Kapitola 1

Hey guys, ako som sľúbila, je tu prvá nanovo upraveá kapitola. Pôvodne som myslela, že t len tak zopár chýb opravím a nedoriešených vecí, no ja som to celé prepísala :D Predtým bolo 8 strán a veľké písmo, teraz je 10 strán a oveľa menšie písmo D trochu viac som sa rozpísala :D tu to máte :D

btw- to je jediná kapitola, ktorej článok celý dávam nanovo, keĎže si nechcem mazaŤ komenty :DDDD budem normalne prepisovať staré články :D

Kapitola 1

Začiatok

 

Sedela som na drevenom výklenku pri okne a rozmýšľala, ako som sa tam vlastne dostala. Kde? Do Spojených štátov. A presnejšie do štátu Michigan. Uprostred akéhosi lesa, na hlúpej internátnej škole neďaleko Detroitu. Ale môžem si vyberať? Nie. Som totiž mŕtva.

 

Ešte pred mesiacom som žila v malej krajinke zvanej Slovensko. Miniatúrny štátik v tvare rezňa. S kopu nezmyselných zákonov, večne sa hádajúcich politikov a smiešne vysokými daňami.

Našou pýchou neboli len dobrý hokejisti, ale aj krásna príroda, ktorú sme poškodzovali ako všetci na tejto zničenej planéte. Krásne Tatry. Naše najvyššie pohorie som videla len raz. Ani Dunaj som nevidela, nie to nudné hlavné mesto.

Aj keď je Slovensko maličké a viac ako polovica ľudí v USA netuší o čom je reč, mala som ho rada. Mala som rada svoj rodný štát, ako aj rodné mesto – Košice. Dobrí hokej, európske hlavné mesto kultúry, krásna gotická katedrála a... špina.

No aj tak mi to teraz chýba. Všetko. Tak veľmi som chcela z tej jednej veľkej dediny odísť a už sa nikdy nevrátiť.

Aj keď som milovala svoju rodinu. Teda až na otca, ktorý bol taký milý, že by mu nerobilo problém nás vyhodiť z bytu a nechať bývať pod mostom. Totiž, rodičia boli rozvedení. My sme mali byt a on musel odísť. To sa mu, samozrejme, nepáčilo.

Dlhé roky súdenia a stále sme nič nevysúdili. Mal nás dokonca tak rád, že mu bolo veľa dávať nám výživné a tak ho musel znížiť asi na takú cenu, že moje DC botasky boli drahšie.

Chodila som na Základnú školu, keď sa to stalo. V posledný deň môjho pôsobenia tam, sme šli spolu s partiou oslavovať. Priznávam sa, oslava nebola v duchu pätnásť ročných dievčat. No my sme sa inak ako nezákonne nezabávali.

S mojou najlepšou kamarátkou Sašou sme celý večer rozprávali o tom, aké to asi bude na gymnáziu. Pekní chalani, ktorých by sme zbalili a ja by som konečne dostala svoj prvý bozk.

Domov som sa vrátila okolo deviatej večer. Mama bola so svojim priateľom Ľubom na odchode. Chystali sa ku jazeru stanovať. Vždy tak chodili. Mama prišla z roboty, vazala si veci a spolu šli.

Sestra bola v kine, ako mi mama oznámila. Preto som mala ja za úlohu popratať byt a ísť so smetím. Unavene som prikývla, no so smetím som šla až tesne pred desiatou hodinou, vďaka mojej lenivosti. To sa mi zrejme stalo osudným, keďže posledná vec, na ktorú som si pamätala bola brána.

Biela plastová brána, ktorá mi nedala pokojný spánok. Neustále som sa prevaľovala a pred očami videla bielu bránu. Neviem či som z nej vychádzala alebo ku nej ešte len kráčala. Jednoducho ma straší v snoch a snaží sa mi pripomenúť si ten deň.

Pomaly som otvorila oči. Dalo mi to veľa námahy, keďže ma bolel každý kúsok tela. Pozerala som na biely strop. Zo silného osvietenia ma štípali oči. Musela som žmúriť, aby som si poriadne poprezerala miestnosť, v ktorej som bola.

Biely strop, biele steny, zelenkavé linoleum, vedľa postele nejaké prístroje, stojan, menší stolík... Bola som v nemocnici. Ale, čo sa mi stalo?

Začula som tiché klopanie. Osoba za dverami sa ani neunúvala čakať na odpoveď a vošla dnu. Bola to mladá žena vo svetlomodrej košeli a s bielymi nohavicami. Okrem toho oblečenia, ktoré kazilo dojem, bola veľmi krásna. Dlhé tmavohnedé vlasy mala zopnuté do nejakého drdola. Tmavé vlasy dokonale kontrastovali so svetlou pokožkou.

Na tvári jej pohrával milý úsmev, keď sa ladným krokom doplachtila ku posteli, na ktorej som ležala. Začala mi niečo rozprávať a ja som len nechápavo pozerala, čo sa to deje. Prečo so mnou rozpráva po anglicky?

Keď zbadala, že na ňu nechápavo zazerám a nestíham rozumieť všetkému, čo povie, zastala. Bola som v angličtine dobrá, no to neznamenalo, že som všetkému rozumela. Nejaké slovíčka som zachytila. Vety som si preložiť nedokázala, keďže väčšinu veci, ktoré mi hovorila, boli nejaké lekárske názvy.

Usmiala sa znovu a začala pekne pomaly. „Ste v Detroite.“ Oznámila mi, samozrejme, po anglicky.

Ak by ma nebolela celá tvár už aj pri najmenšom pohybe, možno by mi sánka spadla až na zem. Čo do pekla som robila v Detroite?

Na moje mlčanie pokračovala. „Priviezol vás mladý muž s tým, že nie ste odtiaľto.“

„Čože? Ako...prečo som tu? Čo sa mi stalo? Veď... veď ja som bola doma. Mala som byť doma.“ Zmätene som komolila nejaké slová. „Čo sa mi stalo?“ Opýtala som sa pošepky.

„Utrpeli ste ťažké zranenia hlavy, bodná rana v hrudi a niekoľko menších zranení.“ Oznámila a podala mi pohár vody. „Pi. Potrebuješ doplniť tekutiny.“

Prikývla som a mlčala. Čo som mala na to povedať? Že mám chaos v hlave? Že nemám poňatia, ako som sa tam dostala a čo sa mi stalo?

„Ako som k tým zraneniam prišla?“ Pozrela som na ňu s vlhkými očami.

Ľútostivo a zároveň ospravedlňujúco sa usmiala. „Neviem. To nám ten chlapec nepovedal.“ Niečo mi tajila. Videla som jej to na očiach, ktoré sklopila a hneď sa snažila zmeniť tému. „Ak chcete, tam je kúpeľňa,“ hlavou kývla ku ďalším bielym dverám, „môžete sa umyť. Ja už pôjdem. Prídem po vás, keď príde váš odvoz.“

„Čože? Aký odvoz?“ Prekvapene som sebou trhla, až ma zabolelo celé telo.

„Nerobte prudké pohyby.“ Upozornila ma a smerovala ku vchodovým dverám. „Včas sa to dozviete.“ Povedala tajomne a odišla z miestnosti.

Pokrútila som hlavou a trochu si pomohla rukami, aby som sa nadvihla. Pichlo ma v hrudi. Sykla som od bolesti, no pokračovala ďalej. Podarilo sa mi posadiť sa. Nohy mi viseli cez okraj postele. Zaprela som sa a postavila. Musela som sa pridržiavať všetkého, čo bolo naokolo, aby som nespadla.

Keď som pomalými krôčikmi došla do kúpeľne, postavila som sa pred zrkadlo a zahľadela sa naň. Chvíľu mi trvalo, kým som zistila, že osoba oproti mne som vlastne ja. Vyzerala som inak.

Moje predtým odrastené blond vlasy nemali žiadne nežiaduce žlté odtiene. Dokonca moju tvár už ani nezdobili pubertálne vyrážky ako predtým. Jediná vec, ktorá mi celú, inak dokonalú tvár, kazila, boli kruhy pod očami. A vlastne aj mierne opuchnutá tvár.

Dlaňou som si prešla po napuchnutej časti tváre. Trochu to zabolelo, no zrejme to vyzeralo horšie, keďže som bola prakticky... Koľko dni som bola mimo? Napadlo ma a rýchlo som si vyzliekla to nemravné nemocničné oblečenie, ktoré mi odhaľovalo celé pozadie.

Oči sa mi rozšírili prekvapením, keď som zbadala len maličkú jazvu na mieste, kde má byť srdce. Končekmi prstov som prešla po nej a opäť si kládla tú otázku, ako dlho som bola mimo? Nebolo možné, aby ma niekto bodol, ako vravela tá zdravotná sestra, a mala by som iba malinkú jazvičku.

Prstami som ďalej prechádzala po ranke a v zrkadle skúmala svoj odraz. Z dokonalej tváre som pohľadom schádzala nižšie. Moje oči upútalo niečo na krku. Naklonila som sa cez umývadlo a lepšie sa prizrela svojmu odrazu.

Na ľavej časti krku som mala už svetlú modrinu s dvomi malými chrastami. Zaujímalo ma, ako som k tomu prišla. Dotkla som sa toho miesta a zabolel ma celý krk. Telom mi prešli zimomriavky a cítila som slabý tlak v ďasnách.

Privrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Čo sa to stalo? Pýtala som sa sama seba.

Rozhodla som sa, že sa osprchujem. Chcela som zo seba zmyť všetko, čo som sa dozvedela, aj keď som vedela, že to nie je možné. Poobzerala som sa po miestnosti. Hľadala som uterák.

Našla som ho v skrinke pod umývadlom. Uterák som si zavesila na nejakú rúčku, na ktorej viseli nejaké vešiaky a na nich oblečenie. Prekvapene som na to pozerala. Všetko malo moje číslo. Usmiala som sa a vošla do sprchy.

Užívala som si teplú vodu, ktorá tiekla po mojom doráňanom tele, takmer hodinu. Nechcelo sa mi sprchu opustiť. No raz som predsa len musela. Vyšla som von a zabalená v uteráku si poprezerala oblečenie. Jednoduché rifle, čierne tielko a rovnako čierne baleríny. Veľa námahy si s výberom nedali.

Obliekla som sa za menšieho syčania od bolesti. Vlhké vlasy som si uterákom sušila a pritom sedela na posteli. Pozerala som niekam na stenu a len tak sedela. Premýšľala som o tom, čo sa mi stalo. Ako som sa tam asi dostala.

Moje myšlienkové pochody prerušilo klopanie. Ako aj predtým, dotyčná osoba nečakala a rovno vošla. Znovu to bola tá zdravotná sestra. Milo sa usmievala. „Skvelé, tak už ste pripravená.“ Zvolala. „Už vás čaká odvoz. Mali by ste ísť dole.“

„Kam pôjdem?“ Stále som sedela.

„To vám povedať nemôžem.“

„Prečo?“

„Nie je to v mojej právomoci. Teraz poďte.“ Čakala pri dverách.

So zvesenou hlavou som sa postavila a šla ku dverám. Z vlhkých vlasov mi bolo trochu chladno.

Spoločne sme zišli dole. Nemocnica bola obrovská, veď som bola na nejakom desiatom poschodí. Kráčali sme cez preplnené parkovisko a približovali sa k čiernemu autu, o ktoré sa ležérne opieral tmavo odetý muž. Vlasy mal nagélované, čierne tričko mierne obtiahnuté, takže bolo vidno obrysy svalov. Ruky mal vo vreckách obtiahnutých riflí farby noci, ktorá sa rozprestierala všade naokolo.

„No konečne. Už som sa začal báť, že ste zablúdili.“ Vykúzlil biely úsmev. Jeho hlas bol hlboký, no zároveň jemný.

„To ty si sa tu trikrát stratil, takže radšej zavri tie tvoje pekné pery.“ Usmeje sa a podíde až k nemu. Objímu a pobozkajú sa. Ja som sa na nich len škerila, až mi to nebolo príjemné. Odkašľala som si.

Žena sa od neho odtiahla a tvárila sa rozpačito. „Ehm, no... Môžete už ísť.“ Urobila krok dozadu.

„Ty nejdeš?“ Opýta sa jej ten svalnatý chlap.

„Mám tu ešte prácu.“

„Vždy tu máš prácu. Vieš ako dlho si už na škole nebola?“

Škola? Aká škola? Zdvorilo som mlčala.

„Tak fajn, ale zajtra ma odvezieš späť.“ Usmiala sa ona naňho a videla som, že má nutkanie hodiť sa mu okolo krku.

„Pre teba urobím všetko.“ Frajersky sa usmial.

„Ale musíš počkať, idem sa prezliecť.“ Oznámila nám a vzápätí na to vyrazila späť do budovy.

„Môžeš nastúpiť, keď chceš.“ Ozval sa ku mne, keď konečne prestal civieť na tú sestričku.

Prikývla som a sadla si na zadné sedadlo čierneho Fordu.

Mlčky som sedela a pozerala niekam pomimo. Až som nadskočila, keď dvere auta buchli. Ona sa už vrátila a teraz obaja sedeli v aute.

„A môžeme vyraziť.“ Usmial sa ten svalnatý chlap. „Mimochodom, som Sam.“ Otočil sa na mňa.

„Izabella.“ Predstavila som sa a dúfala, že som sa snáď usmiala milo.

„Teší ma Izabella.“ Ďalej ukazoval svoj biely chrup.

„Čo keby si pozeral na cestu?“ Zahriakla ho...

„Evelyn.“ Predstavila sa jeho priateľka. Neboli starí. On mohol mať tak tesne pred tridsiatkou, kým ona možno dvadsaťpäť.

„Takže sme si potykali?“  Pre istotu som sa opýtala a točila si vlhký pramienok vlasov na prst.

„Áno.“ Evelyn mi venovala milý pohľad.

„Už mi môžete povedať, kam to vlastne ideme?“ Moja otázka smerovala ku obom.

„Nie.“ Odbili ma jednohlasne.

Založila som si ruky na hrudi. Pozerala som von oknom a smutne hľadela do noci.

Cesta trvala niečo vyše dvoch hodín. Pred veľkou bránou sme zastavili. Pristúpil k nám jeden z troch mužov stojacích pred ňou. Pozrel sa do auta a Sam mu podal nejaké papiere. Nakoniec nás pustil.

Toto bola škola? Všade boli stromy, tiekla tu aj malá riečka. Sam zaparkoval na parkovisku a spoločne sme vystúpili. Nasledovala som ich do veľkej budovy cez obrovské drevené dvere, v ktorých boli vyrezané rôzne ornamenty. Vošli sme do veľkej siene so schodmi po pravom boku a aj po ľavom. Bolo tam zopár okien. Skoro všetko bolo tmavé a po stenách viseli svietniky so sviečkami, ktoré ako jediné dávali tomuto miestu trochu svetla.

Všade bola kopa detí, čo bolo divné, keďže bolo niečo po polnoci. Všetci na mňa hľadeli a ja som sa necítila práve najlepšie. Nikdy som nemala rada, keď na mňa ľudia zazerali ako na poslednú hriešnicu.

Zamierili sme po schodoch hore a potom po kamennej dlažbe rovno ku ďalším dreveným dverám s vyrezanými ornamentmi. Prešli sme cez ne a znovu sme šli dlhou chodbou, v ktorej strede bol červeno zlatý koberec a po bokoch pri každom okne lavičky v rovnakých farbách.

Pred jedinými dverami ktoré tam boli sme zastali. Stáli tam dvaja muži, rovnako odetý ako aj tí pred školskou bránou či Sam. Ten k nim pristúpil a niečo si šepkali, ale zachytila som len pár vecí ako: „Áno, vieme o tom,“ a „nie, musíte počkať, je tam jej syn.“

Sadli sme si na lavičku a čakali. Teda ja a Evelyn sme si sadli, kým Sam sa náramne bavil s t mi svalnatými mužmi. Normálne to tam vyzeralo, akoby na škole prebiehala nejaká kulturistická súťaž.

O niekoľko minút sa dvere otvorili a z nich vyšiel chalan. Dokonalý. Čierne rozstrapatené vlasy, dokonalá pleť, ktorá bola len o odtieň tmavšia ako tá Evelynina, tenšie pery, vysoká postava a tie oči... smaragdové oči, také povedomé, skúmavo hľadeli na mňa.

Zdalo sa, akoby študoval, či som v poriadku. V jeho očiach som videla starosť a strach. Z čoho strach? Ešte stále ma svojim pohľadom skúmal a ja som nemohla odtrhnúť svoje oči od tých jeho.

Zo zasnenia ma prebudil až Evelinin hlas: „Izzy ? Si v poriadku? Poď už, ideme dnu.“ Oslovila ma prezývkou, akou ma vždy volali doma kamaráti. Smutné spomienky na domov som rýchlo zahnala niekam do kúta a postavila sa.

Vošli sme do veľkej miestnosti, v ktorej rohu bol obrovský stôl, za ním sedela postaršia pani, tipovala by som 35 ročná  a sledovala každý môj pohyb. Ja a Ev sme sa usadili, kým Sam stál za nami.

„Takže vy ste Izabella Radbone...“ povedala to skôr ako oznamovaciu vetu než ako otázku.

„Určite neviete, čo sa s vami deje.“ Mala pravdu preto som horlivo krútila hlavou. „Ste upír,“ povedala jednoducho a ja som vyprskla od smiechu, zatiaľ čo ona ma stále študovala svojim pohľadom. Vážne si myslela, že by som tomu uverila? Sotva sme vošli do miestnosti a už na mňa vybafla takú hlúposť.

„To nemyslíte vážne. Upír? Nič také neexistuje.“ Odbila som ju mávnutím ruky. No pri jej vážnom pohľade som si vstúpila do svedomia. Čo keď hovorila pravdu?

„Hovorím vám. Vy-ste-upír,“ povedala mi to sekane, ako keby som bola sprostá.

„A ja vám hovorím, že také somariny si môžete strčiť... viete kam.“ So založenými rukami som sa oprela o opierku a v duchu sa modlila, aby to nebola pravda.

„Ste hladná, nie? Ale normálne jedlo vás nezasýtilo. Pretože potrebujete krv.“ Zhnusene som odfrkla. „Tiež vás bolí hlava a určite aj zuby. Rastú vám tesáky.“ To bol ten tlak  ďasnách. Preto ju stále bolí hlava. Už to nemá nič spoločné s takmer neviditeľným opuchom. Nie si upírka. Všetko je o len zlý sen. Nahovárala som si.  „Budete nútená piť krv a zanedlho sa z vás stane pravý upír.“

Privrela som oči a dúfala, že tým ju nebudem počuť. Nechcela som ju ďalej vnímať. Nechcela som už vedieť, čo so mnou je.

„A... ako sa to stane?“ Vykoktala som zo seba. „Ako sa stanem u...“ prehltla som nasucho.

„Sú len dve možnosti. Buď zabijete človeka,“ bránila som slzám, „alebo budete navštevovať našu školu a ono to príde tak prirodzene. Viete, takto je to lepšie, keďže predtým ako sa stanete plnohodnotným upírom, vyštudujete. Neodporúčam vám zabíjať niekoho.“ Zasmiala sa, akoby to bol nenormálne vtipný žart.

Stále som mala privreté oči a nechcela už, aby ďalej rozprávala.

„Čím viac krvi budete piť, tým sa vaša premena urýchli.“ Pokračovala ďalej.

Slzy mi tiekli po lícach. „Ako... ako sa to stalo? Ako som sa tu vlastne dostala? Chcem ísť domov.“ V tú chvíľu som už plakala ako malé decko. Evelyn ma súcitne objímala.

„Nevieme.“ Odpovedala žena jednoducho. Také neutrálne slovo, no z jej úst vyznelo nesúcitne a chladne. Moju detskú poznámku o tom, že chcem ísť domov, ignorovala.

„Musíte si vybrať zameranie, ktoré budete študovať na našej škole. Tu máte papier, čo je na výber. Vzhľadom na to, že máte vek aký máte, nemôžeme vás dať do mladšieho ročníka, aj keď by ste potrebovali aj to základné vzdelanie.“ Oznámila mi a strčila nejaký papier pred nos. Hánkami ako nejaké batoľa, som si utrela slzy a zazrela na papier.

1.Strážca/Bojovník

2.Mág/Alchymista

3.Ľudské činnosti

4.Lekár

5.Upírska politika/história

6.Sluhovia

„Celé to funguje asi takým systémom, že si každý vyberie dve zamerania a tie bude študovať. V areály je rovnako aj šesť internátnych domov, každý pre jeden obor. Z dvoch zameraní bude jedno hlavné, v tej budove budete bývať.“ Vysvetlila mi, no to nebolo všetko, čo som nechápala.

„Čo znamenajú tie zamerania?“ Dvihla som ku nej červené oči.

„Keď si vyberiete bojovníka, budete sa učiť bojovať a chrániť. Budete rýchlejšia než iní upíri a tiež silnejšia. Ale má to aj svoje riziká. Môžete rýchlo zomrieť. Napríklad pri chránení niekoho dôležitého. Vlastne je to ako byť vojakom, alebo policajtom. Ako čarodejnica by ste sa mohli učiť ako lepšie zaobchádzať so schopnosťou, ktorú onedlho objavíte.“

„Cože? Aká schopnosť?“ Ono to bude ešte horšie?

„Každý upír má nejakú schopnosť. Väčšinou každý inú. Len zriedka sa stáva, že majú upíri rovnaké schopnosti alebo ich majú viac.“

„Ach...“ Pokrútila som hlavou a snažila sa na to nemyslieť. Radšej som odviedla tému späť na obory. „A ďalšie zamerania?“

Žena na mňa hľadela a potom spustila. „Ľudské činnosti... tam sa učíte o ľuďoch a pripravujete sa na život s nimi. Učia vás, aby ste boli pripravení k rôznym ľudským povolaniam. Lekár je najobľúbenejšie, pretože je dobre platené a nehrozí tam úraz. V podstate sa učíte liečiť. V upírskej politike sa budete zaoberať našou históriou a politikou. A posledné, sluhovia, tam sú vyhnaní tí najhorší. Tí, ktorý si nevedia pomôcť a chovajú sa nedisciplinovane.“ V očiach sa jej zablýskalo.

„Takže, čo to bude?“ Hodila po mne milým úsmevom, no bolo jasné, že za ním sa schováva hnusná ježibaba.

Čo chcem, čo chcem? Chcem určite bojovníka. Chcem byť silná a vedieť sa brániť. Ale prečo ma to tak ťahá? Ako keby som to potrebovala kvôli niečomu. A čo druhé? Mágia. Vždy ma ťahala mágia.

„Chcem Strážcu a mága.“

„Múdra voľba,“ poznamenala žena, zrejme riaditeľka.“ Také isté zamerania ma môj syn.“ Skomentovala so zvláštnym odleskom v očiach. „Tu máte rozvrh.“

Po stole mi posunula ďalší papier a ja som ho vzala do ruky. Pozrela som naňho a doslova sa mi šli oči vyočiť, keď som videla názvy predmetov.

1. h. - Mágia/teoreticky

2. h. - Cvičenia z mágie

3. h - Cvičenie/rozcvička

4. h - Bojové umenia

5. h. - Teória obrany

OBED

6. h. – Šport

7. h. – Zámenná (Mágia, cvičenia, anatómia)

 

„Takže stíhate akurát obed.“ Postavila sa.

„Čože? O polnoci?“

„Slnko nám nerobí dobre. Hlavne starším upírom. Mladí a polo-upíri, na slnku prežijú, lenže potom sú strašne vyhladovaní. Môžu preto zaútočiť na človeka, aj keby nechceli. Poháňala by ich chtivosť po krvi. Starších upírov páli, keď sa ich dotkne slnečné žiarenie. Tak toto by ste sa učili v mladších ročníkoch.“ Ďalej sa milo usmievala.

„Teraz už môžete ísť. Tešilo ma slečna Radboneová. Dovidenia Woudstockovci, dúfam Evelyn, že sa zdržíte.“ Kývla k dverám a čakala, kedy odídeme.

„Do zajtra.“ Odpovedala Evelyn. „Bolo milé vás opäť vidieť.“ S týmito slovami vyšla z miestnosti.

„Dovidenia pani...“ zasekla som sa, keďže som nevedela jej meno.

„Dayer, Josephine Dayer.“

„Ešte sa chcem opýtať. Budem starnúť aj naďalej? Alebo ako to je?“

„Starnúť prestaneš, keď sa zabiješ.“ Zamrazilo ma.

„Myslíte, keď sa stanem upírkou?“ Spozornela som.

„Nie. Keď zabiješ. Je to ako by si si vzala život osobe, ktorú si zabila, a predĺžila si ten svoj.“ Sadla si.

Mlčky som tam stála a premýšľala nad tým, čo povedala. „Keď zabijem človeka či upíra?“ Musela som sa opýtať.

„To je jedno drahá. Ale ak zbiješ človeka, stane sa z teba už plnohodnotný upír.“

„Tak ďakujem.“ Smutne kývnem a premýšľam nad tým, čo ma čaká. Chcem to urobiť? Chcem žiť večne? Nie. Nechcem žiť vôbec. Nechcem žiť takto.

„Dovideee...“ Kýchla som si. Ale ako. Z ničoho nič vyšľahol plameň ani som nevedela skade. Iba zo mňa.

Josephine prekvapene pozrela a vystrúhala nečitateľnú grimasu. „Tak už máte aj tú svoju schopnosť. Ovládate oheň.“