Kapitola 9

Kapitola 9

Zistenie

Keď som došla do motela bolo niečo pred štvrtou. Madi ešte spala, takže som môj oznam na lístočku mohla vyhodiť. Veci som si odložila do skrine, vyzula sa a ľahla si do postele. Rozmýšľala som o všetkom čo sa udialo, od kedy som odišla zo školy. Získala som novú schopnosť a tie moje staré schopnosti sa vylepšili. Napadli ma Rebelanti a žijem v moteli kde je striptízový klub.

„Iz...Izzy.“ Niekto opakoval moje meno. „No tak Izzy vstávaj!“ Zobudil ma až pád na zem. Otvorila som oči. Madison s uhľovočiernými, no tentoraz riadne rozstrapatenými, vlasmi a v roztrhanom XXL tričku sa skláňala nado mnou. „Už si hore? No sláva. Budím ťa tu už asi pol hodinu.“ Zamračene na mňa zazerala.

Pomaly som sa dvíhala zo zeme. Ponaťahovala som si svaly a popukala kosti na prstoch. „Koľko je hodín?“ opýtala som sa keď som si znova ľahla na posteľ a Madison sa hrabala v skrini.

„Pol šiestej. Budeme trochu meškať. Mimochodom, kedy si sa stihla obliecť?“

„Bola som v obchode.“

„Aha. Si si istá, že to bol obchod a nie dom hrôzy?“ Opýtala sa a s úsmevom sa ku mne otočila.

„Prečo?“ Posadila som sa.

„No keď si sa vrátila, vyľakane si trepla dverami, sadla si na posteľ a zízala do blba. Vyzerala si akoby si videla ducha. Tak čo sa stalo?“ Poslednú vetu už zakričala z kúpeľne.“

„Napadli ma rebelanti.“ Odkričala som jej späť.

„Koľkí?“ Vyšla z kúpeľne a znovu sa prehrabovala v skrini.

„Štyria.“

Vyľakane sa na mňa otočila.

„A ty si prežila? Poloupírka? Ako si utiekla?“

„Na tvojej motorke, ale predtým som dvoch zabila alebo troch ?“

„Poloupírka zabila rebelantov. Sama.“ Zamyslene dumala nahlas.

„A čo? Ty si ich určite zabila nespočetne veľa, keď si bola poloupírka na úteku. Nahnevane som odfrkla a vošla do kúpeľne s tým, že sa idem osprchovať. Vyzerala som hrozne. Tvár aj ruky som mala špinavé, ako aj oblečenie, ktoré som mala na sebe. Vošla som do sprchy a Madi ma ďalej spovedala.

„To je v tom. Ja som zabila za celú svoju upírsku existenciu AŽ jedenástich Rebelantov. Ako je možné, že ty si poloupírka a celkovo si ich už zabila štyroch ?“

„Piatich“

„Ešte lepšie. Je ich až veľmi veľa,“ mumlala „rýchlo sa množia a všade kam sa pohnem ma niekto napadne. Jedine do okolia tohto motela nemôžu prísť, pretože som tu zanechala ochranné kúzlo.“

„Dúfam, že máš pravdu.“ Nervózne som sa zasmiala.

„Vidíš tu snáď nejakého ?“ zasmiala sa.

„Koľko lovcov si zabila?“ Táto otázka zo mňa vyletela skôr ako som stihla zareagovať. Nechcela som ich pred ňou spomínať.

Úsmev jej z tváre zmizol, ale odpovedala mi. „ Rebelanti sú len obyčajný primitívny druh upírov, ale lovci sú ľudia, ktorý o nás vedia úplne všetko a na naše usmrtenie používajú tie veci, ktoré nás dokážu zabiť, zatiaľ čo rebelanti využívajú svoju hlúpu silu, ktorou nám nedokážu nijako ublížiť. Takže len štyroch.“

„Mám ešte jednú otázku. Prečo, keď som zabila upíra si sa tak čudovala?“

„Nie je to jasné?“ Zasmiala sa. „Dospelý upíri sú niečo ako Lovci. Vedia presne, ako zabiť upíra a k tomu ovládajú ešte rôzne schopnosti. Ty si len poloupírka. Tí sú veľmi slabý oproti úplným upírom.“

„Aha.“ Týmto fakt zmysluplným slovom sa naša konverzácia skončila. Keď som vyšla zo sprchy bolo 10 minút do šiestej. Obliekla som si čierne úzke nohavice, na to nové čižmy na 10 centimetrovom opätku a koženku. Keď sme konečne vychádzali z izby bolo štvrť na sedem. Keby sme sa obe nesprchovali mohli sme tam už byť.

Madi zastavila s motorkou pred nejakou reštauráciou. Naokolo boli obrovské budovy, ktoré mali určite viac ako 12 poschodí. Vošli sme dnu. Madi sa chvíľu obzerala. „Aha tam je.“ zvolala a hrnula sa pomedzi stoly. Nakoniec zastala pri krásnej žene, ktorej by som tipovala nie viac ako 35 rokov. Dlhé bronzové vlasy mala vlnité a lemovali jej chudú bielu tvár. Navonok vyzerala mlado, ale v jej očiach sa dala rozoznať stará múdrosť. Musela toho prežiť už veľa.

„Madison.“ Usmiala sa postavila a spoločne s Madi sa objali. Čakala by som skôr formálnejšie uvítanie.

„To je Izzy...Izabela.“ Predstavila ma Madison.

„Veľmi ma teší Izabela. Som Torment.“ Natiahla ku mne dlaň so štíhlymi prstami. Prijala som ju. „Aj mňa.“ Krivo som sa usmiala.

„Sadnite si.“ Rukou ukázala na zvyšné dve stoličky. „Takže prečo si sa chcela stretnúť?“ Pozerala na Madison.

„Vlastne... ona je ten dôvod.“ Madi kývla hlavou ku mne a dvihla ruku aby privolala čašníčku.

„Izabela? Tak čo sa deje?“ Tentoraz pozerala na mňa, no skôr než som stihla odpovedať, prišla čašníčka. „Dáte si niečo?“

„Och, samozrejme. Dám si steak aaa...“ Pozrela jej priamo do očí a pokračovala: „Červené víno.“ Čašníčka sa usmiala a potom sa otočila ku mne. „A vy?“

„Ehm...“

„Dá si to isté čo ja.“ Odpovedala za mňa Madison. Čašníčka s úsmevom prikývla a odišla. Až teraz som si všimla, že Torment už ma na stole pohár s niečím červeným.

„To je krv.“ Zašepkala Torment a napila sa.

„Krv?“ Nechápavo som na ňu zízala.

„Krv. Toto je z časti upírska reštaurácia.“ Torment položila pohár a znovu sa ma opýtala: „Takže čo chcete?“ Normálne by to mohlo vyznieť hrubo, ale od nej to znelo ako tá najmilšia vec na svete.

„Ja... neviem ako, ale získala som schopnosť po upírovi, ktorého som tak náhodou zabila.“ zamumlala som.

„Aha. Takže čo? Chcete zistiť či nemáš schopnosť brať sily iným?“

„No, dalo by sa to tak povedať.“ Mierne som sa usmiala.

„Najprv potrebujem vedieť, tvoju prvú alebo pôvodnú schopnosť.“

„No ako prvá sa u mňa objavila schopnosť ovládať oheň.“

„Oheň? Madison, nemá náhodou ten chlapec, o ktorom si mi vždy rozprávala, túto schopnosť?“

„Hej vravela.“ Rozprávala s plnými ústami steaku, ktorý čašníčka už doniesla. „Vlastne on premenil Izzy na...“

„Poloupírku.“ Dokončila som.

„To je zaujímavé.“ Zamyslene dumala Torment a znovu sa napila.

„A potom sa u mňa objavila ďalšia schopnosť. Viem čítať myšlienky.“

„Ešte máš aj iné?“ Opýtala sa Torment.

„Od toho upíra. Viem sa zneviditeľniť.“

„Ako si ho zabila?“

„Vypila mu krv.“ Pochmúrne som jej oznámila a sklopila zrak. Nebola som na to hrdá.

„Podaj mi ruku.“ Natiahla svoju a čakala s roztvorenou dlaňou aby som jej podala svoju. Vložila som svoju ruku do jej chudučkých ale elegantných prstov. Druhou rukou mi prikryla moju. Všimla som si, že farba jej nechtov dokonale ladí z krvou v pohári. Zavrela oči a dokonale sa sústredila. Madison sa prestala napchávať a sledovala nás. Chvíľu sa nič nedialo a potom zrazu zablikalo svetlo, otvorili sa dvere a studený vzduch ovanul všetky tváre. Nakoniec to prestalo a Torment otvorila oči. Tvárila sa rovnako ako predtým, akoby sa nič nestalo.

„Oheň nieje tvoja pôvodná schopnosť. Tou je odoberanie síl iným.“ nechápavo som na ňu pozerala a ona pokračovala: „Nemožno povedať, že berieš, pretože im ostanú, skôr by som povedala, že ich kopíruješ po tom, ako sa napiješ ich krvi.“

„Čiže keď vypije nejakého upíra krv, získa jeho schopnosť?“ Opýtala sa Madi.

„Áno. Najprv si pila krv toho chlapca, keď ťa premieňal, a teraz máš jeho schopnosť.“ Torment pokojne rozprávala a dopila krv vo svojom pohári. „Schopnosť čítať myšlienky je tvoja druhá pôvodná schopnosť. A zneviditeľňovanie si získala, keď si pila z toho upíra.“ Neveriacky som na ňu zízala a snažila sa zavrieť ústa od úžasu.

„Izabela, si výnimočná. To, že si sa stala upírkou nebola náhoda. To bol osud. Táto schopnosť je výnimočná a ešte nikto nikdy ju nemal. Ale netreba to ani preháňať. Čím viac síl budeš mať, tým viac ťa budú ovládať a ty budeš zoslabnutá.“

„Takže nikdy nemôžem piť upírsku krv, bez toho aby som získala schopnosť toho upíra?“

Torment prikývla a postavila sa. „Ja už pôjdem. Jedlo je na mňa takže si to dojedzte. Tešilo ma Izabela. Madison, rada som ťa znovu videla po dlhom čase.“ Nakoniec odišla. Nechápavo som pozerala na miesto kde pred chvíľkou sedela.

„Iz?...Izzy žiješ?“ Volala ma Madison. Niečo rozprávala, ale ja som ju nepočúvala. Pozrela som na hodinky. Bolo niečo po 10 večer. Zdalo sa mi, že ubehla len pol hodina, ale Tormentina schopnosť trvala dlho.

„Ideme?“ Opýtala sa ma Madi a postavila sa. Prikývla som a šli sme späť do motela.

Vystúpili sme z motorky a smerovali do hotela . „Dnes mám voľno, takže čo budeme robiť?“

„Ja neviem.“ Usmiala som sa.

„Mohli by sme ísť na nejakú párty. Uloviť pár šracov.“ Zasmiala sa a zrazu strnula. Zastavila som sa aj ja a sledovala kam hľadí. Pozrela som sa tým smerom a takmer mi vypadli oči z jamôk. Pred motelom stála skupinka strážcov zo školy. Uprostred nich bol... Ethan. Ani som nerozmýšľala a hneď sa zneviditeľnila. Madi sa rýchlo hodila za zaparkované auto. Nebola som schopná pohybu. Začula som ako Madi šepká moje meno, lenže ja som išla bližšie ku strážcom aby som počula o čom sa rozprávajú.

Postavila som sa za jedného strážcu, ktorý vždy strážil náš blok.

„Recepčný vravel, že tu sú ubytované, ale odišli pred tromi hodinami. Nevie kam išli. A ani by mi to nepovedal. Nechce povedať ani izbu, v ktorej sú ubytované.“ Oznámil práve prichádzajúci strážca.

„Ja mu môžem vnuknúť myšlienku aby tam šiel.“ povedal jeden zo strážcov. „Neviem zariadiť aby to povedal, ale ukázal.“

„Dobre.“ súhlasili ostatní, ale jeden prehovoril: „Načo nám bude vidieť ich izbu?“

„Môžeme zistiť kam šli alebo čo majú v pláne.“ Zavrčal jeden. Traja spoločne vošli do haly a ja som šla za nimi.

Ja som rýchlo behala k recepčnému. Postavila som sa zaňho. Strážca, už šiel použiť svoju schopnosť. Zavrel oči a ja som sa naklonila k recepčnému a čo najtichšie zašepkala: „Neukážeš im tú izbu.“ Nemalo veľký účinok, keď som sa mu nepozerala do očí a k tomu mu do hlavy vkladal myšlienku úplný upír, ktorý ma silnejšiu moc.

Recepčný, ktorý mal na hrudi štítok so svojim menom: Bill, prešiel okolo mňa a mal namierené ku schodom. Jeden strážca na neho stále používal svoju schopnosť zatiaľ čo druhý sledoval Billov každý pohyb. Do očí mi udrela tretia postava, ktorá tam stála. Nevšimla som si, že ten tretí bol Ethan. Ten už pomaly nasledoval Billa ku schodom, no vďaka bohu bol ešte v dobrej vzdialenosti aby ma nepočul. Tentoraz som Billa predbehla zastavila sa pred ním, zahľadela sa mu do očí a zašepkala: „ Neukážeš mu žiadnu izbu.“ Nereagoval. „Pomýliš si izbu.“ „Pomýlim si izbu.“ Zašepkal. Vydýchla som no v tom som si všimla Ethanov pohľad. Podozrievavo hľadel na Billa a nakoniec zašepkal: „Izzy? Si tu ?“ Obzeral sa po rôznych tmavých miestach kde by som sa mohla schovávať. Asi ma počul. Radšej som sa rýchlo rozbehla hore schodmi a vošla do izby. Zobrala som svoj batoh, ktorý som nikdy nevybaľovala a mala som v ňom všetko oblečenie. Madison mala svoje oblečenie v skrini už predtým než sme sem prišli, rýchlo som jej zobrala jedne nohavice a tričko a hodila batoh na posteľ. Zohla som sa ku malej chladničke a vybrala z nej niekoľko sáčkov s krvou. Poobzerala som sa po izbe. Už som chcela ísť, lenže som zabudla svoju peňaženku. Vrátila som sa a vzala ju no v tom som už počula Billov hlas: „Och pardon, neviem ako som si mohol pomýliť izby. Prepáčte.“ Počula som ako otvára dvere. Znovu som sa zneviditeľnila a rýchlo behala do kúpeľne. Zavrela som dvere čupla som si vedľa umývadla. Bol to tam asi jediný úkryt, pretože keby otvorili dvere bola by som rovno za nimi.

Bill nakoniec otvoril dvere a do izby vošli 3 páry nôh. Niečo si šepkali a nakoniec niekto pomaly otváral kúpeľňu. Batoh som nervózne zvierala v ruke. Bol to ten neznámy strážca. Vošiel dnu, poobzeral sa všade a nezabudol ani na miesto kde som bola ja. Privrel dvere aby sa lepšie pozrel. Pozeral presne na miesto kde som mala hlavu. Pozrela som mu do očí a zašepkala: „Povedz mi, ako ste nás našli.“

„Podľa použitia školskej kreditnej karty.“ hovoril zasnene. Ach ja hlúpa.

„Prečo ma hľadáte?“

„Na riaditeľkin príkaz.“ Nemohla som sa ho pýtať viac otázok, pretože som už nevládala. Cítila som sa strašne slabá a unavená. Nieje dobré keď používam dve schopnosti naraz. Ani som si to neuvedomila a zrazu som bola viditeľná. Zbadala som jeho výraz a vtedy mi to došlo. Usmial sa a schmatol ma za zápästie. „Hej aha čo...“ Znovu som sa zneviditeľnila a pozrela mu do očí. „Nič si nevidel, nepočul. Nič si nenašiel. Odíď.“ Prikývol, no skôr než odišiel, do kúpeľne vpadol druhý strážca a Ethan. Ja som sa nejako prešmykla von z kúpeľne. Išla som ku dverám ale chvíľku som tam stála a počúvala ich. „Čo si videl?“

„Nič. Pomýlil som sa. Nič som nevidel. Poďme preč.“ Ethan s druhým strážcom si vymenili nechápavý pohľad, no nakoniec len kývli ramenami a prešli okolo mňa do izby.

„Necháme motel sledovať. Teraz už môžeme ísť nič tu nieje.“ Oznámil jeden strážca a pomaly odchádzali. Prehupla som sa s nimi cez dvere. A potichu kráčala vedľa nich. Zastavili sa na recepcii aby Billovi poďakovali. Čítaním myšlienok som zistila, že strážca dal Billovi do hlavy falošný obraz, že ich nevidel a odišli, a ja spolu s nimi. Potichu som sa od nich vzdialila a rozbehla sa ku Madisoninej motorke, ktorá bola zaparkovaná úplne vzadu. Madison čupela pri vedľajšom aute. Vydýchla som si a zviditeľnila sa.