Kapitola 3

Kapitola 3

Vitaj v škole

„Izzy počkaj.“ Dobehovala ma Abi. „ Ale si mu dala. Aj jej. Tuším ťa začínam mať rada.“

„Ešte len začínaš?“ usmiala som sa, aj keď som sa stále cítila na hovno. Chcela som ísť rýchlo do izby a konečne sa poriadne vyplakať. „Kde máme izbu?“

„Och, tie niesu tu v hlavnej budove. Tu je len pár učební, zborovňa a jedáleň.“

„To je jedno poďme do izby.“

„Dobre.“

Nasledovala som ju. Vošli sme do hlavnej siene a z tamaď vyšli zadnými dverami. Vonku viedol malý kamenný chodníček na tráve k rôznym budovám.

„V tej budove sú izby služobníkov.“ Bol to taký malý domček sivej farby. „ A tam,“ pokračovala, „ je ďalšia telocvičňa. Sú tu celkovo 3 telocvične a 2 ihriská. Úplne vzadu, pri múry je pavilón Mágie a Strážcov. Máme druhý najväčší pavilón. A moja, teda naša izba sa ti bude páčiť.“

Prišli sme k nášmu pavilónu. Vyšli sme po schodoch ku bráne. Vošli sme do veľkej spoločenskej miestnosti s gaučmi, televízorom, poličkami s knihami a malými študijnými stolíkmi. Bolo tam kopu deciek, ktoré sa bavili. Niektorí ma sledovali pohľadom iný si ma nevšímali.

„Kto každý je v tomto pavilóne?“opýtala som sa.

„Všetci strážcovia.“

„Ale prečo napríklad ja nie som v pavilóne mágie?“

„Neviem. Proste ti nájdu miesto a tam budeš bývať do svojich devätnástich.“ usmiala sa na mňa.

Prešli sme cez dvere. Ani to neboli dvere. Neboli tam žiadne dvere iba drevená zárubňa do oblúčika. Vošli sme do dlhej chodby so schodmi a ďalšou takou drevenou zárubňou bez dverí. Všimla som si, že tam je kuchyňa s tromi chladničkami.

„Na čo sú vám tri chladničky?“Opýtala som sa, keď sme vošli do kuchyne a Abi sa prehľadávala v skrinkách.

„V jednej je jedlo, v ďalšej vody na pitie a v tretej je krv.“

Znovu ma zachvátil hlad. Mňam krv. Nie, fuj načo to myslím? Krv? Je to nechutné.

„Izzy uvidíš, že ti bude lepšie zober si jeden sáčok.“ Zareagovala Abi na môj znechutený pohľad.

„Je to ľudská krv?“ vykoktala som.

„Od darcov. Je v chladničke, ale lepšie chutí, keď je teplá tak si ju zohrej v mikrovlnke.“Hodila po mne jeden sáčok a ja som naňho len zazerala.

„Bože Izzy to ti mám ju ja zohriať a násilne ti ju narvať do krku?“

„No dobre dobre.“ Strčila som sáčok do mikrovlnky a čaka kým sa zohreje krv. Abi sa zatiaľ opierala o pult a vyjedala čipsy.

Keď mikrovlnka pípla v náznaku zohriatia opatrne som sáčok vytiahla a naliala krv do hrnčeka. Hrnček som naplnila, ale sáčok ani zďaleka nevyprázdnila

Keď som sa chystala napiť, Abi sa zo mňa smiala a ja som po nej hodila pohoršeným pohľadom. Zmĺkla a ja som sa napila. To bolo asi niečo najkrajšie v mojom živote. Hltavo som pila a cítila sa pritom silná a uvoľnená. Nebolo to sladké ani slané. Vlastne to nemalo žiadnu chuť, ale bolo to úžasné. Cítila som pri tom rozkoš. Videla ohňostroj. No dobre nevidela, ale tak som sa cítila.

Vypila som to za pár sekúnd a rýchlo aj zvyšok zo sáčku. Abi na mňa cerila zuby od smiechu a spoločne sme vyšli z kuchyne. Viedla ma po schodoch hore. Ešte raz po schodoch hore. A potom chodbou rovno.

„Tak a tu máme izbu my.“ Ukázala na dvere, na ktorých bol nalepený plagát Sidneyho Crosbyho.

Usmiala som sa. „ Takže my si spolu porozumieme. Ja zbožňujem hokej. Ale teraz by som rada išla na záchod. Kde tu je kúpľňa?“

„Tam,“ ukázala na dvere, na ktorých bol nápis “kúpeľňa dievčatá“ a hneď vedľa bol nápis “kúpeľňa chlapci.“ „ Bývame tu spoločne chlapci a dievčatá, ale navzájom si nikdy nevstupujeme do kúpeľní. Aj keď, máme zatváracie sprchové kúty, a záchody na zamykanie.“

Vošla do izby a ja som šla na záchod. Sadla som si na dosku jedného záchoda v jednej kabínke. A konečne som sa rozplakala. Všetko na mňa doľahlo. Som upír. Prakticky som mŕtva. Dotkla som sa miesta, kde mám srdce. Necítila som nič. Nebilo mi. Som mŕtva. Už asi nikdy neuvidím svoju rodinu. Nikto mi nevysvetlil ako som sa sem dostala a prečo si nič nepamätám.

Znovu som cítila plamene. Super. Ešte k tomu všetkému horím si kedy mi príde. Mala som zomrieť naozaj. Nechcem taký život. Ovládla som oheň, tentokrát som ho nasiakla späť do seba.

Po niekoľkých minútach som vyšla z kabínky a utrela si rozmazanú linku a špirálu. Vysmrkala som si nos a išla do svojej izby.

Otvorila som dvere. Plávajúce podlahy, drevené okno s veľkou parapetou, na ktorej sa dalo sedieť, dve postele boli vedľa seba bokom k dverám, bokom k oknu.

Abi sedela za jedným z dvoch stolov a niečo ťukala do notebooku. Nad stolom boli plagáty hokejistov a nad jednou z postelí-tou bližšie k dverám, boli plagáty skupín Paramore, Sum 41, Fall out boy... Niektoré z nich počúvam aj ja. Pri dverách boli dve skrine jedna určite jej a druhá moja.

Moje prezeranie prerušil Abin hlas: „Aaa už si tu?...“

„Hej ja len...“ potiahla som nosom.

„To je v pohode, je to ťažké ak ťa premenia a nevyrastáš ako upír.“ súcitne na mňa pozrela. „No dobre, takže tá posteľ pri okne je tvoja. A tá nepolepená skriňa je tvoja.

„Diky... Asi sa pôjdem osprchovať.“Otvorila som skriňu. Na vešiaku viseli dvoje šaty. Jeden letné a druhé plesové. Boli tam aj poskladané ďalšie 2 obtiahnuté úzke rifle-jedne čierne a druhé slabo modré, niekoľko tričiek a tielok rôznych farieb a niekoľko šortiek. Dole boli položené topánky. Botasky na behanie... niekoľko párov žabiek, rimanky(hnedé sandále aké nosili Gréci alebo Rimania) a dvoje slušné topánky na opätku. Jeden boli biele sandálové s malou platformou a druhé boli celé s dosť vysokým opätkom a platformou.

„WAU!!“ skomentovala som celý obsah skrine po niekoľko minútovom prezeraní.

„No čo tam máš?“ pozrela sa Abi. „Och tie šaty sú krásne. A tie topánky. Wau.“

„Hmmm osprchujem sa ráno, teraz si idem podkúšať tie super handry.“ zasmiala som sa.

„Môžme si požičiavať veci... nie?“ spýtala sa Abi nevinne a ja som s úsmevom prikývla.

„Zaujímalo by ma, kto t´ma taký super vkus. Kto tie veci kúpil?“

„Ava. To je školská výchovná poradkyňa. Viem čo si myslíš. Že načo je v upírskej škole výchovná poradkyňa, ale aj my mávame problémy a najčastejšie pomáha vytvorencom. Tu na škole tebe a Olivii. Pretože ste bez rodiny, bez všetkých a môžete sa spoliehať len na školu. Aj Oliv dostala oblečenie, keď tu prišla. Teraz máva špeciálne domáce, za ktoré dostáva na svoj účet peniaze, pretože nemá rodičov. Aj ty to tak budeš mať.“

„A kedy mi to chcú oznámiť? Rada by som si kúpila normálne spodné prádlo a nie toto.“ vytiahla som zo skrine gate s nejakými barbinkami, obláčikmi či zvieratkami. „Vyzerám snáď na 5 ? … hmm... kde je podprda...“ snorila som ďalej v skrini a počula ako sa Abi smeje priduseným smiechom. „Dobre. Podprda je dobrá. Žiadne autička či barbinky. Ale aj tak by sa mi hodila Push-Up-ka.“

„No to je pravda. Vyzeráš ako letisková dráha.“ Abi vybuchla do hurónskeho smiechu.

Ja som sa zatvárila naoko urazene a potom sa začala smiať s ňou.

Po hodinovom skúšaní všetkého oblečenia, ktoré sme našli v izbe sme všetko popratali a chystali sa spať. Abi mi požičala voľné tričko jej skupiny a ja som si zo skrine vytiahla teplákové mini šortky. Ľahli sme si a Abi sa opýtala: „Myslíš, že by som mala šancu u Aarona, keby nechodil s Oliv?“

„Neviem. Som tu len jeden deň. Poviem ti tak o mesiac.“ chechtala som sa.

„Dnes si to pekne natrela Emily, ale už to radšej neskúšaj lebo nemá len tak hocijakú schopnosť.

„Akú schopnosť má Barbie?“

„Barbie? Ach Myslíš Emily?“ Abi sa začala smiať, ale aj tak zo seba nejako vydolovala vetu: „Ona dokáže zastaviť čas, no všetko. Proste iba mierne roztvorí švihom dlane a tramtarará nehýbeš sa nevnímaš a len ona sa môže hýbať a prebrať ľudí späť k pohybu.

„Je to úžasné, keď chceš niekoho zbiť a on sa ani nemôže brániť, fakt.“

„Ja viem. Preto je tá schopnosť veľmi mocná. Mohla by to využívať aj na hodinách, ale máme jedného učiteľa, ktorý je odolný voči všetkým schopnostiam a nieje až taká odvážna aby riskovala vyhadzov zo školy. Lebo také kúzlo, kde by na písomke mohla vyčítať odpovede alebo si cez hodinu niekam odbehnúť alebo tak nejak sú veľmi trestané. Napríklad také, že keď ti je zima cez hodinu tak sa trošku ohňom ohreješ to sa môže.“

„Dobre dobre Abi už poďme spať. O koľkej to stávame?“

„ Tak prvá hodina nám začína o 21:00, ale to sa musíš tam ešte dostať, najesť, obliecť a tak. Takže budíček o 19:00. Dobrú noc.“

„Dobrú.“

Ráno som sa zobudila pol hodinu pred zazvonením budíka. Vonku bolo ešte svetlo, ale my sme mali na oknách tmavé závesy, cez ktoré Slnko neprešlo.

Prezrela som si rozvrh a rozmýšľala, čo budeme robiť na tom cvičení. Len som dúfala, ž nebudeme behať lebo od kedy som začala fajčiť nevládala som dobehnúť ani jedno kolečko čo bolo 300 metrov.

Otvorila som skriňu a snažila sa skombinovať nejaké oblečenie. Vybrala som si čierne obtiahnuté nohavice k tomu červené tielko s potlačou gitary. Ako vždy na nohy červené conversky.

Neobliekla som sa, lebo som sa chystala ísť osprchovať. Vybrala som žltú osušku, uterák a sprchovacie potreby.

Nezobrala som si oblečenie, ale bolo mi to jedno, lebo aj tak všetci ešte spali. Tak som si len obmotala osušku okolo tela a uterákom si sušila vlasy. Sprchové potreby som nechala tam. Všetky dievčatá ich tam mali na vlastnej poličke.

Vyšla som z kúpelne,zamyslene si hľadela na chodidlá a vybrala sa do izby keď zrazu-bum. Vrazila som do niekoho. „ Och prepáč nechcela som, ja s....“ pozrela som sa do koho som to vrazila a zamrzla. Bol to Ethan.

Ten sa na mňa okúzľujúco usmial. „Neboj sa som v pohode skôr ty by si si … nooo...“ prezrel si ma a ja sa pozrela dole. Tak to bol trapas. Osuška zo mňa skĺzla a ja som tam pred ním stála úplne nahá.

Ihneď som sa začervenala a keď mi ON tú osušku podal, takmer rýchlosťou svetla som ju späť obmotala okolo seba.

„Och môj bože. No ja ...už sa idem radšej obliecť.“ vykoktala som.

Ethan sa na mňa usmial a ešte stále sme stáli pred sebou a nikto z nás stále neodišiel.

„Nemusíš.“ mierne sa usmial. „Ja som Ethan.“ podával mi ruku.

Tentokrát som si pridžala osušku a ruku prijala. „Viem....Tedaaa... ja som Izzy.“ Trapas.

„Veľmi ma teší Izzy, aj keď za takýchto zvláštnych okolností.“ znovu sa usmial a ja somsa pod jeho úsmevom a pohľadom roztápala.

„Ehm... no aj mňa.“

„Všimol som si, že obaja ovládame oheň. Nechceš doučovateľa? Naučím, ťa ho ovládať, aby z teba nešľahali plamene pri každom silnom pocite. Ako aj teraz.“ Ešte stále sa usmieval.

Pozrela som na ruky a na nohy. Mal pravdu. Zase som horela. Och už ma to nebaví.

„Dobre.“ súhlasila som. „Ale teraz sa už fakt idem radšej obliecť. Necítim sa veľmi skvele iba v osuške pred pekným chalanom, ktorého poriadne nepoznám a už ma stihol vidieť nahú.“

„Ok.“ smial sa až mu slzy tiekli z oči. „Dnes máme stražcovské hodiny spolu takže sa tam môžeme dohodnúť kedy ťa môžem doučovať.“

„Oki.. no ahoj.“ Ešte posledný krát som sa naňho pozrela. Čierne vlasy, ktoré keby neboli úhľadné rozstrapatené tak by vyzerali ako Bieber ofinka, čierne úzke nohavice, čierne obyčajné tenisky a tmavo fialové tričko s nejakým nápisom, mu dodávalo imidž pohodového punkera. Bol odo mňa vyšší o hlavu a postavu mal pevnú svlanatú, ale nie až úplne svalnatú. Bol pomerne chudý tie jeho smaragdové oči sa šibalsky na mňa usmievali keď sa mi ozdravil: „ahoj.“

Vošla som do izby. Abi sa práve zobudila.

„Čo sa tak usmievaš? Stretla si Axla Rose-a(spevák skupiny Guns and Roses)?“

„Nie jeho nie.“ zasmiala som sa.

„Jeho nie? To znamená, že niekoho iného áno?“

„Nooooo....“

„Ethana?“

„Prečo ťa napadol práve on?“

„Neviem. Asi preto, že je na tejto chodbe najkrajší chalan.“

„Ale máš pravdu. Opýtal sa ma či nechcem, aby ma doučoval.“

„A ty čo na to?“ Nadchýňala sa Abi.

„Že ok.“

„To je super. Ale si si vedomá, že si Emily bude myslieť, že jej ho balíš?“

„Nech si barbie myslí, čo chce. Mne je to fuk. Idem sa najesť. Počkám ťa dole.“ s úsmevom som jej zakývala.

A je to tu. Tretia hodina. Cvičenie s Ethanovou skupinou.

Prezliekli sme sa do športového oblečenia. Zobrala som si tielko a elastické mini šortky.

Najprv sme sa len rozcvičovali. Potom nám učiteľ nakázal odbehnúť aspoň dve kolečká. V pohode som zabehla päť kolečiek a pridala som si ešte ďalšie dve. Nebola som medzi najlepšími, ale ani medzi najhoršími.

Ethan samozrejme patril k tým najlepším a Abi na tom bola asi rovnako ako ja. Dobehla o jedno miesto za mnou čo bolo dosť prekvapivé.

Nakoniec sme išli do posilky. Bolo ukrutne teplo a tak som si tielko vyhrnula. Behala som dosť a tak som si našla nejaký prístroj, na ktorý som si ľahla, chvíľu oddychovala a nakoniec som začala dvíhať nohami závažie. Prístroj bol na spevnenie stehien a tak.

„Wau. Pekné brucho.“ ozval sa hlas pri mne. Prestala som cvičiť, sadla si a pozrela sa na Ethana. Mal na sebe bermudy a tielko už dávno na sebe nemal. Po tehličkách na bruchu mu stekali kvapôčky potu a ja som sa ledva ubránila neotvoriť ústa dokorán a nečumieť naňho.

Čo hovoril?... Pekné.... brucho...? Áno aj ja si myslím. Ech. Načo to myslím? Myslel moje brucho. Zabudla som že som tielko mala stále vyhrnuté a v pupku som mala piercing. Ten mi mama najprv nechcela dovoliť, lebo ona si dala do pupku a stále ju to bolelo, ale ja som ju prehovorila.

„Ehm... Ďakujem?“ Rozpačito som sa usmiala.

„ Takže, čo robíš dnes poobede? Môžem ti niečo s ohňom ukázať aj dnes?“ Spýtal sa to ako nevinné dieťatko.

„Nič nemám. Som tu len druhý deň, čo by som mala mať?“

„Neviem. No tak pokračuj v tom svojom cvičení, spoločne s tým krásnym bruškom. O pol 5 ťa čakám v našom pavilóne v spoločenskej miestnosti. Pa.“

„Ahoj.“

„Tak ten je z teba hotový ako aj ty z neho.“ Prerušila ma tentoraz Abi.

„Ále, veď ma svoju Barbinku.“

Po 3 týždňoch som sa stále rozprávala len s Ethanom, Aaronom, Oliviou a Abigail.

Ethan mi celý čas na doučovaniach s ním ukazoval ako sa mám toho ohňa zbaviť, keď začnem horieť. Začal ma učiť, aj to, aby sa dalo predísť tomu horeniu.

Bol už len deň do celého mesiaca, čo som tu. Ethan stále chodí s Barbie, aj keď po mne hádže chtivé pohľady.

Znovu som dostala nervy. Asi ho milujem aj keď neviem, či to je fakt, lebo sa mi to ešte nikdy nestalo, a on jediné čo robí je, že ma učí kontrolovať oheň, čo aj tak neviem.

„No vidíš. Ešte chvíľku a pôjde ti to. Už nebudeš horieť.“

„Akú chvíľočku? Učím sa to už mesiac, a aj tak nič neviem. Je to celé na prd.“ pomaly som už vrieskala . „Aha vidíš? Znovu som rozzúrená, a znovu zo mňa sršia plamene. Môžem sa to učiť mesiace a stále to nebudem vedieť ovládať. Chem žiť znovu môj starý život. Chcem vidieť moju rodinu a nechcem ovládať žiaden oheň. Chcem byť normálna.“ kričala som a slzy sa mi hrnuli po tvári. On stále sedel na zemi a ja som stála.

„Izzy, nekrič. Naučíš sa to. Neboj.“ Úpenlivo na mňa pozeral s tými zelenými očami.

„Tie oči. Prečo som ich poznala skôr ako som ťa videla?“ opýtala som sa so slzami v očiach.

„Ja....neviem.“ neznelo to veľmi presvedčivo.

„ Dobre. Ty niečo vieš. Ty vieš ako som sa sem dostala. A nechceš mi to povedať. Doučovania sa skončili.“

Tak a teraz som na začiatku. Sedím na zväčšenej parapete na okne podopretá mäkkými vankúšmi a rozmýšľam ako som sa sem vlastne dostala.

Ethan niečo vie. Prečo si to nepamätám? Chcem svoj život späť. Znovu sa mi rinú slzy po lícach.

Zrazu som pocítila radosť. Ale nie moju. A niečo som počula v hlave. Niekoho myšlienky, ktoré hovorili: To je super. Musím to povedať Izzy.

Do izby vstúpila Abi a ihneď na mňa pozrela. Úsmev nahradil šok keď zavrela oči a chvíľu niečo vnímala. Počula som jej myšlienky: To nemôže byť pravda. Nestalo sa to už niekoľko rokov.

Oči otvorila. „Ty... ty máš ešte jednu schopnosť. Cítim to. Len je to také divné. Pocit, že ovládaš oheň mi blokuje aby som zistila, čo je tá druhá schopnosť.“

„Asi... ja asi čítam myšlienky. Cítim tvoje pocity. Prečo sa mi to deje? Oheň ešte stále neviem ovládať a to mi chýbalo aby som mala ďalšiu schopnosť, s ktorou budem znovu pracovať? Nie. Nesmieš to nikomu povedať.“ Naliehavo som na ňu pozrela a ona prikývla.

„Dobre, ale aj tak sa to musíš naučiť ovládať. Čo keď budeš počuť každého myšlienky. Veď ti pukne hlava.“ usmiala sa a ja som sa konečne trochu uvoľnila.

„Naučím sa to. Skúsim niečo pohľadať v knižnici. Možno niekto už mal takú schopnosť.“

„Tak to neviem. Ale skúsiť to môžeš. Ideš teraz?“

„Asi hej.“

„Mám ísť s tebou?“

„Nie nemusíš. Budem tam dlho. Ahoj.“ Vyšla som z izby a potom cez nádvorie do malej budovy kde bola knižnica.

Knižnica bola veľká a bolo tam len pár študentov. Našla som si niekoľko kníh o schopnostiach a išla som si sadnúť niekam, kde študenti nechodia.

Sadla som si na zem v poslednej uličke a oprela sa o regál s knihami. Bolo tam šero, ale ako upír som mám dobrý zrak.

Našla som si mysľové schopnosti a tam niečo hľadala.

Rozpoznávanie schopností, Imunita voči schopnostiam, Vnikanie do snov, Vnikanie do hlavy, Vnuknutie myšlienok, Rozpoznávanie pocitov, prevtelenie.

Vyhľadala som si vnikanie do hlavy.

Vnikanie do hlavy- môže byť tiež čítanie myšlienok alebo len vidieť svet očami upíra, do ktorého hlavy sme vnikli. Toto je podobné prevteleniu, lenže pri tomto sa iba nečinne prizeráte. Najčastejšie to býva čítanie myšlienok a k tomu patria aj pocity. Nie je to také silné ako sama schopnosť rozpoznávania pocitov. Túto schopnosť malo už niekoľko upírov, ktorí sú dnes už mŕtvi. Je veľmi mocná, pretože ma niečo v sebe z dvoch iných schopností.

To je všetko? Kde sa mám dočítať ako sa to mám naučiť ovládať?

Znovu som začula niečie myšlienky v hlave: Och, prečo jej to nesmiem povedať? Tak rád by som chcel. Kde asi bude? Možno chce byť sama. Asi bude vzadu, kde chodím aj ja, keď chcem byť sám.

Ethan. Bol to Ethanov hlas. Čakala som, či začujem jeho myšlienky, ale nič. Počula som iba vzdialené myšlienky študentov v knižnici, ktorý rozmýšľali väčšinou nad školou. Ethan buď odišiel alebo nerozmýšľal. To znie smiešne. V duchu som sa zasmiala.

Znovu som sa zohla nad knihou. Už som nesedela, ale ležala na bruchu na koberci. Hlavu som mala opretú o ruky a ďalšiu knihu otvorenú na zemi.

Hľadala som niečo ako ovládať “vnikanie do hlavy“ . Začula som kroky. Niekto sa predo mňa postavil, rýchlo som zatvorila knihu a zdvihla oči hore. Bol to Ethan. Prevrátila som oči.

„Čo chceš? A ako si vedel, že som tu?“ Začula som jeho myšlienky:Abi nechcela aby som ju bonzol. Čo jej mám povedať? „Ach takže to bola Abi.“Zvláštne sa na mňa pozrel.

„Nie len som si tu išiel po nejakú knihu a náhodou si tu aj ty.“

„Chabý pokus. Bola to Abi. Čo chceš?“

„Prečo si na mňa nahnevaná?“

„Lebo si mizerný učiteľ. A vidím na tebe, že mi niečo tajíš.“ Znovu jeho myšlienky: Nemôžem ti to povedať. Tak čo si mám vymyslieť?

„Prečo mi to nemôžeš povedať?“ vyhŕkla som bez rozmýšľania. On si to MYSLEL a nie povedal. Teraz som mu dala jasne najavo, že viem čítať myšlienky.

Prekvapene na mňa pozrel: „Ako vieš, že ti to nemôžem povedať?“

„Ja...potom by si mi niečo povedal, keby si mohol. Nie?“ Dávalo to trochu logiky.

„Áno, ale to nič nemení na tom, že som presne na to myslel a ty si nato zareagovala.“ Zobral knihu zo zeme a ja som vyskočila a snažila sa mu ju zobrať. V knihe bolo všetko o schopnostiach s myšlienkami.

„Ty máš ešte …máš ešte jednu schopnosť? Dokážeš čítať myšlienky?“Vyvaľoval oči.

„Nie. Vlastne áno. Ale nehovor to nikomu. Stačí mi, že neviem ovládať oheň a každý študent na mne visí pohľadom lebo som nový vytvorenec či čo.“

„Neboj sa nikomu to nepoviem.“

„Áno ty vieš veľmi dobre držať tajomstvá. Aj také, ktoré súvisia so mnou. Stavím sa, že vieš ako som sa sem dostala. Vieš kto ma premenil.“ Snažila som sa nekričať a nenahnevať aby som znovu nehorela.

Bezmocne som si sadla na zem a objala si kolená. Hlavu som sklonila a zhlboka dýchala. Upokoj sa Izzy. Všetko je v pohode.

Ethan na mňa chvíľočku pozeral. Potom si sadol na zem vedľa mňa a knihu položil nabok. Boli sme pri sebe úplne blízko.

„Iz ja by som ti to chcel povedať, ale pochop že nemôžem.“

„Prečo ?“ Zdvihla som hlavu a snažila sa zabrániť slzám aby tiekli.

„Pretože ak to poviem tak to... niekto zistí. Má takú schopnosť. A keby to zistil nebolo by to dobré.“

Snažil sa nato nemyslieť a preto som v jeho hlave nič nevidela. Pozerali sme si navzájom do očí. Stále sme sedeli úplne blízko seba. Potom sa nahol a pobozkal ma. Zozačiatku jemne ako keby sa bál. Čím dlhšie bozk trval tým vášnivejší bol. Chytila som ho za krk oboma rukami. Stále som bola opretá o regál a nohy som malá ohnuté v kolenách. Ethan sa nakláňal zo strany kde sedel predo mňa a bozkával ma vášnivo, ale jemne. Rukami ma objímal okolo pása a keď sme prestali prstom mi jemne prešiel po líci. Ale ja hlúpa, som tu chvíľu musela skaziť.

„Nechodíš náhodou s Barbie? Teda s Emily?“ Na chvíľu sa zamračil, ale hneď ho to prešlo.

„Na ňu som pri tebe úplne zabudol. Môžeš si byť istá, že už s ňou chodiť nebudem.“ Usmial sa Ethan a znovu ma pobozkal. Tentoraz som tú chvíľu nekazila.

Mohla prejsť aj hodina, čo sme sa spolu bozkávali a rozprávali. Potom nás vyhnala knihovníčka, že už musíme odísť.

Vonku už bolo svetlo, ale Slnko ešte nesvietilo. Spoločne sme vošli do našej budovy. V spoločenskej miestnosti už nikto nebol. Určite už všetci spali. Nám sa spať ešte rozhodne nechcelo a tak sme sa začali bozkávať.

Slnko už svietilo keď sme sa lúčili už po stý krát pre mojou izbou. Vošla som do izby a ovial ma závan myšlienok. Alebo skôr Abiných snov. Bozkávala sa s Aaronom. Ethan sa bozkáva lepšie pomyslela som si a s úsmevom zaspávala.