Kapitola 11

Ty kokso :D sama som nečakala, že ďalšiu kapitolu tu dám tak skoro :)) užite si ju :)) Nezabudnite komenty :D

Kapitola 11

Spomienky bolia

 Obaja sme sa k sebe priblížili. Potom sme okolo seba krúžili ako vlci okolo svojej obete. Ani jeden sme nemohli použiť schopnosti, tak nám nič iné neostávalo.

„Vieš o tom, že som cvičila na strážcu?“ len tak som prehodila.

„Vieš o tom, že aj ja?“ povedal, akoby oznamoval počasie vonku. Prekvapilo ma to natoľko, že som zastavila a pozerala naňho. Lenže to bola najväčšia hovadina, ktorá ma mohla napadnúť.

Nate po mne vyštartoval. Ani som sa nenazdala a bola som nalepená na múre, s jeho predlaktím na krku. „Vzdáš sa?“ opýtal sa.

„Ani omylom.“ Dvihla som ľavú ruku nad hlavu, a preťala mu ňou to spojenie, ktoré medzi nami bolo. Pustil ma a ja som mu v tom záchvate chvatov, udrela lakťom do pod rebrá.

Nate nebadane zasyčal od bolesti, ale veľmi to nedal na sebe znať. Tak ma schmatol okolo pásu a surovo mnou šmaril o meter ďalej.

Spadla som na kolená. Pozrela som sa naňho. Rozbehol sa ku mne. Rýchlo som sa postavila, no nestihla som ujsť. Narazil do mňa ako pri americkom futbale a obaja sme spadli na zem. Neostávala mi iná možnosť iba...

Zahryzla som mu do krku a pretočila som sa tak, že tentoraz on ležal na zemi a ja na ňom. Nepila som, nechcela som riskovať to, že budem mať ďalšiu schopnosť, a snažila sa ho dostať do toho štádia, aby som ho nezabila, ale priviedla k strate vedomia. Postačí k tomu zahryznúť na správne miesto a trochu pritlačiť. Vedela som to veľmi dobre odhadnúť. Robila som to len s ľuďmi, ale vtedy pre krv.

Najprv ich to bolí, potom je to nesmierne vzrušujúce a slastné a nakoniec, keď už strácajú vedomie, si uvedomia, čo sa vlastne deje. Akoby sa prebudili z tranzu uspokojenie a začnú bojovať. Nemajú už dosť síl na to, aby ma odhodili. Takto som sa živila, keď som utiekla zo školy. Lenže to so mnou nevládali súperiť ľudia. Na upírov som si radšej nedovoľovala. Nepotrebovala som zase nejakú schopnosť, ktorá by ma ničila.

Tak som sa ho snažila držať a zubami som hľadala to správne miesto. Stačilo trochu viac zahryznúť, no v tom ma Nate odhodil. Alebo skôr len posunul. Spadla som vedľa neho a rýchlo sa postavila, pretože aj on vstával. Vypľula som zvyšnú krv v ústach, aby som ju náhodou neprehltla a pozrela na Nathanielov krk.

Držal si ho a pri každom pohybe ramena sykol bolesťou. Krv mu tiekla pomedzi prsty, dolu po ruke. Opatrne zložil ruku z rany, pripravený bojovať. A to sa nemalo stať. Oči mi spočívali len na krvi. Zuby, ktoré som medzi tým stiahla sa mi samovoľne späť vytiahli a ja som neuvedomujúc si to, sykla.

Rozbehla som sa za ním a hlavne za tou krvou. Tlačila som sa k jeho krku a on ma len odstrkoval. Chovala som sa ako šialenec a nedokázala to ovládnuť. Nate pravdepodobne veľmi nechcene dal riadny boxer a ja som sa zvalila na zem. Zavrela som oči a snažila sa upokojiť. Krv mi stále silno udierala do nosa, ale bola som šťastná, že ju nevidím. Keď som otvorila oči, Nate sa nado mnou skláňal. Držal ma pod krkom.

„Vzdávaš sa?“ Víťazoslávne zavrčal. Mohla som s ním bojovať, ale nie za tú cenu, pri ktorej by som sa neovládla a napila sa z neho. Získala by som novú schopnosť, a pravdepodobne ho aj zabila.

Prikývla som a vzápätí na to sa ozval Slezského hlas: „Víťazom sa stáva pán Sparks.“ Nate sa zo mňa postavil a natiahol ruku predo mňa. Prijala som ju a on ma za slabého syknutia vytiahol na nohy.

„Prepáč nechcela som. Neviem čo sa to so mnou stalo. Potrebujem krv.“ Rýchlo som sa ospravedlňovala.

„Nevadí, veď o tom je boj.“ Nate nad tým len mávol rukou.

„Ty to nechápeš. Ja z teba nemôžem piť. Pravdepodobne by som ťa zabila a k tomu získala aj tvoju schopnosť.“ Zastavila som ho.

„Zabránil by som ti v tom.“ Nate sa na mňa usmial, akoby sa nič nedialo.

„Tak ako tí ostatní traja upíri, ktorých som zabila predtým?“ zavrčala som už, pretože mi neveril.

„Čože?“ zmätene sa na mňa pozeral. Super, vôbec mi nedošlo, že nikto okrem Madison nevedel, ako vlastne získavam moje schopnosti.

„Nič.“ Otočila som sa a šla si po veci. Zastavila ma jeho ruka. Otočil ma čelom k nemu pričom ticho sykol.

„Mali sme stávku. Môžem od teba žiadať hocičo a tak žiadam vysvetlenie. Chcem vedieť všetko. Všetko o tvojom živote.“ Pevne mi hľadel do očí.

Po dlhom váhaní a tichu som nakoniec prikývla. Nezaškodí mi, keď sa aspoň raz niekomu poriadne vyrozprávam a nebudem to všetko držať v sebe. „Dobre, ale nikto sa to nesmie dozvedieť.“ Pozrela som naňho s prižmúrenými očami.

„Ano, ja som Super drbna, tak to vykecám celej škole. Ako si uhádla?“ povedal Nate s tým svojim ironickým hlasom a usmial sa.

Zakrútila som očami. „Ok. A nastav tu krk, nech ti ho zahojím.“

„Nemusíš. Ono to ani nebolí, a aspoň budem vyzerať ako drsňák.“ Nate nahodil svoj zvodný úsmev a prezrel si všetky dievčatá v miestnosti.

Ja som ho potiahla za ruku, nad ktorej ramenom bola hlboká rana po mojich zuboch. Nate zasyčal bolesťou. „Vôbec ťa to nebolí čo?“ znudene som sa opýtala a nezabudla nahodiť milý úsmev.

„Dobre, rob si čo chceš.“ Nate sa natočil s ranou ku mne. Natiahla som jednu ruku nad ranu a poriadne sa sústredila. Celým telom mi prešla vlna tepla a energie. Došla až ku dlani, ktorú som držala nad Nathanielovým krkom.

Odtiahla som ruku a nič tam nezostalo. Maximálne pramienky krvi. Mimovoľne som si oblízala pery. „Idem sa napiť krvi.“ Oznámila som s pohľadom stále zotrvávajúcim na Nateovej krvi.

Nate si to všimol tiež a tak len prikývol. Ešte šťastie, že som mala jednu fľašu v kabelke. Vytiahla som ju a takmer celú vypila. Pritom som premýšľala, čo tak asi všetko poviem Nateovi.

Sedela som za stolom a kreslila. Mala som nadanie to sa musí priznať. Portréty, postavy... alebo niečo podľa čoho som kreslila. Išlo mi to. Momentálne som kreslila portrét speváčky z jednej skupiny.

Niekto zaklopal a ja som sa postavila. Ruky som mala celé čierne od tieňovanie, a keď som sa dotkla rúčky, okamžite na nej ostali moje čierne stopy.

„Ahoj.“ Pozdravil ma Nate a ja som ho vpustila.

„Počkaj chvíľku.“ Vybehla som von a du kúpeľne. Vydrhla som si ruky a šla späť do izby. Nate stál pri stole a pozeral na portrét.

„Kreslíš pekne.“ Priznal.

„Dik.“ Usmiala som sa. „No tak čo chceš vedieť?“ Sadla som si na posteľ. Oprela som sa o stenu a vystrela si nohy.

Nate si sadol na stoličku. „Všetko. Úplne všetko. Si vytvorenkyňa nie?“ Počkal kým prikývnem a pokračoval: „Tak všetko. Ako si sa premenila a dostala tu. Ako si spoznala toho...Rebelanta, a tak ďalej.“ Usmial sa. Slovo „Rebelanta“ povedal tak zhnusene, že som mu úsmev neopätovala.

„Tak ten začiatok len v skratke.“ Začala som a premýšľala ako presne začať. „Som zo Slovenska. Tam som sa narodila. A tam ma raz prepadol jeden muž. Znásilnil ma. Keď som kričala o pomoc, začul to niekto. A ten niekto ma premenil.“ Sekane som hovorila.

„Vieš kto je ten niekto?“ prerušil ma.

„Teraz už hej. Ale to ti poviem neskôr.“

„Tak som sa prebudila v nemocnici. V Detroite. Evelyn, milá sestrička, ma spolu s jej priateľom, Strážcom, odviedli do školy. Tu mi povedali, že som upírka atď. Vtedy som zistila, akú mam schopnosť. Ovládať oheň.“ Zamyslela som si a spomínala. Na to, ako na mňa riaditeľka nemilo zazerala. Nebola šťastná, keď zistila, že moja schopnosť je rovnaká ako jej drahého synáčika.

„A?“ Nate bažil po pokračovaní.

„Neskôr som spoznala Abi, Oliviu a Aarona. Boli sme veľmi dobrí kamaráti a Abi bola moja najlepšia priateľka a zároveň spolubývajúca. Jedného dňa, som toho už mala dosť. Dosť upírstva a dosť všetkých tých hlupákov. Cítila som sa hrozne. Vtedy sa u mňa objavila nová schopnosť. Čítať myšlienky.“

„To sa u teba objavili obe len tak?“ Divil sa Nate.

Prikývla som a pokračovala. „Šla som do knižnice, aby som zistila niečo viac o tom. Ach.“ Smutne som sa usmiala.

„Čo?“ nechápal Nate.

„Vtedy som zažila svoj prvý bozk v živote.“

„Aha. Prvý? Koľko si mala rokov?“ Nate sa na mňa škeril.

„15. Nesmej sa dobre? Na Slovensku toho veľa na výber nebolo.“ Zapýrila som sa.

„Aha... a tu na tejto škole je určite oveľa viac chalanov ako na celom Slovensku.“ Poznamenal Nate ironicky.

„Joj dobre. Ticho! Mám pokračovať, alebo čo?“

„Možeš, možeš. A kto bol ten šťastny?“ Nate podvihol obočie.

„Ethan Dayer.“ Usmejem sa, keď si na to spomeniem.

„Ethan?“ Natovi sa nebezpečne zablýska v očiach.

„Čo je?“ nechápala som.

„Nič.“ Zahučal. „A čo bolo ďalej?“ nakoniec povedal milo.

Zaujímavé. „Tak sme spolu začali chodiť. Bola som konečne šťastná. Nezadúšala som sa depresiami a neľutovala som ničoho. Až kým som na niekoho nenarazila. Na dievča. V lese. Zľakla som sa jej, pretože už bola upírka. O pár dní som sa s ňou stretla opäť. Vraj začala chodiť na našu školu. Bola celkom v pohode a tak sme sa s ňou bavili. Jedno krásne popoludnie ju stretol aj Ethan. Poznali sa. Chcela som z neho vymámiť skade ju pozná, no on na mňa začal kričať, a tak som odišla.“

„Debil.“ Zašomral si Nate skôr pre seba.

„Fakt  z mne neznámych príčin,“ usmiala som sa, „ma profák neskôr poslal do riaditeľne. Tak som šla a náhodou som začula rozhovor prichádzajúci z kancelárie. Riaditeľka a Ethan na seba kričali. Z toho ich „rozhovoru“ som sa dozbedela kopu zaujimavých vecí. Ako napríklad, že riaditeľka chránila svojho milovaného synáčika, aby ho nepotrestali za to, že premenil niekoho na poloupíra. Že to on spôsobil Madisoninu premenu, Madison je ta upírka, a tiež, že ten niekto, koho premenil na poloupíra, som bola ja.“

„ČOŽE?“ Nate vyskočil na nohy.

„Kľud!“ snažila som sa ho vopchať späť na stoličku.

„To on ťa premenil na poloupírku?“ kričal.

„Upokoj sa, lebo ti jednu strelím.“ Varovala som ho. Poslúchol a sadol si späť.

„Ušla som spolu s Madison. Tá mi to všetko vysvetlila. Povedala, že to nebola jeho chyba. Ona ušla, on ju prišiel zachrániť, lenže bol slnečný deň, a tak sa neovládol a skoro zabil malé dievčatko. Madison ho odtiahla, ale sila krvi zapôsobila aj na ňu. Napadla dievčatko.“

Nate sa trochu pomrvil na stoličke. Nebolo mu to príjemné.

„Ok takže teraz fakt len v skratke. Ušli sme, hľadali nás, získala som ďalšiu schopnosť, napadli nás Rebelanti. Oddelili nás, pretože vedeli, že ja som nebezpečná. Zabila som pre nich veľmi významného rebelanta. Uväznili ma do začarovaného domu. Nemohla som z neho odísť a ani piť krv. Strážil ma jeden Rebelant. Podarilo sa mi ho poraziť a nakoniec bol on zavretý, lenže som nevedela, že ma budú chodiť kontrolovať iný Rebelanti. Dokonca sám pôvodný.“ Zamyslela som sa.Pri spomienke na túto časť mojej minulosti som sa vždy zachvela.

„Čo sa stalo potom?“ naliehal Nate.

„Znovu ma uväznili a aj niekoľko týždňov som nemala krv. Nakoniec som s Rebelantom urobila dohodu. Nechal ma voľne chodiť po dome, ale krv som nesmela. Pohádali sme sa a takmer som nás oboch zabila. Keď som ten oheň, vďaka ktorému som skoro podpálila celý dom, vtiahla do seba, do môjho zúboženého vychudnutého tela, stratila som vedomie. Prebudila som sa v posteli. Dal mi aj trochu krvi, takže som sa necítila až tak hrozne. Niekoľko týždňom sme tak spolunažívali, aj keď som bola bez krvi, až sa niečo medzi nami pohlo.“

„Nehovor mi, že to bol ten tvoj Rebelant.“ Opäť to povedal tak znechutene.

„Predstav si, že bol.“ Zagánila som naňho. „Prezliekala som sa a on prišiel za mnou.“ Spomínala som a doslova to mala pred očami.

„Pobozkal ma. Ach. Bolo to také krásne.“

„Dobre, nemusíš mi to celé opisovať.“ Povedal Nate bezvýrazne.

„Proste sme sa spolu vyspali. Neskôr mi dal poučenie, že to nič nebolo, ale zopakovalo sa to znovu. Presne vtedy, keď prišli Rebelanti. Nútili ma, aby som pila z ich upíra, ktorý im pomáhal s kúzlami okolo domu. Vtedy som získala schopnosť premieňať sa na rôzne materiály.“

„Zabila si im ho?“ Nate na mňa súcitne pozeral.

„Skoro. Ja som nechcela. Donútili ma.“ Slzy som mala na krajíčku. „A odviedli ma do iného domu. Tam mi oznámili, že chcú, aby som mala ešte ďalšiu schopnosť. Predviedli ma pred upíra, od ktorého som ju mala vziať, ale nedokázala som to. Nemohla som piť z Madison, keď som sa nevedela ovládať. Nemohla som.“ Slzy mi už pomaly tiekli po lícach.

„Oni ju preto zabili.“ Tentoraz som sa už rozplakala a Nate sa posadil vedľa mňa. Objal ma a nežne hladkal po vlasoch.

Keď som prestala plakať, bola som schopná pokračovať. „Nastúpili sme späť do auta a v tom sa niečo zvrtlo. Niekto začal bojovať proti tým Rebelantom. Darren ma vyslobodil. Skoro ho zabili. Spolu sme utiekli. Tak som získala ďalšiu schopnosť. Naháňali nás. Chceli Darrenovu smrť, pretože ich zradil, a mňa, lebo som mala schopnosti, ktoré oni chceli. Tak ma priviedol na školu. Chcel, aby som bola v bezpečí, kým to nevyrieší. A tak, o niekoľko mesiacov neskôr, som sa vďaka schopnostiam cítila taká slabá, že som našla kúzlo na ich spútanie. Vo chvíli, keď som zažívala posledné sekundy so svojimi mocami, zaznel mi v hlave Darrenov hlas. Vraj idú zaútočiť na školu. A vtom ju Rebelanti napadli.“

„To vážne? My sme boli celý čas zavretý tu. Nevedeli sme čo sa tam deje. Akurát nás chránili nejaký smiešny traja Strážci.“ Rozhorčoval sa Nate.

„Stretla som sa s Darrenom po dlhom odlúčení. Spolu aj s Abi sme chceli nájsť kúzlo na obnovenie mojich schopností, ale nevedeli sme. Potom Darren odviedol Abi, aby ju zachránil na môj príkaz. Ja som utiekla preč, kde som to našla. Našla som to kúzlo, ale našli aj Rebelanti mňa. Takmer mi zabili Darrena. Mučili nás a zachránila nás, Darrenova kamarátka. Utiekli sme, ja som si vrátila schopnosti a Darren ma chcel odviesť do bezpečia, ale ja som nechcela. Musela som zachrániť školu. Bojovali sme a vtedy sa to stalo.“ Opäť som plakala, ale tentoraz ešte viac.“ Darren ma doteraz neprestal objímať.

„Zabili ho.“ Knučala som.

„Pšt.“ Upokojoval ma Nate.

„Zabili mi ho. A to nemali. Neviem odkiaľ sa vo mne vzala tá energia, ale ja som ich všetkých zabila. Zabila som ich.“ Začala som sa smiať. Nate ma Ďalej utišoval. Musela som vyzerať ako blázon. Najprv som revala ako šialená, a teraz sa smejem ako šialená. Skvelé.

„Všetkých do jedného som ich zabila. A potom som ešte sľúbila Darrenovi, že sa ešte uvidíme. Že prídem na to, ako ho oživiť.“

„Myslíš, že taký spôsob existuje?“ Nate na mňa súcitne pozeral.

„Nie. Už neverím.“

„A čo bolo ďalej?“ opýtal sa Nate.

„Ďalej? Hrôza. Naozaj som verila, že nájdem ten spôsob. Tak som ušla znovu. Čo iné som mala robiť? Všetci okolo mňa chodili po špičkách. Báli sa ma. Dokonca aj moji kamaráti. Abi jediná bola v pohode a podporovala ma. Ethan bol niečo ako môj najlepší kamarát pred útokom, a keď zistil s kým som sa zaplietla, znenávidel ma.“

„Prečo? Kamarát, by ťa mal podržať.“ Nate krútil hlavou.

„Pretože ma miloval.“ Sucho som povedala. „No proste som ušla. Cestovala som všade. V najstaršej knižnici o upíroch v Amerike, som niečo objavila. Bolo to nejaké starodávne vyvolávanie, ale zistila som, že to nič nie je. Tak mi starí a múdri upíri radili, aby som šla do Európy. Predsa len to je najstarší objavený kontinent. Tam sa narodili aj všetci pôvodní a sídli tam aj rada. Nenašla som nič. Bola som aj v sídle Rady. Preboha veď je to obrovský palác, plný izieb, ktoré boli zaplnené knihami, a ani tam som nič nenašla. Tam, mi jedna žena povedala, že to čo hľadám nájdem inde. Fakt mi tým pomohla.“ Poznamenala som ironicky.

„Proste som všade postretávala starích upírov. Tí mi radili a radili. Ale čo z toho? Nepomohli mi. Tak som to vzdala. Vrátila som sa a zmenila sa. Obrnila som sa voči citom. Voči všetkému. Chcela som sex? Stačilo zájsť do baru. Nebudem si snáď hľadať kvôli tomu chala nie?“ zatrpknuto som sa usmiala.

„Nemala si to vzdávať.“ Zamyslene poznamenal Nate.

„Musela som. Nedá sa nájsť ten spôsob ako ho zachrániť. Neexistuje.“

„Ujdeme. Vyhrám finále a pôjdeme preč. Nevrátime sa. Nájdeme spôsob ako ho oživiť.“ Z Natea sa stal zrazu optimista.

„Neverím, že to nájdeme. A neverím, že ty porazíš Anyu.“ Usmiala som sa a snažila sa tým prekryť môj smútok.

„Nauč ma nejaké tie tvoje chvaty a hneď vyhrajem.“ Nate mi rozstrapatil vlasy, akoby som bola male decko.

„Nevravel si, že si trénoval na strážcu?“ buchla som ho lakťom.

„Ledva rok. Ne ako ty, tri roky, či koľko?“

„No. Ale proti Anyi nemáš šancu.“ Aj tak som ho zrušila.

„Ja to vyhrám pre teba.“ Nate ma objal. „Kedy začneme s výcvikom?“

„Vzhľadom nato, že už zajtra je ten súboj tak asi hneď.“ Usmiala som sa a začali sme.

„Naučím ťa len, ako ju rovno donútiš, aby to vzdala.“ Povedala som mu a ukázala mu nech sa postaví.

Chytila som mu ruku prekrútila ju do zadu, podrazila mu nohy, a zrazu ležal na bruchu s rukou pretočenoj na chrbte. „Toto som urobila pri prvom súboji.“

„Iba trochu to bolí.“ Povedal Nate.

„Keď urobím toto?“ potiahla som ruku trochu hore a Nate zasyčal od bolesti.

„Keď potiahnem ruku vyžšie, ku tvojej hlave, už nikdy v nej nebudeš mať cit. Počula som, ako Nate na prázdno preglgol.

„To vážne?“

„Hej. Keď to urobíš, nebude ti veriť, tak k tomu pridaj zastrašujúci hlas a trošku, ale fakt iba trošilinku tú ruku potiahni, lebo vážne v nej stratí cit.“ Pustila som ho a on sa postavil. Pohladil si ruku.

„Bolí?“ opýtala som sa a on pokrútil hlavou.

„Ďalej?“ opýtal sa.

„Asi najúčinnejšie, ale najzložitejšie, je pitie krvi. Alebo stačí len zahryznúť na správne miesto.“

„A to je?“

„Nemôžem ti to ukázať názorne. Ale... pristúpila som k nemu. „Niekde tu.“ Ukázala som na jednu časť krku. „Tam sa zahryzneš a osoba stratí vedomie takmer okamžite.“

„Chudák Anya.“

„Keby si pil krv, to je zložité. To by si nedokázal. Nedokázal by si ju doviesť do štádia, že by omdlela.“

„Prečo myslíš?“ nahodí frajerský úsmev.

„Ver mi. Niečo o tom viem. A posledný spôsob je, že ju chytíš pod krk, a pritlačíš na jednom mieste.“ Ukázala som mu ho. „U niektorích to ani nefunguje, takže neviem.“

„Fajn diki. Zajtra to vyhrajem, a cez víkend odchádzame.“ Nate víťazoslavne zvolal.

„No mysli si čo chceš.“ Kývla som plecom.