Kapitola 2

Ďalšia upravená kapitolka :))

Kapitola 2

Mágia je silná

Keď sme sa spolu so Samom a Evelyn dostali späť do hlavnej siene, opýtala som sa, kde mám ísť.

„Mala by si ísť na obed.“ Odpovedal Sam.

„Obed... tým myslíte...“ Nemohla vetu dokončiť, ale obaja pochopili.

„Nemusíme mať len krv. Polo-upíri jedia normálne ľudské jedlo.“ Usmial sa Evelyn priateľ.

„Dobre, ale čo ja tu,“ porozhliadla som sa po obrovskej sále, „čo tu mám robiť? Nikoho nepoznám. Ešte ani neviem, kde bývam. Nemám ani žiadne veci...“ Zúfalo som mlela, až ma niekto musel zastaviť. Bola to Evelyn.

„Upokoj sa a dýchaj. Kamarátov si nájdeš. Si tu ešte len päť minút a myslíš, že už tu budeš každého poznať?“ Zasmiala sa. „Čo sa týka oblečenia, zaobstarala ti ho škola. Aj všetko ostatné čo budeš potrebovať, máš už v izbe. Ja neviem, kde bývaš, ale hlavný obor si si vybrala Strážcu, takže si v tom pavilóne.“ Upokojovala ma.

„Prepáč, že ťa tu takto necháme, ale...“ Sam ani nemusel dokončiť.

„Jasné, chápem.“ Prikývla som s úsmevom, ktorý ani náhodou nebol šťastný.

„Tak sa tu drž.“ Evelyn ma objala. Sam mi venoval pohľad na jeho dokonalo biely chrup a potom spolu odišli.

Zhlboka som sa nadýchla a poobzerala sa po hale. Bolo tam len zopár študentov. Zrejme už šli všetci na obed.  Privrela som oči a presviedčala sa, aby som sa konečne pohla.

Ani neviem ako, stála som pred dvojkrídlovými dverami do jedálne. Keď som vstúpila dnu, okamžite sa na mňa zahľadeli všetky páry očí. Nervózne som sa rozhliadla. Naľavo bol pult s jedlom a všade naokolo veľké stoly so stoličkami. Hneď vpredu sedeli samé primadony. Maľovali sa a flirtovali s chalanmi sediacimi za vedľajším stolom. Pri najvzdialenejšom rohu stál jeden opustený stôl, tak som tam zamierila.

Sledoval ma už len jeden pár očí. Otočila som sa tým smerom z kade som ten pohľad na sebe cítila, a takmer sa stratila v zelenej lúke. Smaragdové oči hľadeli do tých mojich.  

Naše očné spojenie sa prerušilo, keďže sa na toho chalana niekto vrhol. Nejaká blonďavá vyumelkovaná barbie sa naňho zavesila a svoje pery s ružovým rúžom prilepila na tie jeho. On sa najprv zľakol, no potom jej bozk opätoval.

Z neznámych dôvodov som začala žiarliť. Aké neznáme dôvody? Žiarlila som ako diabol. Taký krásny chalan. Romanticky si pozerali do očí a tá krava ich prerušila. Neznášala som, keď boli všade naokolo nejaké cmuľkajúce sa páriky a ja som bola vždy sama. Nepobozkaná a stále bez chalana.

Namrzene som si sadla k opustenému stolu a všetko sa na mňa zosypalo. Neplakala som. Zo smútku som prešla na hnev. Neznášala som celý svet. Nechápala som, prečo sa to stalo práve mne. Hnusili sa mi „nenápadné“ pohľady ostatných študentov.

„Hej, hej, trošku sa upokoj.“ Ozval sa nado mnou niečí hlas. „Doslova z teba sršia plamene.“

„Hm?“ nechápavo som zdvihla pohľad na nejaké dievča. Tmavohnedé vlasy mala zvlnené a rozstrapatené. Nebola ani príliš zmachlená, mala len linku na viečkach. Veľké psie oči jej dodávali  neviný vzhľad, ale biela pokožka a rockové oblečenie to kazili.

„Aké plamene?“ Podvihla som obočie a rýchlo si hľadela na ruky. Mala pravdu. Okolo oboch rúk sa vznášali svetlé plamienky ohňa. „Čo to do pekla je?“

„Schopnosti takého druhu sa väčšinou nedobrovoľne prejavujú pri nejakých silnejších emóciách.“ Skonštatovala a sadla si oproti.

Mlčala som a sledovala svoje ruky. Snažila som sa upokojiť a radšej sa nepozerala inde. Po pár minútach sa to konečne stratilo.

„Ty si tá nová, nie?“ Usmialo sa dievča a do úst si vidličkou vložila kúsok jedla.

Prikývla som. „Izabella Radboneová.“ Predstavila som sa a dodala: „stačí Izzy.“

„Teší ma.“ Zaškerilo sa dievča. „Abigail Newton.“ Hlavou vystrúhala menšiu poklonu. „Dlho tu neprišla nová upírka v tvojom veku.“ Skonštatovala.

„Akoto?“ Prekvapene som sa opýtala.

„Vieš, tu na škole máme len takzvaných „čistých“.“ Pri slove „čistých“ znázornila vo vzduchu úvodzovky.

„Čistý?“

„Ten, ktorý má rodičov upírov. Napríklad ty si novoutvorená. Alebo ako hovoria ostatní, vytvorenec. Ten, ktorého stvoril upír tak, že ho zabil. Aby sa z človeka stal upír, musia si vymeniť krv. Polo-upíry to robiť nesmú, keďže by sa to nemuselo podariť. Pre tých je to trestné.“ Vysvetlila mi pri divokom šermovaní vidličkou.

„Koľko... vytvorencov je na tejto škole?“

„Iba jeden. No vlastne, s tebou už dvaja.“ Usmiala sa a vložila si ďalší kúsok jedla do úst.

„To preto na mňa tak každý zazerá.“ Skonštatovala som.

Abi chcela ešte niečo povedať, no prerušil ju niekto. „Olivia.“ Usmiala sa Abigail. „Toto je Izzy.“ Ukázala na mňa. Rozpačito som sa zaškerila a pozrela na blondínku. Mala oveľa dlhšie vlasy ako ja, oveľa svetlejšie a oveľa... nadýchanejšie? Jednoducho, pri každom jej pohybe, akoby s ňou spolupracoval vietor. Vyzerala dokonalo.

„Izzy, to je...“ Abi ju ani nestačila predstaviť, keďže ona to zvládla sama. Zvalila sa na stoličku vedľa Abigail. „Olívia Brenova.“ Predstavila sa a cez slamku popíjala nejaký drink v tmavom pohári, takže bolo ťažké rozoznať, čo tam bolo.

Zrejme som sa zatvárila znechutene, keďže sa Olívia ozvala. „Nie je to krv.“ Zasmiala sa.

„Kde je Aaron?“ Opýtala sa Abigail a poobzerala sa po jedálni.

„Profák si ho zavolal.“ Abi nejako zosmutnela. Skúmavo som na ňu hľadela.

Ani nie o niekoľko minút si vedľa mňa prisadol sexi blondiak. Na perách mu pohrával frajerský úsmev. Naklonil sa ku Olívii a pobozkali sa. Abigail sa zdvorilo pozerala inde.

„Ou, ahoj nové neznáme dievča.“ Zrejme Aaron, sa na mňa zvodne usmieval.

„Ahoj. Som Izzy.“ Predstavila som sa.

„Aaron.“

„Viem.“ Bezmyšlienkovite som povedala a on sa zasmial.

„Akú máš schopnosť?“ Opýtala sa Olívia z ničoho nič.

„Viem ovládať oheň. A vy?“ Zmĺkla som, len čo som si všimla ako na mňa všetci hľadia. „Čo je?“ nechápala som sa.

„Upíri nemajú často rovnaké schopnosti. Stáva sa to len zopárkrát...“

„Viem, riaditeľka mi hovorila.“ Prerušila som Abigail.

„Na tejto škole sú také iba štyri prípady. Dany a Liv sa vedia rýchlo pohybovať, nejaké dve prváčky, vraj, obe vedia vysoko a ďaleko skákať...“

Abigail opäť niekto prerušil. Tentoraz Olívia. „Jeden prvák a môj spolužiak vedia  vnikať do snov, a nejakí starší študenti ovládajú vodu.“

„A ty máš rovnakú schopnosť ako náš riaditeľkin synáčik. Ethan.“ Abigail sa zasnene zahľadela do neznáma.

Neváhala som, a opýtala sa: „Ktorý to je?“

„Ten, čo sa olizuje s Emily. Tou cickatou blondínkou.“ Olivia ukáže bradou ku ešte stále sa bozkávajúcemu páru, ktorý ma dohnal k takej žiarlivosti.

„Neznášam ju. Je to poriadna potvora. V ich partii môžu byť len čisto krvní. Skoro každý z nás má v rodine nejakého vytvoreného upíra, preto nás zavrhli.“ Abi pokrútila hlavou. „Ako keby sme po nich tak túžili.“

„Hmm... no pýtala som sa, aké schopnosti máte vy?“ zmenila som radšej tému, keďže pri pohľade na tých dvoch, som myslela, že vybuchnem.

„Ja vidím aury, Olivia ovláda vzduch a Abi vie rozoznať každú schopnosť.“ Konečne sa ozval aj Aaron.

„Aké si si vybrala zamerania?“ Vyzvedala Olívia ďalej.

„Strážca a Mág.“

„Abigail má to isté. Ja mám tiež mágiu a ešte spoločne s Aaronom aj lekára.“

„A čo máš druhé?“ Pozrela som naňho.

„Upírska história. Taká nuda.“ Pokrútil hlavou. No na to, že mal také nudné predmety, telo maj vyšportované.

„Uf, ľudia, za pár minút sa začína hodina.“ Upozornila nás Abigail.

„Máme vyučovanie spolu alebo ako to je?“ Nechápala som.

„My dve máme spolu. Tak, aby sme šli.“ Potiahla ma za ruku. „Čus.“ Kývne Olívii a Aaronovi.

Šport bol hrozný. Keďže to bola moja prvá hodina, učiteľ mi len vysvetlil ako to funguje a čo robíme. Celú hodinu som sa len pozerala.

Abigail bola zlatá. Pomaly som ju začínala mať rada. Čakala som ju v šatni, kým sa prezliekala a rozprávali sme sa. „Páni, to bola nuda. V športe som dobrá, tak dúfam, že mi to pôjde najbližšiu hodinu.“ Okomentovala som.

„Tak to by ti malo ísť, pretože sa určite nechceš strápniť pred toľkými peknými chalanmi. Totiž na budúcu hodinu sme s chalanmi z vyšších ročníkov. Stále sa to strieda. Vždy sa meníme. Lenže my budeme spolu stále, lebo sme v spoločnej skupine. Sme rozdelení podľa abecedy v ročníkoch. My sme v skupine F a to sú mená od M po R. Teš sa, pokiaľ sa nemýlim, tak by sme na budúcu hodinu mali byť s Ethanovou skupinou.“

Kútiky úst mi bez varovania vystrelili nahor. „Veľmi sexi je. Zatiaľ jediný chalan, čo sa mi tu páči. Jediná škoda, že je zadaný.“ Zosmutnela som.

„Poznám ten pocit.“ Vyšlo z Abi a vzápätí si zakryla ústa.

„Takže tebe sa páči Aaron?!“ Hádala som.

„Nie.“ Odbila ma až príliš rýchlo na to, aby to bola pravda. Všimla si môj pohľad, a tak kapitulovala. „Áno páči sa mi. Už tak dlho. No Oliv je moja kamarátka.“ Kývne plecom a spoločne kráčame na poslednú hodinu.

„Byť zadaný nie je žiadna vrodená choroba.“ Zasmiala som sa.

Vošli sme do veľkej triedy s lavicami v štyroch radoch. S Abi som zamierila do najvzdialenejšej lavice.

„Som rada, že si tu, aspoň už nesedím sama.“

Profesor vošiel do triedy. Niečo si pozapisoval a potom sa poobzeral po triede. Jeho pohľad zastal na mne. „Izabella Radboneová?“ Opýtal sa a ja som prikývla. Znovu na mňa všetci pozerali a mne to opäť liezlo na nervy. Všimla som si, ako mi pomaly z rúk šľahá takmer priesvitný plameň. Abi do mňa štuchla, aby som sa upokojila.

„Takže ako vidím ovládate oheň. Ďalšia zhoda v schopnostiach.“ Usmial sa. „Ach áno, mám vám oznámiť v akej izbe budete bývať.“ Chvíľu mlčal a pozeral do papierov. Potom zdvihol hlavu a usmial sa ešte viac. Zdal sa milý. „Vidím, že ste sa so svojou spolubývajúcou už zoznámili.“ Hlavou kývol k Abigail.

Moja spolu sediaca sa doširoka usmiala. „No už bolo na čase, aby mi priradili spolubývajúcu.“

„Tak, Izabella...“ začal profesor, no ja som ho prerušila.

„Stačí Izzy.“

„Dobre, tak Izzy, poď tu dopredu a ukáž nám, čo dokážeš s ohňom.“

„Vlastne, nič.“ Neviem to vôbec ovládať.“

„To nevadí. Od toho si tu, aby si sa to naučila ovládať. Poď tu do stredu. Vedieť schopnosť kontrolovať, je to najmenej. Naučím ťa to aj hneď teraz. Rôzne triky sú už ťažšie.“

Postavila som sa a prešla na miesto, kam ukazoval. Vyzval ma, aby som sa sústredila na moju ruku. Nech si predstavím, že sa mi po nej šíri teplo ohňa. Šľahajúce plamene.

Chvíľu mi trvalo, než sa mi okolo ruky objavil oheň. Bolo to divné. Vôbec to nepálilo a bol takmer priesvitný. Vyzeralo to, ako keby som mala celú ruku v plameňoch.

„Dobre, a teraz sa snaž ten chaotický oheň poskladať do gule, ktorá bude lietať nad tvojou dlaňou. Sústreď sa. Zavri oči a predstavuj si, ako sa ten oheň pomaly ukladá do guľky.“

Keď som otvorila oči, oheň u nebol chaoticky roztrúsený po celej mojej ruke, ale v akomsi tvare, ktorý sa nepodbal veľmi guli, no bolo mi to jedno, poletoval pár centimetrov nad dlaňou.  

„Vau.“ Vyvaľovala som oči.

„Teraz to už vieš ako tak ovládať. Vieš, všetok oheň, ktorý ťa bude obkolesovať, čo sa veľmi často stáva hlavne v hneve, dokážeš zatlačiť do nejakého tvaru. Na ostatných hodinách ťa naučím, čo ďalej s tým.“ Venoval mi milý úsmev a kývol, aby som si sadla.

Sadla som si na miesto a sledovala, ako sa snaží nejaký chlapec zakamuflovať istý kus oblečenia. Dokázal prefarbovať veci a profák, ktorý sa mimochodom, volá Slezsky, ho naučil, že to môže využiť na ukrytie niečoho.

„Ešte máme niekoľko minút do konca, a ja mám pre vás prekvapenie.“ Trieda zajasala. „Starších študentov som včera naučil tvoriť zaujímavé veci. Teraz vám to všetko môžu predviesť.“

Do triedy vošli dvaja chlapci a jedno dievča. Prvé predstúpilo to dievča a z umývadla si zapla vodu. Dvihla ruku a voda lietala za ňou. Držala ju ako v nejakej bubline. Potom ruky prudko vystrčila a takmer všetci sa zľakli, keď sa voda liala na nás. Voda cez nás prešla, ale my sme boli suchý. Potom si ju späť pritiahla a tvorila z nej nejaké obrazce. Utvorila zlatého tučniaka a zrazu ustúpila.

Predstúpil vysoký chalan, ktorý stál vedľa nej a zamrazil toho tučniaka. To ľadové zvieratko spadlo zo vzduchu, rozbilo sa a on z ľadu zrobil sneh. Vytvoril “lavínu“ a vyslal ju na nás. No my sme boli stále suchý. Akurát nám bola zima. Potom všetko pokryl ľad. Predstúpil ďalší chalan.

Až keď predstúpil, rozhliadol sa po triede a pohľadom spočinul na mne, som si uvedomila, že to je Ethan. Pozrel inam. Nejako vytvoril draka, ktorý prešiel po celej miestnosti a ľad sa roztopil. Z kúsku vody, ktorým to začalo, sa objavilo jazero, ktoré nám siahalo po členky. Ethan nechal odpariť vodu a nikto nemal mokré nohy. Urobil jednu ohnivú vlnu, ktorá prešla všetkými, ale jediné čo sme cítili bolo teplo a nakoniec to všetko zmizlo.

Zazvonilo a žiaci začali vychádzať z triedy, ale starší študenti, ktorí nám predvádzali svoje schopnosti, ešte čakali na učiteľa, ktorý šiel do kabinetu. Ten, čo predvádzal ľad, patril k partii čistých, ako som si sama domyslela, keďže sa posmieval niekoľkým deckám z triedy.

Keď sme v miestnosti ostali z mladých už iba ja a Abi, pomaly sme sa chystali von. No vtedy sa pred Abi objavil ľad. Ten debil. Rýchlo som natiahla ruku a z nej mi vyšiel plameň, ktorý okamžite roztopil zmrazenú zem. Kamarátka na mňa pozrela s vďačným pohľadom, lebo by už ležala vystretá na zemi. Nenávistne som pozrela na ľadového chalana. Všetci traja na mňa vyjavene pozerali. „Ty ovládaš oheň?“ spýtalo sa dievča.

„Nie, to sa vám určite snívalo.“ Pokrútila som hlavou. „A ty.“ Pozrela som na toho ľadového chalana. „Ďalej sa smej z každého. Len aby sa ti to nevrátilo. Aby namiesto Abinho zadku, ktorý mal poriadne dostať od zeme, nedostal ten tvoj zmrazený, od mojej topánky. Ak chceš, pokojne ti vrazím aj opätok do diery.“ Nahnevane som odvrkla a cítila, že celá horím. Nepálilo ma to, iba sa okolo mňa vznášali plamene.

Ethan ku mne pristúpil. „Upokoj sa.“ Chytil moje ruky medzi svoje. Telom mi prešla príjemná triaška. „Celá horíš. Ty musíš ovládať ten oheň, nie on teba.“ Zachrapčí a zavrie oči. Mala som chuť ním potriasť, aby ich nechal otvorené. Chcela som sa ďalej kochať tými smaragdami.

Keď otvoril oči, oheň už nikde nebol. Víťazoslávne sa usmieval. „Snaž sa to ovládať, lebo Ajsy sa nám tu roztopí.“ Kývol smerom k ľadovému chalanovi.

Stále mi držal ruky vo svojich dlaniach a pozeral mi do očí. Stále som premýšľala, kde som tie jeho oči videla. A tú dokonalú tvár.

„Ethan, kde si?“ Do triedy vošla Emily a my sme sa od seba ihneď odtrhli. Alebo len on stiahol svoje dlane. Abigail a aj ostatní na nás len zazerali.

„Ach... ahoj Em.“ Prekvapene a smutne sa pozdravil. Barbie k nemu pristúpila a pobozkala ho. Bože, akoby im nestačila len jedna pusa, nie, ona ho musela celého sliniť niekoľko minút.

Odtiahla sa od neho a svoj pohŕdavý pohľad uprela na mňa. Znechutene si ma premerala. „Čo tak pozeráš?“ Zavrčala. „Nie si ty tá nová vytvorená?“

„Áno som. Prečo?“

„Len tak. Nevyzeráš najhoršie. Keby si nebola vytvorenec, aj ťa možno priberiem do našej partie.“ Líškala sa ku Ethanovi.

„Odkiaľ máš tú primitívnu predstavu o tom, že by som JA! túžila po tej tvojej úžasnej partii?“

Všetci na mňa prekvapene pozerali. Asi jej ešte nikto neprotirečil. A čo čakali, že si nechám skákať po hlave od takej Barbie?

„Viem. Lebo tam chce ísť každý.“ Hodila po mne nahnevaným a pobúreným pohľadom. Lepšie ma zotrieť nevedela.

„Áno? Tak si na omyle, Barbie.“ Ani neviem prečo som ta po nej vyštartovala, ale bolo mi to jedno. Skôr, než som začala horieť, som sa otočila a vypochodovala s Abigail v pätách, preč. Tesne predtým, než som odišla, počula som ako si Emily odfrkla a zanadávala na mňa.