Kapitola 4
Nudný život
Ráno sa ma Abi hneď vypytovala, prečo sa tak prihlúplo usmievam. Porozprávala som jej všetko o Ethanovi a aj o tom čo som sa dozvedela v knihách.
Spoločne sme sa vybrali na hodinu. Okrem predmetov na zamerania sa učíme aj niektoré podstatné veci ako literatúra, matematika a dejepis. Dejepis z pohľadu upírov.
Po skončení týchto nudných hodín sme sa vybrali na obed. Hneď ako sme vstúpili do jedálne udrela do mňa vlna myšlienok a pocitov. Radosť, nenávisť, závisť, šťastie.
„Moja hlava.“ Zašepkala som a chytila si ju od bolesti. Abi ma rýchlo chytila aby som nespadla.
Najhlasnejšie som počula Abinu myšlienku: Izzy musíš ísť von. Nesmieš byť s toľkými upírmi.
„Nie. Ja to musím zablokovať.“ zašepkala som a stále si držala hlavu.
Všetky myšlienky ku mne doliehali z ďaleka ale bolo ich veľa a naraz: To je sviňa... Ona chodí s ním?... Čo dnes robíme na mágii?...Ach niečo mám medzi zubami. … Musí sa ma stále dotýkať?... On je taký pekný. … Tá ma ale veľké kozy. Tie a ešte mnoho ďalších iných myšlienok mi vírili v hlave.
Abi ma nejako odviedla k nášmu najvzdialenejšiemu stolu a priniesla mi krv. Normálne sa pri takýchto chvíľach pije voda, ale nie v našom svete.
Pribehol Aaron. „Hádajte čo sa dnes stalo. Neuveríte.“
„Tak nám to povedz.“ burcovala ho Abi.
„Ethan sa rozišiel s Barbie.“Abi a ja sme si vymenili pohľady. „Prišiel za ňou ku učebni keď sa skončila hodina chcel s ňou súkromne rozprávať. Ona povedala, že to môže kľudne aj pred triedou povedať. Tak jej povedal, že je koniec a ona sa nervovo zrútila. Vrieskala naňho pred všetkými, že vraj ako to mohol zrobiť, či ju už neľúbi, prečo to zrobil a bla bla bla.... kopu ďalších otázok. On sa len otočil na päte a odišiel. V živote som ju nevidel takú vykoľajenú.“ smial sa Aaron.
„Ach tak asi tak za 5 sekúnd budeš vyvaľovať oči.“ podotkla Abi, pretože za Aaronovym chrbtom kráčal Ethan rovno k nám. Presnejšie ku mne.
Aaron sa otočil smerom kam sme obe hľadeli. Sledoval ako k nám Ethan ide, a keď bol pri našom stole naklonil sa a pobozkal ma. Ja som mu bozk opätovala a Aaronova sánka bola až na stole. Sledoval nás s otvorenými ústami a vyvalenými očami a Abi sa na nás len usmievala.
Zrazu ma niečo zasiahlo. Nie povrchne, ale vnútorne. Hnev, závisť a silná myšlienka: Čo do riti ma toto znamenať?
Odtiahla som sa a znovu sa chytila za hlavu. Od bolesti som vykríkla.
„Čo ti je? Izzy čo sa stalo ?“ Starostlivo sa pýtal Ethan.
„Moja hlava. To Emily. Jej myšlienky, pocity.“
Aaron, Abi a Ethan sa pozreli ku dverám, kde stála Emily. Hnev z nej priam sršal.
Okamžite k nám pribehla. „To čo je? Ty si ma nechal kvôli nej? Ty.... ty.....“
V hlave mi trieštilo a ja som si až teraz uvedomila, že to niesu len jej pocity a myšlienky. Ona ma ďalšiu schopnosť! Dostala sa mi do hlavy. Neviem, čo presne zrobila, ale nemohla som ani len poriadne otvoriť oči.
A zrazu stop. Nič som nevnímala. Akoby sa zastavil svet. Nemohla som sa hýbať, ani klipnúť okom, ale jej myšlienky som počula. Iba to.
Keď normálne použije svoju schopnosť, tak by mali upíri zostať stáť- nehýbať sa. Nemali by ani rozmýšľať a už vôbec nie vnímať, čo ona robí.
Lenže ja som počula jej myšlienky. Bolo to divné. Nedá sa to ani opísať. Akoby ste boli mŕtvy v rakve a počujete iba niekoho hlasy.
´Tak čo spravíme tebe? Hmmm..... Čo takto zničiť tvoju krásnu tváričku? Pár jaziev. Alebo nie. Pre jedného chalana mi to zato nestojí. Stačí jej monokel.´ Počula som jej myšlienky, ale nič necítila.
´No a TY! To ty si ma zradil kvôli tejto fľandre. Kvôli tebe som musela na ňu míňať svoju energiu a znovu zastavovať. Kvôli tebe mohla zistiť tá strelená Abigail, že mám ďalšiu schopnosť. Keby si sa so mnou nerozišiel. Keby.... ´
Koniec. Alebo začiatok?
Zrazu som bola v prítomnosti, v hlave mi už netrieštilo, ale rýchlo som sa obzerala čo sa stalo. Ethan ležal na zemi a zdržal sa za hlavu. Ja som cítila ako mi tečie krv z nosa a aj z pery, ale rýchlo som behala k Ethanovi. So škodoradostným úsmevom tam postávala Barbie, a keď som sa priblížila bola na odchode. No ja som ešte vykríkla: „Ty! Ty máš ešte jednu schopnosť. Viem to. Preto mi tak trešťalo v hlave. A Abi to určite cíti tiež.“ Pozrela som na Abi, ktorá na mňa rozpačito zazerala. Celá jedáleň sa na nás pozerala a určite ma aj počula, pretože som vrieskala.
„No ja ….. Ja nič necítim. Cítim len tu jednu schopnosť.“
„Ja viem, že ju má. Viem to.“
„Ale , nehovor. A ako si na to prišla?“ Posmešne sa ma spýtala Emily.
„Ja.... Proste to viem.“ Už by som prezradila svoju druhú schopnosť, ale našťastie som si to skoro uvedomila.
„Takže to je dobrý argument.“ Smiala sa Emily. „Že proste to viem.“ So smiechom odišla z jedálne a ja som sa zohla k Ethanovi. Keď odišla Emily, zdalo sa, akoby sa mu uľavilo a obe ruky zložil zo spánkov. Ešte stále ležal skrčený na zemi a pomaly sa chcel postaviť, ale nešlo mu to dobre tak som mu pomohla.
Postavil sa a usmial sa na mňa. „Ach to je mrcha. Pod sa radšej umyť. A ošetrím ti rany.“ Ani som ich necítila, ale nechala som aby ma objal. Vtedy som si to všimla. Na zápästí mal malé jazvičky s modrinkami v tvare chrupu. Civela som na to hodnú chvíľu, keď sa Ethan ozval: „Si v poriadku?“
„To by som sa ja mala skôr pýtať teba. Odkiaľ to máš?“Ukázala som na zápästie s odtlačkom chrupu.
„TO nič nieje.“ rýchlo zo mňa stiahol ruku a zakryl si zápästie rukávom.
Skôr než som stihla protestovať prerušila ma Abi spolu s Aaronom. „Prepáč Izzy, ale ja som z nej fakt nič necítila.“
„To nieje možné. Abi ja ti prisahám, že viem akú ďalšiu schopnosť má.“
„Ako to vieš?“ Opýtal sa Aaron. Nedôverčivo som naňho pozrela a rozmýšľala či mu mám povedať o mojej ďalšej schopnosti. Abi, akoby vedela, čo si práve myslím, povedala: „Jemu to môžeš povedať. Je to náš kamarát.“
Behala som pohľadom po Ethanovi, ktorý ma znovu objímal okolo ramien, po Abi, ktorá na mňa súhlasne hľadela, po Aaronovi, ktorého zmätený pohľad mi pripadal strašne smiešny, a aj po zvyšku jedálni, ktorá už aspoň celá na nás nehľadela.
„Aaron. Ja …. Ja mám ešte jednu schopnosť. Čítam myšlienky, a preto tiež viem teraz povedať, že Ethan celý čas myslí nato, kedy ma vezme na ošetrovňu, pretože sa o mňa bojí, že ty momentálne z neznámeho dôvodu myslíš na Abi, a si stále zmätený, a že Abi sa trápi, pretože z Barbie necítila žiadnu schopnosť.“
Aaron sa hanblivo usmial na Abi, ktorá mu úsmev srdečne vracala, a vyjavene na mňa civel. „WAAAU“ skomentoval nakoniec, ale ja som pokračovala: „ A preto viem, že ona ma ďalšiu schopnosť. Dokáže sa dostať do hlavy. Dokáže ti tak poslať myšlienky, na ktoré myslí. A niečo podobné, lenže to bol odporný pískavý zvuk s hnevom a žiarlivosťou v sebe, mi dala do hlavy , keď do jedálne vstúpila. A to iste zrobila Ethanovi, po tom čo zastavila celú jedáleň. Počula som všetky jej myšlienky. Nemohla som vidieť ani vnímať, nič. Ale počula som LEN jej myšlienky. Hovorila o tom, že ako ju Ethan zradil, a že sa mu zato pomstí. A nechcela svoj dar používať, aby Abi nezistila, že ho má, ale nemohla si pomôcť.“
„Čo myslela tým, že sa Ethanovi za to pomstí?“ Opýtala sa Abi.
„Neviem.“ Odpovedala som úprimne. „Ale teraz sa už asi fakt idem umyť.“
„A ošetriť.“ Dokončil s úsmevom Ethan, ktorý sa tváril akoby sa nič nestalo.
Ethan so mnou išiel do nášho internátu a zaviedol ma do jeho izby. Bola rovnaká ako moja a Abina, ale po stenách vyseli plagáty športovcov a bol tam väčší neporiadok. Posadila som sa na jednu z postelí, na ktorú ukázal – zrejme to bola jeho, a on vybehol von.
Aj tak som sa postavila a prezerala si izbu. Nad jedným stolom bola zavesená korková nástenka, na ktorej bol prišpendlený rozvrh, a zopár fotiek. Na jednej bol Ethan s kamarátmi a všetci sa držali okolo pliec. Spoznala som ich troch, ktorí chodili so mnou na nejaké predmety. Dannyho – Ethanovho najlepšieho kamaráta, s ktorým sa delil o izbu; Peta, s tromi odtieňmi vlasov a Jake-a, ktorý svoj punkový štýl presadzoval až príliš. Vlasy mal po stranách trochu vyholené a v strede mal nagélovaného fialového kohúta, čierna koženka s ostňami zakrývala sivé tričko s čiernym názvom nejakej skupiny, čierne úzke nohavice boli doplnené vybíjaným opaskom a malou reťazou, a na nohách mal kanady. Ostatných troch chalanov na fotke som nespoznávala.
Na niekoľkých ďalších fotkách bol Ethan s kamarátmi, no na jednej bol s mamou- riaditeľkou Josephine Dayer. Vedela som, že je jej syn, ale takto ich vidieť spolu na jednej fotke bolo divné.
Znovu som si sadla, vo chvíli, keď Ethan vošiel. „ Tak tu mám vodu a nejaké uteráky, a tiež lekárničku.“
Pripadalo mi to strašne smiešne, a tak som sa neubránila úsmevu. „Ale veď mne nič nie je.“ Bránila som sa. „Krv mi už netečie - aspoň ju necítim a nič iné ma nebolí.“
„Krv ti netečie z nosa, ale z tej rozťatej pery hej. Nevyzerá to dobre.“
„Veď to je v pohode. A čo ten monokel?“
„Ako vieš, že ho máš?“
„Počula som jej myšlienky, viem čo robila.“ usmiala som sa, no vtedy ma pichla pera. Sykla som a Ethan sa na mňa starostlivo pozrel. „To nič nieje. Nemajú sa upíri hojiť rýchlo?“ opýtala som sa.
„Áno, ale potrebuješ krv. Bez nej sa to hojí pomalšie, a teraz ju nemôžeš mať lebo kuchyňa je cez vyučko zavretá. Takže ti to aj tak vyčistím a utriem.“Zobral si stoličku a sadol si oproti mne. Namočil roh uteráka do misky s vodou a jemne mi ním prešiel po miestach kde som mala už zaschnutú krv. Pod nosom, na brade a na pere. Hľadela som mu do očí, a keď mi nežne prechádzal rohom uteráka po dolnej pere, sťažka som dýchala. Bol zahľadený na moje pery- na krv, a keď dal uterák preč a išiel ho namočiť, chytila som jeho tvár do dlaní a nežne ho pobozkala. On mi bozk opätoval, pustil uterák a sadol si ku mne na posteľ. Objal ma svalnatými rukami a ja som mu zašepkala: „Napi sa. Viem, že to chceš.“ Počula som už predtým jeho myšlienky, ako sa snažil ovládať. Nebol smädný, ale moja krv ho nesmierne priťahovala ako nikoho iného.
„Nemôžem.“ Zašepkal. „Je to zakázané. A nechcem aby sa ti niečo stalo. Čo keď sa prestanem ovládať? Nikdy som necítil takú túžbu ku krvi ako k tej tvojej.“
„Neublížiš mi. Viem to. A kašli na pravidlá. Sme teenageri.“ Mohol mi ublížiť, pretože som nebola ešte dosť silná a ešte zo mňa nikto nepil takže neviem aké to je. Mohol by to prehnať. Možno by nedokázal prestať, ale ja som mu verila, že to dokáže.
Znovu som ho pobozkala a cítila, ako sa jeho pery obmotali okolo mojej spodnej a začali sať. Bolo ta lepšie ako piť krv. Tá rozkoš. Potichu som vzdychla a užívala si slasť. Pomaly sme ľahli na posteľ a on bol ešte chvíľu pritisnutý na moju spodnú peru, no potom sa odtiahol.
Oprel sa lakťom o posteľ a pozrel sa na mňa či som v pohode. Usmiala som sa. On ma znovu pobozkal a jazykom poslednýkrát prešiel po ranke.
V tom s otvorili dvere. Rýchlo sme sa od seba odtrhli a upírou rýchlosťou som sa ja posadila späť a Ethan sa postavil akoby sa nič nestalo. Vošiel Danny, ktorý sa stavím že aj tak všetko videl.
„Och prepáčte.“ Pridusene sa zasmial a Ethan len prevrátil oči.
„Ahoj,“ pozdravila som sa , „ ja som Izzy.“ Postavila som sa a usmiala.
„Čauko. Ja som Danny.“ Usmial sa a zopár pramienkov jeho kučeravých vlasov mu spadlo do tváre. „Kámo tak táto je oveľa lepšia, než tá predtým.“ zašepkal Ethanovi. Normálne by to ani upír nepočul, pretože to zašepkal až veľmi ticho, ale ja som mu to prečítala rovno z myšlienok.
Ethan ho schladil pohľadom. „Ja už pôjdem.“ oznámila som. „Už som zmeškala ďalšiu hodinu, takže sa idem posnažiť zakryť ten monokel.“
„Nemusíš ho zakrývať.“ Podotkol Ethan. „ Aj tak vyzeráš pekne. A hlavne drsne.“ Usmial sa a Danny prikyvoval.
Abi bola určite na hodine, na ktorej by som mala byť, ale neprídem tam predsa v polovici no nie? Počkám kým skončí hodina a pôjdem až na ďalšiu- predposlednú.
Vytiahla som make-up a snažila sa zakryť monokel. Do čerta. Stále bolo vidieť slabý fialovo-modro- zelený kruh okolo môjho oka. Musím si ísť kúpiť do mesta lepší make-up. Z mojich úloh na vyše som získala celkom dosť bodov takže mam dosť peňazí aj na to, aby som si konečne kúpila slušné pyžamo. Ale do mesta sa môže ísť len s povolením riaditeľky. S ochrancami sa nechodí, pretože obchody sú otvorené cez deň a oni by nevydržali byť na Slnku a obzvlášť v lete.
O pár dní máme prázdniny. Ľudské deti ich majú už v júli, ale naše sa začínajú od augusta. Ani neviem prečo to tak je. Vtedy tu zostáva len pár upírov, lebo všetci idú domov a na dovolenky. Na škole ostávajú iba tí, ktorí nemajú kam ísť spolu s pár učiteľmi, ktorí tu dávajú dozor.
Ja patrím medzi tých, čo tu ostávajú. Takže si pôjdem asi cez prázdniny na nákupy. Neviem ešte s kým pôjdem lebo neviem kto každý tu ostáva.
Už som bola pri triede a tak moje myšlienky prerušil zhluk myšlienok. Toľko myšlienok pokope neviem rozoznať. V triede má už čakala Abi. Sadla som si k nej a snažila sa zablokovať cudzie myšlienky.
No tak. Nechcem to počúvať. Chcem počuť iba toho koho chcem. Pomyslela som si a predstavila si v hlave nejakú bariéru, ktorá bráni myšlienkam vojsť.
Celý čas som mala zavreté oči, a keď som ich otvorila, nepočula som v hlave už taký hluk, iba zopár vzdialených myšlienok, ktoré sa sem tam uvolnili z bariéry. Usmiala som sa.
Do triedy vošla učiteľka Larissa Fey. Má krásne modré oči a úplne kučeravé hnedé vlasy. Vyzerá veľmi mlado, skoro ako naša spolužiačka. Učí nás anatómiu. Sadla si za stôl a usmiala sa na nás.
„Takže, žiaci, dnes si nebudeme ukazovať stavbu človeka, čo sa kde nachádza. Dnes budeme pitvať.“ Stále sa usmievala, akoby by to bolo niečo nádherné, no celá trieda sa tvárila zhrozene.
„Čo... čo presnejšie budeme pitvať?“ Opýtalo sa dievča z našej triedy, ktorej meno aj tak neviem.
„Och dúfam, že si nemyslíte, že človeka.“ Zasmiala sa. „To nie. Budeme pitvať zviera podľa výberu. Potkan, žaba alebo holub. Poviem vám, že je to zážitok vidieť obeh krvi na vlastne oči. A ako prestáva byť srdce. Na to musíte byť zvyknutý, pretože ako upíri sa budete musieť živiť s niektorými týmito tvormi.“ hovorila zasnene. Keby si ešte oblizla pery vyzeralo by to zasnenie lepšie. „Takže každá dvojica bude pitvať jedno zviera. Ja idem zatiaľ po ne a vy si potom vyberiete.“
Keď sa vrátila s tromi košíkmi, Abi sa ma opýtala: „Čo chceš?“
„Mne je to jedno. Je to nechutné pitvať zvieratá. U nás v škole sme také niečo nikdy nerobili. Vlastne na Slovensku nikdy nepitveme.“
„Dobre. Tak vezmem potkana. A ani u nás sa nikdy nepitve.“ znechutene zamierila ku košíku s potkanmi. Zobrala si zo stola dosku a nasadila si rukavice. Vytiahla potkana, ktorý už našťastie nežil.
Asi 15 minút sme naňho len civeli ako aj zvyšok triedy. Nakoniec sme museli vybrať aspoň jeden orgán, tak som chytila do ruky skalpel a so znechutenou grimasou som spravila to, čo bolo nutné.
„Už si sa to naučila ovládať?“ opýtala sa ma Abi pri ďalšom civení na potkana. Vedela som, že sa pýta na čítanie myšlienok.
„No tak nejako. Zopár myšlienok počujem, ale len veľmi slabo.“
„Aha. Ináč kedy ideme na nákupy?“
„Chcela som cez prázdniny, ale neviem, či si tu.“
„Som som.“ Usmiala sa. „Rodičia idú na návštevu ku starej mame do Ohia a ja to tam tak neznášam. Stále počúvať toto isté : Ako si vyrástla. Aká si peknučká. A budú tam aj moji bratranci päť ročný. Nenávidím ich. Stále iba kričia, niečim trieskajú a špinia po všetkom. A moje sesternice. Ach. Jedna ma toľko ako ja, ale správa sa ako 5 ročná. Večne mi kradne MOJE veci.
Ale ostávam tu len na jeden mesiac. Potom idem domov aby som si užile aj kúsok domova.
Takže kedy pôjdeme? Ach, ale najprv treba zohnať povolenie od riaditeľky.“
„Tak ho popýtajme teraz, pretože neviem či aj ona neodchádza. A to vlastne cez prázdniny nemôžme mať voľno a chodiť kam chceme?“
„Nie ak si v škole. Tu ťa stále ma na starosti škola, takže sa ti nesmie nič stať. Preto potrebuješ stále povolenie.“
V tom zazvonila na koniec hodiny a ja som bola rada, že v prítomnosti mŕtveho potkana už nemusím stráviť ani minútu. S Abi sme okamžite vyšprintovali von z učebne. Zamierili sme na poslednú hodinu, ktorú sme mali spoločnú s Ethanovou skupinou.
„Takže pôjdeme to povolenie popýtať dnes?“ spýtala sa Abi.
„Môžme. Aj tak nemám nič na práci. A chcem si už konečne kúpiť pyžamo. A potrebujem aj nový make-up, ktorý fakt kryje, pretože môj krásny fialový monokel mi tento hrozný make-up nezakryl.“ Ukázala som si na fialový polkruh pod okom.
„Vyzeráš s ním drsne. Aspoň sa ťa teraz zľakne tvoj protivník.“ Posledná hodina bola bojová. Bili sme sa po dvojiciach, ktoré učiteľ vybral, a potom nám ukazoval čo sme urobili zle a naopak, čo sa mu páčilo.
Uškrnula som sa na ňu a zastavila pri mojom odraze v okne. Pozorne som si prezrela svoj odraz. Z oblečenia, ktoré som si ráno obliekla som sa prezliekla po tej hádke v jedálni. Teraz som mala na sebe mini šaty a sandáliky na opätku. Vyzeralo to krásne.... až na ten monokel. Áno vyzerala som drsne, ale k šatám sa rozhodne nehodil. Zo slabo fialovkastej farby, ktorú mal hneď poobede, mal teraz tmavo fialovú. Stavím sa, že zajtra bude čierny. Pomyslela som si a radšej sa pohla ďalej.
Prezliekli sme sa v šatni do úborov a išli do telocvične. Ako vždy, mala som svoje mini kraťasy a k tomu tielko. V telocvični už boli takmer všetci. Keď ma Ethan zbadal ihneď sa na mňa zaškeril. Ležérne sa opieral o stenu obklopený kamarátmi. Čierne vlasy mu padali do očí. Oblečené mal sivé šortky a čierne tričko. Zagánila som naňho a spolu s Abi sme sa postavili ku rebrinám. Ľahla som si a zrobila pár brušákov. Abi mi stále niečo rozprávala, no ja som ju nepočúvala lebo som bola pohltená cvičením, a premýšľaním nad nesmrteľnosťou chrústa.
„Izzy... Izzy Počúvaš ma?“ Spýtala sa Abi.
„Hm? Och prepáč. Premýšľala som nad niečím.“
„Vravela som ti, že už je tu učiteľ. Ty si fakt úplne mimo.“ Zasmiala sa a ja som sa rýchlo psotavila.
„Takže študenti. Dnes je to naša posledná hodina v tomto školskom roku... Izabela čo sa vám stalo?“ Zazeral na mňa učiteľ ako aj celá trieda. Ethan sa naďalej usmieval, tak som sa aj ja pridala k jeho flegmatickému úsmevu a odpovedala: „Ach no viete, náhodou som narazila na niečiu päsť.“ Celá trieda vybuchla smiechom.
„No dobre. Nechám to tak,“ pokračoval učiteľ, „kde som to skončil? Aha, už viem. Takže dnes je to naša posledná hodina v tomto školskom roku, tak som si pre vás pripravil prekvapenie. Dnes pri zápasení môžete používať aj svoje schopnosti.“ V telocvični vypukol šepot a nadšený piskot. „Dnes sa vymeníte iba dvakrát. Dosť sa dorazíte svojimi schopnosťami.“ Usmial sa na nás.
Roztriedil nás do dvojíc a mohli sme začať. Ako naschvál som zápasila s chalanom, ktorý mal nesmiernu silu. Keby mi jednú vrazil skončila by som asi s prasknutou lebkou.
Postavil sa predo mňa a ja som sa snažila ovládnuť svoju schopnosť počuť myšlienky. Chcela som aby som jeho myšlienky počula. Keď sami to po niekoľkých minútach podarilo, začali sme zápasiť. Ako prvý mi uštedril pár silných úderov, ktoré mi na tvári vykúzlia krásne modriny. Jedná rana, ktorá smerovala do môjho ramena sa mu však nevydarila. Počula som jeho myšlienky skôr ako zaútočil a ruku mu vykrútila do zadu. On bol však až priveľmi silný tak ma len odstrčil a hneď sa narovnal a pokračoval v bojovaní. Nič iné ma nenapadlo len použiť oheň. Znovu sa na mňa vrhol. Počula som v hlave všetko čo sa chystá urobiť. Pustila som sa do boja aj ja, a čím dlhšie náš boj trval tým menej som mu čítala myšlienky. Už mi to išlo samo. Chytil mi obe ruky za zápästia a pritlačil si ma chrbtom na jeho hrudník. Svoje ruky som mala pri krku. Jemu sa to zrejme páčilo lebo sa mi začal smiať do vlasov a ruky mu zabehli na moje prsia. Zazrela som Ethana, ktorý bojoval s chalanom, ktorý mal úžasne rýchle pohyby. Videli ste iba jeho šmuhy. Ethan sa na chvíľu pozabudol, keď sledoval ako ma môj súper drží no vzápätí sa spamätal. Nemala som na toho hlupáka už nervy. Sústredila som sa na svoje zápästia, kde ma držal a začali mi horieť. S výkrikom odo mňa odskočil.
„Pche. Ty sviňa.“
„Nemám už na teba nervy.“ Povedala som milo, a nechápala čo má proti mne.
Stáli sme od seba asi meter a pol. Túto vzdialenosť som prekonala pomalými krokmi, kým on na mňa len pozeral a bál sa niečo urobiť, pretože som celá horela. Keď som bola pri ňom blízko začal ustupovať a tak som oheň vtiahla späť do seba. A bol preč. Súper sa škodoradostne usmial a išiel znovu zaútočiť. Prečítala som mu z hlavy kam sa chystá udrieť. Ihla som a chytila mu z boku ruku, vykrútila mu ju a aby tentoraz neušiel, pre istotu som ešte pritiahla na svoju ruku oheň. Ihneď zasyčal a snažil sa ruku vytrhnúť no ja som mu to nedovolila. Zložila som ho na zem. Ležal na chrbte a ja som mu teraz už obe ruky drvila v mojom ohnivom zovretí. Sedela som na ňom obkročmo, zohla sa k jeho hlave a zašepkala : „ Ešte raz sa ma dotkneš tam kde nemáš, popálené neskončia len tvoje ruky. Mohlo by sa náhodou stať, že sami oheň nepodarí udržať pod kontrolou.“ Vystrašene na mňa pozeral a ja som ho spokojne pustila, postavila sa, no ruky som ešte nechala horieť. Výstražne som naňho pozrela „Nezabudni na to.“
Čakala som kým učiteľ dôjde, pretože pomáhal nejakým dievčatám. Ja som zatiaľ pozerala na Ethanov súboj. Nechcela by som mať toho rýchlo chalana. Videla som, že toho ma Ethan dosť a tak už neváhal a použil oheň. Narozdiel odo mňa on ho vedel aj kontrolovať. Ja som svoj oheň dokázala zmenšiť na vzdialenosť od zápästia k prstom, ale celé to miesto chaoticky horelo, no mne to nič nerobilo. Jeho oheň vyzeral elegantne. Oheň mu akoby vychádzal z dlaní, pričom sa ho vôbec nedotýkal. Oheň mu vyšľahol z dlaní a urobil akési mini tornádo. Zatočilo sa okolo neho a postupne sa zväčšovalo, až narazilo na nejakú postavu. To bol ten chalan. Ten sa len zvalil na zem a ostal tam ležať. Ethan stiahol oheň a usmial sa.
Vtedy už bol učiteľ pri mne. „Výborne slečna Radbone.“ pochválil ma. „Á, ako vidím skončil aj pán Dayer,“ pozeral na dvíhajúcich sa Ethanovho protivníka, „takže … Dayer a Radbone budete teraz bojovať spolu... Á Sloun vy môžete bojovať so slečnou Newton.“ Učiteľ sa pohol ďalej a Ethan prišiel s úsmevom ku mne.
„No tak toho chalan si riadne doriadila. Keď som videl ako sa ťa dotkol mal som chuť mu vykrútiť hlavu, ale ty si sa o všetko postarala aj za mňa.“
„To sú dosť ochranárske slová na chalana, s ktorým chodím až.. hmm... od včerajška?“
„Noa čo ? Predtým sme boli kamaráti. Dobre poďme bojovať.
Znovu to bolo to isté. Takmer všetky jeho pohyby som predtým prečítala z jeho hlavy.
„Hej! Nepodvádzaj.“ Zasmial sa.
„Ja nepodvádzam. Používať schopnosti je dovolené. Ja zato nemôžem, že si nedokážeš udržať myšlienky utajené.“ vrátila som mu úsmev.
Ethan si ma z ničoho nič pritiahol k sebe. Bola som na ňom nalepená ako lepka.
„Toto si nečakala čo ?“ Zaškeril sa a ja som pokrútila hlavou. Ruky som mala položené na jeho hrudi a on mi rukou prešiel po líci, perách, kľúčnej kosti, medzierke medzi prsiami až ma chytil za bok. Mierne som sa zatriasla od vzrušenia. Jeho oči sa vpíjali do mojich. Znovu sa usmial a nakoniec ma chytil za zápästia a prevalil na zem. Ležala som na chrbte a on na mne.
„Hej, TOTO nieje fér. Nemôžeš na mňa používať svoj šarm a potom ma len tak ľahko poraziť.“
„Tvoja chyba, že si nedávala pozor.“
Vyvolala som na seba oheň a on mi ukázal biele zuby. „Vážne si myslíš, že mi tým ublížiš? Obaja ovládame oheň mne nič nerobí.“
„A čo tak toto ?“ Opýtala sa a vzápätí ho pobozkala. Jeho zovretie trochu ochablo a to som využila a pretočila ho na zem. Teraz on ležal na chrbte a som na ňom sedela a víťazoslávne sa škerila.
„Dobre dobre IBA kvôli tebe sa vzdávam.“ Nevinne na mňa pozrel a ja som ho pustila.
Učiteľ nakázal každému kto dobojoval, že sa môže ísť osprchovať a prezliecť. Tak sme spolu s Abi a Ethanom šli úzkou uličkou k šatniam.
„Konečne som vyhrala nad Slounom. Stále nado mnou vyhrával on a dnes sa to zmenilo. HA.“ Radovala sa Abi.
„Ale , ale . Kurvička nám ide. Mne si sa nedovolila dotknúť tvojich kozičiek a jemu hej. Len preto, že jemu by si nemohla ublížiť lebo je riaditeľkin synáčik?“ Ozvalo sa z bočných dverí a všetci traja sme sa tam otočili. Stál tam ten idiot, s ktorým som bojovala.
Počula som k tomu všetkému aj jeho myšlienky. K všetkým nadávkam sa pridali aj úchylne predstavy. Ethan sa už nekontroloval a vyštartoval po ňom. Tentoraz svoj oheň nekontroloval a ovládol mu celú ruku. Ohnivou päsťou tomu chalanovi vrazil priamo do sánky. Niečo puklo a chalan len sykol od bolesti. Toto zrejme nečakal. V mieste, kde ho Ethan udrel mal spálenú kožu.
„Ty …......“ vymenoval všetky nadávky od výmyslu sveta a Ethan sa doňho pustil. V živote som ho nevidela takého nahnevaného. Chalan ležal na zemi a Ethan mu búšil do tváre. Pribehla som k ním.
„Ethan.“ nič „Ethan!!!“ znovu žiadna odozva. Tentoraz som ho celou silou schmatla za plece a stiahla ho preč. Svoj oheň nekontroloval, ale stále to bolo lepšie než keď som ho nekontrolovala ja. Silák sa postavil a chrbtom ruky si utieral krv, tečúcu z nosa.
„Nejako ti nepomáha tá tvoja “sila“.“ zasmiala som sa a k slovu sila ukázala aj vzdušné úvodzovky.
„Za toto mi zaplatíte. Ty..“ Pozrel na Ethana, ktorého som musela držať, aby sa za nim znovu nepustil. „a aj tvoja štetka.“ pohŕdavo na mňa pozrel a potom odišiel.