Kapitola 18

a jedna rýchlovka :D 18 kapitola :D poviem vám, že teraz mi to tak ide, že budú kapitoly veľmi rýchlo :))

Kapitola 18
Nový domov

„Ako nás našli?“ opýtal sa Nate, keď sme vyšli pred dom. Stáli tu tri čierne rovnaké autá. Našťastie všetky prázdne. Jedno bolo naše.
„Tuším niečo, ale dúfam, že ty, Jayden, si to nevedel!“ spražila som ho pohľadom.
„NIE!“ rýchlo sa bránil.
„Tak potom potrebujeme nové auto.“ Pozrela som na mojich spoločníkov.
„Chceš povedať, že v aute je stopovacie zariadenie?“ Abi na mňa civela, akoby to bolo niečo nenormálne.
Nemo prikývnem a vymýšľam plán. „Nastúpte do auta, dôjdeme ním aspoň na letisko. Tam sa rozdelíme. Budú sa pýtať po štyroch osobách takže...“ začala som.
„Dobre, chápeme.“ Nate nastúpil do auta a my za ním.

„Takže tu sú dva lístky pre vás.“ Jay mi podal palubný lístok pre mňa a Nathaniela.
„Kedy letíte vy?“ Ustarane som sa ho opýtala.
„O hodinu. Neboj sa, nič sa nestane. Vám to letí o pár minút, takže už choďte radšej.“ Obaja sme prikývli a ja som ešte zakývala Abi, ktorá sa na mňa zazubila.

Sedela som v lietadle hlavou opretá o Nateove rameno.
„Mňa tak pekne nepoláskaš, ako toho Strážcu?“ z ničoho nič sa so smiechom opýtal Nate a ja som sebou trhla.
„Aj teba to tak vzrušilo?“ vyprskla som smiechom.
„Hneď som bol ako kameň.“ Vložil si obe ruky za hlavu.
„Tak s tým treba niečo robiť. Počul si rady, ktoré som dala jemu.“ Nevinne som sa usmiala.
„Ďakujem za pomoc, hneď jak vystúpime tak ideme do striptíz baru.“ Zatváril sa ešte nevinnejšie.

„Konečne ste tu.“ Zvolala som, keď som uvidela Jaydena a Abi vychádzajúcich z budovy letiska. Sedela som na kapote požičaného auta kľúčiky si točila na prste.
„To sme ti až tak chýbali?“ Privítal ma Jay.
„Mne nie, to Nate sa už nemohol dočkať, kedy uvidí tie tvoje mužné ruky a vypracované telo.“ Zoskočila som z kapoty a nechápavo pozrela na Jaydena stojaceho pred dverami vodiča.
„Čo je?“ Prekrížila som si ruky na prsiach.
„Daj mi kľúče.“ Natiahol ruku.
„Smola, auto som požičala ja, takže šoférujem tiež ja.“ Odtisnem ho od dverí, aby som ich mohla otvoriť.
„Tak potom nikam nejdem.“ Jay sa ležérne oprel o vedľa parkujúce auto a prekrížil si ruky.
„Mne je to jedno.“ Zavrela som dvere a naštartovala auto.
„Ako vieš kam máš ísť?“ zaškeril sa na mňa.
„A ty to snáď vieš?“ zamračila som sa.
„Tak snáď tam trafím lepšie jak ty.“ Otvoril mi dvere. Namrzene som vyšla a vyhnala Nathaniela, aby si sadol dozadu.

„Sme tu.“ Jayden zastavil na ulici, nad ktorou sa pýšil Brooklynský most.
„Ako vieš, že to je tu?“ vystúpila som z auta a premerala si ho pohľadom.
„Pretože toto sa mi snáď páči ešte viac ako socha slobody.“ Pohľadom prejde po obrovskej stavbe pred nami.
„Tak a kam teraz?“ veľmi logicky sa opýtala Abi.
„To už neviem. Rozdeľme sa, možno niečo nájdeme.“  Slnko ešte len vychádzalo, ale veľa času sme nemali.
Ja som sa rozbehla do uličky hneď vedľa, kým ostatní sa rozutekali inde. Skúmala som každý kamienok a každý škrabanec, no nenašla som nič. Slnko sa pýšilo na oblohe a pomaly mi začínalo vyschýnať v krku.
Pribehla som k autu a prehrabovala sa v mojej taške. Nemala som už žiadnu krv. Dočerta!
O pár minút pribehol Jay a za ním Nate. Abi sa dlho neukazovala a tak sme sa ju s obavami vydali hľadať. Abi, kde si. Zúfalo som sa obzerala až som do niekoho vrazila. Nate s Jaydenom ku mne okamžite ochranársky pribehli a postavili sa vedľa mňa.
Pozrela som sa na muža, do ktorého som vrazila. Jednoznačne bol upír. Ale ako je možné, že som nepočula jeho kroky a ani si ho nevšimla?
Pohľadom som si ho premerala, keď som zbadala, že za jeho chrbtom stojí ešte niekto. Nahla som sa a pozerala na kývajúcu Abi. Ospravedlňujúco krčila ramenami a ukazovala na upíra. „Čo chcete?“ zahučal strašidelne, až sa mi zježili všetky chlpy na tele.
Nadýchla som sa a dúfala, že moje pocity ma neklamú. „Pridať sa k vám.“ Vydýchla som a čo najviac hrdinsky a nebojácne mu pozrela do očí.
„K nám?“ veľmi dobre hral nechápavosť.
„Viem, čo ste...teda... no, chápete.“ Nezrozumiteľne som bľabotala. Je možne, že z neho ide až taký strach?
„Chce povedať, že vieme, že ste iný druh Strážcu a chceme sa k vám pridať.“ Opravil ma Nate.
„Aký iný druh?“ upírovi prebleskli šibalské iskričky cez oči.
„Proste ste vrahovia.“ Stručne mu povedal Nate.
„Chlapče, pozor na jazyk, nie sme len taký hocijaký vrahovia.“ Zasyčal.
„Ha, prezradil si sa.“ Nate s ním komunikoval ako s dávnym priateľom.
Upír pokrútil hlavou a na okamih sa mi zdalo, že sa mu správanie Nathaniela páči. „Poďte za mnou.“
Nasledovali sme ho do nejakej malej zastaranej budovy. Vošiel do nejakej spráchnivenej miestnosti, kde sa nachádzali nejaké dvere. Otvoril ich a viedol nás do tmy dolu schodmi. Ani sa neobťažoval zapáliť svetlo. Načo aj, keď sme boli všetci upíri, a perfektne sme videli aj v tme.
Pred ďalšími dverami sme zastali a on si niečo mumlal. Potom nám pokynul, aby sme šli ďalej. Otvoril dvere a nechal nás prejsť. Bola tam úzka chodbička a na jej konci stál Strážca, rovnako hrôzostrašný ako ten, ktorý nás viedol. Hlavou si kývli na pozdrav a Stražca pri dverách nás začal prepaľovať pohľadom.
Vošli sme cez ďalšie dvere, kde sa nachádzalo točené schodište nadol. Keď sme konečne došli na jeho koniec, vstúpili sme do obrovskej presvetlenej miestnosti s vysokým stropom. Bolo to ako nejaká obrovská chodba, z ktorej viedlo niekoľko dvojkrídlových dverí.
Viedol nás do posledných, ktoré boli oproti vchodu do miestnosti od točitého schodiska. Zaklopal na dvere, kým sa neozvalo hlasné: „ďalej.“
Vošli sme do celkom veľkej miestnosti, ktorá bola jasne v kontraste s tou presvetlenou halou. Všade boli starožitné skrine, regály, a poličky s knihami. Na stenách boli nejaké plány, rozpísanie nejakých hodín v rôznych miestnostiach a tak ďalej.
Uprostred bol tmavohnedý veľký stôl, za ktorým sedel zjazvený postarší upír. Odložil svoju prácu nabok, a zameral sa na nás pohľadom. „Sadnite si.“ Pokynul na dve kožené stoličky oproti nemu. Abi si sadla. Ja som premýšľala len chvíľu, keďže z toho chlapa šiel ukrutný strach.
„Cyrus.“ Sediaci a pravdepodobne veľmi vážený upír kývol na Strážcu, ktorý nás sem priviedol.
Cyrus mávol rukou a vedľa mňa sa objavilo ďalšie kreslo, ako aj vedľa Abi. Nate s Jaydenom si sadli tiež a spoločne sme vyčkávali na to, čo príde.
„Takže vy sa k nám chcete pridať.“ Upír to skôr skonštatoval ako sa opýtal.
Nemo sme prikývli a on tak pokračoval. „Deti nepriberáme.“ Drsne nás odbil.
„Nie sme deti. Už ani jeden z nás.“ zasyčala som.
„Traja z vás sú polo-upíri, čiže deti ste.“ Poznamenal a ukázal na mňa, Abi a Nathaniela.
„To, že sme polo-upíri, ešte neznamená, že sme deti. Všetci sme si prežili také veci, o akých sa vám ani nesnívalo. Stavím sa, že za svoj krátky život mám na konte viac úmrtí ako niektorí upír z vašich radov.“ Strach z neho pomaly zo mňa opadal a dovolila som si tak, rozhorčene sa postaviť.
„Áno? A čo také si mohli...“ zmĺkol na chvíľu, „16 ročné deti zažiť?“
16 ročne? Zaujímavé, ako ma jeden hlupák dokáže dvomi vetami takto nahnevať. Zovrela som päste a snažila sa udržať oheň okolo mňa v pokoji.
„Pozrime sa aká je nervózna.“ Usmieval sa na mňa, čo ma nahnevalo ešte viac. „Tak čo? Zbadala si Rebelanta a s krikom si ušla? Alebo si ich ochromila dievčenských vreskotom?“ pokrivene sa na mňa škeril. Normálne som sa čudovala, že bol taký pokojný.
Nevydržala som to a jediným ťahom preskočila stôl. Prišpendlila som ho o stenu. Cyrus takmer okamžite už stál za mnou, no ten drzý hulvát ho zastavil skôr, než mi Cyrus stačil niečo urobiť.
Držala som ho pod krkom a čudovala sa, prečo sa nebráni, keďže bol o dobrých dvadsať centimetrov odo mňa vyšší a svaly mal asi také ako jeho spoločník.
„Vy neviete nič o mne, takže ma nepodceňujte. Jediným slovom vás viem poslať do bezvedomia a ľahko aj zabiť.“ Zavrčala som, na čo sa opäť usmial.
„Más guráž, maličká.“ Chytil ma za ruku a spacifikoval. Vykrútil mi ruku za chrbát a tvárou ma prilepil o stenu. „Budeš sa tu náramne hodiť.“ Milo povedal a ja som nechápala. Pustil ma a ja som sa mu otočila tvárou.
„Teraz ak dovolíš, predtým než vás odvedieme do izieb, podaj mi ruku.“ Natiahol svoju mohutnú končatinu predo mňa a ja som opatrne vložila do jeho dlane tú moju. Zmätene som pozrela na Abi, ktorá sa usmiala.
„Skúma tvoje schopnosti.“ Oznámila mi a Strážca sa na ňu skúmavo pozrel. Cítila som len menšiu nevoľnosť, akoby som nebola sama sebou.
Upír otvoril oči a obozretne si ma premeral. Pustil mi ruku a prižmúril na mňa oči. „Môžem vidieť, čo všetko dokážeš?“ slušne sa ma opýtal.
„Nie žeby som vám to nechcela ukázať,“ ale nechcem , „ale potrebujem krv a odpočinúť si. Už som sa dnes svojou mocou až veľmi vyčerpala.“ Zaklamala som. Krv som síce potrebovala, pretože z toho Slnka som mala sucho v ústach, ale unavená a vyčerpaná som ani nebola.
„Tak fajn.“ Pokrčil plecami. „Prevediem vás touto budovou ja osobne, spolu s tuto mojou pravou rukou,“ ukázal na statného Strážcu, „Cyrusom. Ja som Maddox. Môžete mi tykať.“ Z hrôzostrašného upíra sa stal celkom milý.
Vyšiel ako prvý z dverí a otočil sa na nás. „Tamto,“ ukázal na miesto, kde boli točité schody, z ktorých sme sem prišli, „je východ. Stráži tam jeden Strážca a ďalej je ochranné zaklínadlo.“
Po bokoch haly bolo 6 ďalších dverí. Tri na jednej strane a tri na druhej. „Tie prvé dve pri východe, obe vedú do telocviční. Cez stredné dvere napravo sa dostaneš do jedálne, a cez tie dvere oproti zase do administratívnej časti. Alebo spoločenskej, alebo si to nazvite ako chcete.“ Oboznamoval nás ďalej. „Stadeto,“ postaví sa k dverám od jeho kancelárie hneď napravo, „prejdete do izieb a dvere oproti vedú do skladu. Je tam všetko. Zbrane, technika, rôzne pomôcky.“
Cyrus nám otvoril dvere a my sme vošli do širokej chodby, ktorá už bola trochu ponurejšia. Bola tam tmavohnedá drevená podlaha a na stenách viseli lampy. Na konci sme zabočili doprava kde bolo nie koľko dverí.
„Muži a ženy nemajú oddelené izby. Do izieb sú rozdelení podľa zručností. Predsa nechceme, aby nejaký vypracovaný tvrďas napadol drobné nešikovné žieňa.“ Pozrel sa pri tom na Abigail, ktorá mu venovala ironicky úsmev.
„Zatiaľ vás dám tam, kde je voľné miesto. Oddýchnite si, pretože zajtra je tréning.“ Nakoniec nás všetkých šupol do veľkej miestnosti, kde bolo okolo 12 postelí.
Osem z nich už bolo obývaných. Spokojne na nich spali muži aj ženy. Zvalila som sa na prvú voľnú posteľ po ruke. Izba bola dlhá a 6 postelí bolo poukladaných vedľa seba. Medzi nimi boli len nočné stolíky.
Zvyšné štyri postele boli nalepené na protiľahlej stene, kde boli aj vstupné dvere. Dve z nich boli voľné a na tamtých dvoj ležali hlavou k sebe dvaja muži Jay sa zvalil na posteľ hneď pri dverách, Abi na tú ďalej, takže sa dotýkali nohami.
Nate a ja sme si zase ľahli na postele, pri ktorých boli nočné stolíky. Konce postele smerovali ku posteliam, kde spala Abi a spol.. celý rad postelí bol od steny posunutý, keďže by potom dotyčný na poslednej posteli, spal nohami ku dverám, a tiež preto, lebo tam boli skrine. Vysoké a posuvné.
Zajtra musíme ísť nakúpiť nejaké oblečenie. Pomyslela som si, keď som zbadala plnosť poličiek.
Na konci izby oproti skriniam, boli ďalšie skrine, pre zvyšok obyvateľov. Vlastne na každej strane bol jeden veľký a dlhý šatník s posuvnými dverami. Vedľa neho na konci boli dvoje dverí. Odhadovala som, že vedú do kúpeľne.

„Iz?“ Budil ma Abin dievčenský hlások.
„Hm?“ zabručala som.
„Vstávaj. Sú raňajky a hneď tréning.“ U ľudí nie je veľmi logické po jedle športovať, ale tak upírom to nič nerobí.
„Chcem ešte spať.“ Pretiahla som si deku viac cez hlavu. Ale zrazu deka zmizla. Nado mnou sa len uškŕňala Abi.
„Už som hore, kurník.“ Zakliala som a mrzuto vstala.
„Tak poď. A ináč veci na tréningy nám dali do skrine. Presne naše čísla.“ Oboznámila ma.
„To je dobre, ale nebolo by od veci mať aj normálne oblečenie a iné hygienické pomôcky.“
„No to je tiež pravda. Mohli by sme sa Maddoxa spýtať, ako to tu vlastne funguje s výstupom na povrch.“ Zamyslela sa a ja som len bezmyšlienkovito prikývla.
„Kam vedú tie dvere?“ Opýtala som sa a pozrela na ňu.
„Jedny do kúpeľne a druhé na záchody.“ Odpovedala mi. Myslela som si.
Prešla som cez uličku medzi prázdnymi posteľami. Asi som bola jediná taký spachtoš, pretože izba bola prázdna.
Vošla som do kúpeľni. Bolo tam 6 sprchových kútov, rovnaký počet umývadiel, nad ktorými boli zrkadla. V jednej sprche sa niekto sprchoval a pri umývadle sa nejaký vysoký strážca holil. Iba sa na mňa pozrel, no viac ako dvoj sekundový pohľad mi nevenoval pozornosť.
Sprchovala som sa naposledy v tom motely, Rozhodla som sa, že sa vysprchujem až po tréningu a nechám si zvyšný čas na raňajky.
Akurát som si v umývadle opláchla tvár a prstom trochu vyčistila zuby. Nemaľovala som sa už veľmi dlho. Pár dní. A taktiež som si tiene nedala dole, takže som ich mala rozmazané.
Z ruksaku, ktorý som stále mala so sebou a v ňom len pár vecí na prezlečenie a niekoľko vecí, ktoré som vzala zo školy, som vytiahla svoju kozmetiku a rýchlo si upravila make-up. Okolo očí som mala opäť čierne a voňavkou som zakryla zatiaľ neciteľný pach.
Spolu s Abigail sme vyšli na hlavnú chodbu. Hneď sme odbočili doprava a vošli do tých stredných dverí. Vstúpili sme do nie veľkej jedálne. Bolo to vlastne niečo také, že kto čo chce, to si navarí. Bola tam normálna kuchyňa s tromi šporákmi, dvomi chladničkami a dlhou linkou.
Pri linke z opačnej strany boli barové stoličky a ďalej boli tri dlhé stoly. Jedáleň bola poloprázdna. Nejaký Strážca si niečo varil, ďalší niečo krájal, ale väčšina už sedela a jedla. Asi iba dvaja upíri mali naliatu krv v pohári.
Prehľadala som chladničku a hľadala krv. Keď som nič nenašla, pozrela som sa aj do tej druhej. „Abi, kde je krv?“ opýtala som sa Abigail, ktorá si mastila rožok.
„Neviem. Skús v tej mini chladničke zabodovanej v linke.“ Ukázala nohou na striebornú skrinku pod pracovnou doskou. Vďačne som si z nej vybrala dve vrecúška s krvou a postupne liala do pohára. Opretá o linku som čakala kým si Abigail dorobí jedlo. Spoločne sme si prisadli ku Nathanielovi a Jaydenovy, ktorý nás poslušne čakali za stolom.

Oblečená v tmavomodrých teplákových kraťasach a čiernom tielku, ktoré bolo pekne obtiahnuté a nemalo takmer žiaden výstrih. Šortky s tielkom ladili dvomi čiernymi prúžkami na bokoch.
Abigail malá čierne upnuté tepláky po lýtka a modré tielko, podobné môjmu. Tepláky mali rovnaké prúžky ako moje kraťasy, lenže jej pásiky boli modré.
Vošli sme do prvých dverí napravo. Ocitli sme sa v nejakej šatni. Boli tam lavičky a skrinky. Zrejme na to, aby sme sa mohli prezliekať aj tam. Nevšímali sme si polonahých Strážcov a prešli sme cez ďalšie dvere. Ocitli sme sa v telocvični, ktorá mala na zemi mäkkú žinenku zaberajúcu takmer celú miestnosť.
„Vy ste tie nové?“ opýtal sa nás nejaký strážca, ktorý vyzeral rovnako hrozivo ako Cyrus, či Maddox. Prikývli sme.
„Fajn takže počkáme na vašich kamarátov, oneskorencov a pustíme sa do práce.“ Oznámil nám a odišiel buzerovať niekoho iného.
O niekoľko minút dobehol aj Jayden s Nateom. „Že ste si uráčili prísť, páni.“ Sykol upír až ma zamrazilo.
„Začneme hneď. Murray, Mean, Jensen a Mussimo.“ Zvolal troch statných strážcov a jednu ženu po priezviskách.
Postavili sa do radu. Všetci vyzerali hrozivo. Každý mal na tele aspoň jednu ranu. Boli vyšportovaný, vysoký, statný, svalnatý... a kopa ďalších prívlastkov.
„Murray vyberte si jedného z tých oneskorených pánov.“ Zvolal Strážca a ukázal na Nathaniela a Jaya. „Mussimo,“ vysoký, tmavovlasý, opálený a modrooký upír vystúpil z radu. „Choďte k slečne úplne na kraji.“ Ukázal na mňa.
Mussimo, zrejme talian sa postavil ku mne. Vyzeral pekne a zároveň hrozivo. Premerala som si ho kútikom oka. Svaly mal také primerané, takže neboli nechutné a príliš prepracované.
„Daira, choď prosím ťa k tomu zvyšnému dievčaťu.“ Strážca sa usmial na svalnatú ženu. Dokonca jej aj tykal. Abigail sa na ňu trochu so strachom pozerala a potom aj na mňa. Usmiala som sa, že všetko bude v pohode.
„Jensen, vám ostáva ten posledný.“ Asi najvyšší a najvypracovanejší upír šiel ku Jaydenovi.
„Takže. Budete bojovať. Ja a ostatný prítomní, vás budú kontrolovať a hodnotiť. Teraz ešte môžete používať schopnosti. Rozostúpte sa...“ urobili sme čo nám kázal. Postavila som sa oproti Mussimovy a v duchu sa radovala, že so schopnosťami to bude ľahké.
Do dverí vošiel Maddox, zrejme chcel vidieť moje schopnosti.
„Môžete začať.“ Prekvapil ma hlas upíra, ktorý tu bol zrejme niečo ako cvičiteľ.