Takze nech sa páči :D 13 kapitola :D začiatko zmením, keď sa dostanem na ntb :)) ale no tak tešte sa :D konečne zmena a už žiadne nudnňňe kapitoly v škole ci pana :D ups asi som dačo prezradila :D od tejto kapitoly sa už začínajú tie dramatickejšie kapitoly :D
Kapitola 13
Konečne sloboda
„Kendare? Prečo?“ zaútočila som na ňu.
„Vieš veľmi dobre.“ Odsekla.
„Nie, neviem.“ Zahundrala som a otočila sa na vychovávateľku. „Máte nejaké dôkazy? O tom pochybujem. Jediné čo máte je táto tu, ktorá vám ani nemusí hovoriť pravdu.“ Rozhodila som rukami.
„Keby nehovorila pravdu, určite by sa nepriznala.“ Vychovávateľka ma drsne odbila a mne sánka opäť spadla na zem. Tuším by som si mala kúpiť nejaký stojan, alebo čo, aby mi sánka večne nekončila na podlahe.
„Takže, kto každý tam bol?“ opýtala sa.
„To vám určite tiež vyzvonila.“
„Chcem to vedieť od teba.“ Zdvorilé vykanie sa skončilo.
„Odo mňa nič nedostanete.“ Prekrížila som si ruky na prsiach.
„Vážne? Dobre, máš pravdu, že viem, kto každý tam bol. Ale trest vás neminie. Hm... za vaše chovanie, by ste si mohli vybojovať odobranie schopností.“ Zamyslene povedala a mňa v tú chvíľu pochytil odporný hnev.
„Zbláznili ste sa?“ Zvrieskla som.
„Sama si za to môžeš.“ Pokrčila plecami.
„Opovážite sa mi odobrať schopnosti!“ skričala som a vôbec sa nečudovala, že niekoľko študentov sa tomuto divadielku už prizerali.
Ako na zavolanie pribehol A.J., ktorý zrejme počul moje hulákanie tiež. „Čo sa tu deje?“ opatrne sa opýtal.
„Zavolajte svoju milú partiu a príďte do mojej pracovne.“ Vychovávateľka mu dala inštrukcie a otočila sa na odchod. Stihla ešte zakývať na mňa a Kendare, aby sme ju nasledovali.
Vstúpila do pracovne, kde už čakal nejaký strážca. „Sadnite si.“ Ukázala na dve stoličky, ktoré stáli pred jej pracovným stolom.
„Radšej postojím.“ Zasyčala som.
„Ako chceš.“ Vychovávateľka si sadla a usmievala sa na nás. o pár minút nato, sa ozvalo klopanie. Vzápätí stúpili do miestnosti všetci, ktorí boli na párty.
„Takže vám už určite došlo, čo sa deje.“ Začala vychovávateľka. Nikto nič nevravel a tak pokračovala. „Vaša milá kamarátka, mi s radosťou povedala o vašom výlete za hranice školy a to sa veľmi trestá.“ Všetci preskakovali pohľadom na mňa a na Kendare. Zrejme nevedeli, ktorá z nás to bola.
„Poviem vám rovno tresty a nebudem to zdržovať.“ Začala sa prehrabovať v papieroch a nakoniec vytiahla nejakú zložku. Začala listovať a zastavila na jednej strane. „Takže,“ pozrela na nás, „Rozdelím vás trochu. Chlapci, vy budete pomáhať s nosením pomôcok pre profesorov...“ odmlčala sa a čítala niečo z papierov. „Slezskeho, toho tuším poznáte, ďalej pre profesora Wilkinsa, profesorku DiLaurentovu a profesora Deyla, ten učí telocvik. Budete mu pomáhať s náradím a tak ďalej. Dievčatám, ktoré majú ešte pretrvávajúci trest, tak sa im predĺži. Drew, tak sa tuším voláte,“ pozrela na Drew, „Vy budete s nimi.“
Pozerali sme na ňu či sa zbláznila. Už tak toho máme dosť. Upratovať po niekom záchody, to je už fakt priveľa a ešte to robiť dlhšie? Skvelé.
„Ďalej.“ Znovu si listovala v tej svojej zložke. „Upratovať a pomáhať budete do odvolania. Taktiež máte zákaz vychádzok na mesiac, všetci.“ Začali sme protestovať, ale umlčal nás silný hlas strážcu.
„A nakoniec, na celý pondelok budete mať odobrané schopnosti.“ Keď toto povedala, takmer ma vystrelo. Ako môže: Videla čo sa mi predtým stalo.
„Aj Izzy?“ opýtal sa Nate.
„Áno.“ Stručne odpovedala. Pozerala som sa na ňu s tým najodpornejším výrazom v tvári.
Kendare sa celý čas usmievala, ale keď sme vychádzali, jej úsmev ju prešiel. „Kendare, to platí aj pre vás.“ Zakričala za ňou vychovávateľka a Kendare stvrdol pohľad.
„Čože? Mali sme dohodu.“ Zakričala.
„Áno, vy ste niečo také chceli, ale ja som niečo ako vaša nadriadená. VY, nebudete rozkazovať MNE.“ vychovávateľka sa škodoradostne usmievala.
„Nemala som mať žiadny trest. Veď som vám všetko povedala.“ Syčala Kendare. Všetci sme na ňu vrhli vražedný pohľad.
„A? ja za to nemôžem, že ste taká, s prepáčením, hlúpa. Takto zradiť kamarátov a priznať sa. To je od vás veľmi hlúpe a smutné.“ Vychovávateľka sa ďalej usmievala.
Vyšli sme von a zavreli za sebou dvere. Prešli sme ďalej od dverí a už keď sme boli pri schodoch niekto sa neovládol. Presnejšie A.J.. Schytil Kendare a pritlačil ju o najbližšiu stenu. Predlaktím ju držal pod krkom a Kendare sa len vystrašene pozerala.
„Ako si to mohla zrobiť? Boli sme kamaráti!“ kričal.
„To sme boli. A ja ťa mám stále rada.“ Kričala aj ona.
„Tak potom prečo si to zrobila?“ opýtal sa jej Maiden.
„Spýtajte sa jej.“ Bradou ukázala na mňa.
„Čo?“ nikto nechápal.
„Čo s tým mám ja?“ tušila som niečo, ale neverila som v to.
„Ty vieš veľmi dobre!“ takmer A.J.-a opľula.
„Si normálna? Nič sme nerobili. Sme len kamaráti.“ Krútila som očami. Všimla som si že Nate začína chápať.
„Čože?“ aj tak ostatní nevedeli o čo sa jedná.
„Táto tu je len štetka, ktorá sa vešia na každého chalana a spí s každým ako nejaká (píp)!“ zahulákala.
„No tak toto si prehnala moja zlatá!“ zahučala som ja.
„Vieš to veľmi dobre. Vtrhla si tu ako nejaká princeznička a čakala kto sa ti vrhne k nohám. Hneď to všetci urobili a ty si mohla spokojne vládnuť už ako kráľovná. Všetci ťa zbožňujú, veď si skvelá, nie? Máš toľko schopností a si krásna a nebezpečná. Čo iného si môže chlapec priať?“ chrlila zo seba slovo za slovom a mňa pomaly prechádzala trpezlivosť. „Prepáč, asi som povedala samé somariny. Si otrasná, nechápem ako sa môže niekto zahadzovať s tebou. Ten tvoj Rebelant mal šťastie, že zomrel, aby nemusel byť s tebou, ty milovníčka Rebelantov.“
Dopovedala to a ja som si ani neuvedomila čo robím. Len som odstrčila A.J.-a a jednu jej vrazila. Dosť silnú nato, aby sa okamžite zložila k zemi. Vrelo to vo mne, a ani na sekundu som nepochybovala o tom, že okolo mňa sú plamene.
Kendare sa snažila brániť, ale nepomáhalo jej to. Silno som ju držala a udierala do nej. Niekto ma chcel odtiahnuť, no hneď ma pustil.
Len okrajovo som videla, ako stoja všetci okolo a pozerajú na môj výbuch. „To si nemala ty fľandra jedna.“ Vrčala som a poslednýkrát ju udrela. „Ty nevieš nič o mne. Nepoznáš ma. A s Nateom som kamarátka, ale neľutujem, že sme to zrobili, pretože som aspoň odhalila aká v skutočnosti vlastne si.“ Už s pokojom v hlase som jej oznámila a otočila sa na ostatných.
Ich pohľady boli také hrozné, že sa mi chcelo schovať za niečím. Pozerali na mňa s úctou, ale tá bola len zo strachu a hrôzy. Očami tekali raz na mňa a raz na Kendare.
Nate a Maiden si držali ruky. Pozrela som na ne a oči mi išli vyskočiť z jamôk. Celé dlane mali popálené. Keď si Nate všimol kam pozerám rýchlo ma uvádzal do obrazu. „To... horela si... popálila si nás.“
Rýchlo som pozrela na Kendare, ktorá so zakrvavenou tvárou sedela na zemi. Mala popáleniny na pleciach na krku a hlavne na tvári. Panebože, čo som to zrobila. Pristúpila som ku Kendare, ktorá sebou mykla a vzápätí zaskučala od bolesti.
Nastavila som dlaň nad popáleniny a zavrela oči. Okamžite zmizli. Postavila som sa a pozrela na Maidena, ktorý si stále držal dlaň. Ale tváril sa hrdo a ostražito. Nedal sa prehliadnuť v jeho očiach strach. Nate sa zase netváril nijako. Iba tak stál a pozeral na mňa.
Všetci stáli rovnako vzdialení odo mňa a netrvalo mi dlho, kým som prišla na to, prečo. Okolo mňa bol ledva viditeľný ohnivý kruh. Jedným mávnutím ruky do mňa oheň vošiel a mne sa zatočila hlava. Oprela som stenu, ale hneď nato, som podišla ku Nathanielovi. Vzala som jeho ruky do mojich a po chvíli nádherného tepla som ich pustila. Na rukách nič nemal.
Pristúpila som teda k Maidenovi. Nastavila som ruky, aby mi podal tie jeho, lenže on sa trhol o krok späť. To ma zranilo. Ustúpila som od neho a všetkých si ešte raz poprezerala s vlhkými očami. Anya mala mierne pootvorené ústa, ale okrem toho nedávala svoje pocity znať. Nate sa tváril milšie, no aj tak to nebolo nič moc.
Hrdo som sa otočila chrbtom k nim a všimla si, že vedľa stojí Strážca, ktorý bol v pracovni. Krútil hlavou. Nemohla som si nevšimnúť, že mal menšie popáleniny tiež. Skvelé. Vyšla som po schodoch a na pol ceste do izby som už plakala ako malé decko. Ako sa to mohlo stať? Ako som sa mohla prestať takto ovládať?
Klopanie na dvere ma prebudilo. Celú nedeľu som nevyšla z izby a nikomu neotvárala, takže som nemala v úmysle ani teraz. Obliekla som sa stále za toho otravného klopania a čakala, kým dotyčný odíde.
Mala som zopár minút, než sa šlo do školy, takže som si neodpustila jednu cigaretu. Potom som vyšla von a takmer dostala infarkt. „Izzy.“ Nate stál hneď za dverami.
Bola som ticho a šla dolu po schodoch a on ma nasledoval. „Viem, že nechceš s nikým hovoriť, ale... máme ťa všetci radi, nechceme, aby si trpela. Nie si sama. Más nás.“ vyhŕkol.
„Trpela som. Keď som videla tie ich pohľady.“ Ticho som poznamenala.
„Oni to tak nemysleli. Len sa trochu... zľakli.“
„Áno a preto Maiden odskočil a to som sa ho ani nedotkla.“ Ironicky som poznamenala a vyšla otvorenými dverami za skupinkou študentou.
„Izzy.“ Skuvíňal.
„Nie Nate. Dali ste mi jasne najavo, že sa ma bojíte. Nechaj ma prosím na pokoji. Radšej budem sama.“ Zrýchlila som krok.
„Keď vyhrám, aj tak ťa vezmem so sebou na výlet von z tejto zoo.“ Zakričal ešte. Môže, ale aký si je istý, že by som šla.
„A je tu finále. Poprosím aby slečna Perizskovová a Sparks pristúpili.“ Zvolal telocvikár.
„Dnes tu nemáme nič ako ste si všimli. Nebudú tu žiadne múry, ani pasce, ani nič. Iba otvorené priestranstvo. Nech vyhrá ten najlepší.“ Významne ich oboznámil Slezsky a zapískal.
Nate sa okamžite rozbehol za Anyou a tá ho hneď poslala k zemi dávkou elektriky. Krčil sa na zemi a triasol sa. Anya sa škodoradostne smiala. „To bude ľahké.“ Zvolala a pristúpila k nemu bližšie, lenže to bola chyba.
Nate jej podkopol nohy a ona stratila kontrolu nad svojou mocou. Vrhol sa na ňu a kolenami jej držal ruky. Tlačil na jej hrdlo na mieste, kde som mu povedala no ona ho zo seba stisla skopnúť. Opäť do Nathaniela vošli nejaké tie volty a on odletel takmer na druhú stranu telocvične.
„Vzdaj sa!“ kričala.
„To nikdy.“ Trasľavo povedal.
„Takže môžem pritvrdiť.“ Nate sa začal triasť ešte väčšmi. Bolo mi ho ľúto.
„Slečna Perizskovová.“ Kričal profesor.
„NIE!“ zakričal roztrasene Nate. Pravdepodobne nechcel, aby to skončilo. Pomaly sa škrabal ku Anyi, ktorá sa neodvážila použiť viac sily, aby ho nezabila. Pretáčali sa mu oči, ale šiel ďalej. Bol to až hrôzostrašný pohľad, ako to ním otriasalo.
Pomaly, ale isto sa približoval k Anyi, ktorá vystrašene stála a pozerala naňho. Nechápala, kde sa v ňom berie toľko sily. Nechápala, ako môže pod takýmto napätím pokračovať ďalej.
Začal ju ťahať za nohu a ona ho kopala. Tiekla mu už krv z nosa. Ďalej sa snažil. Už ju skoro mal, ale ona mu uštedrila presný zásah do hlavy a on sa okamžite zložil. Pár sekúnd bol mimo a profesor k nemu chcel dobehnúť, no ja som ho zastavila. Vedela som čo robím.
Anya bola úplne celá bez seba. Čo som to zrobila. Nadávala si v hlave. Dlho som nemala takto otvorenú myseľ, že som počula iného myšlienky bez dovolenia.
Zrazu som si všimla pohyb. Len nepatrný, ale mne to stačilo. Anya nič nevidela. Letela k zemi a Nate sa jej zahryzol do krku. Sal a sal. Nie. Takto dlho nie. Strachovala som sa. Anya sa najprv mykala, no potom si to začala užívať a vzdychať. Čakala som, že ju Nate pustí, ale nič. Už sa začínala brániť, no nate stále nič.
Trhalo so mnou, že sa rozbehnem, ako aj so Slezskym, ale stáli sme a čakali. Anya strácala vedomie a vtedy sme sa obaja rozbehli.
„Nate, pusti ju. To stačí.“ Ťahala som ho a dohovárala mu, no nič sa nedialo. Slezsky ho ťahal tiež, ale nedarilo sa mu to. Už sa dvíhal aj druhý profesor a volal nejakých chalanov nech prídu pomôcť. Totiž, odtrhovať upíra od jedla, je niečo ako vyrušovať pri jedení psa. Upír, by vás rovno zabil. Neovláda sa vtedy. Jediné čo ma v hlave je: JEDLO, JEDLO, JEDLO. Keď pijeme krv, cítime tie najlepšie pocity aké existujú. Sme omámený tou krásou a blaženosťou, ktorú nám to dodáva.
Piť z vrecúška, je niečo úplne iné. Je to síce krv, ale nie je to originál. Akoby ste namiesto drahého vína pili lacné čučo. Je to víno, ale nie to správne a dobré.
Ešte lepšie pocity, ako piť ľudskú krv, vyvoláva pitie upírskej krvi. Vtedy sa pijúci neovláda už vôbec. V ten moment je taký silný, že by dokonca zabil aj veľmi starého a mocného upíra, dokonca je taký zmätený, že by zabil aj najlepšieho kamaráta.
„Nate.“ Milo som sa prihovorila, no nevenoval mi pozornosť. Zamerala som sa naňho, na jeho hlavu. Musel sa otočiť ku mne. Potrebovala som, aby mi videl do očí. Stačila malá energia a vďaka telekinéze ku mne nedobrovoľne nastavil hlavu. Pozrel mi do očí, v ktorých boli ti jeho tmavé hnedé, ale boli viac krvilačné. Ústa mal celé od krvi, a nielen ústa. Aj líca a veľkou zaujímavosťou bolo to, ako sa mu dostala krv až na čelo.
Vrčal no ja som si to nevšímala. „Pusti ju.“ Z najjemnejším a bezvýrazným hlasom som povedala. Bunky v tele a nadmerná konzumácia krvi na polo-upíra mu to nedovolili, tak som sa sústredila ešte väčšmi. „Pusti ju!“ trochu drsnejšie a on ju okamžite pustil.
Kútikom oka som postrehla ako si všetci úľavou odfukujú a Slezsky nebadane prikývol. Zamával na telocvikára, aby ju odtiahli mimo Nathanielovho dosahu a postavil sa. Stál pri nás.
Stále som neodtrhovala pohľad od Nateových očí. „Upokoj sa. Si nasýtený, viac nechceš.“ Ďalej som rozprávala a on prikývol. Trvalo len minútu kým sa spamätal. Zatriasol hlavou a zaostril na mňa.
„Čo... čo sa stalo?“ zmätene sa opýtal. Pozrela som na Slezského. Ten len pokrčil ramenami.
Nate si prešiel dlaňou po ústach a zhrozil sa, keď zbadal, že má ruku celú krvavú. Začal si šúchať ruku a aj tvár.
„Choď sa umyť.“ Povedala som a postavila sa.
„Za toto ma bude Anya nenávidieť.“ Skonštatoval. Zrejme mu to došlo. Odkráčal do šatne, kde sú umývadla.
„Ešte, že vás máme.“ Zvolal Slezsky a usmial sa od ucha k uchu. Ako je možné, že ten profesor je raz taký odporný sviniar, že by som mu najradšej urvala hlavu, a inokedy je taký milý a zlatý, a dokonca aj zachraňuje životy. Teda môj zachránil, ale tiež až po tom, čo sa ma pokúsil znásilniť.
Venovala som mu ironický milý úsmev a šla do dievčenskej šatne. Boli sme vo veľkej telocvični, takže áno, boli tu aj dievčenské šatne a aj chlapčenské.
Ležala stále v bezvedomí, na lavičke a Trish jej držala nejaký kus látky na krku. Keď som ku nej podišla, nemohla som si nevšimnúť nepatrné trhnutie. Bojí sa.
Natiahla som ruku nad Anyin krk a rana okamžite zmizla. Trish sa na mňa usmiala, ale to už nepomohlo mojej zlej nálade.
Asi po polhodinovom čakaní sme už všetci sedeli v telocvični. Rozhodli sa ohlásiť výsledky. Dozvedela som sa, že okrem toho kto vyhral, vybrali aj niekoľko študentov, ktorí budú mať prilepšené známky, pretože správne používali schopnosti. Moje meno asi určite nezazneje. A načo by mi to aj bolo? Lepšia známka? Fakt úžasné. Nedám si to rovno zarámovať?
Slezsky začal vymenovávať postupne všetkých, ako vypadli, a každému niečo pochvalné povedal, alebo vytkol.
„Izabella Radbone.“ Povedal moje meno a ja som napla uši. „Za skvelé bojové výkony budeš mať prilepšený šport. Taktiež si preukázala duchaprítomnosť a výborne použila svoje schopnosti na zachránenie slečny Perizskovovej, keďže sa milý pán Sparks rozhodol, že jej prehryzie hrdlo a takmer ju zabije, budeš mať prilepšené aj v mojom predmete. Nie je ti čo vytknúť, maximálne tak to, že si sa tak ľahko vzdala pri boji so Sparksom.“ Ostala som ohromená. Len nejakým zázrakom mi sánka nespadla. (možno nejaký imaginárny držiak).
„A nakoniec vám poviem rovno víťaza, nebudem to naťahovať. Prekvapujúco pán Sparks.“ Povedal to fakt „veľmi“ nadšene.
Zaznel krátky potlesk a Nate sa milo usmial.
„Samozrejme som bol oboznámený s istou situáciou.“ Začal Slezsky a Nate na mňa smutne pozrel. Naznačil niečo ako: „Je to v háji.“
„Ale, vybavil som to. Priepustka bude namiesto dvoch dní trvať iba jeden deň. Takže budeš môcť odísť, ale iba na ten jeden deň.“ Slezsky sa usmial na Nathaniela.
Nate na mňa významne mrkol, keď sa ho Slezsky opýtal, koho chce vziať so sebou. „Izzy.“
„Zaujímavý výber.“ Zaškeril sa. „tak príjemný výlet vám želám... a vlastne sa ešte uvidíme.
„Pripravená?“
„Jasne, že hej. Konečne odídem. Nevrátim sa tu. Nikdy.“ Naposledy sa poobzerám po izbe.
Vyjdem na chodbu a spolu s Nateom zamierime do kuchyne. Nate predstiera, že si zohrieva jedlo a k tomu kvasí chipsy, zatiaľ čo ja si nenápadne vkladám do kabelky niekoľko fliaš a vrecúšok krvi. Jediné šťastie je, že som našla starú a dosť veľkú kabelku.
Nahádzala som tam nejaké to oblečenie, iné potrebné veci, ale bolo toho veľmi málo, aby sa mi zmestila všetka krv. 4 malé fľaše a dve vrecúška stačili na to, aby som ledva zapla tašku.
Nate vzal normálny ruksak, aj keď mi to príde nápadné, nechápem prečo som ho nevzala aj ja. Nate mi vravel, že na tom nie je nič nápadné, ale ja som ho nepočúvala.
Samozrejme som si nakoniec šla vziať batoh aj ja. Narvalo sa mi tam viac vecí a dokonca aj menšia kabelka.
Bola sobota poobede, takže dvere boli otvorené a vychovávateľka sa nás nič nepýtala. S priepustkami v ruke sme kráčali ku hlavnej bráne.
Vedela som to. Bolo to podozrivé. Keď sme došli ku hlavnej bráne, strážca sa nás okamžite pýtal, čo je v tom ruksaku. Nate na mňa ospravedlňujúco pozrel a ja som len pokrútila očami.
Mali sme šťastie, akoby sme sa hrali s istými hnedými vecami. Bol tam len jeden postarší strážca. Nate už chcel otvoriť svoj batoh, no ja som sa do toho pustila skôr, než mi niečo zmysluplné napadlo. „Ehm... prepáčte ja len... on... ja...teda...“ nenapadlo ma nič.
Strážca na mňa podozrievavo hľadel a ja som začala od znovu. Strážca mi pevne hľadel do očí a ja som to využila. „Všetko je v poriadku. Skontroloval si batohy a nič v nich nie je.“ Strážca okamžite prikývol.
Brána sa otvorila (doteraz som neprišla nato, ako to vlastne funguje), a my sme prešli von. Ostatní Strážci nám nevenovali veľkú pozornosť, keďže je víkend a vtedy opúšťa školu dosť veľa študentov.
„Kam teraz?“ opýtal sa Nate, keď som ho namiesto hlavnej cesty viedla krížom cez les.
„Detroit, a potom sa rozhodne.“ Oznámila som mu pri vyberaní vrecúška krvi. Pohľadom som zavadila o knihu. Strážci zabijaci.