Nebudem ťa počuť.“
„Čo sa stalo? Vlastne doteraz si mi neodpovedala. Posielal som ti myšlienkami správy kde som.“
„Ja som si odobrala schopnosti a teraz to musím napraviť.“ Darren nič neodpovedal a ja som sa rozbehla za Abi.
Opäť som kľučkovala medzi poloupírmi a vošla do hlavnej budovy. Študenti boli všade. Očami som hľadala Abi. Študenti sedeli na schodoch alebo stáli v skupinkách a rozprávali sa. Šla som až do jedálne a tam som ju konečne našla. Sedela s Ethanom a Oliviou. Dobehla som k nim a Ethan s Oliviou na mňa okamžite vybehli. „Kde si bola? Hľadali sme ťa snáď všade.“ Nevnímala som Ethana a zavolala si Abi. Ethan len nechápavo pozeral striedavo na mňa a na Abi. Rovnako Olivia.
Abigail sa postavila a spolu sme prešli trochu ďalej na menej rušné miesto.
„Našla si ho?“Opýtala sa.
„Áno.“
„Je v poriadku? Počúvaj, prepáč, že som sa chovala divne, keď si to povedala, ale potrebovala som to stráviť. Nedá sa povedať, že by ma to nejako tešilo, ale keď ho máš rada.“
„Je v poriadku. Chce ma odtiaľto odviezť. Musíme sa ukryť.“
„Budete celý čas utekať?“
„Pre to, aby som bola s ním urobím čokoľvek.“ Chvíľu bolo ticho a potom som sa opýtala: „Zistila si niečo o tom, ako získam svoje schopnosti späť?“
„Nenašla som nič. Jedine, keď celé kúzlo vymyslíme. Môžeš napríklad použiť ten istý elixír a v zaklínadle pozmeniť slová.“
„Nie, ten elixír bol výhradne na odoberanie moci. Cítila som to. Cítila som akoby sa zo mňa trhal kúsok duše. Celý čas sa cítim taká prázdna. Elixír nevymyslíme, ale zaklínadlo môžeme spoločnými silami nejako vytvoriť.“
„Dobre. Takže čo teraz?“
„Ideš so mnou?“
„Kam?“ vyľakane sa pozrela Abi.
„Čaká ma. Vymyslíme kúzlo, vyskúšame ho, získam schopnosti, zachránim školu a môžem spolu s Darrenom odísť.“ Zasmiala som sa. Keby to bolo také jednoduché. Abi sa tvárila neisto a tak som ju ďalej prehovárala. „No tak Abi, neopustíš areál školy. A Darren nieje nebezpečný. Potrebujem, len získať schopnosti.“ Teraz som ju presviedčala, aby vyšla von z bezpečného miesta rovno ku Rebelantom, keď som s ňou od kedy som sa vrátila, ani nerozprávala, pretože som nechcela aby skončila ako Madison. Logiku to nemalo, ale potrebovala som ju. Nakoniec súhlasila a spoločne sme sa nenápadne vytratili. Oliviu a Ethana sme nechali v jedálni. Nepotrebovala som, aby aj oni boli v takomto nebezpečenstve.
Vyšli sme von a ja som čakala, že mi dá Darren nejako vedieť, kde je. Prvé miesto, ktoré ma napadlo, kde by mohol byť, bola ulička, kde ma zatiahol, a tak sme tam šli. Po ceste som sa obzerala. Študenti už boli zrejme všetci dnu, pretože vonku nebol takmer ani jeden. Počula som len bojujúce zvuky. Abi sa vystrašene krčila vedľa mňa. Čakala som, že areál bude plný bojujúcich upírov ale nikoho som nevidela, čo bolo veľmi divné. Ako ticho pred búrkou.
Šli sme po tme, keďže niekto zničil lampy. Zabočila som do uličky a Darren tam naozaj stál. Zamyslene pozeral na zem. Vykročila som k nemu. Abi sa stále držala za mnou. Darren dvihol hlavu a ostražito ju pozoroval. Nikdy som Abigail nevidela takú vystrašenú. Vždy bola ona tá nebojácna.
„Darren, toto je Abi.“ Predstavila som ju.
„Abi, toto ja Darren.“ Darren videl, že som nechcela aby ju bral ako nejakú hrozbu, preto odhodil bariéry a podal jej ruku no ona sa príliš bála nato aby ju prijala. Pozdravila sa mu tichým ahoj.
„Dobre takže musíme vymyslieť zaklínadlo aby som získala svoje schopnosti späť, pretože nikde sa o tom nepíše. Je to jediná možnosť.“ začala som na odľahčenie situácie.
„Ok.“ povedal Darren a oprel sa o stenu. Vytiahol krabičku cigariet a zapálil si. Dlho som ho nevidela fajčiť. Vlastne dlho som ho nevidela celého. Abi ho ostražito sledovala, no ja zamilovane. Nepáčilo sa mi na chlapcoch, keď boli tuhý fajčiari, ale on si zapálil iba vtedy, keď bol nervózny.
Začali sme premýšľať nad kúzlom. Po niekoľkých minútach sa Abi zrazu opýtala: „Darren? Ako sa dostali dnu? A aj ty?“
„Majú nejakú mocnú upírku. Mocnú v tom, že vie rozoznávať všetko magické. Schopnosti a aj kúzla. A taktiež vie veľmi jednoducho odstrániť tie kúzla. Volá sa nejako na T...“
„Torment?“ Vyľakane som sa spýtala.
„Odkiaľ ju poznáš?“
„Ona mi objasnila moje schopnosti. Ako ju dostali?“
„To bohužiaľ neviem.“
„Videl si ju?“ ona by mi mohla pomôcť získať moje moci späť napadlo ma.
„Nie. Schovával som sa pred nimi. Vošiel som už keď sa strhol boj. Nikto si ma nevšimol.“ Hovoril Darren no zrazu stíchol. Pozeral na Abi. Niečo vedeli, čo ja nie. Priala som si mať schopnosti.
„Čo sa deje?“
„Je tu hrozné ticho.“odpovedal Darren.
„Niekto sem ide.“
„Ako to vieš?“ opýtala som sa. Vedela som, že cíti schopnosti upírou, no to, že aj Rebelantov, to som nevedela.
„Cítim jeho schopnosti. Sú ako tvoje Darren. Pichá ma v celej hlave.“ potichu zjojkla Abigail.
„Od kedy cítiš schopnosti Rebelantov?“ nechápala som.
„Izzy, teraz na to nieje čas musíme sa schovať.“ Abi sa držala za hlavu a opierala sa o stenu. „Je ich viac.“ upozornila Abi.
S Darrenom sa nám stretol pohľad. Zachráň Abi. Ja sa o seba postarám. Myšlienkami so mu oznámila.
„V žiadnom prípade ťa tu nenechám.“ Povedal to takým tónom akoby som povedala tu najväčšiu absurditu na svete. Abi nás oboch skúmala pohľadom a ja som si ďalej pomyslela Odnes ju odtiaľto. Prosím. Nevedela som, že aj v myšlienkach môžem znieť tak zúfalo. Už už šiel protestovať no opäť som prehovorila v myšlienkach. Prosím. Budem v poriadku. Len ju zachráň. Nakoniec s nesúhlasným pohľadom ju chytil do náručia a vyskočil na nižšiu budovu. Potom som ich už nevidela.
Fajn teraz si to vymyslela Izzy. Čo budeš robiť? Nadávala som si v mysli. Pozrela som na papier, na ktorom stálo pár riadkov nového kúzla. Nebolo ešte hotové. Vložila som si ho do vrecka a rozbehla sa preč vo chvíli, keď som začula kroky. Behala som najrýchlejšie ako som vedela. Všade bola tma, pretože lampy nesvietili. Jediné svetlo bolo to mesačné. Naokolo nebola ani živá duša. Možno len niekde vzdialene bojovali strážci. Schovala som sa do prvej budovy, ktorá bola otvorená a tou bola koľaj pre alchymistov.
Vošla som dnu a rýchlo zavrela aby ma nezbadal nejaký Rebelant. Bolo to dosť možné vzhľadom nato, že som celý čas behala cez voľné priestranstvo. Šla som sa niekde schovať. Prešla som cez chodbu do druhej miestnosti. Boli tam gauče, televízor, krb a plné poličky s knihami. Vtedy mi to došlo. Som v budove alchymistov. Tu nájdem niečo čo mi pomôže získať späť svoju moc. Nadšene som sa pustila do prezerania kníh. Prechádzala som rôznymi názvami. „Všetky elixíry, teória elixírov, elixíry v praxy,“ čítala som nahlas a v duchu nadávala, že som ešte nič okrem elixírov nenašla, „Mágia pre pokročilých, mágia pre začiatočníkov, kúzla, zložité zaklínadlá, vy a vaša schopnosť.“ Zobrala som všetky a hľadala miesto, kde by som sa schovala. Nakoniec som našla pod schodmi malú komôrku, kde boli veci na upratovanie. Zavrela som sa tam a vytiahla zapaľovač, ktorý som našla na stole.
Strany som prechádzala najrýchlejšie ako som vedela. Ani nie o 5 minút som už bola pri poslednej knihe. Vy a vaša schopnosť. Bola to jediná možnosť. Listovala som ňou, no nachádzala som len nejaké zaklínadla ako presne určiť schopnosť, ako sa naučiť ju ovládať... Až nakoniec som takmer zvýskla od radosti. Už som to ani nečakala, ale našla som to. Spútanie schopností znel názov. Bolo tam presne to isté zaklínadlo, ktoré sme použili mi. Lenže pri tomto bolo aj proti zaklínadlo. Obnovenie schopností. Očami som prešla po celej strane a radovala sa. No moju radosť niečo prerušilo. Začula som nejaké hlasy a kroky. Musela som sa veľmi sústrediť a uši nalepiť na dvere, aby som počula čo si šepkali.
„Si si istý, že bežala tu?“ Opýtal sa hrubý mužský hlas a druhý hneď nato odpovedal : „Hej. Videl som ju.“ Potom si šepkali buď veľmi ticho, alebo boli ticho, pretože som už nič nepočula. Zhasla som zapaľovač a schúlila sa do klbka. Bola som nalepená na stene, čo najďalej od dverí, čiže zopár centimetrov od nich.
Začula som blížiace sa kroky. Od strachu sa mi dýchalo veľmi ťažko. Musela som si ústa zakryť jednou rukou. Kroky sa vzdialili a ja som si kľakla a hľadala na poličke niečo čo by mohlo poslúžiť ako zbraň. Metla? Handra? Z toľkých možností som si nevedela vybrať. Nakoniec som sa musela uspokojiť s tým zapaľovačom. Vytrhla som stranu so zaklínadlom a čakala.
Prešlo zopár minút a nič sa nestalo. Opäť som pritisla ucho na dvierka. Nepočula som žiadne kroky ani hlasy. Nechcela som tam len tak sedieť a čakať do rána kým oni zabíjajú nevinných upírov. Musela som niečo robiť a sedieť tam celý čas nebol dobrý nápad. Potichúčky som otvorila nenápadné dvere a vyšla von. Poobzerala som sa a pomaly šla ďalej. Schovala som sa za stenu a pozrela do obývacej miestnosti. Nikto tam nebol a tak som po kolenách prešla za gauč. Potom za kreslo a tam som chvíľku pobudla a odhodlávala sa postaviť. Obzrela som sa posledný krát či je čistý vzduch a postavila sa. Prešla som až k stene. Obzrela som sa do uličky a nikto tam nebol. Jediná nevýhoda bola, že som sa nemala v nej kde schovať. Vošla som do nej a popri stene šla ku vchodovým dverám. Ruku som už mala takmer na kľučke a v tom: „Kamže kam?“ Hlas šiel spoza môjho chrbta. Rýchlo som otvorila dvere a chcela vyjsť von, no vonku predo mnou stál druhý Rebelant. „Vážne si myslíš, že sme taký hlúpy?“ Usmial sa a zahnal sa po mne no ja som rýchlo zavrela späť dvere. Otočila som sa a vrazila do druhého Rebelanta. Ten ma chytil za ruky a odsotil od seba. Zatackala som sa a nakoniec vyštartovala po ňom. Snažila som sa ho udrieť, no všetky moje údery s ľahkosťou odrazil. Nakoniec ma chytil za krk a odsotil rovno do steny. Z toho nárazu som takmer omdlela. Zošmykla som sa na zem a nevládala sa ani postaviť. Prišli obaja ku mne. Na to, že som sa trénovala na strážkyňu, tak som toho veľa nevyužila. Bolelo ma celé telo.
Stáli nado mnou a prezerali si ma. Trochu so strachom a trochu víťazoslávne. Pravdepodobne sa báli, že využijem svoju schopnosť, pretože oni samozrejme nevedeli, že ja už ŽIADNU NEMÁM. Jeden z nich ma zdvihol na nohy a nechal ma aby som chodila sama. Nevládala som ani stáť ne to ešte chodiť. Otvorili dvere a nechali ma prejsť. Na schodoch som spadla a ani jeden sa mi nesnažil pomôcť vstať. Však prečo by aj. Po mojom piatom páde si ma jeden z nich prehodil cez plece s nadávkami. Viedli ma niekam ku ochrannému múru.
Keď sme zastali a hodil ma na zem, opäť ma zabolelo celé telo. Z nosa mi už netiekla krv no čoraz viac sa mi zahmlievalo pred očami. Poobzerala som sa okolo seba. Boli sme na mieste skade som ušla, a kde som prvý krát stretla Madison. Okolo mňa sedelo na skalách, dolámaných stromoch alebo stáli Rebelanti. Pozerali sa na mňa a škerili sa. Nakoniec z tieňa vystúpili dve postavy. Obe mali mne povedomé tváre. Prvá patrila Hesthenosovi a tá druhá zohyzdená patrila Frightovi. Takmer mi vypadli oči, keď som ho zbadala. Na tvári aj na rukách mal niekoľko poranení a chýbali mu dva prsty. Usmial sa čupol si ku mne. „Nečakala si ma tu, čo?“ Hystericky sa zasmial. Vystrašene som naňho hľadela. Už predtým bol hrôzostrašný, no teraz... „Tento výraz by chcel fotku.“ smial sa ďalej a potom s prstami ukázal akože fotí.
„Fright, prestaň!“ Ozval sa Heisthenos a vtedy som mu venovala pozornosť. „Ušla si nám.“ konštatoval kľudne a ja som sťažka preglgla. „Dokonca si dostala na svoju stranu aj môjho synovca.“ Och Darren. „Pre jeho zradu ho čaká smrť a to len kvôli tebe.“ Heisthenosov kľud ma znervózňoval väčšmi ako jeho krúženie okolo mňa. „Za to, mi ty budeš slúžiť naveky.“
„Len cez moju mŕtvolu.“ To som asi nemala povedať.
„To sa dá zariadiť ľahko.“ usmial sa. „Budeš svoje schopnosti používať, len pre mňa.“ Hovoril to ako nejaký psychopat.
„Ja nemám už žiadne schopnosti.“ pozrela som sa naňho s naoko nevinným pohľadom.
„Neklam!“ zvrieskol.
„JA nemám, žiadnu schopnosť. Príliš ma oslabovali a preto som si ich odobrala.“
„Hovorím ti neklam. Nikto nieje taký sprostý, aby si odobral také schopnosti ako si mala.“ kričal.
„Nech sa páči, zrobte hocičo, ale JA neovládam už žiadnu moc.“
„Hocičo? Možno by ťa mohlo zaujímať, koho sme našli potulovať sa po školskom areáli, v snahe nájsť ťa.“ Premýšľala som kto to môže byť a bála sa. Ethan? Nie toho nepoznajú. Nepoznajú nikoho s kým sa tu v škole priatelím. „Loren?“
Z poza niekoľkých stromov vyšiel Rebelant Loren a držal niekoho, kto ledva chodil. Pozrela som sa na dobitú tvár a zamrazilo ma, keď som ju okamžite spoznala. Vystrašene som pozerala na postavu a na Heisthenosa, čo sa chystá urobiť.