Kapitola 6

Kapitola 6

Záhadné dievča

Druhý mesiac prázdnin začína a Abi práve odišla za rodičmi domov. V škole ostalo len pár žiakov. Približne 50 zo 700. Táto škola je najväčšia upírska škola v Amerike. Som zvyknutá na chodby a celý areál plný študentov. No teraz sa tu znudene prechádzam po celom okolí a nie je tu ani noha.

Môžem prejsť cez tú rieku? Musí ma pozvať pán domu, do ktorého chcem ísť? Ublíži mi cesnak? A čo svätená voda? Hlavou mi vírili tieto otázky práve keď som prechádzala okolo malej riečky. Rozhodla som sa prejsť cez most. Vyskúšam či to dokážem.

Prešla som v pohode. Na druhej strane bol iba les a niekde vzadu aj školský múr. Nudila som sa. Ethan odišiel pred týždňom nečakane preč, vraj musel s niečím pomôcť mame. Tak som sa znudene prechádzala tentoraz po lese. Hľadala som si nejakú veveričku, aby som sa napila, pretože to teplo ma ešte viac vysušovalo. Abi ma naučila ako chytať veveričky a tak mi to netrvalo dlho.

Zrazu som začula nejaký pohyb. Otočila som sa za šušťavým zvukom, no nič som nevidela. Ako polo upírka som mala už dobre vyvinutý zrak aj sluch, takže zviera by som ihneď spoznala. Určite to bol nejaký študent. Znovu som sa venovala veveričke. Jej teplá krv sa mi rozptýlila v tele, keď som znovu počula nejaký zvuk. Odhodila som veveričku na bok a tentoraz som sa chcela poriadne popozerať po okolí.

Znovu niečo za mnou prebehlo a ja som po tom rýchlo skočila. Bolo to dievča asi v mojom veku. Mala čierne vlasy a v nich jeden blonďavý prameň. Otrhané rifle doplnené roztrhaným tričkom a tiež mikinou okolo pasu s natrhnutým rukávom. Dievča malo iný pach. Ona nebola polo upír ako študenti tu. Bola skutočný upír.

Držala som ju okolo krku a opierala ju o strom. Pozerala na mňa až s prílišným kľudom. Ruku mi jednoducho chytila a s menšou grimasou úsilia mi ju odtiahla z jej krku.

„Kto si?“ Spýtala som sa varovne.

„Kto si ty?!“ Dievča odo mňa ostražito odskočilo.

„Chodím tu do školy.“ odpovedala som jednoducho.

„Ja tu tiež chcem chodiť.“

„Si upír. Úplny upír.“

„Noa?“ opýtala sa a narovnala.

„Žiadny úplný upír tu nechodí. Myslím ako žiak.“

„Tak teraz začne.“

„Ty si niekoho zabila.“

„Aj ty to urobíš. Inač zomrieš v štyridsiatky.“ zdala sa mi až príliš kľudná. „A teraz, ak dovolíš, idem za riaditeľkou. Idem sa prihlásiť na školu.“

„Nie je tu.“

„Ach. Tak sa potom zastavím inokedy. Nevieš kedy tu bude?“

„Možno posledný týždeň prázdnin. Neviem.“

„No tak ok. Ja už pôjdem.“ Nestihla som jej ani položiť základnú otázku ako sa sem dostala, keďže všade sú stráže a škola je ohradená vysokým múrom, ktorý je posilnený rôznymi schopnosťami. Vyskočila a jednoducho ho preskočila. S otvorenými ústami som zízala na miesto kde stála.

Bola taká silná. Ale vyzerala hrozne. Otrhané oblečenie, bledá vyschnutá tvár. Nemala krv už niekoľko dní.

Zamyslene som sa pobrala na obed. Jedáleň bola takmer prázdna. Najprv som si vzala z pultu krv, ktorá tam bola vyložená každý obed. Stále ju zohrievali takže bola fajná teplá. Potom som si zobrala šalát.

Bolo tu málo študentov. Na taký počet som si už zvykla a tak som si nemusela zablokovať mozog. Potom som sa zamierila len na jedne myšlienky. Tak to odo mňa chcieť nemôže. Ja to nezrobím. Až príliš ju milujem aby som to zrobil.

Do jedálne vošiel zamyslený Ethan. Ruky vo vreckách a pohľad upretý na zem. Čo nezrobí? Opýtala som sa sama seba. Pozerala som naňho a čakala kým si ma všimne. Akoby vycítil načo myslím, okamžite dvihol pohľad. Všimla som si, že mu asi došlo, že som počula jeho myšlienky, ale radšej to zakryl úsmevom.

Podišiel ku mne a pobozkal ma. „Chýbala si mi.“ pošepkal mi do ucha a s jazykom sa hral s mojim lalôčikom.

Z jedálne sme odišli a ja som Ethanovi povedala všetko o záhadnom dievčati. Sedeli sme u mňa na izbe. Ja, ako vždy, som sedela na parapete pri okne a Ethan ležal na mojej posteli a vyhadzoval si vankúš do vzduchu.

„Čo mi nechceš urobiť?“ opýtala som sa narážajúc na jeho myšlienky v jedálni. Otočila som hlavu od okna naňho a on si prestal hádzať vankúš.

„Nemôžem...“ posadil sa.

„Čo?“ nechápala som.

„Ja.... Oni chcú aby som sa s tebou prestal schádzať. Nesmieme spolu chodiť. Ale ja to neurobím.“ zachmúril sa.

„Súvisí to s tým “tajomstvom“ so mnou?“

„Áno. Ale ja to neurobím....neurobím to, pretože ťa milujem.“

Tentoraz som stála pri ňom. „Aj ja teba.“

Chytil ma okolo pása a tiahol na posteľ. Začali sme sa bozkávať. Ja som ležala na chrbte a on sa opieral o lakeť vedľa mňa. Nakláňal sa nado mňa a svojimi smaragdovými očami sa vpíjal do mojich. Hladkal ma po tvári. Pomaly prechádzal rukou po každej krivke môjho tela. Rukou mi prechádzal po stehne. Potom mi vyzliekol tričko. Stále ma bozkával, no potom mi s jazykom prešiel po krku, hrudi až ku pupku. Bozkával mi pupok a pomaly išiel stále dole. Rozopol mi kraťasy a vyzliekol ich.

Potom sa postavil, dal si dole tričko aj nohavice a ľahol si späť na posteľ. Vtedy som prebrala iniciatívu ja. Prevalila som ho na chrbát a sadla si naňho obkročmo. Bola som len v spodnom prádle a tak isto aj on. Zohla som sa a bozkávala ho. Jazyky sa nám plietli navzájom. Odtiahla som sa a rozopla si podprsenku. Zbožne na mňa hľadel. Znovu som sa zohla a pobozkala ho. Keď som bozk ukončila, ešte som mu jazykom prešla po tesákoch. Zachvel sa, keď ucítil kvapky mojej krvi na jeho jazyku. Privrel oči. Potom sa neovládol a späť ma prevalil na chrbát. Bozkával ma tak vášnivo. Potom si pritiahol svoje zápästie k ústam. Šiel sa doňho zakúsiť a dať mi krv, lenže to neurobil. Čo to robím? Uvidí tak čo sa stalo. Nesmiem. Ale chcem. Počula som jeho myšlienky.

V očiach som mu videla jeho vnútornú hádku. Chcela som pokračovať a bolo mi už jedno či s krvou alebo bez. Pobozkala som ho a tým prerušila jeho tok myšlienok.

A je tu koniec prázdnin. Zajtra sa opäť začína škola. Takmer všetci študenti tu už sú-aj Abi. Neodpustila som si povedať jej o úžasných prázdninách s Ethanom, pri ktorých sme sa milovali viac ako raz, boli sme niekoľko krát v kine, učil ma ovládať oheň a chodili sme všade kam nás napadlo.

Za chvíľu bola večierka, ale my sme sa ešte prechádzali po areále školy. „Vravela som ti o tej novej študentke?“opýtala som sa, keď sme sa prechádzali okolo miesta, kde som stretla tú upírku.

„O akej?“

„Je upírka. A chce tu chodiť. Nevidela som tu ešte žiadneho upíra-študenta. A už vôbec nie v takom veku ako sme my.“

„Čo? Nejaká mladá upírka tu chce chodiť? Ale načo?“

„Ja neviem. Vyzerala dosť schátralo. Možno potrebuje miesto kde prespať.“

„Možno.“ Prikývla Abi vo chvíli, keď nám niekto vstúpil do cesty.

„Ahoj. My sme sa už stretli.“ Môj pohľad stúpal zo zeme nahor. Otrhané džínsy, špinavé tričko, biely prúžok na dlhých tmavých vlasoch. To je tá upírka.

„Ehm....Áno.“ prikývla som.

„Som Madison.“ podávala mi ruku. Chvíľu som váhala no nakoniec som natiahla aj ja svoju ruku. „Ja som Izabela.“

„A ty?“ Pozrela na Abi a stále s milým úsmevom jej podávala ruku.

„Abigail. Ale načo tie zdĺhavé mená.“ Abi neznášala svoje meno. Najradšj mala, keď sme ju volali Abi. „Stačí len Abi. Takže Abi,“ ukázala na seba, „Izzy,“ ukázala na mňa, „aaa?“

„Madi.“

„Už si bola za riaditeľkou? Budeš tu chodiť?“

„Hej hej. Znovu sa vrátiť do tejto školy. To bude sranda.“

„To nemyslíš vážne. To ti tak chýba škola? Ja by som sa sem nevracala. Aj keď táto škola nieje nič oproti normálnej ľudskej.“ skonštatovala som.

„Ach, áno ty si tá vytvorenkyňa, o ktorej tu každý rozpráva.“

„Čo o mne každý rozpráva?“

„Od rôznych dievčat som na teba počula iba samé nadávky. A od chalanov aká si úžasná.“ to posledné slovo povedala spevavým hláskom, ktorý ma donútil sa zasmiať.

„Chalani o mne hovoria, že som úžasná? Prečo?“

„Neviem niečo som započula, že si zbila nejakého Big Z.“

„Big Z?“ nechápala som.

„Ten chalan, s ktorým sa pobil Ethan a ty si mu dala priúčku tiež sa volá Zeke. Môže to byť ten Big Z či aká volovina.“ mrmlala Abi.

„Iz.“Zrazu som odniekiaľ začula známy chlapčenský hlas. Potom sa spoza rohu vynoril Ethan. „Tu si. Všade som ťa hľadal. Musím ti niečo uk.....“ zastavil sa, keď zbadal Madi.

„Ethan? Zlatko, čo je?“ Dotkla som sa jeho ramena a on vtedy odtrhol pohľad od Madi, ktorá sa aj naďalej tvárila pokojne, no ja som z jej myšlienok dokázala vyčítať Je stále taký krásny ako si ho pamätám. Ale myslela som, že tu už nebude chodiť. Čo tu ešte robí. Nie... Nechápala som ničomu, čo sa stalo. Ethan sa rýchle otočil na mňa. „Musím ti niečo ukázať. Poď.“ kývol hlavou kamsi do neznáma a šiel tým smerom.

Bola som mu v pätách, keď som ešte Madi a Abi zamávala a nakoniec zo seba vytlačila tú otázku: „Čo to do pekla malo byť?“

„Čo ako?“ zahral sa na nechápavého.

„Ty ju poznáš?“

„Jasne, že nie.“ Nie... to nemôže byť pravda. Začula som jeho myšlienky. Potom rýchlo potriasol hlavou a myšlienky boli fuč.

„Neklam! Viem čítať myšlienky ak si zabudol. Počula som aj tvoje aj jej. Vy sa poznáte. Už ste sa stretli.“

„Prestaň! Nebudem o tom rozprávať. Nechcem!“ otočil sa ku mne a v očiach som mu videla taký hnev ako ešte nikdy. Držal ma za rameno a triasol mnou. „Rozumieš? NIKDY o tom nechcem hovoriť.“

„Pusti ma!“ Zasyčala som. Vedela som, že naša schopnosť ovládať oheň zosilňuje hnev, ale takto sa ku mne nikdy nesprával. Vytrhla som sa mu a on si až vtedy uvedomil čo robí.

„Prepáč. Ja som nechcel. Neviem čo to do mňa vošlo.“

„Žiadne prepáč. Čo si ty vlastne o sebe myslíš? Drtíš mi ruku, kričíš na mňa, klameš a máš predo mnou veľa tajomstiev. Toto je vzťah? Ak budeš aj naďalej taký mám taký pocit, že nám to dlho nevydrží !“ Otočila som sa a odišla, zatiaľ čo on ma nemo sledoval.

Začalo sa vyučovanie. Madi sa zdala byť super. Stále sme chodili spolu aj s Abi na hodiny, keďže si vybrala rovnaké zameranie ako sme mali my. Madi má rovnakú schopnosť ako učiteľ. Dokáže odolať iným schopnostiam. Lenže učiteľ to nijako neovláda. Proste je imúnny proti všetkým schopnostiam. Ona sa môže proti ním zablokovať, ale aj nemusí. Preto som jej dokázala čítať myšlienky. Vtedy svoju schopnosť nepoužívala.

Prešiel týždeň a Ethan nič. Nevídala som ho často. Niekedy som ho len zahliadla na chodbe alebo na obede. No zdalo sa akoby nechcel byť v spoločnosti. Chýbal mi, ale chcela som aby sa mi ospravedlnil.

Mali sme hodinu mágie. Madi sedela predo mnou a Abi. Shandi, ktorá ovládala zem stála pred tabuľou a ovíjala korene kvetu okolo pokusného králika-Iana (spolužiak).

„S Ethanom si ešte nehovorila?“opýtala sa Abi.

„Nie. A kým sa mi neospravedlní ani nebudem.“

„Vy spolu chodíte?“ Otočila sa k nám Madi.

Začudovane som na ňu pozrela.„Ty si o tom nevedela?“

„Myslela som, že ste len dobrí kamaráti.“ pokrčila plecami.

„Kto ťa vytvoril?“ Zrazu zmenila tému Madi.

„Ja neviem. Pamätám si iba ako som sa prebudila v Detroitskej nemocnici.“ Zaskočene som odpovedala.

„Áno tam som sa prebudila aj ja...“ zamyslene mrmlala Madison.

„Ty si vytvorenec?“ Opýtali sme sa s Abi naraz pošepky.

„No áno.“

„A vieš kto ťa vytvoril?“ Netrpezlivo som sa opýtala.

„Nie.“ odpovedala no na tvári som jej videla klamstvo. Čo predo mnou schováva? Nevidím jej do mysle. Používa schopnosť. Je to možné? Ona by nemala vedieť o mojej druhej schopnosti.

Zrazu niekto ku nám pošepky prehovoril. Bola to Emily. Ach rozhovor dvoch vytvorenkíň. Abigail si čistá tak prečo sa s nimi zahadzuješ? S takouto špinou?“

„Zavri si hubu ty odporná pi....“ ach tá nadávka mi ale riadne ušla, pretože som to povedala nahlas.

Celá trieda sa pustila do smiechu a preskakovali s pohľadom na mňa a na Emily, ktorá sa tvárila dotknuto.

„Radbone! Okamžite do riaditeľne.“ Zahučal Slezsky a v na Emilinej tvári sa zjavil úškrn. Mala som Slezského rada, a aj on mňa. Patrila som k jeho obľúbeným študentkám. Nikdy ma nevolal priezviskom. Stále iba Izzy. No teraz bol asi nahnevaný.

Smutne som pozrela na Abi a Madi, ktoré sa rovnako pozerali na mňa. Zobrala som knihu, zošit a peračník a vyšla z triedy. Zamierila som ku skrinkám, kde sme si počas krátkych prestávok nechávali knihy, pretože sme nestíhali ísť na izby. Otvorila som klatku na svojej skrinke dala tam veci a s nadýchnutím sa vybrala hore schodmi, ktorými som šla prvý deň na tejto škole. Prešla som okolo rôznych dverí. Boli to kabinety učiteľov. Cez svoje kabinety chodili do svojich izieb. Preto bola hlavná budova taká obrovská. Väčšina učiteľov tu aj bývala. Zastavila som pred dverami s nápisom riaditeľka a čo najtichšie ich otvorila. Nechcela som robiť hluk aby som nestrhla zbytočnú pozornosť. Lenže keď som vošla na poslednú chodbu, ktorá zabáčala doľava ku dverám do riaditeľkinej pracovne začula som tlmený krik. Pred dverami nestáli strážci ako predtým a dvere boli trochu pootvorené. Medzierka medzi dverami a zárubňou mala asi dva centimetre. Priblížila som sa bližšie aby som lepšie počula.

„Prečo si ju sem nechala znovu chodiť?“ Bol to Ethanov hlas.

„Musela som ju nechať. Naša škola sa zaviazala pomáhať mladým upírom v núdzi.“ Nahnevane hovorila riaditeľka-jeho matka.

„A to od kedy? Nikdy som tu žiadneho nevidel.“

„Pretože všetci mladý upíri sú čistý, takže majú rodinu. Je iba pár vytvorencov, ktorí sa stanú úplnými upírmi v takom mladom veku, pretože ostatných má škola pod kontrolou. A naša škola také niečo potrebuje keďže ty si ten, ktorý sa nevie ovládnuť a už si vytvoril dve polo upírky!!!“ kričala naňho. Zaujímalo by ma koho pomyslela som si.

„Zase to vyťahuj.“ Povedal lenivo.

„Budem to stále vyťahovať. Je to proti zákonné a ja ti musím stále zachraňovať zadok.“

„Kto ti káže?“

„Som tvoja matka. Je to moja povinnosť. Len vďaka mne sa to nikto z rady nedozvedel. Mal by si mi zato bozkávať nohy.“

„Za čo ? Za to, že musím vlastnej priateľke klamať otom ako sa tu dostala? Že teraz so mnou nechce hovoriť?Že ty si tu ešte prijala Madison?“ To ON ma premenil? Čože?

„Nie. Za to, že teraz ešte žiješ. Zabudni na lásku. Teraz sa staraj o svoj život.“

„Čo je to za život bez lásky? Milujem ju a aj ona mňa. Patrím k tým pár ľuďom, ktorý jej spíjemňujú život upíra.“

„Áno. Život upíra, ktorý si jej sám dal. Myslíš si, že by ťa milovala keby vedela, že si ju vytvoril ty? Len si spomeň ako to skončilo s Madison. Aj ju si miloval, a keď sa dozvedela, že to ty si ju premenil tak odišla. Pokiaľ viem vďaka tebe sa stala aj úplnou upírkou. Rozprával si s ňou už? Aspoň sa jej ospravedlnil ?To nikdy nebola tvoja silná vlastnosť.“

„Mal som ju len rád. Bola mi ako sestra, no NIKDY som jej nepovedal, že ju milujem. Mám ju rád aj teraz, lenže tu nejde o to, že nie som schopný sa jej ospravedlniť. Tu ide o to, že ja... ja jej nedokážem pozrieť do očí potom, čo som jej zrobil a čo ona pre mňa.“ Jeho hlas bol akoby vzdialený. Bol zamyslený. Mám ich rád. Obe. Nikdy som im nechcel ublížiť. Preto nechcem aby sa to Iz dozvedela. Odišla by.

„Stále mi budeš bozkávať nohy, pretože len vďaka mne to tvoja milovaná Izabella nevedela a ty si si s ňou mohol užívať.“ Povedala to posmešným tónom.

„Čo myslíš tým minulým časom?“ Potom som začula kroky.

„Čo by si zrobil, keby sa to tvoja milovaná Izabella dozvedela. Keby zistila, že to TY si ju premenil na upírku, že to TY zato môžeš.“

„Nedozvie sa to!“ Zakričal Ethan tónom, akým so mnou hovoril, keď sme sa pohádali.

„Ale čo.“ V tom otvorila dvere. Ja som stála pri nich. Ethan ma zbadal a na tvári sa mu mihol strach so šokom.

„Iz....“ vykročil ku mne.

„To nemôže byť pravda.“ zahromžila som a ustúpila o krok. Jeho matka sa len víťazoslávne usmievala. „Nehnevala by som na neba keby si mi to aspoň chcel povedať. Lenže tebe to padlo vhod, že tvoja skvelá mamička ma donútila zabudnúť. Mal si mi to povedať!“ Zvrieskla som a utekala preč. Ethan sa rozbehol za mnou. Vedela som, že používa oheň, ale nič iné ma nenapadlo len urobiť stenu z ohňa aby za mnou nešiel. On cez to jednoducho prešiel. „Iz stoj!“ Boli sme na chodbe kde mali učitelia kabinety. Bola hodina takže tam žiaden učiteľ nebol. Zastavila som. Nechápavo ku mne dobehol. Išiel niečo povedať no ja som chcela niečo iné. Zahryzla som mu do krku a pila jeho krv. Snažil sa ma odstrčiť lenže som mu to nedovolila. Držala som ho pevne za krk a pila. Pred očami sa mi mihali obrázky mňa.... mňa... a mňa.... náš sex. Išla som ďalej do hĺbly a tam to bolo. Sedel v lietadle a sledoval ma. Bolo to malé osobné lietadlo. Ležala som bez pohnutia. Potom ma autom odviezol z letiska do nemocnice. Držal ma v náručí. Bola noc. Prišla Evelin. Niečo rozprávali a potom ma odniesol na izbu. Pohladil ma po líci a odišiel. Išla som ďalej do minulosti. Bolo to tam. Akoby som sa doňho prevtelila. Videla som jeho očami a počula som aj jeho myseľ. Šiel práve zo stretnutia bojovníkov. Bolo to v tej prázdnej budove blízko miesta, kde som bývala. Zrazu som začula krik. Behala som... teda on, za krikom. Keď som dobehla za budovu nejaký muž ležal na... mne? Znásilňoval ma a ja som plakala. Niečo som sa ja ako Ethan rozprávala s tým zločincom a potom som sa zahľadela na seba. Je krásna. Pomyslela som si... teda on. Vtedy sa do môjho druhého ja, ktoré bolo znásilňované, zapichol nôž. Ethan sa rozbehol za násilníkom. Chytil ho pod krk a potom mu otočil hlavou na opačnú stranu. Telo ochabnuto spadlo na zem. Pribehla som k sebe. Zahryzla som si do zápästia a priložila ho k ústam svojho polomŕtveho ja. Telo zavrelo oči a Ethan ho vzal do náruče. Rýchlo s ním utekal k autu.

Odtrhla som sa od jeho krku a on si ho chytil. „Prepáč, ale musela som.“ chrbtom ruky som si utrela krv z tváre a behala preš. Už ma nesledoval, pretože bol príliš slabý. Zamierila som do nášho internátu. Ako je to možné? Niekto ma znásilnil a zabil. Ale Etan ma chcel zachrániť svojou krvou. Lenže to nepomáhalo, stále som umierala, tak ma musel spraviť upírkou tým, že pil aj on zo mňa. Nemal to robiť. Radšej by som chcela byť mŕtva ako upírka. Nikdy nezomriem prirodzenou smrťou. Budem žiť večne, keď zabijem človeka. Ja nechcem. Lenže potom sa dožijem maximálne 40 rokov. Chcem mať deti. Ale tie nemôžem mať, keď už budem úplnou upírkou. V hlave som mala kopu zmätených myšlienok. Vošla som do budovy, v ktorej mám izbu a v hlave som mala stále tu nechutnú myšlienku : Niekto ma znásilnil a zabil. Cítila som sa špinavá.

V izbe som si zbalila do ruksaka zopár vecí. Internátna kuchyňa bola zavretá cez vyučovanie a tak som si zo školskej kuchyne vzala nejaké jedlo a sáčky s krvou. Nevedela som ako mám ujsť a preto som išla pred učebňu a schovala sa aby ma nikto nezbadal. Keď zazvonilo začali žiaci vychádzať a ja som zastavila len jednú osobu. Schytila som ju za rukáv a potiahla do malého výklenku kde som sa schovávala. „Izzy, čo je? Kam sa chystáš?“