Kapitola 21

aaach prepáčte ze tak neskoro, ale som sa začítala do knihy tak.. :D no ale máte to  tu :D nové prostredie, snáď sa vám to bude páčiť. :))

Kapitola 21
Aký krásny Paríž

„Kedy nám to letí?“ opýtala som sa Jaydena, ktorý stál najbližšie.
„O pol hodinu už máme odlietať.“ Nezaujato mi oznámil a ďalej sledoval okolie. Typický Strážca, ale predsa nie je sa čoho báť, keď sme v jednej z letiskových hál, rezervovanej iba pre nás. Pre Strážcov – zabijakov.
„Tak na čo tu ešte čakáme?“ nechápala som. Hala bola celkom narvaná. Lietadlo nás už čakalo von, videli sme to cez presklenú stenu.
„Na pár Strážcov z iných spoločností.“
„Ďalší Strážci? Už tak nás tu je dosť.“ Nechápala som.
„Poslali nám ich z Aljašky a Brazílie.“
Z Brazílie? Tak tí tam musia mať fakt „veľa“ práce. Ozval sa mi ironický hlások v hlave.
„Z Brazílie?“ uškrnula som sa.
„Mhm.“ Jayden dnes zrejme nemal náladu na dlhšie pokeci.
„V Brazílii asi  nie je veľa Rebelantov.“ Komentovala som ďalej, tentoraz s dávkou sarkazmu.
„Ale je tam veľa lovcov.“ Ozval sa mužný hlas so španielskym alebo portugalským akcentom. Čo ja viem, tie jazyky sú takmer rovnaké, teda aspoň pre mňa, pre takého inteligenta.
Otočila som sa za hlasom. Za mnou stáli štyria Strážci, z čoho dvaja vyzerali ako nejakí exotický modeli. Ďalší bol ako vystrihnutý z rockového časopisu. Snake piercing nádherne doplňovali čierne vlasy, ostré rysy a vysoká postava. Nevyzeral práve najstaršie, ale tiež nebol nejaká krehučká púpavka.
Posledný bol typický, ničím nezaujímavý chalan. Svetlá bledomodrá košeľa obopínala svalnaté telo, ktoré ako jediné na ňom aspoň TROCHU vynikali.
Prinútila som sa zavrieť sánku a pozorovala ako  usmievajúci sa Brazílčan ustúpil, aby uvoľnil miesto Maddoxovi.
„Vážení a milí, môžeme ísť.“ Vyčaril srdečný úsmev a rukou pokynul ku východu na druhej strane.  Okolo 200 upírov sa hrnulo ku niekoľkým súkromným lietadlám, ktoré si organizácia rezervovala.
V lietadle som sedela vedľa Abi. Tá mi neustále niečo bľabotala, čo ma dokonalo uspalo.
Utekám pred lovcami. Ulica je plná ľudí, no nikto si nás nevšíma. Odrazu sa predo mnou objavuje obrovská jama. Nevšimnem si ju a padám...padám...padám.
Nakoniec dopadnem do vody. Nič mi nie je. Je tam šero. Nejako sa doplavím na breh, kde už je úplná tma. Po slepiačky so zatajeným dychom, pomalými krokmi postupujem ďalej.
Zadržiavam plač a snažím sa byť statočná, keď ma zrazu niekto schytí zozadu. Šokovane sa zmetám dotyčnému v náručí a udieram ho.
„Izabella.“ Počujem ten nádherný šepot, ktorý sa mi zarýva až hlboko pod kožu. „Izabella.“ Opäť jediné slovo, ktoré vysloví  záhadná osoba tak, až ma páli v lone.
„Darren?“ Otočím sa tvárou v tvár a uvidím jeho modré oči. Vpíja sa do mojich ako atrament. Je v nich kopa lásky, až sa od toľkého šťastia skoro zložím na zem.
„Áno láska, som pri tebe a nikdy ťa už neopustím.“ Zachrapčí a pohladí ma po tvári. Privriem oči pri tom dotyku, ktorý je tak nežný a plný lásky.
„Klameš.“ Prebudím sa zo zasnenia z nežnosti.
„Prečo by som mal?“ nechápe.
„Vždy si ma opustil.“ Zaplačem. Ovinie ma pevnými pažami, akoby ma chcel ochrániť pred všetkým zlom, ktoré existuje.

Ani neviem prečo, prebudila som sa. Spala som zrejme len pár minút, keďže Abigail ešte stále tárala.
„Počúvaš ma?“ spozornela, keď si uvedomila, že som sa zrejme len prebudila. Ani si nevšimla, že som zaspala? Smiala som sa v duchu.
„Vieš, že ani ne?“ usmiala som sa na ňu, aj keď som sa necítila najlepšie. Taký krásny sen a zrazu len tak skončil. Poslednú dobu ma môj mozog až nelegálne týral.
„Si hnusná, neznášam ťa.“ Zagánila na mňa.
„Miluješ ma.“ Poslala som jej vzdušnú pusu a uvelebila sa v sedačke.

Smutne som pozerala z okna čierneho mitsubishi. Ako malé dievča som túto značku volala: Macobuší. Usmiala som sa pre seba, no opäť nahodila smutnú tvár.
Hneď ako sme vystúpi z lietadla, sme nasadli do áut. 200 Strážcov sa samozrejme nezmestilo do piatich áut, a tak sa väčšina napchala do dvoch autobusov. Aj tie sú tmavej farby.
Vedľa mňa sedela Abi a vpredu nejaký neznámy strážca a Maddox sediaci vedľa neho. Maddox nás, ako tie najnovšie články vzal pod svoje ochranné krídla. Nate a Jayden išli v aute za nami.
Ani raz sme nezastali a tak som len musela obzerať tu krásu spoza tmavých skiel. Kopa pamiatok mi udierala do očí, až sa mi chcelo plakať, že som tak blízko a zároveň tak ďaleko.
Došli sme až ku Eiffelovke. Horko ťažko som potláčala smútok, že nemôžem to vidieť normálne na vlastné oči, na vzduchu.
Zastavili sme v uličke, z ktorej bolo vidno tú veľkú železnú pamiatku. Ulička bola medzi 4 poschodovými domami, v ktorých sa na prízemí nachádzali rôzne reštaurácie a iné spoločenské miesta.
 Maddox vystúpil a rovnako aj šofér. Abi sa na mňa pozrela a ja som jej pohľad opätovala. Obe sme sa zhlboka nadýchli a vykročili von.
Začala sa nová fáza nášho života.
„Tu je niekde tá škola?“ zašepkala mi Abi.
„Nasledujte ma.“ Zvolal jeden zo Strážcov, ktorí boli po nás na letisku..
Na Abinu otázku som len odpovedala pokrčením pliec, a spolu sme sa vybrali za upírom. Odniekiaľ vytiahol starožitný kľúčik a vopchal ho do rovnako starých dverí, ktorých drevo bolo chránené zložitými ornamentmi zo železa.
Vošiel dnu, kde bola celkom veľká svetlá chodba. Boli sme rozdelení na 2 skupiny, tá druhá bola ubytovaná v hotely neďaleko, kde mali rezervované celé poschodie, ktoré bolo chránené kúzlom.
Ako sardinky sme sa natrepali do chodby a Strážca, ktorý otváral prvé dvere čakal, kým posledný ich zavrie. Keď tak bolo, otočil sa k nám chrbtom vystrel pravú ruku pred seba. Niečo si zamrmlal v nejakom divnom jazyku.
Sledovala som čo bude robiť, no on sa narovnal a ustúpil miesta pri stene, kde stál. Chvíľu sme tam len tak stáli, kým sa stena neroztvorila. Vážne. Niekde v jej strede sa začala od seba odsúvať na každú stranu, až vznikol úzky tunel, na ktorého začiatku stáli traja nabúchaní Strážci. Objavili sa tam vzápätí na to, ako sa otvorila tá stena.
Obozretne si premerali celú miestnosť a nakoniec spočinuli pohľadom na upírovi, ktorý to tu všetko otváral. Premerali si ho s vážnymi pohľadmi a hneď na to si pozreli kamsi do neznáma.
Stredný ohol ruky v predlaktiach a držal ich pred sebou., kým tí krajní Strážci ho chytili za ruku, ktorá im bola najbližšie. Zavreli oči a stáli.
Mágia, ktorú vykonávali bola tak cítiť, až sa Abi takmer zrútila na zem. V poslednej chvíli ju chytil Jayden, ktorému moja kamarátka venovala milý úsmev.
Netrvalo dlho, a upíri sa pustili. Dvaja, tí krajní, vyšli von, kým ten stredný sa rozhodol, že nám ukáže cestu. Tak sme ho nasledovali.
Tunel nemal žiadne zdroje svetla, no napriek tomu bol pekne ožiarený. Keď som sa obzrela, zbadala som ako sa stena uzatvára.
Všetci sme boli ticho, takže bolo počuť len naše kroky, šušťanie oblečenia, alebo hlasné fuňenie.
Prešlo niekoľko minút a do tunela začalo prenikať väčšie svetlo. O chvíľku sme stáli všetci pokope na krásnej a obrovskej záhrade. Kopa kvetov žiarila v svetle zapadajúceho Slnka.
Vydláždenou uličkou pomedzi výhonky kvetov. Prešli sme cez miniatúrny mostík vedúci ponad menšie jazierkom, až sme sa dostali pred budovu, ktorá celú tú nádheru z voňavých kvetov lemovala. Vlastne to vyzeralo ako nejaké átrium  uprostred nadmerne veľkej budovy.
„Páni Maddox, Santorini, Vasquez, Dalmond a Hexor, môj kolega vás odvedie ku riaditeľovi.“ Oznámil nám Strážca, ktorý nás viedol tunelom. Maddox nasledoval iného upíra s úsmevom, spolu s tými novými strážcami, ktorí sa k nám pripojili na letisku.
„Vy, pôjdete so mnou, odvediem vás rovno do vašich izieb.“ Kývol rukou, aby sme šli za ním. Nešiel rovno hore po schodoch, kam šiel Maddox, ale namiesto toho vyšiel po schodoch, a na verande odbočil doľava. Šli sme stále po vonku, z jednej strany stena budovy a z druhej zábradlie a stĺpy.
Nakoniec odbočil doprava, do budovy, kde boli hneď schody. Vyšiel na poschodie a posunul sa uličkou ďalej, aby sme sa všetci zmestili.
„Na celom prízemí sú spoločenské priestory ako jedáleň, knižnica, telocvične... a podobne. Od vchodu do areálu na pravo, sú učebne, na ľavo je internát. Je rozdelený po poschodiach. Teraz sme u strážcov a mágov.“ Vysvetľoval nám rozloženie školy. Samozrejme sú Strážci a alchymisti najnižšie, keby niekto zaútočil, tak oni jediný vedia bojovať.
„A kde budeme spať my?“ niekto sa opýtal.
„V učiteľskom pavilóne, to je ten, kam šiel kolega s inými  Strážcami, je izba pre školské oficiálne návštevy. Je tam niekoľko izieb. Budú tam bývať vaši velitelia, čiže tí čo išli za riaditeľom a zopár z vás. Ostatných vás rozdelíme do prázdnych izieb.“ Oznámil nám Strážca a ja som si zmučene povzdychla. Skvelé, opäť ako na škole. Budem bývať pri študentoch, ktorí si ma ešte budú mýliť, že som jedna z nich, že tu študujem. Ironicky som si pomyslela.
„Takže mám tu zoznam mien tých, ktorí budú bývať v hlavnom pavilóne, kde sú izby profesorov a Strážcov.“ Vytiahol odniekiaľ papier a začal čítať mená. Samozrejme moje meno nepadlo. Boli tam len tí najstarší a najskúsenejší Strážci, ktorí by sa určite nezahadzovali tu pri malých deťoch.
Z vyše 90 nás ostalo asi 50. Poobzerala som sa. Jayden, Nate, Abi, Jake, všetci tu boli.
„Takže vám ukážem prázdne izby, ktoré sme uvoľnili vďaka pospájaniu študentov. Mne je už jedno kde chcete bývať. V ktorom obore. Ja vám len ukážem vaše príbytky. Prechádzali sme uličkou, kým nezastavil. „Tak tu mám tri dvojposteľové izby.“ Ukázal na dve dvere, ktoré stáli oproti sebe, a jeden o izbu ďalej.
Nechcelo sa mi pochodovať hore dole a vyberať si izby, rozhodla som sa, že budem tu. „Beriem si ju.“ Povedala som a vystúpila z húfu. Abi pokrčila plecami a vystúpila tiež.
Nakoniec aj Nathaniel a Jayden sa rozhodli, že si vezmú jednu z týchto izieb, a dokonca aj Jake s nejakým iným upírom sa tu rozhodli ubytovať.
Nikto nechcel tieto izby, pretože sa všeobecne vie, že študenti na tieto dve odvetvia sú najhlučnejší a najzbesilejší.
Otvorila som dvere. Izba bola ešte menšia ako na našej škole, čo som rozhodne nečakala, keďže sme predsa v bohatom PARÍŽI!!! Smutne som vzdychla a hodila svoj ruksak na posteľ.
„Vitaj v našom skromnom príbytku pre najbližšie týždne.“ Zaškerila som sa na Abigail, ktorá sa vonku na niečom dohadovala s Jaydenom, takže len teraz vošla do izby. Urobila presne to isté čo ja. Smutne si povzdychla a zvalila sa do druhej postele.
„Čo bude teraz?“ Otočila som hlavu, aby som na ňu videla.
„Neviem. Útok sa musí najprv naplánovať, čo nie je jedna z tých rýchlych práci.“ Podoprela sa o lakte.
Pozrela som na hodinky. Bolo pol 8 večer, vyučovanie by sa malo začínať o 9. Zrejme ešte študenti spia, preto sú také pokojné chodby.
Rozhodla som sa, že sa potom cestovaní osprchujem a poriadne vyspím. Vyšla som z izby a takmer sa zrazila s Jakom.
„Hej, tak čo, páči sa ti tu?“ opýtal sa ma, keď sme smerovali kúpeľne, ktorá bola tesne vedľa ďalšieho schodiska. Spoliehala som sa na to, že uterák tam je, takže som si ani nič nebrala.
„Je to tu pekné, ale musím priznať, že moja škola ma oslnila viac.“ Zazubila som sa a chystala sa otvoriť dvere do kúpeľne, lenže Jake ma predbehol. Ako pravý gentleman mi ich podržal, kým som neprešla.
„Uf, aspoň, že nekazia tradíciu.“ Poznamenal úplne od veci, keď zistil, že je kúpeľňa spojená. Aj mňa by prekvapilo, keby nebola. Akurát by to zbytočne míňalo priestor. Alebo by to zbytočne zavadzalo pri sledovaní sexy mužských tiel. Slintala som v mysli, keď si Jake vyzliekol tričko a ja som ho sledovala tak, že som si musela utierať sliny stekajúce po brade.
Čo by povedal na ďalší nezáväzný sex? Opýtala som sa v duchu a pozorovala ho, ako si vyzlieka nohavice. Potom vošiel rovno do sprchy. Bolo tu celkovo 8 spŕch, pričom každé dve boli oddelené nízkou stenou. Viedli tam dvierka, ktoré boli asi 20 centimetrov nad zemou, a zakrývali to najpodstatnejšie, no ramená a hlavu som Jakovi videla.
Pustil si vody a dlaňami si umyl tvár. Každý jeho pohyb bol pre mňa zážitkom. Opäť som naskočila na ten rozbehnutý vlak závislosti na sexe, z ktorého sa nedá vystúpiť. Ani som nechcela, sex je zdravý.
Vedela som, o čo mu ide. Chcel, aby som k nemu išla. S úsmevom som pokrútila hlavou a vyzliekla si tričko. Už som sa chcela vyzliecť viac, no ako naschvál, to kúpeľne vošla skupinka študentov.
DO (píp). Zanadávala som si v hlave. Dvaja chlapci a jedno dievča nás sledovali pohľadmi, aj keď sa snažili byť nenápadní. Dievča si umývalo zuby a stále po nás pokukovalo, kým jeden chalan sa holil (nemal ani čo), a druhý si umýval tvár.
Pristúpila som až ku dvierkam od sprchy a Jake sa naklonil s vyzývavým úsmevom. „Raz si to aj tak ešte zopakujeme.“ Zašepkal, aj tak nie dosť ticho, aby nás ostatní prítomní v miestnosti nepočuli a zaškeril sa.
Nahla som sa ešte viac k nemu, až sme si dýchali z úst do úst. Ani si nevšimol, že som si už stihla vyzliecť aj nohavice.
„Posuň sa zlatko, chcem sa osprchovať.“ Rozhodla som sa ho dráždiť tak ako on mňa. Vošla som do sprchy vedľa. Tieto dve sprchy našťastie neoddeľovala stena.
Keď ma študenti už nemohli vidieť, pretože ma zakrývali dvere, dala som si dole podprsenku a aj nohavičky. Jake na mňa zbožne hľadel, kým ja som sa tvárila víťazoslávne. Nedalo sa nevšimnúť si malý pohyb v jeho rozkroku.
Zasmiala som sa a otočila sa chrbtom. Normálne som sa osprchovala. Medzitým jeden chalan odišiel.
Vzala som si uterák z kovovej poličky, ktorá bola zavesená na dvierkach zvonku, a zabalila sa doňho. Zdalo sa, že Jake v tej sprche ešte chvíľu pobudne. Zaškerila som sa naňho, zo zeme vzala svoje veci, a šla do izby.
Na chodbe som našťastie nenarazila na nikoho, keďže sme mali izbu až na konci.
Abi už spala. Obliekla som si rozťahané tričko a spodnú bielizeň, a spokojne sa uvelebila do postele.