Kapitola 19

Tak neviem ako vy, ale ja si myslím, že sa mitáto kapitola podarila... hlavne v opisovaní nejakých vecí. Je to tak pekne umelecky, vzhladom nato ze sme teraz písali umelecký opis :DDDD tak si ju užite :))

+ zabudla som, že už vás čakajú len pravdepodobne 2 kapitoly, keď nie jedna :)), ale skôr 2 :D

Kapitola 19

Per aspera ad astra

„Čo by si povedala nato, keby tvoj milý priateľ pomaly umieral, kým ty si premyslíš či nám tie schopnosti ukážeš?“ Kruto mi oznámim Heisthenos.

Bola som úplne mimo. Nahnevala som sa. Prečo? Prečo to chcú zrobiť? „Nechápete? JA NEMÁM SVOJE SCHOPNOSTI.“

„Takže to pôjde po zlom.“ usmial sa a kývol na Lorena. Ten sa zaškeril tiež a odniekiaľ vytiahol drevený kôl. Oči sa mi rozšírili. Chcela som sa pohnúť lenže bolelo ma celé telo. Trochu som sa aj posunula, no jeden z dvoch upírov, ktorí ma sem priviedli ma zastavil.

„Nikam nepôjdeš. Budeš sa pekne prizerať ako pomaly umiera, kým mi neukážeš všetky svoje schopnosti.“

„Neviem ako vám to mám vysvetliť. Vy nechápete, že ja nemám už žiadne?“ Zúfalo som nariekala. Heisthenos kývol na Lorena a ten automaticky kôl zapichol.

„DARREN!“ Zvrieskla som. Hlava mu visela, nevnímal čo sa deje. Nevedela som, či je živý či mŕtvy. Loren pomaly vytiahol kôl. „Och netrafil som. Možno nabudúce to bude presne srdce.“ Až príliš škodoradostne sa zasmial a ja som sa aj napriek nesmiernej bolesti snažila ísť ku Darrenovi. Neprešla som ani pár centimetrov a Rebelant ma zastavil.

„Loren mi prezradil, že videl tvoju novú schopnosť. To si ju stihla získať na úteku?“ Zasmial sa. „Chcem to hneď vidieť!“ Vrešťal. Už som nevedela čo mu mám povedať. Nebude mi veriť a Darren zomrie. To nesmiem dopustiť.

„To ste až taký vážne hrozný Rebelant, že mi neviete vyčítať z myšlienok, že nedokážem ovládať žiadne moci?“ ironicky som poznamenala no jeho nahnevaný pohľad mi prezradil svoje. Otočil sa na Lorena a ten prechádzal pomaly kolom po Darrenovej tvári a zanechával tam rezné rany, ktoré sa nehojili tak rýchlo.

„Prestaňte.“

„Ukážeš nám niečo?“ ozval sa Heisthenos.

„Nemám čo!“ Zakričala som a plakala už, keď som videla ako sa Darren prebúdza od bolesti a syčí.

„Tak dobre.“ Darren mi pozrel do očí. Potom som len videla zdvihnutú Lorenovu ruku ako pomaly klesá ku Darrenovej hrudi. Skôr než sa špička kolu dotkla Darrena som zakričala: „DOBRE!“ A Loren zastal.

„Ukážeš nám novú schopnosť a budeš spolupracovať s nami?“ opýtal sa Heisthenos a ja som prikývla. S Darrenom sme si hľadeli navzájom do očí. Nechcel aby som to zrobila. Nesúhlasil so mnou. Kývla som plecom. „Potrebujem chvíľku času.“ Potrebovala som si privolať schopnosti späť.

„Iba sa s nami zahráva!“ Zakričal Loren.

„Sklapni!“ Zahriakol ho Heisthenos. „Na čo potrebuješ čas?“ Milo sa opýtal.

„Chcete moje schopnosti? Ja ich nemám, ale viem si ich privolať naspäť. Snáď sa mi to podarí.“ Heisthenos mi neveril ale nechal mi pár minút. Snažila som si pred nimi uzavrieť myseľ, ale nebolo mi to nič platné. Chcela som nejako premyslieť útek, ale za mojich podmienok sa to nedalo. Ja som sa nevedela pohnúť, Darren bol pravdepodobne na tom rovnako a všade naokolo boli Rebelanti.

„Máš čo potrebuješ?“ spýtal sa milo Heisthenos.

„Áno.“ Vytiahla som papier z vrecka. Dúfala som, že mi nebude treba nejaké sviečky a podobné somariny. Rozprestrela som papier a chystala sa čítať. Vtedy ma prerušil nejaký hluk. Pozrela som sa ta. Jeden Rebelant ležal na zemi so zapichnutým šípom v srdci. Nehýbal sa. Bol mŕtvy. Nechápala som čo sa deje. Nevedela som či sú to strážcovia alebo kto. Rebelanti sa vrhli na Heisthenosa ako na nejakého prezidenta, aby ho chránili. Ostatný sa schovávali. Pár ich prišlo k telu a skúmalo ho. Nakoniec jeden zvolal: „Náš hľadač!“ nechápala som tomu.

Darren zdvihol hlavu. Na tvári som mu zbadala poznanie. Vedel kto to bol. Chcela som behať k nemu, ale neuvedomila som si, že ma ešte drží Rebelant. Zrazu sa spustila spŕška šípov, ktorú by som čakala od niekoľkých Rebelantov. Rebelant, ktorý ma držal zrazu spadol. Samozrejme rovno na mňa. Chvíľu mi trvalo kým som sa vyslobodila z pod tela. Všade bol chaos. Niektorí Rebelanti sa snažili odprevadiť Heisthenosa na bezpečnejšie miesto, ale on stále vykrikoval aby vzali aj mňa. Iný utekali preč a ostatný sa snažili bojovať aj keď nevedeli s kým majú tu česť. Behala som ku Darrenovi. Vlastne to ani nebol beh. Skôr lámaná chôdza. Darren kľačal. Dobehla som k nemu a objal ma.

„Aké dojímavé.“ Ozval sa Lorenov hlas. Odlepili sme sa od seba. Loren šiel brániť Heisthenosa. „Ty dievčatko pôjdeš so mnou.“

„Nikam s tebou nejdem.“ Postavila som sa.

„Myslíš si, že v takomto stave ma porazíš?“ Stačila mi jedná rana, ktorú mi uštedril päsťou do hrude a ja som odletela o dva metre ďalej. Darren sa nedokázal ani postaviť. Nevedela som čo mu zrobili, ale keď sa nevedel Rebelant postaviť, muselo to byť veľmi zlé. Loren sa len zasmial a udrel ho. Bola by som šla za ním keby sa mi netočila hlava, vedela som chodiť a nezatvárali sa mi oči. Posledné čo som videla bol kopanec, ktorý Darren dostal, spadol na zem a Loren už zdvíhal svoj kôl, no niekto skočil pred neho, a potom ma pohltila tma.

„Bela?“ Niekto volal moje meno, aj keď nikto ma nevolal Bela. Triasli mnou a ja som podráždene otvorila oči čo chcú. Nado mnou sa skláňalo dievča. Mohlo mať tak 19. Mala krásne, dlhé, hnedé vlnité vlasy, ktoré jej padali do nádhernej tváre. Pery mala plné, nos štíhli a oči...oči boli... červené! Zvýskla som a rýchlo sa odsunula preč. Nemala som čas sa obzerať. Môj pohľad patril len jej. „Bela, nerob somariny a vstaň. Musíme ujsť skôr než sa vrátia s celou armádou.“ Nervózne hovorila.

„Nechaj ma!“ Zakričala som, no v tom sa ozval ten úžasný melodický hlas: „Izzy.“ Stačilo mi jediné slovo. Darren sa opieral o kmeň stromu a hľadel mi do očí. Odtrhla som z neho pohľad a pozrela sa na to dievča. Červená sa z očí strácala a objavovala sa hnedá až čierna. Nevedela som sa postaviť, a tak dievča pribehlo ku mne a chcelo mi pomôcť, ale nesúhlasila som. Pokrčila ramenami a pozerala na moje chabé pokusy postaviť sa. Na Darrenov namosúrený pohľad som dievča nechala, aby mi pomohlo a spolu sme sa pohli ďalej. „Potrebujeme krv. Izzy kde je nejaká?“ Spýtal sa Darren.

„Na každej koľaji.“ Odpovedala som.

Prišli sme na môj internát, pretože bol najbližšie. Dievča nás usadilo do kresiel v obývacej miestnosti a odbehlo na pár sekúnd preč. Vrátila sa s krvou. Mne dala 2 sáčky a Darrenovi 3. Obaja sme to vypili na jeden hlt. Telo ma prestávalo bolieť a Darren už nebol taký biely ako doteraz. „A čo teraz?“ Opýtala som sa.

„Teraz odtiaľto odídeme.“ Darren sa rýychlo postavil, ale zakrútila sa mu hlava a tak sa zatackal. Dievča ho podoprelo.

„Čože?“vyskočila som z kresla. „V žiadnom prípade neodídem. Všetci moji kamaráti tu sú a aj nevinné deti. Nenechám ich aby zomreli!“ Nahnevala som sa.

„Zbláznila si sa? Teraz si to ledva prežila a rovnako aj Darren. Ideme z tade preč. A to hneď!“ Nahnevane mi oznámilo dievča a šla ku dverám. Darren sa len ne mňa pozeral a pohľadom ma lákal, aby som šla.

„Nie!“ Stála som na mieste. Dievča sa ani neohliadlo a šlo ďalej. „Darren milujem ťa, ale nechcem aby desiatky životov detí vyhasli len vďaka mne.“ Povedala som a čakala ako zareagujú. Darren potiahol dievča aby zastalo. Dievča sa naňho nahnevane pozrela no Darrenov pohľad ju presvedčil.

„Dobre takže čo to chceš? Aby sme MY-Rebelanti, ostali a snažili sa nebiť zabitý vami a zároveň Rebelantmi. Fakt skvelý nápad.“

„Nie.“ zahundrala som. Mala pravdu. Nemali mi ako pomôcť. Upíri by ich zabili, pretože sú Rebelanti. „Stačilo by, keby ste mi pomohli získať späť moje schopnosti.“ dúfala som, že mi pomôžu.

Tak sa aj stalo. Behali sme do telocvične. Modlila som sa, aby tam ešte boli sviečky a moje schopnosti uzavreté vo fľaši. Keď sme behali cez areál, všetko bolo kľudné a nebolo počuť nikoho. Bolo to až divné. Vošli sme do telocvične a ja som sa s radosťou rozbehla ku taške, ktorá bola položená na jednom sedadle. Nechala ju tam Abi, keď sa začal útok na školu.

Vybrala som z nej sviečky a rozložila ich rovnako ako predtým. Našla som tam aj fľašu s tým hnusom, ktorý som predtým pila. Myslela som, že ho už piť nebudem, ale papier, na ktorom bolo kúzlo, vravel niečo iné. Darren zapaľoval sviečky kým ja som si čítala kúzlo, aby som ho neskomolila.

Všetko bolo pripravené a ja som sa postavila do stredu. Zhlboka som sa nadýchla, pozrela sa na Darrena stojaceho za kruhom a napila sa. Stihla som si dať kúsok látky do úst a hneď nato ma bolesť zrazila na kolená. Vrčala som, keďže som nemohla kričať a celé telo sa mi prehýbalo od bolesti. Predstavte si, že ste sa popálili, napríklad na žehličke. Bola to rovnaká bolesť lenže z niekoľko násobená a telo ma pálilo zvnútra. K tomu sa pridávala bolesť akoby zlomených končatín. Cez zaslzené oči som videla ako sa Darren premáha, aby sa nerozbehol ku mne. Predtým som mu to jasne zakázala. Videla som, že trpel za mňa.

Bolesť bola silnejšia ako predtým a trvala dlhšie. Pomaly ustupovala, ale to neznamenalo, že som úplne v poriadku. Tentoraz som si nedokázala ani sadnúť či kľaknúť. Ležala som napoly na bruchu a napoly na boku, nohy skrčené a ruky som držala pri hlave. Nechtami som sa zarývala do podlahy celý čas a keď som sa snažila aspoň sa prieť celé sa mi triasli. Ledva som sa držala na lakťoch a slabým hlasom čítala z papiera:

„Moc krásna stratiť sa nemala,

preto elixír pomstu vykonal,

lež schopnosť sa vrátila,

tak by si si ju vážiť mal.

Per aspera ad astra.“

Dočítala som, n nič sa nedialo. Je pravda, že nato treba mať aspoň 3 upírov, ale teraz som to musela zvládnuť sama. Aj predtým som to zrobila sama. Zvládnem to. Hovorila som si. Zavrela som oči a znovu a znovu dookola opakovala tie slová. Po treťom pokuse som zacítila mierny vánok. Otvorila som oči. Posledný krát som to zopakovala a zbadala som, ako sa moje schopnosti vznášajú nado mnou. Silnejší vietor mi rozfúkal vlasy na všetky strany. Ležala som na chrbte a pozerala na schopnosti. Boli krásne. Vznášali sa a krúžili nado mnou. Vyzerali ako hviezdy na nočnej oblohe. Žiarivo svietili a pomaly sa pohybovali.

„Per aspera ad astra.“ Zopakovala som poslednú vetu a vtom sa vrútili do mňa. Hrudník sa mi prehol smerom hore a cítila som to teplo, ktoré ma napĺňalo. Konečne som sa necítila taká prázdna. Ťažšie sa mi dýchalo, ale bol to ten najkrajší pocit aký som kedy zažila. Teplo ma hrialo a skutočne dobrý pocit s ním. Potom to prestalo.

Ležala som schúlene na boku a nevnímala svet. Premýšľala som iba o tom dobrom pocite, ktorý ma len pred chvíľkou naplnil. Zrazu si niekto ľahol vedľa mňa. Zahmlenie prd očami zmizlo a objavila sa predo mnou Darrenova prekrásna tvár. Očú mu svietili na modro rovnako ako nedávno moje schopnosti. Jeho havranie vlasy mu šibalsky padali do očí a on si ich s elegantnosťou odsúval preč. Chytil ma za ruku a jeho úhľadne vykrojené pery prehovorili: „Si v poriadku?“ Prikývla som a ani neviem prečo som sa rozplakala. Vážne som nemala poňatia prečo plačem. Či to bolo z toho krásneho pocitu, ktorý už pravdepodobne nikdy nezažijem, alebo z tej bolesti, ktorú som musela podstúpiť, či len tak od šťastia, pretože som konečne získala svoje schopnosti späť a držala sa za ruku s Darrenom. Darren si ma k sebe privinul a tuho ma objal.

Keď som konečne prestala vzlykať opýtal sa ma či sa môžeme postaviť, ja som súhlasila a tak mi pomohol vstať. Telo ma ešte kúsok bolelo a preto ma podoprel. Položil ma na lavičku a sadol si ku mne. Jednou rukou ma objal a potom prehovoril: „Čo bude teraz?“

„Neviem. Na školu už pravdepodobne neútočia, takže môžeme ujsť.“ odpovedala som popravde.

„Nechce sa mi to hovoriť, ale škola ešte nieje v bezpečí.“ Prehovorilo dievča, ktoré stálo vedľa nás, a ja som si ju ani nevšimla.

„Čože?“ Nechápala som.

„To bola len prvá vlna útoku. Neboli d toho zapletený ani hľadači. Ten pravý boj ešte len príde.“

„Dobre mám tu v tom chaos. Kto sú hľadači a vlastne... kto si ty?“ ničomu som už nechápala. Akoby som posledné hodiny kedy som nemala schopnosti, nič nevnímala. Pripadalo mi to ako celá večnosť.

„Izzy, toto je Caliope. Moja dlho dlho dlh ročná kamarátka.“ Predstavil dievča Darren s malým úsmevom.

„Aha.“ Prezrela som si dievča. Bolo krásne. Premýšľala som o tom, že oni dvaja spolu určite niečo mali. Darren sa zasmial a Caliope tiež. Áno, zabudla som, že mi čítajú myšlienky.

„Neboj sa Izzy, nič sme spolu nemali. Cali beriem ako moju malú sestričku.“ Darren sa zasmial tak krásne až som sa rozochvela. Perami odhalil jeho tesáky a ja som sa rozplývala.

„Malá sestrička? Pche, no dovoľ.“ Caliope sa zasmiala melodickým hlasom. Cítila som sa trápne v ich spoločnosti. Jeden dokonalejší než ten druhý. Mali sa spolu o čom rozprávať keďže sa poznajú niekoľko desaťročí, a zasmejú sa už aj na spoločných vtipoch. Závidela som jej. Chcela som mať aj ja taký vzťah s Darrenom.

Napokon som prerušila ich intímnu chvíľku: „Kto sú hľadači.“ Darren a Cali si vymenili pohľad a Darren prehovoril: „Toto nesmieš nikomu povedať.“ Hovoril to tak vážne a hrozivo, že som inú možnosť ako prikývnuť ani nemala. „Žiaden upír toto nevie.“ V hlave sa prehováral a nakoniec pokračoval: „Vy upíri študujete to, čo chcete robiť v budúcnosti. My si to nevyberáme.“ nechápala som. „Rebelanti sa tak rodia. Napríklad ako strážci či hľadači.“

„Rodia?“ stále som nechápala.

„Áno rodia. Alebo, keď sa premenia na Rebelanta tak už majú predurčenie.“ netrpezlivo odpovedala Caliope.

„Ako to zistíte?“ Pohľadom som behala z jedného na druhého.

„Máme tetovania.“ odpovedal na moju otázku Darren.

„Aké? Žiadne som nevidela.“ určite som žiadne nevidela. Veď sme boli aj nahý a nikde nič nemal. Vravela som si. Darren opäť vystrúhal jeden zo svojich očarujúcich úsmevov. Počul čo som si myslela. A určite aj Cali, preto som sa začervenala. Nevšímali si to a Darren pokračoval: „To tetovanie je vidieť iba, keď Rebelant chce aby ho niekto iný okrem Rebelantov videl. Preto ho nikto zatiaľ nevidel. Rebelant musí tej osobe odhaliť pravdu a potom chcieť ukázať.“

„Prečo si mi o tom doteraz nepovedal?“ Zaútočila som naňho.

„Pretože sme boli na úteku, nezdalo sa mi t vtedy dôležité a potom som tu niekoľko mesiacov nebol.“ Hovoril so mnou ako s debilom a to som nemala nikdy rada. „Prepáč.“ vzápätí na to sa mi ospravedlnil. Opäť mi čítal myšlienky. Mala by som si dávať väčší pozor.

„A vy ste čo?“ Opýtala som sa. Darren po chvíľke mlčania nakoniec prezradil: „Ja som strážca a Cali hľadač.“

„A kto ma vlastne čo za úlohu?“ znovu som sa nejak stratila.

„Hľadači sú najrýchlejší. Používajú špeciálne upravené kuše alebo luky. A strážci sú najsilnejší. Tým stačí len ich sila.“

„Darren nič v zlom, ale veľmi ako strážca nevyzeráš.“ Podpichla som ho. Nemali sme čas na vtipy, ale museli sme sa predsa nejako uvolniť z toho napätia, kedy na nás kto a z kade vyskočí.

Darren mi vážne nepripadal ak strážca. Mal síce svaly, ale bol chudý a pomerne vysoký. Dobre dobre mal užasnú postavu. Presne takú, aká sa mne páči. Chudá, NIE vychrtlá, vyššia a svaly. Hlavne tie tehličky na bruchu. Ach. Vzdychla som si v duchu.

„No ďakujem ti.“ Darren sa naoko urazil.

„Dobre vy dvaja teraz tu neflirtujte.“ Podotkla Cali.

„Ako si želáte madam.“ zavtipkoval Darren, ale hneď na to bol opäť vážny. „Izzy, milujem ťa, a preto ti to chcem ukázať.“ Chvíľku mi trvalo čo tým myslel no potom mi to došlo, keď si vyzliekol tričko a otočil sa chrbtom ku mne. Od krku sa mu začali objavovať rôzne ornamenty. Bolo to niečo úžasné. Nič krajšie som v živote nevidela. Začínalo to niečím čo pripomínalo šakala a pokračovalo až ku lopatkám takmer do tvaru krídel. Nemohla som odolať a dotkla som sa ho. Končekmi prstov som prechádzala po ornamentoch. Boli krásne.

Darern sa otočil ku mne a ja som bola smutná, že som nato už nemohla pozerať. Lenže teraz sa mi naskytol pohľad na jeho krásne telo. Tehličky na bruchu sa mu nádherne rysovali a medzi nimi šla čiarka-priehlbinka od kľúčnych kostí až po začiatok nohavíc. Slintala som nad týmto obrazom, ktorý sa predo mnou naskytol a zo snívania ma prebudil Darrenov hlas.

Oči som musela odtrhnúť od jeho brucha a pozrieť mu do očí. Mala som chuť sa naňho vrhnúť, no on sa obliekol a opäť hodil ten svoj vážny tón. „Dobre, teraz musíme vymyslieť nejaký plán, aby som aj ja s Cali pomohol a nebol videný.“

„Najprv by som chcela otestovať či mám všetky schopnosti.“ podotkla som a Darren prikývol. Postavila som sa a prešla som pár krokov ďalej. V hlave som si predstavila krásny oheň, ktorý som tak neznášala, ale zároveň milovala a chýbal mi. Pozrela som sa na sviečky, ktoré už boli zahasené a sústredila sa. V hlave sa mi hnalo len jediné slovko oheň. Po chvíľke sa zapálili všetky sviečky. Bola som rada, že som to vedela používať tak ako naposledy a nemusela som sa to od začiatku učiť.

Otočila som sa na Darrena a Cali, ktorý na mňa pozerali. Darren sa povzbudzujúco usmieval. Zavrela som oči. Schopnosť, ktorá mi brala najviac energie mi behala hlavou. Zneviditeľňovanie. Niečo úžasné, keď na vás nikto nepozerá s odporom alebo nenávisťou, pretože vás nevidí. Otvorila som oči a Cali sa tvárila mierne užasnuto. Pozrela som sa na svoje ruky. Bola som neviditeľná. Pomaly som prešla k Darrenovi a pobozkala som ho na ústa. Ten sa len zasmial a ja som opäť ustúpila. Potom som sa sústredila na ruku a tá sa mi zviditeľnila ako jediná. Nakoniec som sa zviditeľnila celá.

„Dobre, takže Darren mohol by si do mňa niečo hodiť?“ Požiadala som ho.

„Môžem ja?“ Ozvala sa Cali a škerila sa. Prikývla som a ona vytiahla svoj luk. Doteraz som nechápala, kde ho mala. Namierila na mňa a Darren ju už chcel zaraziť, pretože to je vraj veľmi rýchle no ja som jej to dovolila a ona vystrelila. Stála som na mieste oči som nespustila zo šípu a ten sa predo mnou zastavil. Oči som prižmúrila ešte viac a šíp sa odrazil a odlete preč.

„Wau.“ Toto už musela uznať Cali slovne.

Pozrela som na šíp ktorý ležal v rohu telocvični, niekoľko metrov od nás a potom sa opýtala Cali: „Ten šíp sa dá ešte použiť?“

„No ak nebol v nijakom tele, tak áno.“ odpovedala.

„Dobre tak ti ho donesiem.“ usmiala som sa a pozrela na šíp. Urobila som jeden krok, zastala a natiahla ruku. Ruka ako z gumy mi vystrelila až ku šípu. Vzala som ho a ruka sa mi stiahla späť. Potom som ju natiahla ku Caliope a podala jej šíp.

„Tak toto je niečo.“ Cali sa zasmiala. „Ešte chcem niečo vidieť.“

„Mám ešte dve moci. Vďaka jednej získavam ostatné a druhá je čítanie myšlienok a nátlak spolu.“

„Tak to na nás asi pôsobiť nebude.“ Zosmutnela naoko.

„Jasne, že nie.“ Darren sa usmial.

„Škoda. Keby pôsobilo hneď by som sa takto na teba Darren pozrela a prikázala ti: Vyzleč si to tričko.“ Celé som to myslela ako vtip, ale Darren mal zahmlené pred očami a pomaly sa začal vyzliekať. Cali aj ja sme na to pozerali ako na zjavenie pána. V polovici sa Darren zastavil a zatriasol hlavou. Tričko si stiahol späť a pozrel na mňa: „Izzy? Čo si to zrobila?“

„Nič. Myslela som to zo srandy. Nemalo to fungovať.“ Vystrašene som pozerala na Darrena.

„Ale ono fungovalo. V hlave som počul len tvoj hlas a ten ma nútil to robiť. Ovládal moje telo za mňa. Ani neviem ako sa mi podarilo vymaniť sa z tvojej moci.“ Darren sa postavil a šiel ku mne, pretože ja som sa tvárila tak vystrašene až to bolo hrozivé.

„To nieje možné. Nikdy sa také nič nestalo.“ Pozerala na mňa Cali.

„Ale veď ja som nepoužívala nátlak. Alebo hej? Panebože. Je to strašidelné čo všetko dokážem.“ Triasla som sa a Darren ma objal. „Nie je to strašidelné. Je to úžasne aká si mocná, len si na to musíš zvyknúť. Takto porazíš každého a ja sa o teba nebudem musieť báť.“ Darren sa ma snažil rozveseliť.

„Ja nechcem byť taká mocná. No vlastne teraz áno, ale len aby som porazila Rebelantov, lenže v bežnom živote ich nepotrebujem.“

„Neboj sa ty sa ich naučíš kontrolovať, lenže najprv musíš prekonať pár prekážok.“

„Pár? Zabiť rebelantov, oznámiť škole, že odchádzam, pretože milujem Rebelanta a tiež by som chcela ísť oznámiť mojej mame, že žijem, ale len napoly.“ dumala som koľko ešte prekážok ma čaká.

„Ale nakoniec sa to všetko vyplatí. Per aspera ad astra.“ Darren ma objal pevnejšie a vlepil mi bozk na čelo.

„Čo to znamená? Bolo to aj v tom zaklínadle.“

„Cez prekážky ku hviezdam.“ zašepkal a ja som sa oňho oprela.