Kapitola 1

Ľudia :)) je tu druhé pokračovanie :)) dúfam, že sa ňam bude pačiť :)) + som nanovo nakreslila Izzy - tote moje trapne postavičky :DDD

mimochodom vydavatelstvo miodpovedalo = v skratke- ze je to kokotina :DDD  (prepáčte za výraz) vlastne to nie je na smiech ale na zaplakanie :((

NEZABUDNITE OKOMENTOVAť :)) čo sa vám pačil oa čo nie :))

Kapitola 1

Život sa mení

S úsmevom a zalepenými očami som sa prevalila na druhú stranu postele a chcela objať Darrena, no v tom mi to došlo. Otvorila som oči a nikto vedľa mňa nebol. Bol to len sen. Smutne som vzdychla a poobzerala sa. Ako inak v cudzom byte, v cudzej posteli.

„Už si hore?“ Ozval sa nejaký hlas a v tom do miestnosti vstúpil celkom pekný mladík. Prikývla som a snažila so rozpamätať kde som, s kým a čo sa včera stalo. Bola som asi riadne opitá. Ironicky som si pomyslela. Mladík na mňa pozeral a usmieval sa. Aj tak by som sa nebola rozpamätala a tak som sa nechala uniesť do chlapcovej mysle. Kedysi som len čítala myšlienky, čo si práve myslia, ale schopnosť sa mi vylepšila. Videla som takmer všetko čo som chcela, ako pri pití krvi, lenže teraz za to mohla moja moc.

Hlavou sa mi preháňajú obrázky z očí toho pekného chlapca. V bare sa rozpráva so mnou. Už vtedy som bola opitá. Smejeme sa a pijeme. Stále pijeme. Teda skôr pije len moje ja ako on. Stále mi dokupuje ďalšie poháriky a on svoje už len vylieva. Keď vidí, že už som na mol vezme ma a ja sa stále smejem. Prejdeme pár blokov a on už otvára svoj byt. Začne ma bozkávať a ja sa nebránim. Skončíme v posteli.

Otvorila som oči. Mladík na mňa stále pozeral. Nevedel čo som práve urobila. A ako by aj mohol. Nie je ani upír. Tí to vidia. Vidia, keď sa im prehrabávam myšlienkami. Za to všetko čo sa stalo môže byť pekný, ale v mojich očiach výrazne poklesol. Aj keď nie na dno. Bola to z časti aj moja vina. Bola som taká. Takmer každý víkend som sa prebúdzala v cudzej posteli, ale väčšinou som stihla odísť pred tým než sa zobudil. Nebola som ešte skoro nikdy taká...ožratá. Už si ani nespomínam na dôvod prečo som bola v tom bare a sama pila, no sama kým neprišiel on. „Už budem musieť ísť...“ Postavila som sa a pozerala naňho. Snažila som si spomenúť ako sa volá. Charlie...Chace...Ch... „Ch...“Nevedela som.

„Chuck.“ Dokončil.

„Presne!“ Poznamenala som a rýchlo sa obliekla.

„Kde to vlastne som?“ Zmätene som sa opýtala.

„Chandler park.“ Chalan odvetil a ustúpil stranou, keď som chcela prejsť okolo neho na chodbu. Vrátila som sa ešte po kabelku a obula sa. Od školy je to dosť ďaleko. Vezmem si taxík. Pre istotu som pozrela do peňaženky, kde som samozrejme nič nemala ako vždy. Peniaze mi poslednú dobu chýbali, pretože som bola tak trochu flegmatická rebelka, ktorej sa nechcelo chodiť na doplnkové hodiny a robiť doplnkové úlohy a cvičenie, za ktoré som dostávala niečo ako vreckové pre vytvorencov. Zrak som odtrhla od peňaženky a sústredene pozrela na Chucka. „Daj mi tvoje peniaze.“ Chuck prikývol, odišiel a o chvíľu sa vrátil aj s peňaženkou. Dal mi ju. Otvorila som ju. Bolo tam dosť peňazí na to, koľko sme včera prepili. Teda ja. Zobrala som všetko zato, že ma chcel len zneužiť a k tomu som mu ešte jednu strelila čo mi samozrejme so zahmleným pohľadom dovolil. Tak. Usmiala som sa, otvorila dvere a vyšla von. Ešte raz som sa otočila a pozrela na mladíka. Potom som sa zahľadela na dvere a tie sa zavreli.

O hodnú dobu som konečne vystúpila z taxíku a prešla cez bránu do školy. Spomínajúc na môj nádherný sen som sa dovliekla až do izby. Abigail, moja spolubývajúca a taktiež najlepšia kamarátka tam ako inak nebola. Nepodporovala moje každé víkendové vyčíňanie, ale už si zvykla na moje buď neskoré alebo opité príchody. Dnes som prišla v celkom dobrom stave a ona tu nie je, aby to videla. V mysli som sa usmiala a hodila sa na posteľ. Unavene som pozerala na posteľ. Smrad, ktorý vychádzal z môjho oblečenia a zo mňa ma unavoval ešte väčšmi. Zápach cigariet a alkoholu. Postavila som sa a došuchotala ku skrini. Vytiahla som nejaké staré legíny a moje obľúbené tričko, na ktorom bola zobrazená jedna z viacerých skupín, ktoré som počúvala. Ešte uterák, spodná bielizeň a šla som sa osprchovať.

Vrátila som sa a veci som hodila do koša na špinavé oblečenie, ktorý sme si s Abigail zaviedli. Natiahla som sa po gumičku ležiacu na stole a pohľadom som náhodou zavadila o kalendár. Všimla si čiernu bodku pri včerajšom dátume. Ani som nevedela koľkého je dnes keby si to Abi neznačila červeným obdĺžničkom, ktorý každý deň posúvala. Chcelo sa mi plakať. Preto som sa včera tak doriadila. Včera, presne pred dvomi rokmi zomrel Darren. Nervózne som smrkla a vzala škatuľku cigariet, ktoré boli tiež položené na stole. Zopla som si vlasy do chvosta a šla dolu.

Vzala som si krv. Potrebovala som jej viac, tak som si zobrala fľašu a nie menšie vrecúško, keďže som sa včera utápala v alkohole a zabudla na ňu, takže som sa v zrkadle takmer nespoznala. Tmavé kruhy pod očami, vytŕčajúce lícne kosti a vlasy, ktoré bez ako bez života priťahovala gravitácia, zo mňa robili hotovú mŕtvolu.

Od kedy som získala všetky moje schopnosti potrebujem krv ako napríklad Rebelanti. Chuť do jedla mám malú, takže mi stačí za deň hoc aj jablko alebo nejaká sladkosť. Za to krv potrebujem. Neviem bez nej žiť, ale za tie roky som si zvykla. Predtým som musela seknúť s trénovaním na strážcu, ale teraz už to zvládam. Schopnosti mi berú veľa energie, ale alkohol mi ju vracia. Dobre, nie je to nejaký zázračný elixír, ale keď ho pijem a používam schopnosti, ktoré na moje prekvapenie ovládam v inom stave celkom dobre, necítim sa tak vyčerpane ako inak vždy.

Vzala som si fľašu, pohár aj cigarety von pred budovu. Bolo 5 hodín večer čiže veľmi skoré upírske ráno a tak všetci spali. Nebola totiž ešte ani tma. Sadla som si na lavičku, ktorá stála na verande. Do pohára som si naliala krv a len tak sedela. Bolo chladno a preto som bola vďačná sama sebe, že som si vzala sveter. Premýšľala som o mojom sne. Ako nám s Darrenom bolo fajn. Akým nádherným prsteňom ma obdaroval a aký krásny bol Darren. Bolo mi do plaču. Nebyť tých všetkých udalostí čo sa odohrali pred dvoma rokmi, mohla som s ním teraz takto byť. No, okrem toho slnka.

Vytiahla som z vrecka svetru mobil a pozrela sa na čas. 6 hodín. Ani som si neuvedomila, kedy ten čas tak rýchlo ubehol. Mala som už len kúsok krvi a tak som pohár položila na parapetu okna, ktorá bola hneď nad lavičkou. Vzala som si cigaretu a zapálila si. Nechcela som plakať a to ma snáď upokojí. Pomyslela som si a s cigaretou v ruke sa prechádzala.

Akurát som si ju priložila k ústam a potiahla, keď pred našim internátom zastavila Abi s Aaronom. Pobozkali sa a Aarom odišiel. Abigail vyšla hore po schodoch a spaľovala ma pohľadom. Neznášala, keď som fajčila. Kedysi aj ona bola taká. No vlastne sa neožierala a tiež skoro ani nefajčila. Ale bola taká ako ja. Počúvala rock, sem tam si zafajčila, bola rebelantkou, a nemala bohvie aké známky. Od kedy chodila s Aaronom dospela. Vlastne od toho osudného dňa. Aj ja som dospela, lenže ona si užíva mladú lásku a je šťastná a ja trpím, pretože som ju stratila, a tak sa obšťastňujem trochu inak ako ona.

„Kedy si prišla?“ Opýtala sa ma a sadla si na lavičku. Všimla si, že mám ešte kúsok krvi v pohári, takže si ho vzala a pila.

„Pred hodinou a pol.“ Povedala som a potiahla si znovu. Ani som si nevšimla, že už mi ostal len filter a tak som cigaretu uhasila o stĺp a hodila von. Abi len nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Kde si bola?“ spytovala sa ďalej.

„Zapíjať zdravý rozum.“ Potichu som poznamenala a nečakala, že to bude počuť. Zagánila na mňa a ja som sa zaškerila.

„Viem čo si robila, to čo stále pýtam sa ťa kde si bola.“ Otrávene poznamenala.

„Nepamätám si.“

„To si bola až tak na mol?“ ironicky a so smiechom sa spýtala.

„No.“ Prikývla som a ona na mňa fľochla pohľadom či to myslím vážne.

„Ty sa chceš úplne doriadiť? Čo sa stalo s tým odhodlaním nájsť spôsob ako oživiť Darrena?“

„Už pred rokom pominulo.“ Trpko som odvetila a vytiahla ďalšiu cigaretu. Nepotrebovala som ani zápalky, ani zapaľovač, jednoducho som si v jednej ruke pridržiavala cigaretu a z prstu na druhej ruke mi vyšiel malý plamienok. Potiahla som a potom pomaly vyfúkla hustý dym.

„Izzy, musíš sa vzchopiť. Známky máš hrozné, ulievaš sa z hodín, cez víkendy sa ožieraš a spávaš s cudzími mužmi ako nejaká...“ Nedokončila no ja som sa s bleskami v očiach na ňu otočila. „Ako nejaká čo?“ vyštekla som.

„Štetka.“ Dokončila a postavila sa. „Izzy mám ťa rada, a preto sa už nemôžem pozerať ako sa ničíš. Odpusť, ale nedala si mi na výber.“ O čom to hovorí? Nechápala som.

„Čože?“ Ničomu som nechápala.

Tuho ma objala a zašepkala: „Prepáč.“

„Za čo?“ Ani som si neuvedomila a niečo mi pichla do chrbtu, keď ma objímala. Odstrčila som, ale bolo už neskoro. Unavene som sa zviezla na zem. Pozerala som do jej tmavých očí ako na mňa ustarane hľadia a pomaly som zaspávala.

Otvorila som oči a rýchlo sa poobzerala. Bola som v jednoduchej izbe. Biele steny, jedná posteľ, maličká skriňa a primitívny stôl. Vyzeralo to tu o dosť horšie ako izby v hocijakom inom internáte.

Vyšla som na chodbu. Na nej bolo  8 dverí, z čoho jedny viedli do kúpeľne. Neboli rozdelené na pánsku a dámsku. Všetko bolo spolu. Začudovane som zišla dole. Schodisko viedlo do  kuchyne, v ktorej ani zďaleka nebolo toľko vecí ako v našej. Jedna chladnička, mikrovlna rúra a skrinka. Šla som ďalej.

Prešla som cez dvere a ocitla som sa v spoločenskej miestnosti. Boli tam len tri osoby, ktoré ma okamžite zaregistrovali a úpenlivo ma sledovali. Snažila som sa nedať najavo môj zmätok a slabý strach z pravdy. Sadla som si do ošúchaného kresla a pozrela na nástenné hodiny. Prešli len dve hodiny.

Poloupíri sediaci na gauči ma stále pohľadom sledovali a ja som to nevydržala a opýtala sa: „Kde to som?“ Najprv mi nikto neodpovedal a potom sa ozval hlas smerujúci od vchodu do miestnosti. „V internáte pre sluhov. Vo väzení ako to nazývame my.“ Pozrela som sa na osobu, ktorá to povedala. Bol to vysoký chlapec. Podobná postava ako Darrenova, ale tvár je úplne iná. Nemá nijak neobyčajné oči ako sú tie Darrenovi či Ethanove, ale aj tak je na nich niečo zaujímavé. Obyčajné hnedé ladiace k rovnako hnedým vlasom po ramená dlhým. Primerane úzke sivé rifle doplňovala červená košeľa s krátkymi rukávmi. Flegmaticky a so založenými rukami sa opieral o zárubňu a pohľad mal nečitateľný.

Až keď som si ho celého premerala, vtedy mi do šlo čo povedal. Nervózne som vyskočila na nohy a snažila sa ovládať môj hlas, aby hystericky nevrieskal. „Čože?!“ Hlas mi vytryskol na 1000 decibelov. Poloupíri sediaci na gauči sa trocha odo mňa odklonili, ale stále ma obozretne sledovali.

„Skľudni hormón.“ Povedal, ale kamenná tvár mu ostávala ako aj jeho postoj.

„Čo tu do pekla robím?“ Namosúrene ako býk som prechádzala z jednej strany izby na druhú. Musela som sa upokojiť. S nervami som ešte stále niekedy mala problémy. Môže za to moja schopnosť ovládať oheň, ktorá zosilňuje hnev a nervozitu. Vždy, keď som podľahla jej účinku vznášal sa okolo mňa oheň. Inak to nebolo ani teraz. Musela som to pre dýchať. 

„Priniesli ťa sem. Bola si v bezvedomí. Tieto injekcie nepoužívajú na hockoho.“ Poznamenal.

„Inak by ma sem ani nedostali.“ Zahučala som. „Tá sviňa!“

„Riaditeľka?“ Nechápavo sa opýtal.

„Nie. Moja najlepšia kamarátka.“

„Aha...“ Stále nechápal a nechcelo sa mi ho ani oboznámiť o čom to rozprávam.

„Idem stadeto preč!“ Vystrelila som ako strela ku dverám, ale tie sa nedali otvoriť. Bezmocne som do nich búšila.

„Nedostaneš sa preč. Bolo by to potom až príliš ľahké.“ S pokojným hlasom mi chalan oznámil.

„Och ešte nejaké prekvapenie ma...“ Nedokončila som vetu lebo v tom ma prerušil iný hlas.

„Slečna Radboneova.“ Otočila som sa za hlasom. Neznáma upírka vyšla z dverí neďaleko odo mňa. Pravdepodobne vychovávateľka, ktorá dohliadala na poriadok a disciplínu v internáte. U nás vychovávateľky boli od večierky a skoro ráno, približne o 5 odchádzali. TU boli pravdepodobne stále. „Poďte do mojej kancelárie.“ Stále nahnevane som vošla dnu. Tesne predtým som zbadala ako sa chalan, s ktorým som rozprávala dobré baví na mojej neinformovanosti.

„Sadnite si.“ Poslúchla som. „Takže ako ste sa už pravdepodobne dozvedela, ste v internáte pre sluhov alebo zo volajte ako chcete. Sú tu väčšinou deti, ktoré niečo spáchali alebo nedodržiavali školský poriadok. Ty asi vieš prečo si tu.“ Nepatrne som kývla plecami. „Takže tu sú pravidlá, ktoré platia pre každého obyvateľa tohto internátu.“ Podala mi akýsi papier a potom sa so mnou rozlúčila.

Vyšla som von. Ani som si nevšimla, že oheň už okolo mňa nekrúži. Sadla som si na zem, bolo mi jedno aká špinavá je a či niekomu prekážam, a prečítala som si papier.

Pravidlá v internáte: Sluhovia

1. Hodiny sa konajú v špeciálnej učebni v hlavnej budove. (študentom je zakázané sa stretávať cez hodiny a prestávky so študentmi z iných oborov)

2. Študenti majú povolené chodiť na spoločný obed

3. Po vyučovaní sa musia okamžite presunúť späť do svojho internátu. Výnimku majú jedine ak musia pracovať v knižnici.

4. Nemajú povolené odchody z areálu školy.

5.Cez víkendy smú byť von (iba v areály školy) od 23 hodiny do 3.

6. Na izbách sa nesmú navštevovať.

7. Je zakázaný akýkoľvek styk chlapca s dievčaťom.

8. Je zakázaný alkohol a cigarety.

Abi ma sem priviedla pravdepodobne kvôli posledným dvom pravidlám. Posmešne som papier zhúžvala, postavila sa a ledabolo ho podpálila a nechala klesnúť na zem. Nevšimla som si, že ma pri tom sledovalo niekoľko poloupírov, ktorí sa zhovárali. Medzi nimi bol aj chalan v červenej košeli.

Nervózne som okolo nich prešla a vyšla po schodoch. Šla som teraz už do svojej izby. Z ničoho nič som sa začala smiať z celej tejto absurdity. Bola som ako zmyslov zbavená. Čo odo mňa chce? Prestala som sa smiať a kopla som do postele. Čo mám teraz celý čas robiť?

Len tak som ležala na posteli takmer hodinu a bolo mi už teplo. Vyzliekla som si sveter a hodila ho na zem, keď z neho dačo vypadlo. Škatuľka cigariet. Zdvihla som ich a otvorila. Chýbali tam len 2, tie, ktoré som vyfajčila ešte predtým. K tomu tam bol odkaz. Roztvorila som papierik a prečítala: „Posledná škatuľka a zvykni si už. Prepáč.“ K tomu bol nakreslený milý smajlík a podpis Abi.

Mimovoľne som sa usmiala, aj keď ma Abigail strašne nahnevala. Už som otvárala okno, na ktorom nechýbali mreže. Zamrazilo ma a tak som si natiahla sveter späť. Vtedy mi niekto zaklopal na dvere. Otvorila som ich a pred nimi postávali dvaja poloupíri. Ten, čo so mnou predtým rozprával a ešte nejaký neznámy. Ten vyzeral celkom obyčajne. Hnedé oči, hnedé vlasy a oblečené mal rifle a farebné tričko. Vyzeral ako človek.

„Môžeme?“ Chalan v červenej košeli ani nečakal na odpoveď a vošiel dnu. Cigarety som ihneď schovala späť do vrecka.

„Nie sú návštevy náhodou zakázané?“ trpko som poznamenala.

„Nie, vážne?“ ironicky sa opýtal kým druhý chalan zatváral dvere. „O takomto čase to často nekontrolujú.“ Dodal neskôr.

„Čo chcete?“ vyzvedala som a zavrela okno. Bola mi už zima. Sadla som si na drevenú stoličku, ktorá pochádzala z roku 2. Dlane som otočila oproti sebe a objavil sa mi tam slabý oheň. Sformovala som ho do gule a akoby pustila. Preniesol sa kúsok predo mňa a ja som sa ním ohrievala.

Chalani na mňa pozerali a potom prehovoril druhý. „Zoznámiť sa... a povedať ti ako to tu chodí.“ Zlomyseľne sa usmial. „Som A.J.“ Natiahol ku mne ruku. Pozerala som naňho akoby sa zbláznil. Kývla som len hlavou a pozrela na druhého. „A ty?“

„Nathaniel.“ Oznámil a s prekríženými rukami sa opieral o stenu.

„Som Izzy.“ Povedala som zahľadená do ohňa.

„Je to tu hrozné ale zvykneš si po čase.“ Z ničoho nič začal. „Odporujeme tomu ako vieme. Je nás tu 15 a je tu pár výnimiek, ktoré sa držia zásad, aby sa z tade dostali.“

On si rozpráva a ja sem-tam prikývnem. „Pravidlá sú na to aby sa porušovali to si zapamätaj.“ Mrkne na mňa.

„Tak s tým hodlám začať už teraz.“ Usmejem sa a jednou rukou vytiahnem cigarety. Druhou rukou schmatnem oheň a zmenším ho. Ostala mi mala guľka lietajúca tesne nad dlaňou. Zohla som sa a zapálila si cigaretu. Potom som oheň zhasla. Otočila som sa a pozrela na okno. To sa v mihu otvorilo. Keď som sa otočila späť na chalanov civeli na mňa.

„Čo?“ nechápala som.

„Ako si to zrobila?“ Vysypal zo seba A.J.

„Ehm... žeby telekinézou?“ ako samozrejmosť som to povedala.

„Veď máš schopnosť ovládať oheň.“ A.J. na mňa trochu vystrašene pozeral.

„Áno to mám. A kopu ďalších. Kde ste boli posledné 3 roky?“ Zasmiala som sa.

„Tu.“ Oznámil Nathaniel. Úsmev mi trochu ochabol.

„A pred dvomi rokmi, keď na školu zaútočili Rebelanti?“

„Tu.“ Nathanielovi stvrdol pohľad.

„Chceš mi povedať, že kým strážci bojovali a ostatní sa ukrývali tak vás tu nechali? Bolo im jedno či vás zabijú?“ Neverila som vlastným ušiam. Nathaniel len trpko a s horkosťou v hlase pritakal. „Teraz tu máte mňa. Toto nemali robiť.“ Nahnevane som zavrčala a vyhodila ohorok z okna.

„Kto si vlastne?“ A.J. s tým nedal pokoj.

„Nikto vám nehovoril ako skončili Rebelanti? A ich hlavný...šéf?“ Lepšie slovo ma pre jeho postavenie nenapadlo.

„Vraj ho zabili.“ Oznámil mi A.J.

„Kto ho zabil?“ spaľovala som ho pohľadom.

„To...to... neviem.“ Koktal.

„Nejaké dievča. Blondínka. Vraj pred tým utiekla a zamilovala sa do jedného z nich.“ Podozrievavo hovoril Nathaniel.

„Áno vtedy ešte blondínka.“ Zamrmlala som. Pozrela som na svoj odraz v okne. Vlasy farby krvi sa mi mierne vlnili okolo tváre. Zmenila som sa odvtedy a to veľmi. Červené vlasy a tmavo čierne tiene na očiach mi dodávali rockoví vzhľad. Bola som chudšia ako predtým. Nezdalo sa, že z mojej vtedajšej chudučkej postavy môže byť ešte chudšia. Dopomohli mi k tomu cigarety, alkohol a tiež moje schopnosti.

Aj tie mi za tie dva roky pribudli. Keď som prvý rok od Darrenovej smrti, hľadala spôsob ako ho navrátiť k životu, neostala som  v škole. Podarilo sa mi ujsť znovu. Náhodou som obdŕžala ďalšiu schopnosť – telekinézu. Pri tom sa mi toho veľa nevylepšilo až, keď som získala druhú schopnosť vylepšili sa mi všetky. Zozačiatku som nevedela čo za moc mám, až kým som sa nepobila. Ošetrovala som si rany a vtedy som si všimla, že vždy, keď som po nich prešla rukou okamžite zmizli. Uzdravovanie.

Teraz už dokážem uzdravovať, zatiaľ len seba, posúvať predmetmi, ale len tými ľahšími, používať štít a to už aj na dosť veľkú diaľku, premena na gumu a oceľ sa, od kedy u mám, ešte vôbec nezmenila, zneviditeľňovanie viem prenášať aj na druhých a to bez dotyku a oheň sa mi už ďalej nedokáže vylepšiť. Asi s ním už viem všetko.

„To si bola ty.“ Nathaniel to povedal skôr ako priamu odpoveď ako otázku. Nepatrne som prikývla.

„Počul som, že si všetkých vyvraždila sama.“ Teraz už nadšene básnil A.J..

„Nie tak úplne všetkých, ale väčšinu.“ Zamyslene som ho opravila.

„Zaľúbila si sa do jedného z nich?“ Neveriacky sa opýtal Nathaniel. Prikývla som a on pokračoval. „Ty... si... ty si s ním normálne niečo mala?“ Nemohol tomu uveriť. Opäť som prikývla. „S jedným z nich?“

„Koľko krát sa to chceš opýtať? Predstav si, že som ho milovala a on mňa!“ Zahučala som.

„Nebuď smiešna. Milovala si jedného z nich?“ Slovo milovala povedal s takým odporom v hlase. „To je choré.“

„Zomrel. Je mŕtvy tak čo to teraz riešiš?“ ani som si neuvedomila, že plačem až kým ma slzy nešteklili na lícach. Rýchlo som si ich zotrela, aby si nemyslela, že som citlivka, ale videli ich. „Choďte preč!“ zakričala som a otočila sa chrbtom. Pozrela som na hodinky. Bolo 23:12. „Alebo mi je to jedno ostaňte hoc aj tu. Vybehla som z izby a rovno aj z budovy. Konečne voľno, ale iba do 3.