Kapitola 2

Tak máte tu už aj dvojku :))

Kapitola 2

Tajomstvo je vonku

Nahnevane som vbehla do jedálne. Ako som čakala, bola tam Abi. Dokráčala som ku nej. Keď ma zbadala okamžite sa schovala za Aarona.

„Ty...ty! Ako si to mohla zrobiť?“

„Potrebovala si už pomoc.“ Namietla.

„Nepotrebujem pomoc, potrebujem pokoj. Ty to nechápeš aké to je. Predstav si, že by som tu teraz zabila Aarona, nič v zlom,“ ospravedlnila som sa mu, „čo by si robila ďalej? Ako by si žila bez neho? Išla by si ďalej aj bez polovice tvojho srdca? Žila by si normálne ďalej ako dovtedy? Pochybujem!“ zakričala som posledné slovo a ani nevnímala, že sa polovica jedálne na mňa pozerá. Nakoniec som si vzala dve fľašky krvi a odkráčala.

Šla som do lesa na jedno miesto. Dlho som tam nebola. Už veľmi dlho. Nikto o ňom nevedel iba Abi a Olivia. Keď som tam došla sadla som si na zem a bolo mi jedno či sa zašpiním alebo čo. Rukou som mimovoľne prechádzala po vyrytých písmenkách v kameni. Nechcela som znovu plakať.

„Prepáč.“ Zašepkala som a ďalej hladkala písmenka, ktoré formovali jeho meno. „Prepáč mi to Darren.“ Nezadržala som slzy. „Prepáč mi, že som nesplnila sľub. Nezistila som to...“ smrk, „nenašla som spôsob ako ťa oživiť. Odpusť mi to. Aj všetko ostatné. Že namiesto toho aby som tu prišla šla som do baru. Vyspala som sa s iným. Abi mala pravdu. Som ako štetka.“ Plakala som. „Milujem ťa a vždy ťa budem milovať.“

Ubehlo veľa času a ja som sa ďalej rozprávala s Darrenom, pri jeho hrobe. Zazvonil mi budík, ktorý som si nastavila na pol 3. Značil, že už musím ísť. Prstami som sa dotkla svojich pier a potom rukou pohladkala písmenka znovu. „Milujem ťa.“ Zašepkala som a odkráčala preč. Po ceste som si zapálila ďalšiu a vyhodila obe fľašky, už prázdne, do smetiaka.

Kým som mojim pomalým krokom došla k internátu bolo 2:59. Pristúpila som druhú cigaretu a vošla dnu. Vychovávateľka sa akurát hrnula ku dverám a nesúhlasne kývala hlavou, ale nič nepovedala. Zamkla dvere kľúčom, potom ďalším a ešte jedným. Potom šla späť do svojej kancelárie.

Pretrela som si oči a s tým aj čierne čiarky od sĺz a rozmazaných šminiek. Potrebovala som krv. Vlastne nepotrebovala, ale chcela. Vytiahla som si z chladničky tentoraz už vrecúško a naliala do pohára. Sadla som si na maličkú linku ako som to vždy robievala. Z vrecka som vybrala cigarety a spočítala koľko ich tam je. 15. Musím šetriť.

Sedela som tam a smutne premýšľala o svojom živote. Znásilnili ma a tak som prišla o svoje panenstvo. Nič romantické. Tak ma skoro zabili a objavil sa Ethan, ktorý zo mňa urobil upírku. Objavila som sa v Detroite, nikoho nepoznám, stratila som rodinu a potom aj jedinú útechu, ktorá ma drží pri živote – Darrena. Aký ma tento život zmysel? Smrť je oslobodenie hučí mi v hlave.

Aké by to asi bolo? Zomrieť? Prakticky som mŕtva, ale vážne, aké by to bolo naozaj? Išla by som do bieleho svetla? Alebo by som sa zrazu objavila v pekle či nebi?

Život už pre mňa nemal zmysel a tak som si ho...užívala? na plno. Bolo mi jedno či si tým ubližujem. Stratila som polovičku srdca, keď som sa stala upírkou a prišla o rodinu, a druhú, keď mi zomrel Darren. Ostalo vo mne iba prázdne miesto, ktoré cíti bolesť a zúrivosť, no šťastné emócie preňho neexistujú. Keď som sa zaľúbila do Darrena a nechcela som si to priznať, vždy som si hovorila: „Emócie sú len hosťami na návšteve, ktorí raz odídu.“ Lenže ostali. Zabývali sa u mňa. Otravovali mi dušu až kým som si na nich nezvykla a potom mi ju rozlámali na státisíce malých kúskov.

Ako som to mohla dopustiť? Znova tá bolesť. Slzy mi stekali po lícach a ja som vytiahla nôž. Nikdy som to nerobila a tiež som nechápala ako to niekto mohol robiť. Lenže teraz som to pochopila. Je to ako keď vás niečo bolí a vzápätí na to sa sústredíte na bolesť na inom mieste, prestane vás ta prvá bolieť. Tak som vzala ten nôž a odbehla s ním do svojej izby. Zosypala som sa na zem a oprela so o dvere. Priložila si ho k zápästiu. Rany upírov sa hoja rýchlo, ale hlboké rany zanechávajú jazvy. Tak som sa zarezala najhlbšie ako sa dalo. Bola to ukrutná bolesť. Okamžite som prestala myslieť na Darrena. Myslela som len na to, ako to bolí. Rana sa mi začala hojiť a tak som znovu prešla nožom po tom istom mieste a pritlačila viac. Sykla som bolesťou. Prestala som. Z kuchyne som si vzala so sebou aj pohár s krvou a keďže som nechcela mať moju novú izbu špinavú od krvi, natiahla som ruku nad pohár. Pritlačila som tesne nad ranou a vytiekla z nej krv rovno do pohára. Prstom som prešla po záreze. Opäť som pocítila bolesť, no tentoraz to skôr štípalo ako bolelo. Olízala som si prst. Počkala kým sa rana zahojí a postavila sa. Trochu sa mi zatočila hlava z tej straty krvi, ale ihneď som to nahradila tým, že som dopila z poháru.

Na druhý deň ma zobudil skoro ráno budík. Ledva som odlepila oči od seba. Večer som sa ani neodmaľovala a ani neprezliekla. Jednoducho som sa hodila do postele a bolo mi úplne jedno či nie som špinavá.

Dotackala som sa ku skrini a vybrala nejaké oblečenie. Prvé čo som schmatla bola nejaká čierna sukňa, čižmy na opätku a červené tričko, ladiace s mojou farbou vlasov. Vonku nebolo najteplejšie tak som si vzala aj koženku a silonky. Mala som pol hodinku na prípravu, čo pre mňa bolo veľmi málo. Šprintovala som do sprchy a v tú chvíľu mi ani nevadilo to, že máme s chlapcami spoločnú kúpeľňu, Vošla som tam a videla ako polonahý chalan, len s opásaným uterákom okolo bokov, stojí pred zrkadlom a umýva si zuby. Fajná riťka. Usmiala som sa v duchu a prebehla okolo neho. Vyzliekla som sa za závesom sprchy a oblečenie som zavesila vonku. Dosprchovala som sa a načahovala sa po uteráku a vtedy mi to došlo. Zabudla som si ho v izbe. Vykukla som von. Nebol ta nikto. Zanadávala som a poobzerala sa či tam nie je náhodou nejaký náhradný uterák. „Došľaka!“ Uľavila som si.

Snažila som sa nejako vysušiť aj bez uteráku, ale nedalo sa. Vykukla som znovu von a takmer som sa zložila na zem, ako som sa zľakla. Nathaniel stál predo mnou s natiahnutou rukou, v ktorej držal... osušku. Vďaka ti bože. „Potrebuješ toto?“ šibalsky sa zasmial a ja som mu ju vytrhla z ruky. Utrela som sa a ledabolo sa poďakovala. Obliekla som sa a vyšla von. Tam som na nohy naťahovala ešte čižmy. Nathaniel tam stále stál a sledoval každý môj pohyb. „Čo je?“Vypálila som.

„Nič. Čakám na poďakovanie.“ Povýšenecky sa na mňa pozrel. To sa ešte načakáš pomyslela som si. Vyštartovala som z kúpeľne s ním v pätách. Z izby som si vzala cigarety a schovala ich v čižme. Kedysi som tak nefajčila... kedysi dávno.

Zbehla som dolu, kde už všetci na chodbe čakali. „To je ako v škôlke.“ Zamrmlala som.

„Dávajú len pozor, aby sme neušli.“ Odpovedal Nathaniel na moju nevyslovenú otázku. Opierala som sa o stenu a čakala približne 5 minút. Vtedy prišla vychovávateľka, otvorila nám a vyšla s nami. Kým my sme šli do hlavnej budovy, ona sa odpojila v polovici cesty. Areál bol prázdny, len sem tam sa prešmyklo zopár študentov. Bolo to jasné, keď sme mali vyučovanie o hodinu skôr ako ostatný.

Vošli sme do hlavnej budovy a vyšli po schodoch hore. Prešli sme okolo kabinetov profesorov a obzvlášť pri jednom som zagánila na dvere. Pri dverách, ktoré smerovali ku riaditeľke, sme odbočili doprava a ďalej pokračovali uličkou. Nakoniec všetci vošli do posledných dverí na chodbe. Šla som posledná. Bola to úplne obyčajná trieda, len lavice boli viac zničené, ako vlastne aj celý nábytok. Všetky miesta boli obsadené až na jedno. Sedel tam akýsi chlapec s dredmi. Celý vyzeral akoby drogoval. A smrdel. Sprchuješ sa niekedy? Pomyslela som si a sadla vedľa neho. Vedľa ako vedľa. Stoličku som si telekinézou trochu posunula ďalej. Chalan ma ani nezaregistroval.

Poobzerala som sa po študentoch. Lavice ani neboli rozdelené do radov. Boli všemožne poposúvané, niektoré vpredu, niektoré vzadu. V jednej z predných lavíc sedelo čiernovlasé dievča s A.J.-om. Pohľadom som hľadala Nathaniela. Sedel asi v rovnakej vzdialenosti od katedry ako ja, ale bližšie pri okne, zatiaľ čo my bližšie pri dverách.

Všetci sa rozprávali a prekrikovali sa. Aj keď vošiel profesor nezavreli ústa. Až, keď zavrieskal strhla som svoju pozornosť naňho aj ja. Takmer som spadla zo stoličky, keď som zbadala, že pred nami stojí Slezsky. Jeho pohľad sa okamžite zamieril na mňa. Zaškeril sa a sadol si, keď bol spokojný s tichom v triede. Niečo si zapisoval a s pohľadom upretým do papierov spustil: „Slečna Radboneová dlho sme sa nestretli.“ Pozrel na mňa ako aj celá trieda. Nervózne som sa zamrvila na stoličke. Nikdy som nezabudla ako sa ma snažil znásilniť. Vlastne zo začiatku som mu to aj dovolila no potom... Nerada som na to spomínala. „Z neznámych dôvodov ste predtým odišla z mojich hodín.“ Ani som si neuvedomila a zrazu som sa postavila od tej zlosti. Z neznámych dôvodov? IDIOT! „No už keď ste sa postavili, môžete nám predviesť či ste sa za posledné dva roky niečo nové naučila.“ Usmieval sa a pritom sa vlnila malá jazva okolo oka.

„S radosťou.“ Precedila som pomedzi zuby. Snažila som sa, aby som čo najistejším krokom prešla dopredu. Všetci na mňa pozerali s nahnevaným alebo nechápavým pohľadom.

„Takže ukážte čo sa zmenilo okrem vašich vlasov.“ Provokoval. „Žiaci, teraz vám tuto milá slečna Radboneova predvedie svoje schopnosti.“ Takže, začalo sa moje druhé predvádzanie schopností na jeho hodiny celkovo. Musela som mu predviesť, že sa ho nebojím. Skôr on mňa by sa mal. Pozrela som na žiakov a premýšľala ako začať. Čo takto od začiatku? Nadýchla som sa a spustila. Predstierala som pokoj v hlase a aj v tvári, aj keď to vo mne vrelo od hnevu. Milým hlasom som prehovorila. „Oheň si ešte pamätáte však? Veď na vlastné oči ste videli ako som ním zničila Rebelantov pri ich útoku na školu, kým vy ste sa už vzdali.“ Pozrela som naňho s povýšeneckým pohľadom, ale on sa stále tváril ako milý učiteľ a usmieval sa. Otočila som dlaň smerom hore a objavil sa mi tam oheň. To nebolo pre nikoho novinka. Obyčajná schopnosť. Spojila som ruky a dlane som mala stále nahor. Nad nimi sa mi vznášal ohník. Slabo som fúkla a oheň sa rozrástol približne do veľkosti človeka. Potom som spojila ruky a oheň zmizol. Nikto nič.

„A možno si pamätáte tiež na čítanie myšlienok. Okrem nátlaku viem už napríklad aj toto.“ Nikto nechápal čo sa stalo, ale ja som pozerala profesorovi do očí a lovila v jeho pamäti len jedinú spomienku. To bola moja jediná schopnosť, ktorá fungovala vždy. Bolo jedno či má dotyčný schopnosť zabraňovať iným mociam. Všetko bolo jedno. Dokázala som čítať myšlienky aj Rebelantom, čo by sa nemalo dať.

Nevidela som ako sa tvári, pretože som pred očami mala len jeho spomienky. Konečne som to našla. Bolo to akoby som si na nejakom dotykovom displeji pozerala obrázky a potom ten jediný priblížila. Bola som v jeho hlave a videla jeho očami. Pozeral do papierov a potom dvihol hlavu. Zahľadel sa na...mňa. Mala som minisukničku, rovnako ako dnes, čo som ľutovala, a sedela som na stole. Začali sme sa bozkávať a cítila som jeho vzrušenie. Začal ma obchytkávať a vtedy si moje ja uvedomilo čo robím. Odstrčila som ho, ale nedal mi pokoj. Bola som na zemi a on na mne. Videla som svoj vlastný strach. Tak veľmi mi ten moment pripomínal to čo som zažila ešte ako človek. Nemohla som sa na to už pozerať. Ako to mohol ďalej robiť, keď videl môj strach? Keď videl 16 ročné dievča ako trpí, ako plače od strachu prečo ďalej pokračoval? Opustila som jeho hlavu a on na mňa len nahnevane pozeral.

„Čo ste to zrobili?“ vyhŕkol.

„Nič. Len som vám oprášila staré spomienky, aby ste sa rozpamätali prečo som sa odhlásila z vašich hodín.“ Nepovedal nič, ale jeho tvár hovorila za všetko.

„Áno a viem sa tiež zneviditeľniť. A nielen seba.“ Povedala som a jediným pohľadom zneviditeľnila najbližšie sediaceho. Bolo to dievča. Zmizlo nám z očí a chlapec vedľa nej sa hrozne naľakal. Potom som ju zviditeľnila a pokračovala. „Áno a tiež keby som niekomu chcela uštedriť poriadnu ranu, môžem to urobiť s oceľovou päsťou.“ Zahlásila som a pritom premenila svoju pravú ruku na oceľ a dala ju v päsť. Nenechala som si ujsť pohľad na profesora.

„Pri ďalšej schopnosti, ktorú si určite tiež pamätáte, potrebujem dobrovoľníka.“ Nikto sa nehlásil a tak som sa opýtala: „Ovláda niekto útočnú schopnosť?“ nikto sa nehlásil a tak Slezsky vyvolal neznámeho chalana. Podľa výrazu tváre som hneď zistila, ktorý to je. Nechcel sa postaviť a tak som k nemu prišla a zastretým hlasom mu povedala: „zaútoč na mňa.“ Chalan sa s prázdnym pohľadom dvihol zo stoličky a natiahol ruky. Z ničoho nič mu z dlaní vystrelil elektrický prúd a ja som len-len stihla vytvoriť štít. Elektrina sa zastavila predo mnou a ja som ju postupne posúvala aj s neviditeľným štítom ďalej odo mňa. Nakoniec som odhodila aj chlapca. „Táto moc je výborná ak nechcete aby sa vás niekto dotkol.“ Pohľadom, ktorým by sa dalo zabíjať, som pozrela na Slezskeho. Ten mojim očiam neuhol. Ani nemrkol.

„A schopnosti, ktoré ste nevideli vám hneď predvediem.“ Z ničoho nič som vypálila maličký oheň do ďalšieho chlapca. Zasiahla som jeho ramenu, na ktorom ostala nepekná rana. Prišla som k nemu a cítila na sebe jeho zúrivý pohľad. Niečo aj kričal, ale nezaznamenala som to. Ruky som priložila tesne nad ranu, a keď som ju odkryla nič tam nebolo. Ani stopy po nejakej rane.

„Škoda, že ste tu schopnosť nemali skôr, aby ste zachránili svojho Rebelantského mužíčka.“ Keď to povedal vzbĺkol vo mne hnev. Bola som veľmi výbušná osoba. S plameňmi v očiach som sa otočila k nemu. Toto prehnal.

„Ach, a pravdepodobne som nespomenula, že mám tiež telekinézu. Ňou sa dá ľahko zabiť človek. Hlavne uškrtením.“ Nebezpečne som sa k nemu blížila a očami spočívala na jeho krku. Z ničoho nič sa začal dusiť. No vlastne škrtila som ho svojou mocou. Sústredila som sa iba naňho. Nech trpí. Neuvedomila som si, že na mňa už hodnú chvíľu kričia ostatní študenti, až kým ma niekto neprerušil v mojom sústredení. Dotyčný ma chytil za plece a prudko mnou šklbol. Zatriasla som hlavou, akoby som sa prebudila. Slezsky prudko oddychoval a ledva zachrapčal príkaz, aby som vypadla z triedy.

Vystrelila som z nej ako strela neuvedomujúc si, že so mnou ide ešte niekto. Kopla som do zábradlia a trasúcimi sa rukami sa snažila vybrať cigaretu. Niečia ruka mi zaklapla škatuľku a vzala mi ju. Vraždiacim pohľadom som pozrela komu tá ruka patrila. Dievča, ktoré som zneviditeľnila stálo predo mnou. Černoška. Alebo mulatka, ktovie. „Som Kendare.“ Predstavila sa. „A toto budeš fajčiť až vonku, inak ti ich vezmú a nebudeš mať nič.“ Zahlásila. „To si nemala robiť. Vieš ako sa u nás trestá, keď niekto použije schopnosti na profesora?“

„Je mi to jedno. Zaslúžil si to. Chlipník jeden.“ Poslednú vetu som zamrmlala skôr pre seba. Otočila som sa a oprela sa o zábradlie. Pozerala som sa dole, kadiaľ prechádzalo niekoľko študentov.

„Prečo si to zrobila?“ oprela sa vedľa mňa.

„Tie posledné slová ti k tomu nenapovedali?“

„Vieš, že ani nie?“

„Nechcem to rozoberať.“ Povedala som po krátkej odmlke. „Ako ma potrestajú? Dajú mi domáce väzenie? To mám už aj tak.“

„Nie.“

„Tak ako? Stavím sa, že budem mať zakázané sa stýkať s priateľmi. Počkať to tiež aj tak nesmiem.“ Ironicky som povedala.

„Odoberú ti schopnosti na deň.“ Keď mi to povedala takmer som sa zadusila slinou. To som raz už zažila a viackrát nechcem.

„Čože? Len to nie.“ Zamrazilo ma pri pomyslení nato.

„Áno. Už sa to stalo niekoľkým.“ Zamyslene konštatovala. Zrazu sa z vedľajšej učebne vynoril nejaký študent. Kendare sa naradostene za nim rozbehla. „Máš to?“ šepkala a ja som len pokrútila hlavou a ďalej sa nakláňala cez zábradlie.

Už som aj zabudla, že som si vzala minisukňu, pretože o bolo prvé čo som narýchlo schmatla zo skrine, ale pripomenul mi to Slezsky, keď po zvonení vyšiel z triedy. „Hádam nechceš, aby sa zopakoval incident spred dvoch rokov. Aj vtedy si ma takto dráždila.“ Od profesorského chovania a vykania prešiel k tykaniu a úchylnému správaniu. Vystrela som sa a zagánila som. Čakala som, že mi oznámi môj trest, no bol ticho. Nechcela som odpovedať, aby mi vážne na deň neodobrali schopnosti. „Keby si chcela pokračovať v tom ako si doteraz žila,“ pravdepodobne mal na mysli moje opilecké zážitky a chovanie ako štetka, „tak vieš kde ma nájdeš. Pre teba budú moje dvere vždy otvorené.“ Neveriacky som naňho pozerala. To ako vážne? Ja som sa mu snažila naznačiť aký to je chudák a ... a on mi tu dáva ešte nevhodné návrhy? Nahnevane som mu pozerala na odchádzajúci chrbát. Až keď som sa vrátila do prítomnosti, uvedomila som si, že dvere do triedy sú otvorené a Kendare stoji neďaleko. Pozrela som sa na ňu a na jej zhrozený pohľad, ktorý si ma premeriaval. Pohľadom som zablúdila aj ku dverám do triedy, kde stálo približne 5 študentov, medzi nimi aj Nathaniel, a s rovnakým pohľadom ako Kendare ma sledovali.