Kapitola 5

Kapitola 5

Rany sa hoja

„Čo to do pekla bolo?“ Spýtala sa Abi a pohľadom behala z mojich očí do Ethanovych.

„Neviem. A absolútne nechápem prečo na mňa stále nadáva.“ Odpovedala som a stále držala Ethana, ktorý sa snažil upokojiť svoj oheň.

„To je jeden chalan z tých “čistých“. Patrí k Emilinej partii.“ Zasyčal Ethan.

„Chcel sa mi pomstiť.“ zamyslela som sa. A išli sme sa prezliecť.

S Abi sme išli späť na izbu, no najprv som si dala krv. Pera sa mi už zahojila. Bola som taká unavená, že keď som prišla na izbu hneď som zaspala aj keď bežne som chodila spať o dosť veľa hodín neskôr. V upírom čase bolo poobedie.

Iba som si ľahla na posteľ, že sa trochu natiahnem. Videla som Abi ako si robí domáce úlohy a zrazu tma. Upadla som do tvrdého spánku. Zobudila som sa asi po veľmi dlhom čase lebo Abi už sedela za notebookom, v inom oblečení a veselo sa smiala.

„Dobré ráno.“ pozdravila Abi, keď si všimla, že už nespím. „Bože ty si spala tak tvrdo a dlho. Už je obed. To si bola taká unavená? Zháňal ťa Ethan.“

„Mám pocit, že to čítanie myšlienok mi berie energiu.“ postavila som sa šla do skrine. „A čo chcel Ethan?“

„Iba sa chcel spýtať či si v poriadku.“

„Prečo by som nebola?“ nechápala som a zamierila do kúpelne s uterákom a osuškou v ruke. „Idem sa osprchovať.“

Rozhodla som sa, že cestou späť z kúpelne zaklopem Ethanovi. Asi by som si mala začať nosiť oblečenie zo sebou do kúpelne. Bol víkend a tak chodbou častejšie niekto prechádzal.

V osuške a okolo hrudníka a uterákom na hlave som zaklopala na Ethanove dvere. Uterák som si rýchlo stiahla z vlasov aby som nejako vyzerala a snažila sa vlasy upraviť. Dvere otvoril Ethan s milým úsmevom: „Čím to je, že ťa tak často vidím iba v osuške?... A niekedy aj bez nej ?“ Šibalsky mu iskrili oči, ktorými si ma premeral.

„Mojko ani ma tak, tak skoro neuvidíš.“ Provokatívne som sa usmiala.

„No len si nebuď taká istá.“ Stiahol ma k nemu do izby, ktorá bola prázdna. Zavrel dvere a pobozkal ma. Ja som sa odtiahla. „No to akože o čo sa snažíš?“ Usmiala som sa s malým úsmevom.

„Ja sa snažím pobozkať ťa a pritom sa snažiť aby som ti náhodou nestiahol osušku, pretože ja som milý a slušný chlapík.“ Povedal to tak milo a zlato, že som sa musela zasmiať. Znovu ma pobozkal. Ruky mi obmotal okolo pásu a tým si ma pritiahol úplne blízko. Ja som si jednou rukou držala osušku a druhou ho držala okolo krku a hrala sa s jeho jeho vlasmi na zátylku.

Perami som mu zvierala jeho peru a potom pustila. Oprel svoje čelo o moje a obaja sme zhlboka dýchali. Potom sa odtiahol a sadol si na stoličku a ja na posteľ.

„Čo robíš cez prázdniny?“ Opýtal sa.

„Neviem. Prvý mesiac sa budem zabávať s Abi a druhý neviem. Abi vtedy ide na prázdniny domov.“

„Tak to budeš voľné dni tráviť so mnou.“ Zaškeril sa.

„Ty nikam nejdeš?“

„Mama ide. Ja ostávam.“

„Prečo?“

„Tak ona bude behať po rôznych upírskych školách a zháňať nového učiteľa na Upírsku históriu a ja nemám chuť pobehovať všade s ňou. Mám, ale povolenie chodiť kam chcem. To je jediná výhoda toho, že som riaditeľkin synáčik.“ Trpko sa usmial.

„Ach to mi pripomína, že som si nešla po povolenie aby som mohla ísť cez prázdniny nakupovať.“

„Ja ti to vybavím.“ Usmial sa.

„No dobre. Ja už sa idem obliecť.“ Postavila som sa.

„Ani by si nemusela. Vieš, že takto vyzeráš úžasne?“

„Áno aj s tým monoklom nie?“ Opýtala som sa ironicky.

Pristúpil bližšie. Pohladkal mi tmavý kruh pod okom, ktorý ako som si myslela bol fakt čierny. Pobozkal ma a rozlúčil sa so mnou.

Tak a konečne sú prázdniny. Začali sa pred tromi dňami a dnes idem nakupovať spolu s Abi do najbližšieho mesta- Yale. Ethan nám vybavil povolenia.

S Abi už mala šestnásť takže v Amerike už mohla šoférovať. Na škole sme mali aj kurzy vodičský preukaz a Abi ho mala, tak si požičala jedno zo školských áut. Bolo to strieborné Alfa Romeo s tmavými sklami a dosť nízkym podvozkom.

Abi zaparkovala na parkovisku jedného obchodného domu. Dosť sa tu vyznala, asi tu nebola prvýkrát. Nákupné centrum bolo veľké a v ňom plno značkových obchodov. Našťastie som za svoje doplnkové hodiny dostala dostatok peňazí. Najčastejšie to bola angličtina, ktorá mi išla stále, ale ako upírke mi to šlo ešte lepšie. Vedela som rozprávať po anglicky akoby som tu žila, už keď som bola v Detroite. Robila som spolu s Oliv nejaké práce v okolí školy, projekty na rôzne hodiny a mala som nespočetne veľa úloh.

Bol to jeden z tých obchodov, ktorý bol otvorený 24 hodín denne. My sme tam prišli o siedmej večer. Slnko ešte svietilo, a mne vyschýnalo v krku, ale nebolo to až také silné. Bola som prvý krát medzi ľudmi. Z diaľky som necítila až takú túžbu po krvi ako keď sme sa predierali davom a ja som bola nútená sa tých ľudí dotýkať. Pri každom dotyku som cítila ich pulz. Počula som tok krvi. Zablokovala som si hlavu pred myšlienkami druhých aby mi to nerobilo ešte horšie.

„Si v pohode?“ opýtala sa ma Abi pri prezeraní spodného prádla.

„Hej. Prečo by som nemala?“ Spýtala som a vyťahovala som podprsenku spolu s nohavičkami v ružovo-čiernom tigrom vzore.

„Lebo si už hodnú chvíľu neprehovorila a tváriš sa ako keby ti tu niečo poriadne smrdelo.“ zasmiala sa Abi a potom zašepkala: „Mám tu krv neboj sa. Len potrebujeme ísť na nejaké opustené miesto.“ Vykrivila ústa v úsmeve a tým ukázala svoje dlhé očné zuby.

„Nemôžem cítiť ten pach krvi, a počuť všetok život.“ zosmutnela som.

„Neboj zvykneš si na to. Aha, vyzerá to sexi?“ Ukazovala na čierne priesvitné čipkované spodné prádlo. „Asi si ho kúpim. Možno raz nadíde čas kedy si to oblečiem pre nejakého chalana. Kúp si to aj ty. Ukážeš sa v tom Ethanovi.“

„No to určite. Máme ešte čas. A už keď veď šaty aj tak pôjdu hneď dole.“ Zaškerila som sa. „Ja si kúpim asi tie nohavičky spolu s podprdou v tom tigrovanom vzore ružovej farby.“

„No tak dobre ako chceš.“ ustúpila.

„Ježiš tie plavky sú krásne.“ Zobrala som do ruky biele trojuholníkové plavky s cikcakovitými čiarami modrej, zelenej, ružovej a žltej farby, s modrými šnúrkami.

Po troj hodinovom nakupovaní sme išli konečne do auta. Bolo okolo desiatej večer. Dali sme tašky do kufra a so smiechom si šli sadnúť do auta, keď som zrazu mala pocit, že nás niekto sleduje. Vrhla som varovným pohľadom po Abi.

„Čo sa deje?“ zašepkala.

„Niekto nás sleduje.“ Akurát som to dopovedala, keď sa na nás vrhli dvaja postarší muži v tmavých koženkách.

„Čo to má znamenať? Kto ste?“ vyhŕkla som. Cítila som z nich pach krvi, ale nie taký ako od ľudí. Skôr akoby tá krv bola na ňom.

„Na tom nezáleží.“ odpovedal mi chlap, ktorý ma držal za obe ruky, a vzápätí sa otočil na svojho kamaráta, ktorý držal Abi. Snažila som sa mu vytrhnúť, ale bol nadprirodzene rýchly. To sú iný upíry. To sú rebelanti. Tí, ktorí zabíjajú ľudí. Je to vlastne iný druh upírov. Majú väčšiu túžbu ku krvi, ale to ich neoprávňuje k tomu aby zabíjali ľudí. Naša krv im chutí najviac. Všetci majú, len jednú schopnosť a tá je taká istá ako moja. Čítajú myšlienky.

„Odnesieme si ich do skrýše?“

„Môžme, ale ja som taký hladný, že by som si dal jednu rovno teraz.“ Keď som videla, ako upír, ktorý držal Abi ju šiel zahryznúť, vošla do mne vlna energie a zlosti. Začala som horieť a upír, ktorý ma držal ustúpil. Ten, ktorý chcel Abi uhryznúť na nás iba zazeral.

„Ty štetka.“ zakričal upír, ktorého som poalila. „Úplne som zabudol, že môžete mať aj schopnosti ktoré sú aj k niečomu užitočné.“ Zasmial sa zlovestne.

„Tak to nieje všetko.“ Vypálila som ohňom naňho a absolútne ho nekontrolovala. Začal horieť a vrieskať od bolesti. Otočila som sa k druhému. Abi využila, že nedáva pozor a nedrží ju pevne. Lakťom ho udrela do boku, otočila sa a ešte mu uštedrila jeden boxer. Pre istotu som sa pozrela, či ten druhý ešte horí. Do riti. Nejako samu podarilo sa uhasiť a teraz šprintoval za mnou. Ohňovou päsťou som mu mierila do sánky, ale ruku my chytil a znova zasyčal od bolesti, ale tentoraz ruku neodtiahol. Naopak. Moju ruku ohol do neprirodzenej polohy a ja som zamraučala. Abin protivník nad ňou získaval prevahu. Super, pomyslela som si, takže, keď som chcela zomrieť a môj posmrtný život bol na nič, vtedy som musela všetko trpieť, a keď si začnem upírsky život konečne užívať príde a zabije ma nejaký smradľavý krvavý debil? Tak to teda nie.

On sa usmial. Určite počul, čo som si myslela. Ohňom som vytvorila nejaký vír, ktorý ho obkolesil. Tentoraz sa neuhasí. Zlomyseľne som si pomyslela a oheň som stále kontrolovala okolo neho, aj keď som šla pomôcť Abi. Tá ležala na zemi, opierala sa jedným lakťom o zem a druhou rukou si utierala krva, ktorá jej tiekla z nosa. On len stál nad ňou a usmieval sa.

Celou silou som ho stiahla za koženku do zadu. On sa zatackla a otočil ku mne. Ako sa zabíjajú? Dreveným kolom do srdca odseknúť hlavu, alebo upáliť.

„Nič z toho sa nestane.“ zasyčal.

„ Aký si si istý. Tvoj kamarát ti poslúži ako názorná ukážka.“ Ostal z neho už iba popol.

Schmatol ma pod krkom. Nemohla som dýchať, ale dokázala som mu kopnúť kolenom do rozkroku. Deja vu. Nestalo sa to už?

Pustil ma a ja som mu uštedrila pár tvrdých rán do sánky ako aj on mne. Keď mi dal jednú silnú ranu, až som si udrela hlavu o stenu strašne to zabolelo. Abi sa len tak-tak postavila a kopla mu do nohy. S nenávisťou sa otočil schmatol za ruku a celou silou ňou hodil o zem. Abi sa ani nepohla a zavrela oči. Vystrašene som na ňu pozerala. Už toho bolo dosť. Pomyslela som si a priala si aby som počula, čo si myslí, aby som vedela na čo sa chystá, ale z nejakého dôvodu som sa mu nevedela dostať do hlavy. Oheň ma obklopil celú a ja som ho len zo seba vytlačila. Išiel rovno naňho. Bola to ako ohnivá vlna, ktorá ním prešla a on sa v momente spálil. V živote som taký silný oheň zo seba nevypustila.

Pribehla som k Abi. Nehýbala sa. Ako som mala zistiť, či žije, keď nám srdce nebije a dýchame len zo zvyku? Možno bude dýchať. Malé dvíhanie hrude mi naznačovalo, že asi dýcha.

Dvihla som ju a naložila do auta. No super a čo teraz? Nemám číslo do školy. Neviem ani cestu. Neviem ani šoférovať. Ethan. Zaplo mi.

Sadla som si do auta a pre istotu pozamykala dvere. Vytiahla som mobil, v ktorom som mala len pár čísel. Vytočila som Ethanove číslo a čakal kým to zdvihne.

„Ahoj Iz.“ pozdravil ma.

„Ethan. Potrebujem tvoju pomoc.“ zakňučala som a snažila sa zahnať slzy. Pozrela som na zadné sedadlo kde som položila Abi. Ležala tam tak bezvládne. „Som s Abi v Yale na parkovisku nejakého obchodného centra. Prepadli nás Rebelanti. A Abi je vážne zranená. Neviem čo mám robiť.“

„Preboha. Len čakaj. Schovaj sa niekde a ja zavolám bojovníkov počkaj chvíľočku za chvíľu tam budeme.“ Spletal rýchlo.

„Neviem kde presne je to obchodné centrum. Neviem ani jeho názov. Ale je veľké, poschodové a modré.“

„Viem presne kde si.“ Ethanov hlas ma upokojoval. „Neboj sa. Za chvíľu som pri tebe.“

„Tak dobre. Ahoj.“ Vypla som a nejako sa prepchala do zadu ku Abi. Hľadala som kde ma zranenia. Na temene hlavy mala obrovskú ranu, z ktorej jej tieklo priveľa krvi. Otvorila som Abinu kabelku a našla tam termosku s krvou. Napila som sa ja na upokojenie. Preboha, čo som to za upíra? Prečo sa toľko bojím?Z úložného priestoru som vytiahla, autolekárničku. Boli tam obväzy, leukoplasty, dezinfekčná vodička atď.

Vzala som vatový tampón a dezinfekčnou vodou jej vyčistila ranu. Poskladala som gázu dala jej na tú ranu a obviazala obväzom. Len som dúfala aby nemala poranenú chrbticu, pretože som s ňou už hýbala a nechcela som jej ublížiť. Utrela som jej krv z tváre a potom jej dala napiť krv. Pomaly sa začali hojiť všetky škrabance, ktoré mala, ale veľké raný sa hojili ešte pomalšie.

Sedela som na jednom zo sedadiel jej hlavu mala položenú v lone a čakala. Popri tom som dopila krv, ktorú som mala. Hladkala ju za vlasy. Všimla som si, že okolo ruky mám stále slabý oheň, ale ten nikomu nemohol ublížiť. Asi ho mám po celom tele. Neviem sa ho zbaviť od kedy som vypustila toľko energie na toho druhého upíra.

Neviem ako dlho som tam sedela, keď som zbadala školské auto. Vystúpili z neho Sam, Ethan, a ešte traja ochrancovia na našej škole. Odomkla som dvere vo chvíli, keď Ethan ich otvoril. Pozeral na mňa a ja som sa naňho usmiala.

„Poď von Iz.“ Povedal milo.

„Nie ja tu nenechám Abi.“ povedala som. Nedávalo to zmysel, ale cítila som sa unavene a už som ani nevnímala čo rozprávam.

„Nenecháš ju samu. Len poď von chceme skontrolovať, či si v poriadku.“

„Som som. Nestarajte sa o mňa, ale o Abi!“ Oheň zo ˇmňa stále šľahal.

„Iz, prosím ťa.“ Natiahol ku mne ruku. Prijala som ju a opatrne položila Abinu hlavu na sedadlo. Len čo som sa postavila, ihneď sa mi podlomili nohy. Keby ma Ethan nedržal už by som ležala rozprestretá na zemi.

„Iz, si nejaká bledá musíš mať niekde zranenie.“

„Nemám.“ Protirečila som. Obzrela som sa za Abi, ktorú za mnou niesol Sam v náručí. Kývol mi na pozdrav. Tamtí traja strážcovia kontrolovali okolie a mali sa vrátiť naším autom.

Ethan si ma zastavil a pozorne si ma prezrel. Ruky, nohy a nakoniec hlavu. Otočila som sa on to hneď zbadal. Na hlave v zadu som mala rovnakú ranu ako Abi, lenže o trochu menšiu. Tieklo mi znej veľa krvi a točila sa mi hlava.

„Do čerta.“ Zaklial. Keď som nastúpila do auta, všimla som si, že sú tam tri rady sedadiel. Na jeden rad položil Sam Abi. Pozerala som na ňu a robila si starosti.

Ja som si sadla na jedno sedadlo pred Abi a Ethan vedľa mňa. Ranu na hlave mi vyčistil a obviazal tak ako ja Abi. A potom som len zavrela oči. Bola som tak unavená. Oheň ma stále obklopoval. Položila som hlavu Ethanovi na rameno a ten ma objal okolo pásu a dal bozk na hlavu.

Zobudila som sa v školskej ošetrovni. Abi. Kde je Abi? Posadila som sa na posteli až príliš prudko a tak sa mi zatočila hlava. Ethan spal v kresle pri posteli. Vyzeral tak zlato.

Postavila som sa a hľadala kde je Abi. Ošetrovňa bola malá a mala 3 izby. V dvoch bolo po jednej posteli a v tretej bolo asi 5 postelí. Išla som vyskúšať tú druhú jednoposteľovú izbu. Po tichu som vošla dnu. Abi sedela na posteli a čítala si nejaký časopis. Keď si ma všimla usmiala sa.

„Som rada, že žiješ.“ oddýchla som si.

„Prečo by som nemala?“ uchechtla sa.

„Vieš ako hrôzostrašne ten pád vyzeral.“

„Zabila si ich oboch?“

„Áno.“ pozrela som sa na svoje telo, ktoré ešte stále bolo obklopené malinkým ohníkom. „Ale na druhého som dala toľko energie, že od kedy som ho zabila mám okolo seba oheň, a neviem sa ho zbaviť.“

„Vidím. Ono to prejde. A... Ďakujem za záchranu.“

„Ale! Čo vy tu robíte?“ Spýtala sa sestrička, ktorá práve vošla do Abinej izby. „Máte byť v posteli!“ Zahučala na mňa.

„Len som sa chcela pozrieť na Abi.“mne je to jedno na koho ste sa chceli pozrieť, hoc aj na pápeža.“ Hm upíri a náboženstvo? To mi nejako nejde do kopy.

„Okamžite choďte na izbu!“ Abi sa na mňa len smutne usmiala, keď som za sprievodu sestričky odchádzala do vlastnej izby. Ethan ešte stále spal. Ľahla som si do postele a sestrička zavrela dvere.

Asi hodinu som sa len prevaľovala z jednej strany na druhú. Vôbec som nebola unavená, akurát smädná. Na stole som mala pohár krvi. Vypila som ju do poslednej kvapky. Olízala som si pery a len tak sedela na posteli a pozerala do blba. Myslela som si, že takto sedím už aspoň hodinu, ale mýlila som sa. Keď som pozrela na nástenné hodiny, zistila som, že prešlo len pár minút. Bolo päť hodín večer. Už bol druhý deň. Spala som dosť dlho preto asi nie som unavená.

Postavila som sa a šla k zrkadlu, aby som zistila aké zranenia som utŕžila. Okolo mňa bolo vidieť stále slabý oheň, ale nevšímala som si ho. Monokel od Emily už som takmer nemala, ale mala som obviazanú hlavu a na tvári niekoľko malých modriniek. Rezné rany, škrabance a pod. Sa hoja rýchlo, ale modriny tie až príliš pomaly.

Ani som nepočula kedy Ethan vstal. Zrazu ma objal zozadu a vlepil mi teplú pusu na líce. „Ako dlho už si hore?“ opýtal sa.

„Ani neviem.“ Otočila som sa mu v náručí, takže sme si boli tvárou v tvár, a rukami som sa mu zavesila okolo krku. Pobozkal ma, ale tentoraz na ústa.

„Bola som za Abi. Vyzerá už byť v pohode.“ Skonštatovala som, keď sme sa od seba odlepili a sadala som si na posteľ.

„Už je.“ Ethan si sadol na kreslo kde predtým spal.

„Čo mala ešte zranené okrem tej rany na hlave?“

„Nepovedala ti to?“

„Nestihla.“ Odpovedala som a na jeho nechápavý pohľad rýchlo pokračovala : „Vyhodila ma sestrička. Vraj mám ležať v posteli a spať. Tak som si ľahla a pozerala do blba.“

Zasmial sa a potom mi konečne oznámil čo bolo s Abi. „Okrem tej rany na hlave, ktorú si jej ošetrila mala vnútorné krvácanie, zlomenú nohu a iné menšie zranenia, ktoré si mala aj ty.“

„Uf. Teraz už je v poriadku?“

„Sestrička ju vyliečila svojou schopnosťou.“

„Som rada, že žije. Strašne som sa o ňu bála, keď som videla ako ňou ten debil hodil o zem a ona tam len tak bezmocne ležala. Vtedy, ani neviem ako, zo mňa vyšiel oheň ako nejaká vlna, a keď tým upírom prešla, tak sa zmenil na popol.“

„Od vtedy ťa ten oheň stále obklopuje?“

Prikývla som a on pokračoval: „Vydala si zo seba až príliš veľa energie a to nieje dobré. Keď si k tomu už možno mala tú ranu vzadu na hlave, oslabilo ťa to ešte viac, pretože si postupne strácala veľa krvi. Preto si bola taká unavená a točila sa ti hlava. Musíš sa toho ohňa zbaviť, lebo ti stále žerie energiu. Necítiš sa slabá?“

„Ani nie. Teraz som vypila pohár krvi, to bude asi preto.“

„Skús sa na ten oheň sústrediť a vtiahnuť ho späť do seba.“

Zavrela som oči a predstavila si ako oheň okolo mňa postupne mi presakuje cez kožu späť do mňa. Lenže zrazu ma celé telo začalo páliť. Okamžite som otvorila oči, ktoré mi až slzili. Oheň ma tak pálil, že som nebola schopná rozmýšľať a len som sa ho snažila zbaviť. Ethan na mňa vystrašene pozeral a išiel ku mne, ale ja som to už nevydržala a oheň zo mňa vyšiel. Začala horieť záclona.

Ethan ku mne pribehol. Mávol rukou oproti záclone a ta okamžite prestala horieť. „Čo sa stalo?“ spýtal sa ma keď ma objímal.

„Ja neviem... Ten oheň ma popálil.... Ale zvnútra... Nemohla som to vydržať... Čo sa to so mnou deje?...“ Dýchala som sťažka, a vnútro ma ešte pálilo.

„Neviem. V živote sa mi to nestalo. Potrebuješ krv. Hneď som späť.“ Vybehol z izby. Tým hneď myslel vážne hneď. Za pár sekúnd bol pri mne. Keď som krv vypila pálenie prestávalo.

„Musím vyskúšať oheň. Chcem vedieť či ho viem ovládať.“

„Nie,“ zakázal mi Ethan a chytil mi dvíhajúcu sa ruku, „nedovolím ti to. Čo keď sa ti znovu niečo stane?“

„Nestane. Len to chcem vyskúšať.“ Uprene som ho sledovala svojim pohľadom a počula jeho ustráchané myšlienky. Bál sa o mňa. Aké zlaté. Usmiala som sa v duchu. Pustila ma a ja som si predstavila oheň na mojej ruke. Sústredila som sa na ruku až kým as tam nezjavil oheň. Keď som ho tam videla usmiala som sa. A s ľahkosťou som ho do seba späť vtiahla.

Ethanove ustráchané myšlienky boli preč.

Z nemocničného krídla ma pustili o deň neskôr. Abi nemohla ísť. Musí tam zostať ešte týždeň. Sedela som v izbe, ktorá bola plná nákupných tašiek. Boli to veci, ktoré sme spoločne s Abi nakúpili v Yale. Musela ich sem doniesť strážcovia pomyslela som si.

Niekto mi zaklopal na dvere. „Ďalej!“ zakričala som. Do izby vstúpila Olivia.

„Ako sa máš?“ S jemným úsmevom ma objala na privítanie.

„Už dobre. Bola si za Abi?“

„Práve od nej idem. Chcela som ísť aj za tebou, ale povedali mi, že ťa už pustili. Až teraz som sa dozvedela, čo sa vám stalo. Aj to som len náhodou počula rozhovor strážcov. Vraj vás napadli Rebelanti. Čo sa presne stalo?“

„Boli sme s Abi na nákupy, a keď sme išli späť do auta napadli nás. Jedného som upálila a išla som na druhého, ktorý držal Abi....,“ na chvíľu som odmlčala, prehltla a pokračovala ďalej, „Hodil Abi celou silou o zem,“ zachvela som sa, „ bojovala som s nim, ale keď som to videla vyšla zo mňa taká energia, že som sa nevedela zbaviť toho ohňa okolo mňa.“

„Ach. Mala som ísť s vami. Môj vietor by aspoň trochu pomohol.“ usmiala sa a mávla rukou ledabolo do priestoru. Vytvorila ľahký vánok, ktorý ma pohladil po líci. Neodpovedala som, pretože som nevedela čo na to povedať. Namiesto toho som načala novú tému. „Kde je Aaron?“

„Včera išiel za rodičmi. A rozišli sme sa.“

„Prečo?“

„Pretože každému z nás páči niekto iný.“ nevinne sa usmiala, a zamilovane hľadela do prázdnej izby.

„Oooha. A tebe kto ?“ Nadchýnala som sa.

„No.... Danny.“ Vytisla nakoniec zo seba. Danny je pekný. Ale nie tak ako Ethan pomyslela som si a rozmýšľala ako presne vyzerá. Hnedé vlasy nagélované vlasy, pery úzke, a oči mal svetlulilinko hnedé. Oblečený vždy štýlovo.

„A už sa tam dačo rysuje?“ so šibalskými iskričkami v očiach som sa na ňu usmievala.

„Neviem. Ešte som sa s nim normálne nerozprávala. Stále iba také drobnosti. Kde je to- kde je tamto.... atď.“

„Je to Ethanov najlepší kamoš a spolubývajúci. Môžem presvedčiť Ethana nech spolu niekde ideme. On zobere Dannyho a ja teba.“

Na môj skvelý návrh Oliv horlivo prikyvovala. „A kam by sme išli?“ Opýtala sa na koniec.“

„Ale to skôr až po prázdninách. Po prvé ty ideš preč, a po druhé... mňa najbližšiu dobu nikde nepustia.“

„Joj. Ale máš pravdu. Úplne som zabudla, že už zajtra idem preč. A ja nie som zbalená. Och do čerta musím letieť. Ahoj.“ pozdravila a vybehla z izby. Vánok, ktorý tu bol kým tu bola, náhle zmizol.

„Och to budú prázdniny.“ Zvalila som sa do zadu na posteľ a zízala na strop.