Kapitola 15

Chcela som to zakončiť napínavo, tak som to usekla dosŤ skoro :D o 3 strany kratšia ako obyčajne (vo worde) :D

Kapitola 15
Konečne spolu

Abi
Sedela som v obrovskom Land rovery, ktorý bol celý čierny s tmavými sklami. Vedľa mňa bol vodič, neznámy Strážca. Za mnou sa rozprávali ďalší dvaja cudzi Strážci.
Šli sme do Detroitu. Prechádzali sme rôznými ulicami, prešli sme aj okolo strip baru: Nežná mačička. Zastavili sme pred vysokým mrakodrapom. Mohol mať tak 20 poschodí. Nič som necítila, ale to som ani nečakala. Žiadna sila.
„Tu je?“ opýtala som sa.
„Necítiš ju?“ podozrivo na mňa pozrel vodič.
„Ehm...nie.“ priznala som.
„Možno je veľmi vysoko. Ideme dnu.“ Pozrel sa na najvyššie poschodie a poslednú vetu venoval strážcom vzadu.
„Zavolať aj ostatných?“ opýtal sa ten, čo sedel za mnou. Jeho spolu sediaci ho volal Niko, zrejme sa tak volal. Druhého meno bolo Raphael a vodičové meno som nejako nezachytila.
„Nie, veď sú to len dvaja polo-upíry.“ Pokrútil neznámy Strážca očami.
„Ako myslíš, Dwayne.“ Konečne viem meno!
„Raphael, ty čakaj pri vchode.“ Dwayne začal štekať rozkazy, keď sme vstupovali do budovy.
Raphael prikývol a postavil sa nenápadne ku vchodu. Ešte som sa za ním otočila a všimla si ďalšie rovnaké auto, ktoré práve zastavovalo za tým našim.
Zistili sme, že je to vlastne hotel, takže bola dosť veľká šanca, že tu Iz naozaj je. Podišli sme teda na recepciu. Presnejšie, Dwayne mi dal príkaz, aby som šla len ja, akože som jej kamarátka a opýtala sa na ňu.
Tak som teda došla ku celkom starému pánovi v zelenom saku. Na pravej strane mal ceduľku s menom: J. Furnier.
„Dobrý.“ Neisto, ale milo som pozdravila. Našťastie sme neprišli v nevhodný čas, keďže sa Strážci rozhodli počkať do večera – nášho veľmi skorého rána.
„Dobrý večer.“ Pozdravil otrávene. Skvele. S týmto to fakt pôjde dobre. Veľmi ironický hlások v mojej hlave mi nedal pokoj. „Čo si želáte?“
„Ehm... má tu byť ubytovaná jedna moja kamarátka, lenže...“ začala som, lenže ma nenechal dohovoriť.
„Nemôžem dávať informácie o našich hosťoch.“
„Ja viem, ale... nemohli by ste urobiť jednu výnimku?“ hodila som po ňom tie najkrajšie psie oči, aké som dokázala urobiť.
„Nie.“ Odolne odvetil. „Obídem pravidla raz, a každý bude hneď chcieť, aby som im pomáhal a porušoval zásady.“
„Veď sa to nikto nedozvie.“
„To je jedno.“
„Prosím.“
„Ja prosím. Odídte.“ Pekne ma odbil.
So zvesenou hlavou som došla za Dwaynom, ktorý stál vonku.
„Tak?“ opýtal sa nedočkavo.
„Nechce mi to povedať.“
„Bože.“ Pokrútil očami, čo mi trošku poplietlo myšlienky. Boženkoval sa, pretože je ten chlap na recepcii debil, alebo, že si myslí, že som neschopná.
Dwayne nasupene vošiel dnu a šiel rovno za tym chlapom. Ani nie o 5 minút, už mával na mňa a Nika, aby sme šli dnu.
„Ako...?“ nechápala som, keď mi vysolil číslo izby.
„Trochu som sa pohral s jeho myšlienkami.“ Usmial sa, no ten úsmev nebol šťastný ani veselý. Bol dosť nechutný, drsný.
Vyviezli sme sa výťahom na 17 poschodie. Bola to izba 111. Dwayne nariadil, aby Niko čakal pri výťahu. Zároveň už strážil aj schodisko, ktoré bolo hneď vedľa.
109, 110,111. Zastavili sme pred izbou. Nič som necítila, ale keď sa ma opýtal na moje pocity Dwayne, rýchlo som prikyvovala. „Áno, je to tu veľmi silmé.“ Klamala som. Zase raz.
Dwayne zaklopal na dvere. Nikto sa neozýval, až po niekoľkých minútach sa ozval chlapčenský hlas. „Kto je?“ bol ostražitý a zvedavý.
„Odkaz z recepcie.“ Dwayne do mňa šťuchol, aby som niečo povedala, a táto somarina zo mňa ako prvá vyšla. Pokrútila som hlavou sama nad sebou.
Otvorili sa dvere, ale iba na štrbinku. Zbadala som chlapca, ktorého som často vídala s Izzy. Aj cez tú štrbinku do mňa vrazila silná energia, ktorej ku prechodu bránili len hrubé dvere.
Akonáhle zbadal mňa a Dwayna, chcel zavrieť dvere, lenže predsa len je Dwayne vycvičený strážca. Vybil dvere ľavou zadnou. Nate skončil na zemi a hneď sa stavial na nohy. Nestihol sa Dwaynovy ani uhnúť, ten ho len schmatol za plecia a prilincoval ho ku stene.
„Kde je to dievča?“ pýtal sa zrejme Nathaniela. Nate bol hodnú chvíľu ticho a len sa šibalsky usmieval.
„Kde je to dievča?“ opýtal sa znovu, a keď mu Nate neodpovedal, obrátil sa na mňa. Cítila som veľmi jasne jej silu. Nevedela som rozzonať každučkú moc, ktorú mala, ale tá energia, ktorú jej schopnosti prinášali, mi bila do hlavy. Nevedela som čo robiť.
Chcela som najsť Izzy a toto bol jediný spôsob, lenže takto ju bonznúť? To nie je moja šálka kávy. Mala som sa spoliehať na to, že ma nezabije, keď ju prezradím? Alebo som sa mala spoliehať na to, že ak ju prezradím, nechytia ju, pretože je oveľa silnejšia.
Moje vnútorné rozpory prerušila postava vychádzajúca presne z tej miestnostni, kde som ju cítila najviac.
Izzy stála pár metrov za mnou iba v uteráku a usmievala sa. Pokývla mi na pozdrav a ja som sa zaškerila. Milé od nej, čakala by som, že mi namiesto toho niečo urobí.
„Idete s nami.“ Oznámil Dwayne. Nate si odfrkol a Izzy podvihla obočie.
„Prepáčte, ale to zrejme nebude možné.“ Usmievala sa ďalej.
„A prečože to?“ zaklipkal Dwayne očami.
„Pretože sa na nás môžete zavolať celú armádu, ale mňa nechytíte.“ Ukazala nám zuby a otočila sa chrbtom. Zhodila zo seba uterák a pomaky si obliekala spodné prádlo. Vyvaľovala som oči. Bolo to dosť odvážne, hlúpe, nepochopiteľné a trochu...malicherné, zmyselné, ale aj tak som musela priznať, že mala štýl.
Dwayne sa usmial a nemohla som si nevšimnúť záblesk túžby v jeho očiach. Tak isto aj v Nathanielových. Kiež by som aj ja tak dokázala prilákať pozornosť toľkých chalanov.
„Ver si a dokážeš to.“ Ozval sa Izabellyn melodický hlas. Len chvíľku som premýšľala, čo tým myslí, než mi došlo, že mi číta myšlienky.
„Takže sa pekne poobliekaj a ideme.“ Dwayne sa ozval. Pravdepodobne mu došli sliny.
Izzy sa otočila späť k nám. Mala akurát oblečené spodné prádlo a tielko. „Omyl. Ty ideš. Ja, Nate a tuto Abi, ostávame.“
„Mysli si čo chceš, ale aj tak ťa dostanem späť do školy. Či sám alebo so ostatnými Strážcami.“ Namyslene sa vyvyšoval.
„S tým, ktorý stoji na chodbe a stráži výťah, alebo s tým čo stojí pred vchodom do budovy? Alebo s tými, ktorý sedia v tom, mimochodom peknom, aute?“ a on si myslel, že je nenápadný. Opäť môj ironický hlások v hlave.
Izzy sa zasmiala. Dwayne len nechápavo tekal očami po všetkých osobách v miestnosti. „Ideme.“ Dwayne schmatol Nathaniela za rameno a surovo ho strkal ku dverám. Nate sa mu bránil, ale Dwayne nie je strážca zopár mesiacov. Dwayne je mohutná, obrovská hora mäsa a svalov. Je celkom postarší a tipovala by som mu, že Strážcom je už niekoľko desaťročí.
„Ešte raz sa ho dotkneš, tak ti budú tvoji kamaráti posielať macikov do nemocnice.“ Vyhrážala sa Iz.
Ja som stále stála na mieste, zatiaľ čo Nathaniel zápasil s Dwaynom pri dverách. Izzy bola stále na rovnakom mieste a pozorovala ich. „Povedala som niečo.“ zasyčala. Jej tón hlasu  mi privodil zimomriavky po celom tele.
Dwayne jediným ťahom ruky Nathaniela uspal. Nate sa skácal k zemi a Izzy sebou trhla. Dwayne sa škodoradostne zasmial.
Videla som na Izzy ako sa premáhala, ale keď ma Dwayne odstrčil, ja som spadla, a skočil po nej, kašľala na nejaké ovládanie sa. Áno trénovala som na strážcu a už dosť dlho, ale jeho premôcť, ľahšie je nájsť trojhlavého draka.
Začali sa biť. Uštedril jej niekoľko rán keďže ona nedokončila školu. Ja som sa odsunula ku stene a snažila sa nevstupovať im do toho. Chytil Izzy pod krk a šmaril ňou o vedľajšiu stenu.
Polosedela, pololežala na zemi a pozerala naňho. Chrbtom ruky si prešla pod nosom. Na ruke jej ostala krvavá škvrna. Rozšírili sa jej zreničky. Tak teraz sa nahnevala už vážne.
Pomaly sa postavila a ja som ju v nemom úžase sledovala. Vyzerala ako nejaká bohyňa. Uprene sa pozerala Dwaynovi do očí a ani nemrkla. Nebolo to preto, pretože chcela použiť nátlak, ale skôr pre zastrašenie.
Zhlboka sa nadýchla a ja som si všimla, ako sa jej postupne vytrácajú zranenia. Sánka mi poklesla o pol metra nižšie.
Plál okolo nej oheň ako vždy, keď bola nahnevaná. Zaťala päste a ostrým pohľadom sa zamerala na lampu, ktorá stála na stolíku, vedľa strážcu.
Lampa vzlietla a Dwayne si ju všimol príliš neskoro. Udrela ho do hlavy. On sa zatackal, ale nakoniec udržal baland a šiel ku Izzy.  Už naťahoval ruku s pevne uzavretou päsťou, ale tá mu z ničoho nič zastala.
V Dwaynových očiach zaiskrilo nepochopenie. Nevedel čo sa to deje. Ako môže mať to dievča toľko schopností. Ako môže udržať jeho ruku od nej pol metra ďaleko.
Izzy malá úplne zakalené sivé oči. Vyzerala tak neprítomne, že by si pravdepodobne nevšimla ani keby vedľa nej  vybuchla atomovka.
Nepatrným a jednoduchým kývnutím hlavy dwayne odletel a vrazil do protiľahlej steny, pričom spadol obraz a sklo sa rozbilo.
Do miestnosti náhle vbehol Niko.ostražito sa obzeral okolo seba a skenoval okolie. Alebo skôr analyzoval. Chvíľku spočinul pohľadom na každej osobe, ale Izzy sa venoval najviac.
„Je mi to ľúto, ale musím ťa odviezť do školy.“ V jeho hlase nebola ani štipka ľútosti. A mne sa zdalo, že je zlatý, no je to sviniar ako Dwayne.
„Je mi to ľúto, ale skončíš ako tvoj kamarát.“ Tichým hlasom, ktorý však znel dosť silne, ho oboznámila Izzy.
Niko nestihol nič povedať a už letel vo vzduchu. Izzy mala obe ruky natiahnuté pred sebou a pilne sa sústreďovala. Chýbal už len kúsok, aby sa mi oči vypadli z jamôk a rozkotúľali sa po izbe.
Svojou mocou ho hodila o stenu ku Dwaynovi, ktorý zo seba dával dole sklo z rámu. Nick sa otriasol a už sa chcel postaviť na nohy. Došiel do polovice cesty ku Izzy, keď sa okolo neho objavil ohnivý kruh. Uväznila v ňom aj Dwayna.
Tí kričali, že to ukrutne páli, ale ona sa tvárila ako Boh pomsty a užívala si to. Vlasy jaj nebezpečne viali, akoby bol v miestnosti nejaký prievan, v očiach mala iskričky škodoradosti a spočívala nimi stále na ohni.
„Prebuď Natea.“ Kľudným hlasom ma požiadala.
Pribehla som ku chlapcovi a voalla naňho jeho meno. Nič. Bol v bezbedomí ďalej. Triasla som nim. Nič. Kričala som. Nič.
„Prefackaj ho!“ zahučala. Opatrne som ním ďalej triasla. „Sfackaj ho!“ kričala.
Slabo som mu jednu vlepila a Izzy ma okríkla. Tak som sa odhodlala a jednu som mu fajnú strelila. Nate sa trochu pomrvil tak som mu dala aj z druhej strany a hneď sa prebudil.
Pomasíroval si spánky a poprezeral sa. Zbadal ma ako sa nad ním skláňam a trhol sebou. Tíšila som ho.
„Tak fajn. A Teraz bežte. Nate choďte po schodisku do kuchyne tej reštaurácie. Tam je tadný východ.“ Hovorila Izzy stále sústredena na oheň.
„A čo ty?“ starostlivo sa opýtal.
„Vieš, že sa z toho dostanem. Chodťe už!“ okríkla nás a ja som stále stála na mieste, tak ma Nathaniel ťahal von z izby. Rozrazil dvere smerujúce ku schodisku a uháňal dole. Ja som ho nasledovala.
Zísť 17 poschodí nie je malina. Išli sme síce dolu schodmi, ale zadýchaní sme boli. Schodisko smerovalo ešte dole do celkom veľkej tmy, ale tam sme nešli. To bol suterén, ktorý nám bol k ničomu.
Boli tam troje dverí, my sme vošli do tých, ktoré boli vzadu. Dostali sme sa do nejakej miestnosti a zrazu sa ocitli v obrovskej kuchyni. Vládol tam hrozný chaos. Bodaj by nie, keď sme tam vošli vtedy, keď majú naväčší frmol.
Nate ma chytil za ruku a ja som sa zľakla. Pohľadom ma upokojil a ťahal za sebou pomedzi behajúcich kuchárov s hrncami a taniermi. Kričali na nás, ale my sme ich nevnínali a šli ďalej. Pár krát mi niekto udrel tackou alebo niečím iným do hlavy, až sme sa nakoniec vypratali von. Ocitli sme sa vo vedľajšej tmavej a úzkej uličke. Nie dosť úzkej, aby neprešlo auto, ale úzkej.
Jediná cesta z uličky viedla na hlavnú ulicu, kde parkovalo ďalšie auto so Strážcami. Totiž na druhej strane bol múr. A pri múre stál veľký kontajner. Nathaniel naňho vyskočil a ja za ním. Lenže to nestačilo, aby sme preskočili múr.
Nate mi dal stupáka a ja som s jeho pomocou vyliezla hore. Sedela som obkročno a tak mu podala ruku. Trvalo dosť dlho, kým nakoniec vyšiel aj on. Zoskočili sme a ozval sa hlasný výbuch a treštiace sklo.
Panebože, Izzy!