Kapitola 22

aaa tešte saaaa :D je tu ďalšia kapitola. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Anne - tvoja postava príde až v ďalšej kapitole. Táto je viacmenej oddychová.

Kapitola 22

Niekto sa nám zbližuje

Zobudilo ma klopanie.

„Abi, choď otvoriť.“ Zamraučala som.

„Ty choď.“ Ozval sa mi z vedľajšej postele podobne unavený hlas.

„Och.“ Ťažko som sa zdvihla z postele a šuchtavými krokmi došla ku dverám. Odomkla som ich a vykukla von. Jayden sa na mňa usmial. Konečne už nemal ten svoj strážcovský výraz.

„Čo je?“ zívla som.

„Vy ešte spíte?“ čudoval sa. „Vyučovanie sa už dávno skončilo. Už bude večera. Tá je v jedálni, nie ako v Detroite v internátoch.“

„Nie som hladná.“

„Musíte tam byť. Maddox nás oboznámi čo a jak.“ Vysvetlil mi.

„Dobre, ideme. Koľko máme ešte času?“

Pozrel na hodinky. „O 10 minút sa otvára jedáleň.“

„Koľko je hodín?“

„Jedna. Dnes mali kvôli nám posunuté hodiny, takže je o pol hodinu skôr.“

„Hej hej, to viem. Fajn, tak my sa oblečieme a prídeme tam.“ Oznámila som Jayovi. Prikývol a odišiel.

„Zlé správy.“ Zavrela som dvere a otočila sa ku Abigail, ktorá driemala.

„Hm?“ otvorila jedno oko.

„Musíme ísť na večeru. Máme 10 minút.“ Začala som si upravovať posteľ.

„Musíme?“ posadila sa a pretrela si oči.

„Maddox s nami chce hovoriť.“ Presunula som sa ku nevybalenej cestovnej taške. V nej som mala oblečenie, kým v batohu zbrane a rôzne vecičky.

Bol koniec mája, takže aj celkom teplo už aj v noci. Ale nie zas až tak. Dlhé úzke čierne nohavice, som doplnila jedinými „šteklami“, ktoré som teraz mala. Bola som zaťažená na topánky a to, že som sa stala Strážcom - zabijakom, presnejšie Strážkyňou, ešte neznamenalo, že sa svojej vášne musím vzdať.

Topánky boli obyčajné čierne s platformou a nie malou. Podrážku mali krvavo červenú a aj celý vnútrajšok.

K topánkam som sa doladilo trochu rockovo upírsky. Čierne rifle som doplnila o čierne tričko s potlačou skupiny AC/DC. Bolo tam veľa červenej, tak sa mi to hodilo aj ku topánkam. Tričko bolo toho chlapčenského typu, tak som si ho kúsok upravila. Urobila som uzlík na každom ramene.

Keď som sa pozrela do zrkadla, vyzerala som ako nejaká rebelka. Rozstrapatila som si vlasy a kým sa Abi ešte len zdvíhala z postele, mala som dosť času na moje typické maľovanie.

Čierne tiene som nanieslo na viečka a potom to trochu viac roztiahla. Ceruzkou som si olemovala aj spodnú časť oka celkom na hrubo a ešte naniesla špirálu. Lesky ani rúže mi nikdy nešli. Za to pery telovej farby áno. Trochu make-upu a mohlo sa vyraziť. Dlho som sa tak neparádila. Chýbalo mi to a preto som si chcela užiť tieto dni.

Abigail sa veľmi nechcelo upravovať. Vzala si úzke modré rifle, zelené conversy, obyčajné biele tričko a zelenú štýlovú šatku si obmotala okolo ruky. Vlasy mala v drdole a na očiach akurát tak špirálu.

Vyšli sme z izby. Trvalo nám to trochu dlhšie ako 10 minút, ale nie oveľa. Niektorí študenti ešte  len vychádzali zo svojich izieb ako my. Pokukovali po nás, no my sme im nevenovali veľkú pozornosť.

Zišli sme po schodoch a šli po tej dlhej a širokej verande až kým sme nezabočili tam kde všetci. Oni boli naša jediná orientácia, kde asi je jedáleň.

Vošli sme dnu. Stoly boli pospájané do dlhých radov, ale niekde boli aj len tak samé po 6 miest. Pri vchádzaní sme neunikli pozornosti. Abigail zamierila rovno ku jedlu, no ja som nemala chuť jesť. Skôr na krv. Už veľmi dlho som ju nemala. Naposledy v USA na letisku.

Obzerala som sa, kde by som ju asi dostala. Pri jedle ju nedávali tak ako u nás. Potom som na konci miestnosti zbadala okienko. Boli tam vyložené fľaše s krvou, alebo len poháre. Klopkajúc som tam zamierila.

Pohľadom som sledovala študentov. Niektorí na mňa nervózne pozerali, iní sa zase vášnivo rozprávali alebo „nenápadne“ šepkali, kým ďalší boli jedine tak zaujatý tým, koľko je tu naraz Strážcov. Bežne majú školy okolo 50 Ochrancov, niekedy menej, niekedy viac.

Vzala som si rovno dve fľaše. Obe som držala v jednej ruke. Otočila som sa a hľadala kde sedí Abi. Keď som ju našla, nervózne som si na jednej strane rozstrapatila vlasy. Už mi išlo na nervy ako na mňa zízali. Och, potrebujem cigu. Zamraučala som si v duchu.

„Už nech toľko nezízajú!“ sadla som si oproti Abigail, vedľa Nathaniela.

„Ešte asi nevideli toľko Strážcov pokope.“ Usmial sa Nate.

„Čo strážcov, skôr nás, asasinov.“ Za mnou sa objavil Jake. Položil si tácku vedľa, na opačnú stranu ako sedel Nate.

„Oni vedia, čo sme?“ privrela som oči. Nás to ani neučili a musela som sa o tom dozvedieť z nejakej starej zatuchnutej knihy.

„Vlastne nie.“ Zaškeril sa Jake a do úst si napchal takmer celú fašírku. Pokrútila som hlavou.

Asi pol hodinu na to, sa v miestnosti objavil Maddox v sprievode tých štyroch Strážcoch, ktorý sa k nám pripojili na letisku.

Maddox si nás okamžite všimol. Pri tom stole sedelo celkom dosť našich Strážcov. S úsmevom prišiel.

„Tak čo, ako sa vám tu páči?“ postavil sa vedľa Abigail.

„Je to tu celkom dobré.“ Pokrčil Jake plecami.

„Krásna škola, nie?“ Maddox sa usmieval ako mesiačik na hnoji.

„Áno, ale tá v Detroite je... lepšia?“ dovolila som si povedať.

Maddox sa zamračil. „Hm, prečo myslíš?“ opäť sa už usmieval. Aký rozpoltený chlap.

„Izby boli oveľa priestrannejšie.“ Zamumlala Abi.

„Tu nemajú dosť miesta. Sú uprostred Pariža, kým ta vaša škola je uprostred...ničoho.“ usmial sa. „O 10 minút čakám všetkých našich Strážcov v zborovni.“ Ohlásil nakoniec a odišiel.

O 15 minút sme už boli v zborovni. Našťastie bola táto miestnosť dosť veľká pre takmer 100 osôb. Maddox sa na nás stále milo usmieval.

Zavreli sa dvere a prehovoril. „Útok sa začne od dnes, presne o dva týždne.“ Zvážnel. Všetci sme pozorne počúvali a nepýtali sa radšej nič.

„Bližšie informácie vám oznámim pár dni predtým. Zatiaľ vám len stačí vedieť, že vychádzky von máte zakázané, aby si Rebelanti z mesta nič nevšimli. Stačí, že uprostred Paríža v hotely, býva vyše 100 ďalších Strážcov.“ Zopár smutných povzdychnutí sa ozvalo.

„Radím vám, aby ste si trénovali to, čo ste sa naučili a nezanedbávali svoje tréningy. Cvičte, kde vám to vyhovuje, hlavne to robte.

A posledná vec. Školských Strážcov nie je na tejto škole dosť. Niekoľko ich zomrelo pri pomáhaní tej Nemeckej organizácie. Väčšina asasínov z Nemecka je zranených. Takže vás prosím o pomoc škole. Teda škola prosí o pomoc s ochranou. Boja sa, pretože včera Rebelanti zaútočili na jednu britskú školu.“ V miestnosti sa rozhostilo znepokojujúce mrmlanie a híkanie.

„Prežili?“ opýtal sa niekto.

„Polovica školy je zdemolovaná, ale žijú. Teda aspoň väčšina študentov. V boji umrelo zopár učiteľov a niekoľko Strážcov. Zachránili ich hlavne nadaní upíri. Niekoľko študentov, profesorov a strážcov s veľmi dobrými schopnosťami, ich zachránili.

Takže si určte nejaké zmeny, alebo keď chcete škola vám to nejako zariadi. Budete strážiť cez hodiny, ale aj v rôznych spoločenských miestnostiach. Na chodbách a vo vonkajšom areály školy.“ Dokončil svoj preslov a bleskol po nás pohľadom.

„Dávajte na seba pozor, a snažte sa trénovať.“ S týmto odišiel z miestnosti.

„Tak, a budeme sa tu starať o deti.“ Vykročila som ku dverám.

„Svojim spôsobom si ešte dieťa aj ty. Ani si neukončila školu.“ Zasmial sa Jayden.

„No tak decko už zjavne veľmi dlho nie som, to ti potvrdí aj Jake.“ Vyšlo zo mňa. Jayden to nevedel. Podvihol obočie a premeral si ma.

„Ou.“ Zazubil sa. „Tak som sa mýlil, prepáč.“ Neprestával ma oslepovať žiarivými zubami.

„To by ma zaujímalo, prečo ešte nie sme upíri.“ Skonštatoval Nate, ktorý sa zjavne chcel zbaviť tej témy.

„Prečo?“ pozrel naňho Jay.

„Tak, veď premena mala prísť sama. Opustili sme školu. Trénovali sme tvrdšie. To na to musíme zabiť človeka alebo čo?“ rozhorčoval sa Nate.

„Tak väčšinou to funguje tou smrťou. Prirodzená premena príde väčšinou po dlhšom čase.“ Oboznámil nás Jayden.

„Ale veď Ethan nezabil človeka a stal sa upírom asi v našom veku.“ Spomenula som si na ten hrozný deň a snažila sa potlačiť slzy.

„U každého je to proste inak. Je to nevyspytateľné. Do teraz nikto nezistil ako to funguje.“ Pokrčil plecami Jay. Smerovali sme do internátov. Oboznámili nás, že rozpis služieb budeme mať ráno na nástenke v zborovni.

Po zvyšok cesty sme boli ticho a všetci sa týrali svojimi myšlienkami. Premýšľala som o Ethanovi. Dlho som ho nevidela. Od kedy bol útok na našu školu, jeho matka – tiež riaditeľka, začala na škole prijímať aj mladých upírov, ktorí nemajú kam ísť. Nebolo ich veľa. Možno päť. Z roho aj Ethan. Stále chodil na hodiny so svojou triedou, lenže mal silnejšie tréningy.

Tiež sa tam rozšírili ročníky o jeden. Tie prvé slúžili len na oboznámenie s históriou, spoločnosťou, a celkovo upírstvom. V ďalších to už boli aj špecializované tréningy. V tom poslednom ročníku sa už len čakalo na to, kedy to príde. Kedy sa stanú z polo-upírov, upíri. Niektorí, ktorým to trvá dlho, môžu odísť.

Pri spomínaní na Ethana ma niečo napadlo. Na Nathanilove reakcie, keď som spomenula to meno na E. Ako sa nahneval, ako sa tváril, ako zatínal päste...

„Nate?“ vyhŕkla som.

„Hm?“ dvihol pohľad od zeme.

Jay a Abi zastavili tiež. „Ehm, nemôžeme sa nachvíľu porozprávať... o samote?“ významne som na nich pozrela.

„Ou, dobre.“ Abi sa šibalsky usmiala. Všetko si to vyložila zle.

„Abi ...“

„Neboj sa,“ prerušila ma, „Jay, poď sa pozrieť akú máme priestrannú izbu.“ Ťahala Jaydena do izby a pri tom na mňa mrkla. „Máte voľnú izbu. Tam si môžete pohovoriť osamote.“ Slovo „osamote“ dosť zvýraznila.

Prekrútila som oči a počkala, kým Nate otvorí dvere do ich izby. Vošla som do miestnosti, ktorá bola rovnaká ako tá naša.

„Čo si to chcela?“ Nate sa oprel o stenu a ruky si prekrížil na hrudi.

„Čo máš proti Ethanovi?“ vyhŕkla som.

Chvíľu prekvapene mrkal očami, no nakoniec sa vykoktal. „Prečo by som niečo mal?“

„Nie som slepá. Vždy, keď padol rozhovor naňho, tak si bol úplne rozzúrený.“ Sadla som si na posteľ a prekrížila si ruky tiež.

„Nerieš to.“ Odbil ma.

„Nate.“ Jedným slovom som vyjadrila všetko, čo som chcela.

„Pamätáš sa ešte na Madison?“ začal a dosť od veci. Čo malo toto spoločné s Ethanom?

„No?“

„Chodili sme spolu. Istý čas bola ona na našom internáte. A ja som zase kvôli nej mal dosť veľa trestov, keď sa dostala von. Mala veľmi dobrého kamaráta, s ktorým ma nie málo krát okašľala. Už ma to prestalo baviť a tak som jej to vykričal.“ Smutne si sadol vedľa mňa.

„Toto mi nepovedala.“ Skonštatovala som.

„Pohádali sme sa a takmer týždeň sme sa nevideli. Až kým sa za mnou nezastavila raz poobede. Vraj ju to veľmi mrzí, a že ma ľúbi. Poslednýkrát sme sa pobozkali predtým, než ušla zo školy.“

„Prečo mi to nepovedala?“ nechápala som.

„Neskôr sa po škole šírilo, že sa stala upírkou. Bol som taký smutný a v takých depresiách, až som robil ohavné veci. Aby ma skrotili, na niekoľko dní mi odobrali schopnosti.

O pár rokov som šiel do učebne, keď som ju uvidel. Smerovala do riaditeľne. Nedokázal som na ňu len pozerať a tak som sa k nej rozbehol. Šťastne sme sa privítali. Po náročnom presviedčaní, som ju nakoniec prehovoril, aby mi povedala, čo sa stalo. Povedala mi všetko. O tom aký je Ethan debil! Úplne všetko.“ Zavrčal.

„Takže preto ho nemáš rád?“ hlúpa otázka.

„Neznášam ho. Zničil mi všetko. Odtrhol Madi odo mňa a potom ju odohnal od seba. A k tomu som sa ešte dozvedel, že premenil aj teba!“ syčal a ruky nebezpečne zatínal v päsť.

„Vedel si o tom, že zomrela?“

„Vedel.“ Prikývol a v očiach sa mu zalesklo. Jasné, že to vedel. Po tom útoku na školu si ma zavolali do riaditeľne. Vypočúvali ma a ja som im povedala všetko. Fajn, tak nie úplne všetko, ale väčšinu. Nevedela som ako sa dostalo vonku to, že Madi zomrela.

„Je mi to ľúto.“ Ani som si neuvedomila, že mi zopár sĺz stieklo po lícach, kým mi ich Nate neutrel palcom. Objali sme sa a niekoľko minút len tak zotrvali.

„Je mi to ľúto.“ Opakovala som sa pošepky.

Prešlo niekoľko minút a ja som sa rozhodla, že pôjdem spať. Vyšla som z Nathanielovej izby a vtrhla do tej našej, no ostala som prekvapene stáť na prahu. Sánka mi spadla až na zem. Za sebou som počula aj tú Nateovu. Obaja sme prekvapene hľadeli na Abigail, ktorá sedela na posteli a opierala sa o stenu. Mala niečo na ústach – Jaydenove ústa. Sedel vedľa nej a nežne ju bozkával.

Od prekvapenia som sa až rozkašľala – zabehla mi slina. Tým som ich vyrušila. Rýchlo sa od seba odtiahli a previnilo na nás pozerali.

Snažila som sa udržať, aby som sa z tých ich tvárí nerozosmiala na plné ústa. „Tak deti, a spať!“ zvolal Nate, ktorý si zachoval duchaprítomnosť. „Pekne 10 metrov odstup chcem vidieť!“ rozkazoval diktátorským tónom.

„Veď už idem.“ Jayden sa smutne postavil a predtým než odišiel sa ešte stihol milo usmiať na Abi. Tá celá sčervenela. Snažila som sa zadržať ďalší výbuch smiechu.

Dvere sa za nimi zavreli a ja som ich pre istotu aj zamkla.

„Tak Abi,“ sadla som si oproti nej, na svoju posteľ.

„Áno?“ líčka mala stále červené.

„Čo toto tu bolo?“ rukou som švihla ku jej posteli a potom ku dverám.

„Nič.“ Odbila ma a postavila sa.

„Abigail, okamžite si sadni a hovor! Aký je? Ako bozkáva?“ Začala som ju spovedať.

„Ako sa bozkáva Nate? Ako bolo na izbe? Boli ste nejako krátko. To má takú slabú výdrž?“ opätovala mi výbuch otázok.

„S Nateom nič nebolo. Vážne som sa s ním potrebovala iba porozprávať. Takže teraz ty. Tak?“ dala som si ruky v bok.

„Čo tak?“ hrala sa na hlúpu.

„Abi!“ výhražne som zavrčala.

„Bozkáva skvelo.“ Spustila nakoniec.

„No vidíš, ani to nebolelo.“ Usmiala som sa.

„A? Ďalej?“ s očakávaním som na ňu pozrela.

„Nič. Prerušili ste nás dosť skoro, takže ostalo len pri tých skvelých a jemných bozkoch.“ Zasnene sa usmiala.

„Aha, tak prepáč.“ Zazubila som sa.

„Nevadí, aspoň si ma pred niečím zachránila. Ináč by som to urobila.“ Odfúkla si a začala sa prezliekať do pyžama.

„Čože? Žartuješ? To je dobré, že som prišla? Sex je niečo úžasné, už nie si panna, tak sa tu nehraj na milé nežné dievčatko. Chceš to, tak to urob!“ dávala som jej rady a prezliekala sa tiež. Nemala som chuť sa odmaľovávať, tak som sa len prezliekla a ľahla do postele.

„To, ale neznamená, že to budem robiť s hockým.“ Poznamenala. Zarazilo ma to trochu. Kam tým mierila?

„Diki.“ Otočila som sa na chrbát.

„Prepáč, nemyslela som to tak. Myslela som to tak, že vlastne ty si taká, že to chceš, páči sa ti to, tak to urobíš. Ja čakám len na pravú lásku. Bože skončím ako nejaká princezná, ktorá čaká na princa na bielom koni.“ Usmiala sa.

Opätovala som jej úsmev. „Neskončíš. Čo vieš, možno Jay je ten princ na bielom koni.“ Otočila som sa späť na bok, tvárou k nej.

„Poďme už spať.“ Zívla.

„A kto zhasne?“ zaškerila sa.

„Tento krát to urobím ešte ja.“ Milo som sa ponúkla.

Abigail sa víťazoslávne usmiala.

Jednoducho som mávla rukou ku vypínaču a svetlo sa vyplo.