Kapitola 16

no takže po jednej kratšej je tu zase jedna z tých dlhších :D koniec je podľa mňa najlepší :D teším sa na komenty :))

Kapitola 16
Niekoľko noviniek

Izzy
Nate ťahal Abi za ruku a spolu vyšli von. Vedela som, že spolu si pomôžu a zachránia sa. Verila som, že sa zachránim aj ja, ale to nesmela som ku sebe pustiť strážcu. Ten by ma zložil ihneď k zemi a prebudila by som sa pravdepodobne až v škole.
Udržiavala oheň a premýšľala čo zrobiť, aby som ich nezabila. Rozhodla som sa ich rozdeliť a na jedného zaútočiť. Ale nestihla som zrobiť nič. Do miestnosti vošiel ďalší Strážca. Vyzeral podobne ako ten prvý. Hora svalstva. Ani som nezareagovala a on ma strhol k zemi.
Aj druhý Strážci boli voľný a všetci šli po mne. Ležala som na zemi a najnovší prírastok v miestnosti ma držal celou svojou váhou. Snažila som sa ho zo seba skopnúť, ale nefungovalo to. Pozrela som mu do očí a hneď to oľutovala. Mal ich také hypnotizujúce. Keby som nemala čítanie myšlienok ani by som nezistila, že na mňa používa schopnosť. Je to niečo ako uspávanie mysle.
Rýchlo som uhla pohľadom a ľutovala to, čo sa chystám urobiť. V duchu som si to odpočítala a Strážca odskočil. Postavila som sa a sledovala ako jeho spolubojovníci ťažko oddychujú, zazerajú na mňa a snažia sa nedávať na javo, ako veľmi ich pália popáleniny.
Mohla som telekinézou škrtiť, ale vtedy nikdy neviem dobre odhadnúť to miesto. Mohla som zabiť. Myseľ mi pracovala na plné obrátky.
Neostávalo mi nič iné iba sa zneviditeľniť, čo mi bralo najviac energie. Škoda, že pri tomto neplatí to čarovné motto: Čo zmizne z očí, zmizne z mysle.
Nepodarilo sa mi ani vybehnúť von, pretože do dverí sa postavil ten janväčší z nich. Tak som ho teda schytila za krk, ale on mi ľahko ruku odtlačil, a aj keď ma nevidel, dokázal ma odhodiť. Vrazila som do steny a lakťom aj vybila okno.
„Neutečieš.“ Zasyčal jeden z nich.
Bola som ticho. Cítila som sa ukrutne slabo. Jediné šťastie, že som sedela na zemi opretá o stenu. Už ku mne prichádzal iný Strážca a očami pozeral niekde vedľa mňa. Nevedel kde som presne, ale vedel kde asi približne.
Po štvornožky som sa dostala trochu ďalej a už nevládala premýšľať.
„Aha tam je.“ Skríkol zrejme najmladší z nich a ukázal na mňa. Videl ma. Nevydžala som. Nebola som taká silná.
„Nedotýkajte sa ma.“ Zahučala som, ale oni nepočúvali a šli ďalej ku mne. Ten čo stál predtým pri dverách ma schytil za ruku a nedával najavo, že ho to nejako páli. Vytiahol ma doprostred miestnosti a keď ma pustil, zazrela som mu na ruke obrovskú popáleninu.
„Prepáčte.“ Zašomrala som vopred. Nevládala som, a bola sopm rozhodnutá sa do školy nevrátiť. Tak som teda so zvyškami sily zapálila záclonu. Drevený stolík. Skriňu. Aj dvere horeli, jediné miesto kade sa dalo vyjsť von. Keď nepočítam okná.
„Čo to robíš?“ kričali.
Nepočúvala som ich a poslala ohnivú guľu rovno do televízora. Okamžite vybuchol a mňa tlaková vlna odhodila rovno do steny. Ledva som stihla pred sebou vytvoriť štít. Bola som hneď pri televízore, takže bez štítu by som zomrela.
Pískalo mi v ušiach. Nepočula som ani vrieskajúcich strážcov. Behala som ku dverám, lenže vtedy vybuchla ďalšoa vec. Doteraz vlastne neviem čo. To ma odhodilo a ja som preletela cez okno. Keby som sedela, alebo proste bola pri zemi, nedoletela by som takto ďaleko a vysoko.
Padala som z obrovskej výšky a nemala silu ani kričať. K čomu by to aj tak bolo dobre? Nedomyslela som to. Toto sa nemalo stať. Zabila som samu seba. Som proste šikovná. Viem čo chcete povedať. Veď som upír, dopadnem ako mačka na všetky štyri. Nič sa mi nestane. Ale toto je 17 poschodie. To by zrejme neprežil ani upír, nie to polo-upír.
Už som bola takmer pri zemi a mňa nič iné nenapadlo iba použiť zbytky svojej sily. Aj keď už ani tie zbytky nemám. Snažila som sa natiahnúť po nejakej parapete a zachytiť sa, ale ruka sa mi nechcela predĺžiť. Aj keby som štít vytvorila, nepomohlo by to. Skúšala som každú schopnosť, a jediná schopnosť, ktorá mi ako tak fungovala bola telekinéza. Pritihla som si ňou markízu, ktorá stála o kúsok ďalej. Bola to jediná možnosť.
Normálne som padala veľmi rýchlo, ale v tú chvíľu som mala všetko spomalené.  Narazila som na markízu takou rýchlosťou, že to dosť poriadne bolelo a preletela som cez ňu. Zavrela som oči, čakala čo príde a zrazu sa ocitla na zemi.
Otvorila som najprv jedno oko a potom druhé. Ako som toto, do pekla, mohla prežiť? Posadila som sa a bolelo ma celé telo. Rameno, na ktorom som ležala ma ukrutne bolelo. Zrejme som ho mala vykĺbene. Snažila som sa postaviť, ale členok mi nefungoval. Zrútila som sa späť na zem.
Skúmala som svoje telo a ani si neuvedomovala na čo to vlastne pozerám. Bola som z ocele. Celá premenená na oceľ. Asi som mala niečo s hlavou, keď som si to nevšimla.
Ležala som na zemi a videla ako sa ľudia na okolo prizeráju. A nebolo ich málo. Medzi ľuďmi sa objavili Stražci. Medzi nimi aj ten, ktorého som dokázala očarovať, aby nekontroloval Nathanielovy batoh.
Pomaly kráčali ku mne. Ľudia nereagovali, akoby... boli zamrznutý. Nie doslova z ľadu. Dá sa povedať, že skameneli. V diaľke som počula sirény. Zrejme polícia a hasiči. A skončila som. Trpko som si pomyslela. Nemala som šancu. Už som nebola z ocele a nemala som dosť síl na to, aby som opäť použila schopnosti. Chcelo sa mi strašne spať. Nemohla som sa ani postaviť.
Ležala som a podopierala sa druhou, funkčnou, rukou. Nedalo sa už nič robiť, keď zrazu som začula známky boja. Dvihla som pohľad na strážcov. Abi statočne bojovala s nejakým mladíkom a Nathaniel si podával toho starého. Ostával už iba jeden, ktorý sa ďalej hrnul ku mne.
Bol pekný s takmer čiernymi očami. Pomaly kráčal ku mne a ja som sa snažila odtisnúť od neho, ale nepomáhala to. Ocitol sa pri mne.
Chytil ma okolo pása a dvihol. Zdravou rukou som sa ho snažila udrieť, ale bolo to pre neho príliš jednoduché. Vliekol ma ku autu okolo bojujúcich. „Pusti ma.“ Kvílila som a už som videla hviezdičky pred očami.
„Chcem ti pomôcť.“ Šepkal.
„Hej, dostať ma do školy nie?“ ziapala som.
„Buď ticho.“ Okríkol ma a vhodil ma do auta. S niečím ma udrel do hlavy a mne sa zatmelo pred očami.

Moja hlava. Prebúdzala som sa s odpornou bolesťou hlavy, ako aj celého tela. K všetkému som sa cítila ukrutne slabo a v ústach som mala sucho. Nevládala som dvihnúť viečka, no na koniec sa mi to predsa len podarilo.
Čakala som, že uvidím sestričku to školskej pohotovosti, alebo moju prázdnu izbu na koľaji, ale miesto toho som sa ako spružinka vystrela. Nebol to veľmi dobrý nápad, pretože ma v hlave začalo neznesiteľne pichať a rameno, ktoré som mala vykĺbené som mi spôsobovalo hroznú agóniu, pretože som sa oprela o tú ruku. Skvelé Izzy. Si proste skvelá. Trpko som nad sebou krútila hlavou.
„Iz, konečne si sa prebrala.“ Zvolal niekto piskľavým hlasom a ja som v od tej bolesti nevedela zaostriť kto to bol.
„Daj jej krv!“ zavelil ďalší hlas. Okolo očí mi tancovali hviezdičky.
Takmer o sekundu som zacítila tú nádhernú sladkastú vôňu. Mala som chuť recitovať ódy, alebo spievať. Už len z tej arómy mi bolo hneď lepšie.
Vytrhla som dotyčnej vrecúško z ruky a ani nie za päť sekúnd ho vypila. Stále mi nebolo lepšie a tak mi niečie ruky strkali pod nos tentoraz fľašu s krvou. Aj s tou som bola hneď hotová.
Nepoznávala som vlastný hlas, keď som syčala: „Ďalšiu.“ Chvíľu sa nič nedialo, no nakoniec som v rukách držala zrejme posledne vrecúško krvi.
Spokojne som sa oblizla a pustila vrecúško na zem. Konečne som zaostrila. Sedeli sme v aute. Ten niekto s piskľavým hlasom, bola Abigail, ktorá sedela hneď vedľa mňa. Predo mnou vpredu, sedel Nate a šoféroval niekto neznámy. Obozretne som ho sledovala a ani si neuvedomila, že mám vytasené tesáky, kým sa Abi neozvala.
„Izzy? Upokoj sa. On je na našej strane. Pomohol nám.“
Zatriasla som hlavou a pomaly zuby stiahla.
„Ako sa cítiš?“ Spýtal sa starostlivo Nate a otočil sa ku mne.
S menším úšklebkom od bolesti som sa oprela. „Dobre.“ Zaklamala som.
„Bude treba napraviť to rameno.“ Nate bradou ukázal na  moje pravé rameno.
Neochotne som prikývla a Nathaniel sa pustil hneď do práce. „Jayden, musíš niekde zastaviť, aby sme jej nahodili späť to rameno.“
Jayden, zrejme ten strážca, ktorý šoféroval, sa na mňa na malý moment otočil a potom prikývol. O pár minút sme stáli na krajnici a Nate vystupoval spolu s Jaydenom.
„Nič v zlom Nate, ale myslíš si, že vieš čo robíš?“ opýtala sa Nathaniela Abi, keď  mu uvoľňovala miesto.
„Uvidíme.“ Zaškeril sa.
„Nate.“ Oslovila som ho a on hneď spozornel. „Neber to zle, ale...“ stíchla som, keď som zbadala jeho zranený pohľad.
„Dopovedz to aspoň!“ zahučal trochu nahnevane.
„Mám ťa rada a verím ti, ale už teraz to dosť bolí, radšej by som bola, keby to spravil niekto...“
„Skúsenejší.“ Doplnila Abi.
„Ako myslíš.“ Nate urazene vystúpil z auta.
Strážca mi kývol, aby som vystúpila tiež. Tak som sa nejako vykotila von. „Prepáč Nate, ale predsa len... Abi mala hodiny prvej pomoci a ehm...“ chvíľu som premýšľala ako sa volá strážca, ktorý na mňa pozrel so zdvihnutým obočím. „Jayden,“ došlo mi nakoniec, „je už strážca, on určite vie čo má robiť.“
„Ano a ja som neschopný somár.“ Odvrkol Nate a prekrížil si ruky.
Chcela som mu niečo na to povedať, ale Jayden ma ťahal za ruku. Podišli sme ku prednej časti auta. „Hlavne tou rukou nič nerob ja ťa hore vydvihnem.“
Prikývla som a čakala. Chytil ma okolo pásu a hneď už som sedela na kapote auta. Abi vyšla za mnou hore, zatiaľ čo Jayden stál dole.
Ani som nevnímala ako sa dohadujú a radšej som zavrela oči. Počula som ako si odrátavajú vzápätí nastala odporná bolesť. Zahryzla som si silno do pery, z ktorej mi vyšla krv. Opäť mi tancovali hviezdičky pred očami.
Keby ma Abi nepodopierala zrejme by som už ležala rozpľasnutá na zemi. Jayden mi pomohol zísť dole a tiež nasadnúť do auta. Ešte stále ma trochu bolel členok, ktorý som si predtým vyvrtla. Krv ho zrejme napravila, ale nie úplne.
„Dáte mi krv?“ opýtala som sa nikoho presne.
„Ďalšiu? Nevystačí ti ani do San Francisca.“ Jayden nado mnou krútil hlavou.
„San Francisca?“ nechápala som prečo ideme práve tam.
„Abi našla tú knihu.“ Ozval sa Nathaniel, ktorý práve zatváral dvere.
„A?“ tvárila som sa akože ma to nijako netrápi, ale trápilo dosť. Čo si asi myslela, keď to uvidela? Že som nejaký psychopat.
„Ja som im to všetko vysvetlil.“ Nate sa zavrtel na sedadle, zrejme sa cítil nesvoj, že všetko vybľabotal. Áno ja som mu to všetko prezradila. Všetko. V Detroite sme niekoľko dní hľadali niečo alebo niekoho, kto by nám prezradil, kde ich môžeme nájsť.
Na moje mlčanie prehovorila Abigail. „Ideme teda do San Francisca, pretože Jayden...jeho priateľka,“
„Bývalá.“ Prerušil Abi, Jayden.
„Áno, bývala priateľka to robila. Bola jednou z tých Strážcov.“ Pokračovala Abigail.
„Bola?“ udrela som asi na citlivé miesto, pretože sa na mňa Abi škaredo pozrela.
„Teraz je Rebelantka.“ Bezvýrazne mi oznámil Jayden.
„Aha... prepáč.“ Ospravedlnila som sa mu.
„Nič sa nedeje.“ Usmial sa.
Oprela som sa o dvere a nohy vystrela pod Jaydenové sedadlo, keďže Abi mala tie svoje skrčené a sedela si na nich. Pri opieraní som sykla bolesťou. Abigail na mňa starostlivo pozerala a ja som jej venovala úsmev typu: „neboj sa nič mi nie je.“
Položila som si ľavú dlaň na rameno a zavrela oči. Sústredila som sa na to teplo, ktoré mnou prechádzalo a dostávalo sa do dlane. Z dlane to vychádzalo do boľavej časti môjho tela.
Otvorila som oči a ruku zložila. Nič ma nebolelo. Usmiala som sa a dotkla sa členku. Taká bolesť kĺbov a kostí sa lieči ťažšie čiže niekedy ani nemusí. Akurát môžem bolesť zmierniť. Moja schopnosť pôsobí väčšinou na rezné rany, alebo napríklad popáleniny.
Abi ma celý čas pozorovala a keď si všimla môj pohľad usmiala sa na mňa. Vlastne som ani nevedela, prečo odišla zo školy. Pochybovala som, že preto, pretože som jej chýbala.
„Abi?“ oslovila som ju.
„Hm?“ Ďalej sa na mňa milo usmievala.
„Prečo si odišla zo školy?“ úsmev jej poklesol.
„To je na dlho.“ Slzy mala na krajíčku.
„Času je dosť.“ Sadla som si ako kultivovaný človek a čakala kedy začne. Abigail sa pozrela na Jaydena a Nathaniela. Pravdepodobne sa necítila dobre, keď to mala pred nimi hovoriť. Nate pomaly zaspával a Jayden bol sústredený na cestu, samozrejme to neznamená ešte, že je hluchý. Ale predsa len je strážca, nebude nič komentovať a nikto iný sa to ani nedozvie.
„Za všetko môže Aaron.“ Smutne povedala a pozrela sa do zeme.
„Nie! To je taký (píp) a (píp).“ Snažila som sa to povedať čo najtichšie, aj keď som mala chuť vrieskať.
„Č...čo?“ nechápala.
„Čo ti povedal?!“ zahučala som.
„Nič. Nemusel hovoriť nič.“ Stručne odpovedala.
„Kurník Abi! Povedz mi čo sa presne stalo!“ zavrčala som dosť výhražne na čo som si všimla Jaydenov pohľad.
„On... proste sme sa...my sme spolu...“
„Mali ste sex.“ Pokrútila som očami.
„No... vlastne predtým ma ignoroval. Akoby som ani neexistovala. Niekoľko týždňov sme sa len zdravili neboli takmer žiadne bozky. Tak sa niečo stalo vyspali sme sa spolu a on zmizol. V skratke... našla som ho v posteli s nejakými dvomi dievčatami, vysmial sa mi, že som nudná a poslal ma kade ľahšie.“ Vravela so sklonenou hlavou.
Vrelo to vo mne. V hlave som sa upokojovala. „On... je to moja chyba...Nič také by sa nestalo keby...“
„Čo? Prečo je to tvoja chyba?“ študovala ma pohľadom.
„Pretože som ho videla ako sa bozkáva s nejakou čajou.“
„A...nemohla si mi to povedať?“ nahnevane sa ma opýtala. To som nemala vravieť. Kritizovala som sa v mysli.
„Ja... urobila som s ním dohodu. Mal ti to hneď povedať, aby ste to nejako vyriešili. Nečakala som, že sa zachová ako totálny debil.“ Obraňovala som sa.
„Videla si ho a nič si mi nepovedala. Urobila som zo seba totálneho hlupáka!“ hustila do mňa ďalej.
„Prepáč. Vážne som sa s ním dohodla. Sám povedal, že chce to urobiť on. Myslela som, že som mu prehovorila do duše.“ Zaškerila som sa na ňu a zaklipkala očami.
Nepomohlo to. Nosné dierky sa jej zväčšili, tak ako vždy keď bola nahnevaná. „Veď som sa s ním vyspala a...to bola najväčšia chyba v mojom živote. Urobila som zo seba idiota a to len kvôli tebe.“
Tak mne začala dávať na vinu to, že ona je ako zakliata panna vo veži, ktorá čaká na vyslobodenie krásnym princom?
„Nefandí si tak, idiotom si zrejme bola stále.“ Fakt ma nahnevala a tak som jej to oplatila, aj keď dosť... necitlivo.
„Že to hovorí ta pravá.“ Zasyčala.
„Prosím ťa, ale máš 18 rokov a...“ do mysli mi udrela jej silná myšlienka: len to povedz!
„Poviem to moja drahá. Máš 18 rokov a ty mi tu plačeš, že si sa vyspala s chalanom, s ktorým si chodila možno aj rok?“  Dobre, presnejšie to bolo tak, že kým som bola ja pred dvoma rokmi uväznená Rebelantmi, tak ona tých pár týždňov chodila s Aaronom. Po tom, čo sa všetko udialo na škole sa rozišli a takmer rok spolu nechodili. Dali sa dokopy, keď som sa vrátila z mojej túry okolo sveta, kedy som hľadala niečo, ako oživiť Darrena. Pár mesiacov spolu chodili a stále nič neprichádzalo. Vraj sa len olizovali a najďalej došli k tomu... to vám opisovať snáď nemusím. Jednoducho bola stále panna.
„Prepáč, ja nie som nejaká ľahká deva, ako tuto niekto,“ ukázala na mňa bradou,  „a nemala som v úmysle prísť o panenstvo v 15 ako ty!“ toto nemala vyťahovať. Nemala vyťahovať to, ako ma znásilnili.
„Mám ťa síce rada, ale momentálne by som bola schopná ťa z tohto auta vyhodiť a maximálne ti namiesto zakývania, ukázať môj krásny prostredník.“ Zasyčala som.
„Nech sa páči!“ pomaly sme kričali. Nate na nás pozeral ako pri tenisovom zápase. Otáčal hlavu striedavo na mňa a Abigail. Jayden sa nás snažil upokojiť, ale nevnímali sme ich. „Čo sa ešte dozviem? Že to dievča, ktoré sa s ním bozkávalo, si bola ty? Viem, že by si toho bola schopná. Bola by si schopná sa s ním aj vyspať. Veď to je tvoja obľúbená činnosť, spanie s neznámymi alebo niečími chlapcami!“ schladila ma totálne.
„Si zo mňa snáď robíš srandu?! Keby si nebola zatrpknutá hlúpa hus, zrejme by si si ten sex užívala rovnako. A ak ti to tak chýba ja sa môžem otočiť a s Aaronom sa naozaj vyspať. Veď ako vravíš nemám s tým problém. O panenstvo som veľmi rada prišla v 15 však? Ja som si to užívala, keď ma ten starý úchyl znásilňoval. Nemohla som sa nabažiť jeho bozkov, ako si uhádla? A určite, keď ma od rozkoše bodol a Ethan ma premenil na upírku, to proste bol neopísateľný a najkrajší zážitok!“ zvrieskla som, Jayden sa na mňa na malý moment otočil a prestal sledovať cestu. Nate ma pozoroval s mierne otvorenými ústami. Abigail bola ticho.
„Zastav!“ Potrebovala som sa v pokoji prejsť a byť na čerstvom vzduchu. Oheň sa okolo mňa otravne vznášal a ja som to nemohla vydržať. Jayden radšej ani neprotestoval a zastavil pri najbližšom motely.
Rozhodli sme sa pospať so trochu a hlavne Jayden. Slnko sa blížilo ku tomu najvyššiemu bodu a my sme sa ubytovali v jednej izbe. Bola tam jedná manželská posteľ, jeden gauč a jedná normálna posteľ.
Jayden sa ako správny gentleman ponúkol, že bude spať na gauči, ale ja som ho pekne uzemnila. Bola som z nich asi najmenej unavená. Sedela som na gauči a čítala knihu, kým som čakala, kedy sa uvoľní kúpeľňa.
 Postavila som sa vo chvíli, keď Abi vychádzala von a nevenovala mi ani jeden pohľad. To skôr ja som mala byť tá urazená a nie ona.
Ja jediná som tu mala svoje oblečenie, keďže môj ruksak vzal Nate z hotelovej izby v Detroite. Vzal ho najmä kvôli krvi. Vytiahla som si  čisté tričko, ktoré som sa rozhodla používať ako pyžamo.
V sprche som strávila asi aj viac ako pol hodinu, keďže som si tú teplú vodu tak užívala. Všimla som si drobné jazvičky na niektorých častiach môjho tela. Zrejme neúplné zahojenia od výbuchu.
Vyšla som zo sprchového kúta a rukou prešla po zrkadle, aby som sa v ňom videla. Čierne tiene som mala rozmazané, nič čo sa nedalo zachrániť. Vlasy mi pomaly, ale isto odrastali, takže pri korienkoch už začali nadobúdať hnedú farbu. Nedalo sa prehliadnuť ani modrinu na ramene, či tvári.
Obliekla som si to tričko a spodnú bielizeň. Zvyšok mi nebolo treba. Na to, že som spala dosť dlho v aute som bola dosť unavená, ale nechcela som spať. Tričko, ktoré som mala predtým na sebe, som rovno hodila do koša.
Keď som vyšla z kúpeľne, Jayden ešte stále nespal, zatiaľ čo ostatní si už spokojné odfukovali. Zbadal ma a usmial sa na mňa. Nemohla som si nevšimnúť ako si ma premeriava a ja som sa cítila trochu trápne. Stála som tam predsa len v tričku a čiernych gaťkách, nie príliš veľkých.
Usmejem sa naňho a rýchlo si sadnem na gauč. Jayden sa predsa len otočil na bok a konečne zavrel oči. Ja som si položila batoh na kolená a začala sa v ňom prehrabovať. Skúmala som, čo všetko v ňom je.
Nakoniec s cigaretami v ruke som vyšla, čo najtichšie von a zafajčila si. Po skvelej horúcej sprche ma chladný vzduch trochu dosť prefúkol. Dofajčila som a vošla späť. Jayden si potichučky chrapkal.
Bola mi zima a na gauči som mala len tenučkú deku. Poobzerala som sa po miestnosti. Vedľa Strážcu ležala Abigail, ktorá predtým než zaspala, si zjavne dala záležať na tom, aby od neho bola čo najďalej. Chalani spolu totiž nechceli spať a razantne to odmietali. Nate obzvlášť.
Dohodli sa tak, keďže na Abi bolo jasne vidno, že aj keď je Nate celkom pekný, bála sa ho. Predsa len bol v koľaji pre sluhov.  
Kývla som plecom a podišla k Nathanielovi, ktorý ležal nalepený chrbtom na stene a tvár mal otočenú rovno ku manželskej posteli.
Nahla som sa a zamávala mu pred očami. Nereagoval. Podvihla som teda prikrývku, ktorou bol do pol pása zakrytý a čo najjemnejšie vošla k nemu. Ach tu je teplo. Od blaženosti by som sa aj roztopila. Potiahla som prikrývku vyššie a otočila sa k nemu chrbtom. Naše telá do seba zapadali takmer ako puzzle. Takmer, pretože s Darrenom sme boli ako vyrobený spolu, len nás rozdelili. Dve časti zapadajúce lepšie do seba ako ja a Darren, by ste nenašli.
Na ramene som zacítila jeho teplý dych a vzápätí na to, aj jeho ruku okolo môjho pásu. Prisunul si ma bližšie k sebe a ja som pootočila trochu hlavu. Kútikom oka som zazrela úsmev, ktorý hral na jeho perách.
Nehovorili sme nič, len tak ticho vedľa sebe, presnejšie ako jeden, ležali a nakoniec aj zaspali.