Kapitola 20

prepáčte, že mi to tak dlho trvalo :D ale tak za jeden večer som to naísala, snáĎ sa vám to bude páčiť. Pretože istá časť sa mne veľmi páči, keďže opslednú dobu mám len romantickú dušu, musela som ju sem dať :D

Kapitola 20
„Ideme?“

Kráčali sme spolu s Abigail a Nateom na tréning zbraní. Za štyri týždne, čo sme tam boli, sme sa naučili vrhať nožmi, strieľať zo zbrane, z luku, pracovať s dýkou alebo nožom... Nie žeby sme niektoré veci predtým neovládali, ale jediné čo sme vedeli bolo zaobchádzanie s dýkou, keďže to jediné sme sa na hodinách pre strážcov učili používať.
Ja som tiež vedela veľmi dobre strieľať, keďže som sa potrebovala brániť aj inak ako schopnosťami a dýka poväčšine nestačila.
„Urobíme si malý testík, ako viete s čím narábať.“ Zvolal tréner a my sme sa na jeho ďalší rozkaz, poslušne postavili do radu.
Bol tam jeden stôl s niekoľkými druhmi zbraní a niekoľko terčov v rôznych vzdialenostiach. Mali sme za úlohu vyskúšať každú zbraň a tréner nám za to určil body. Podľa toho nás mal rozdeliť do iných skupín. Tých čo by im to vôbec nešlo, nechal by si ich vo svojej skupine. Ostatných rozdeľoval podľa zručností.
Celý tento systém tejto budovy bol zložitý. Boli tri delenia podľa toho, aký sme silný. To bolo to, kde ja som patrila k tým najsilnejším. Strážci museli chodiť na tréningy, ale niektorí dobrí už nemuseli. Nemali ich povinné. Mohli sa prísť zdokonaliť alebo precvičiť sa.
Bolo celkovo 9 izieb. 7 ich bolo zameraných na delenie a dve boli pre upírov, ktorí už boli takí dokonalí, že niekedy chodili trénovať tých slabších. Aj tak to bolo zložité. Celkovo tam bolo okolo 100 a niečo upírov, z čoho boli iba štyria poloupíri a traja z toho sme boli my. Štvrtý bol nejaký nadmieru silný chalan.
Stále vyšiel jeden z nás nadiktoval trénerovi meno a vyskúšal všetky zbrane. Tie, kde sa muselo strieľať do terča, tam sme mali 3 pokusy. Cvičiaci si to zapisoval.
Bola som na rade ja. Posunula sa pred neho a nadiktovala meno. On mi pokynul, aby som začala.
Vzala som teda zo stola nejakú pištoľ. V nich som sa nevyznala. Autá do bolo moje, ale zbrane? Dobre je pravda, že som vždy veľmi rada hrávala vojnové hry na počítači. Strieľala som, vyberala si zbrane a tak ďalej, ale to boli Ťažké zbrane. Moderné samopale, odstreľovačky, a nie nejaké pištole.
Vystrela som ruku, v ktorej som držala zbraň a druhou ju podoprela. Strieľala som na dosť vzdialený terč postavy. Mali sme ich tak ďaleko, asi ako skúsený ľudia. Upír mal lepšie reflexy, zrak a aj vytrvalosť. Všetko vlastne, takže sa niet čo čudovať, keď začiatočníci upíri, sa vyrovnajú celkom dobrým ľuďom v strieľaní.
Strelila som raz a trafila niekam do tváre. Druhýkrát skoro do mozgu a tretí som nasmerovala do srdca, lenže strelila som trošku ďalej. Slušné.
Potom som zo stola vydvihla luk a vzala si tri šípy. Dosť som sa v strieľaní z luku zlepšila. Už sa mi nestávala, že som triafala mimo terča.
Vložila som si šíp do luku a natiahla tetivu. Namierila som a prsty, ktorými som držala tetivu a koniec šípu, som sa dotýkala líca. Vydýchla som, a s tým som pustila som šíp. Ten len o málinko minul cieľ. Pochválila som sa v duchu a vzala ďalší šíp. Opäť to prebehlo ako predtým, a dokonca som sa trafila skoro na to isté miesto. Tretím šípom som strelila na kraj červeného kruhu v strede. Usmiala som sa a luk položila na stolík. Vytiahla som nože.
Na vrhanie bol potrebný terč ako pri luku. Ale aj tak stál ďalší terč vedľa a ten bol o trošku bližšie. Chytila som nôž za tú ostrú časť a ľavú nohu trochu vystrčila pred seba.
Hodila som nôž a ten sa zaryl dosť mimo stredu. Pokrútila som hlavou a pozrela na trénera, ktorý rovnako nesúhlasne krútil hlavou a niečo si zapisoval. Takýmito výkonmi ostanem v jeho skupine ďalej. Pokarhala som sa.
Niečo mi napadlo a veľmi som dúfala, aby mi na to nikto neprišiel. Vrhla som nôž, ten letel a mne sa to zdalo ako spomalený film. Očami som sledovala nôž a telekinézou ho sledovala. Nechcela som, aby to bolo také nápadné tak dopadol len na kraj stredného bodu.
Cvičiaci sa usmial a čakal, kedy hodím posledný nôž. Vydýchla som si a vrhla. Ani som si nestihla uvedomiť, že som ho zabudla očarovať schopnosťou, a on sa zapichol do stredu. Sánka mi spadla až na zem. To bolo vážne mnou a nie mocou.
Šťastne som vzala umelý granát, ktorý sme mali hodiť do troch otvorov v miestnosti. Jeden otvor bol na konci miestnosti, ktorá mohla mať cez 50 metrov, a my sme stáli hneď na začiatku.
Hodila som do najbližšej diery na pravej strane miestnosti. “Granát“ sa odbil od kraja a ja som si odfúkla, keď sa odbil tým správnym smerom, do diery.
Ďalší som hádzala do nejakého otvoru v zemi. Čudovala som sa, že som sa trafila. Ale túto úlohu splnil zatiaľ každý. Možno iba dvaja z 10 iba jedno netrafili.
Nakoniec ostával ten otvor na konci miestnosti. Urobila som krok dozadu a s celou silou hodila imitáciu granátu. TRAFILA SOM! Zazubila som sa a vzala si dýku. Postavila som sa pred ľudskú figurínu, ktorú cvičiaci oživil svojou schopnosťou.
Začala ma napadať a hlavne si kryla dôležité miesta na tele. Na to, že to bola len bábka, bola skvelá v boji. Skoro mi uštedrila aj pár rán SKORO! Podotýkam. Zohla som sa pod návalom úderov a jediným ťahom potiahla figurínu za rameno, čím si odhalila srdce. Čo najsilnejšie som zapichla dýku do srdca a potom ju vytiahla. Bábka sa už nehýbala.
„Ďakujem vám slečna Radbone.“ Usmial sa na mňa cvičiaci hrozivým úsmevom a ja som si sadla na zem. Čakala som na Abi, ktorej sa podarilo Lukom trafiť dvakrát do stredu. Luk jej vážne išiel. S granátom sa len ledva trafila, a figurína jej spôsobila  pár modrín. Nakoniec sme odišli bez Nathaniela, keďže ten šiel ešte predo mnou a nepočkal nás.
S Nateom Sme sa od posledného týždňa aspoň trochu rozprávali. Postupne ho to prechádzalo, ale aj tak nemal veľkú chuť sa so mnou  nejako veľmi baviť.

„Darren?“ zatajím dych a sledujem postavu schovávajúcu sa v tieni.
„A koho iného si čakala?“ usmieva sa na mňa moja osudová láska, keď vychádza na svetlo.
Nemôžem si pomôcť a rozbehnem sa k nemu. Skočím naňho a on ma stihne zachytiť. Objímame sa takto veľmi dlho, až tú blízkosť nevydržíme a zrazu sa bozkávame. Chýbali mi jeho bozky, tak veľmi. Neviem sa ich nabažiť.
Pevne ma drží za pás a stále si ma tlačí k sebe. Sme na sebe nalepení tak tesne, že medzi nami nie je ani milimeter, ale stále to nie je dosť.
Keď sa od seba na chvíľku odlepíme, oprie sa o moje čelo a spokojne mi vydýchne do pier, ktoré máme stále tesne pri sebe.
„Tak veľmi si mi chýbal.“ Sťažka vydýchnem a usmejem sa. Ani si neuvedomím, že plačem, kým sa mi Darren nežne nedotkne líca a prstom zotrie tie slané kvapôčky.
„Aj ty mne.“ Zachrapčí a opäť sa bozkávame. Tentoraz to už nie je tak nežne, ale vášnivo. Neviem sa jeden druhého nabažiť. Tak dlho som necítila jeho blízkosť...
„Milujem ťa.“ Pohladká ma nežne po líci, keď sa od seba opäť na chvíľu oddialime.
„Aj ja...“ nedokončím.
Darren na mňa pozerá modrými očami, ktoré vyzerajú ako kúsky neba. Oči má prekvapene a šokom roztvorené. Poslednýkrát sa na mňa nežne pozrie, kým sa mu z očí nestratí všetok život.
„NIE!“ vrieskam ako zmyslov zbavená.
Darren mi padá k nohám a odhaľuje tu odpornú pravdu. Je mŕtvy. Predo mnou sa týči škeriaci sa upír a v ruke drží krvavý kôl.
„NIE!“ kričím na Lorena. Zažívam Deja vu. Loren zabil Darrena pri útoku na školu. Darren mal polovicu môjho srdca ako aj duše, a ja zas jeho. Prišla som aj o svoju podstatu, keď aj o neho.
„NIE!“ pištím a plačem.
„NIE!“ mykala som so sebou.
„Hej, upokoj sa!“
„Nezabíjaj ho!“ vrieskala som.
„Preboha, upokojte ju niekto.“
„Izabella?“ nežne sa ku mne niekto prihováral.
„NIE!“ stále sa zo mňa derie len to jedno slovo.
„Izabella!“ Násilne mnou niekto trhol a ja som prudko otvorila oči.
Nado mnou sa skláňal Jake. Vyzeral ospalo. Mal kruhy pod očami, rozstrapatené vlasy, no aj tak sa usmieval tým frajerským úsmevom, keď si všimol ako naňho pozerám.
„Konečne.“ Zamrmlal neznámy upír stojaci vedľa Jakea. Celá miestnosť bola hore a pozerala na mňa. Cítila som sa nepríjemne, no nie len z toho.
V hlave sa mi stále premietal ten obraz. Keď Darrenové oči strácali aj posledné zvyšky života. Aj keď to bol iba sen, na koži som cítila jeho dotyky.
„Si v pohode?“ zašepkal Jake, aby nevyrušoval ostatných Strážcov.
Zotrela som si slzy, ale nepomohlo to. Stále nové a nové padali. „Nie.“ Zachrapčala som a postavila sa z postele.
„Kam ideš?“
„Potrebujem byť sama.“ Môj hlas znel až neuveriteľne slabo a zlomene. Skôr než stihol niečo povedať, som vyšla na chodbu a zamierila do kuchyne. Na tento sen budem potrebovať krv.
Na to, že to bol sen bolo to až priveľmi realistické. Smutne sa mi preháňalo mysľou, keď som sama sedela s pohárom krvi v ruke, pri stole, v tmavej kuchyni.
Stále som si utierala slzy do trička, ale aby som ich zastavila, potrebovala by som si skôr vybrať slzné kanáliky. Tak veľmi mi chýbal Darren. Tak veľmi mi chýbali jeho bozky a dotyky. Zabudla som už aké krásne boli. Jedine on vo mne dokázal vzbudiť toľko pocitov naraz. Pri jedinom pohľade naňho mi hormóny aj endorfíny v tele skákali.
Stále ho ľúbim. Plačem v mysli, ale aj naozaj. Každý moment bez teba Darren, je pre mňa utrpením. Chýbajú mi tvoje bozky... chcem ťa opäť cítiť na mojich perách. Pozerala som sa “do neba“ a potiahla nosom.
„Ahoj.“ Z tmy miestnosti sa ozval mne známy hlas.
„Abi? Čo tu robíš?“ pozrela som na svoju kamarátku, keď si sadala ku mne.
„Bol za mnou Jake.“ Pokrivene sa usmiala.
„A?“
„Povedal, že ti nie je dobre, že by som mala ísť radšej za tebou. Je milý.“ Usmeje sa, no vzápätí prejde na vážnu tvár. „Čo sa stalo?“
„Mala som sen.“ Opäť som potiahla nosom. Abi, zjavne pripravená na všetko mi podala vreckovku.
„To viem, to mi povedal.“
„Nebol to sen, skôr nočná mora.“ Slzy sa mi pustili ešte silnejším prúdom, keď som si na to spomenula.
„O čom bol?“ Bola som ticho a tak pokračovala: „Pomôže ti, keď sa vyrozprávaš. Nedus to v sebe, chcem ti pomôcť.“ Nežne sa na mňa usmeje.
„Bol tam Darren.“ Zaplakala som a ona ma so smutným pohľadom sledovala. „Bola som najprv taká šťastná.“ Usmiala som sa pokrivene, keď sa mi pred očami objavil obrázok jeho škeriacej sa tváre.
Cítila som mravenčenie v perách a tak som sa ich prstami letmo dotkla. Zamyslene som hľadela pred seba. Abi ma pozorovala skúmavým pohľadom a čakala na pokračovanie.
„Chýbal mi. Opäť som cítila jeho blízkosť, jeho dotyky a bozky, až kým...“ zmĺkla som a Abi ma súcitne chytila za ruku.
„Kým ho Loren nezabil.“ Kruto som zasyčala, až mi blysklo v očiach. No ani hnev nezabránil slzám. Tie malé slané nezmysli sa liali ako Dunaj.
Abi ma tuho objala a ja som jej objatie oplácala. Bola som rada, že ju Jake za mnou poslal. Nežne ma hladila po vlasoch a utišovala môj nárek.
Nakoniec sme asi pol hodinu len mlčky sedeli a ja som plakala, kým ma Abi už len svojou prítomnosťou upokojovala.

Ráno sa mi Jake akurát pozdravil, no nič viac. Akoby sme sa ani nepoznali. Šla som do sprchy a rovno na raňajky. Celú noc som prebdela, takže som nemala chuť nejako cvičiť. Vlastne by som ani nevládala, ledva som došla do jedálne. Vzala som si krv, nejakú musli tyčinku a sadla som si ku Jaydenovi, ktorý tam bol jediný z našej partie.
„Čo ti je?“ opýtal sa ma Jay, keď som neprítomne pozerala do stola, hlavu som mala podopretú a oči opuchnuté a červené od nočného plakanie.
„Nič.“ Zašepkala som, na čo Jayden len pokrútil hlavou. „Vidím.“ Ironicky poznamenal a spýtavo sa na mňa pozrel.
„Prosím ťa, nechaj to tak.“ Takmer nečujne som ho poprosila.
Pokrčil plecami a znovu sa venoval jedlu, no stále po mne zvedavo pokukoval. Rýchlo som dopila krv a nervózne sa postavila. Keď som vychádzala z miestnosti, skoro som vrazila do Nathaniela, ktorý do nej vchádzal.
Skúmal moju tvár. Keď si všimol moje uplakané oči a kruhy pod očami, spýtavo sa mi zahľadel do mojich očí. Pokrútila som len hlavou a nechala ho tam stáť.

„Izzy? Vstaň prosím ťa. Spala si celý deň.“ Abigail mi sedela na posteli.
„A?“ zamrmlala som a pretrela si oči.
„Poď aspoň na večeru.“
„Nechce sa mi.“ Odbila som ju.
„Nemôžeš len tak ležať celý deň v posteli a ani sa nepostaviť.“ Pokrútila nado mnou hlavou.
„Bola som na raňajkách, to stačí.“ Zazubila som sa na ňu a prevalila sa na druhý bok. Abi vstala a prišla si sadnúť na druhú stranu postele, aby mi videla do tváre.
„Bože ty si hrozná.“ Zaškerila sa. „Dnes nám oznámili, že chystajú veľkú akciu.“ Povedala nadšene po chvíľke ticha.
„Akú akciu?“ zaujalo ma to.
„Vraj nás požiadala nejaká európska skupina Strážcov zabijakov o pomoc. Napadli ich Rebelanti v nie malom počte.“
„Čože? Kde?“ posadila som sa.
„V Nemecku, myslím.“
„Čo sa presne stalo?“ vyzvedala som ďalej.
Abi pokrútila očami, no odpovedala mi. „Tak, vraj prenikli cez ich ochranné kúzla. Neprežil to ani ich... hm...“ odmlčala sa. „Niečo ako riaditeľ. Vodca.“
„Panebože.“ Zamrmlala som.
„No.“ Prikývla a obe sme chvíľu mlčky sedeli a pozerali na stenu.
„Čo chcú od nás?“ opýtala som sa nakoniec.
„Tak keďže je naša skupina početnejšia ako tie európske, chceli by ochranu. Momentálne sa schovávajú vo francúzskej upírskej škole.“
„Ako to všetko vieš?“ nedalo mi neopýtať sa. Nemohli všetko takto povedať.
„Povedal mi to Jayden.“ Usmiala sa a neprítomne sa zahľadela niekam za mňa. Pozrela som sa tam.
„A on to vedel...?“
„Až priveľmi sa skamarátil s prítomnými Strážcami. Dokonca si tu našiel aj zopár známych. Nejako sa medzi nimi dostala táto informácia.“
„Aha... Ale aj tak nechápem, čo chcú tí Strážci od našej skupiny.“
„Pôvodne malo ísť len o presun do anglickej spoločnosti, no nakoniec sa Maddox spojil s inými vodcami a rozhodli sa Rebelantov poraziť. Vraj sú až príliš silní a nemôžu riskovať ďalšie obete.“
„Takže...čo teraz?“ opýtam sa Abi po návale informácií.
„Neviem. Niekoľko Strážcov ostáva tu, ale väčšina ide.“
„Povedali už kto?“
„Zatiaľ to je na dobrovoľnej báze.“
„Ideme?“ Opýtala som sa po krátkom tichu.
Abi ma s očakávaním sledovala, akoby čakala na moje áno, aby prikývla tiež.
Mlčala, tak som sa nakoniec ozvala ja. „Ja idem.“ Povedala som do ticha miestnosti, až to vyznelo nebezpečne.
„Tak potom aj ja. Nenechám ťa v štichu.“ Zazubila sa na mňa a ja som na ňu zagánila.
„A... Nate?“
„Neviem. Ale Jayden je rozhodnutý ísť.“
„Kde sa máme zapísať alebo hlásiť?“ opýtala som po chvíľke rozmýšľania.
„Máme čas do rána. Večer odlietame do Paríža.“ Akonáhle vyslovila to slovo – Paríž, šťastne som sa usmiala.
„Paríž? Vždy som tam chcela ísť.“ Zapišťala som.
„Tak teraz budeš mať možnosť, aj keď nie v príliš prívetivom čase.“
„Nevadí.“ Postavila som sa a začala sa obliekať do vecí, ktoré som mala na cvičenie.
„Kam sa chystáš?“ vyzvedala.
„Trénovať. Nechcem ešte zomrieť.“ Zasmiala som sa, aj keď to bolo skôr smutné. Smrť je oslobodenie. Prehnalo sa mi hlavou.
„Ani ja. Idem teda s tebou.“ Rozhodne sa postavila aj Abigail.

Takže sme namiesto jedálne, zamierili do telocvične. Páčilo sa mi, že sme sa po budove mohli voľne prechádzať a nikto nás nevyháňal.
Šli sme do telocvične, kde sme si skúšali zbrane. Abigail sa chopila luku a v očiach jej blyskli plamienky. Vydýchla a hneď na prvý pokus trafila takmer do stredu. Sledovala som jej ladné prsty ako pustili ďalší šíp, ktorý sa zapichol tesne vedľa toho prvého.
Jej elegantné pohyby a držanie luku mi niekoho pripomínali. Úplne som zabudla na svoj tréning a očarene som pozorovala ako sa Abi trafila do stredu. Caliope.
Oči sa mi v údive zväčšili, keď som si spomenula na to šikovné dievča. Pekné, na ktoré som žiarlila. S Darrenom mali zvláštne puto. Boli najlepší kamaráti. Kam sa asi stratila. Je mŕtva?