Kapitola 24

Napsal Dany (») 8. 5. 2012 v kategorii Mocou uväznená 2: Zviazaní dušou (Dany book), přečteno: 1150×

Kapitola 24
Maličká chyba

Do priestrannej telocvične sa hrnuli študenti. Dnes to bola už moja posledná hodina. Po tom incidente  s Jakeom a Darrenom som sa poobliekala a snažila sa zabudnúť na to čo sa stalo. Snažila som sama seba presvedčiť, že som ho nepodviedla. Aj keď som to nechcela povedať, ale musela som si pripomenúť, že Darren je mŕtvy.
Sedela som na najvyššej lavičke a pozerala na rovnako starých študentov ako som aj ja. Boli to štvrtáci, takže už sa vedeli dobre biť. Aj to bolo vidieť, keď ich rozdelil profesor do bojových dvojíc.
Bola to vlastne dvojhodinovka. Na druhej hodine ma zavolal ich učiteľ dolu. Už som sa tam nudila. Zo začiatku so mnou bol nejaký Strážca, ale odišiel s nejakým študentom a doteraz sa nevrátil.
Zišla som schody a postavila sa vedľa profesora.
„Toto je nová Strážkyňa. Kým budete bojovať, bude vás spolu so mnou hodnotiť. Pomáhať vám a ukazovať, v čom robíte chyby. Ten, kto bude najlepší, skúsi si, aké je to bojovať s naozajstným bojovníkom.“ Ukázal na mňa. Bola som maximálne znudená, takže som nemala silu ani zabiť pohľadom niektorých chalanov, ktorí na mňa pozerali s maximálnym ne-rešpektom. K tomu si niečo šuškali a smiali sa. Ľahko som mohla uhádnuť, že spochybňujú moje schopnosti.
Začali bojovať a ja som medzi nimi prechádzala so založenými rukami.
„Nekryješ sa.“ Upozornila som nejaké dievča.
„Slabý postoj.“ Jemne som kopla do chlapcových nôh.
O pár minút, keď sa dvojice zopárkrát vystriedali ich učiteľ zastavil. Oznámila som mu podľa mňa najsilnejšieho bojovníka. Môj názor sa zhodou okolností zhodoval s tým jeho.
„Kyle.“ Zavolal dotyčného chalana k sebe. Náhodou to bol ten istý, ktorý sa mi smial spolu s kamarátmi.
„Máš tu česť, bojovať tuto so Strážkyňou.“ Vyzval ho profesor. Kyle čosi zamrmlal a mne sa zdalo, že to bolo niečo ako: „To bude ľahké.“
Všetci študenti nám uvoľnili miesto. On zaujal bojovú pozíciu, kým ja som sa stále nehýbala. Vedela som, že to bude až primitívne ľahké. Síce som kvôli študentom mala používať tie nepotrebné prvky ako základný postoj a podobné somariny, ale na čo.
Keď videl, že ja sa k ničomu nemám, vyštartoval po mne. Najprv mi chcel zasadiť pravý hák, no ja som sa s ľahkosťou uhla. Začal si na mne skúšať všelijaké chvaty, ale nič sa mu nedarilo. Všetko som odbila, alebo sa len jedným krokom uhla. Príliš jednoduché.
Už nemal na mňa nervy. Pkúsil sa mi zasadiť tentoraz ľavý hák, ale ja som mu ruku chytili a pretočila mu ju na druhú stranu. Takže lakeť mu smeroval dole. A ja som mu tlačila na jeho päsť tiež dole. Ruku už nemal v päsť a tak som mu tisla dlaň smerom ku lakťu. Až si kľakol. Kolenom som mu prehýbala stred ruky hore. Mimoriadne bolestivé. Okúsila som to aj na vlastne koži, keď mi na tréningu tréner skoro zlomil ruku.
Pozrel na mňa. To bolo to posledné čo som videla. Pred očami som mala tmu. Potom nejakú lúku, štebotajúce vtáčiky a opäť tmu. Teraz som videla dom plný Rebelantov. Madison ako mi padá do náručia a ja vrieskam na plné hrdlo.
Vypadni z mojej hlavy. Zasyčala som v hlave. Silou vôle som ho vypudila z môjho mozgu. Ten hlupák.
Ako obarená som stála a ruku mu už nedržala. On stál tesne pri mne. Pozrela som naňho. Doslova nechápal, ako som ho vyhodila z hlavy.
Prestala som sa ovládať. Kývnutím hlavy som ho telekinézou poslala rovno do protiľahlej steny. Zošmykol sa na zem. Natiahla som po ňom ruku a pritiahla ho ňou za krk.  Vystrašene na mňa pozeral, kým študenti niečo kričali a rovnako aj profesor.
Chceli pribehnúť, lenže to som už mala okolo seba vytvorený štít.  Bola som taká nahnevaná, že som sa na seba ani nemusel pozrieť, aby som vedela, že okolo mňa sršia plamene.
„Už nikdy viac na mňa nepoužívaj svoju schopnosť bez dovolenia.“ Zavrčala som.
Chalan sa snažil tváriť hrdinsky, ale veľmi mu to nešlo.
„Rozumieš?“ povedala som monotónne.
„Rozumiem.“ Odpovedal so zasneným hlasom.
Pustila som ho. Uvoľnila som aj štít. Profák ku mne okamžite pribehol. „Zbláznili ste sa?“ kričal na mňa. „Takto tu my netrestáme študentov.“
„Myslíte, že ma to trápi? Vytiahol niečo veľmi osobné, na čo nechcem spomínať. Ak sa mi pokúsi dostať opäť do hlavy, je mi jedno aké zranenia mu spôsobím.“ Zasyčala som a podišla k nemu bližšie.
Držal sa za hlavu, z ktorej mu tiekla krv. Asi som ho o tú stenu hodila trochu silnejšie, ale zaslúžil si to. Zohla som sa k nemu a ruku priložila tesne nad ranu. Učiteľ sebou šklbol, ale keď videl, že mu nehodlám ublížiť, nechal ma pokračovať.
Rana mu zmizla. Ostávala ešte polka hodiny, no ja som si šla na lavičku po veci a nahnevane som opustila telocvičňu.
Dnes mám fakt úžasný deň. Prudko som otvorila dvere do zborovne. Chcela som si pozrieť, čo ma čakalo zajtra. Takmer som tú nástenku rozmlátila, keď som zbadala, že robím opäť to isté. Tentoraz od prvej hodiny.
Akurát som sa zbierala na večeru, keď do izby vrazila Abigail. Usmievala sa ako mesiačik na hnoji. Aspoň niekto mal dobrý deň.
„Bola som Jaydenom.“ Odpovedala na môj spýtavý pohľad. Blažene sa usmiala a hodila sa na posteľ.
„To je milé.“ Ironicky som poznamenala. Nechcela som jej kaziť peknú chvíľku svojou depresiou, ale nedokázala som sa tváriť šťastne.
„Čo je?“ obozretne sa posadila.
„Nič.“ Zaklamala som a pozrela sa do zrkadla. Prstom som si trochu rozmazala ceruzku pod okom, aby to vyzeralo lepšie.
„Hej, to hovor vieš komu. Čo sa stalo?“ prekrížila si ruky.
„Hovorím, že nič. Len je toho na mňa veľa.“
„Čoho, prosím ťa?“
„Študentov? Spomienok? Hlupákov v živote?“ sama som nevedela, čo som tým myslela.
„Pane bože.“ Prekrútila očami. „Sadni si a pekne mi vyrozprávaj, čo sa stalo.“
„Čo keby som ti to povedala cestou na večeru?“ sarkasticky som sa usmiala. Ona súhlasila a tak sme vyšli z izby.
„Zase som sa s Jakeom...“ začala som, ale vtedy nás dobehol Nate.
„Čaute.“ Pozdravil. Ja som mu venovala unavený pohľad, kým Abi naštvaný, lebo sa nedozvie viac.
„Čo je?“ nechápal.
„Nič. Len... nemohol by si ísť napred?“ milo sa zaškerila Abigail.
„Nie, to nevadí. Nech to vie aj on, je mi to jedno.“ Zabrblala som.
„Čo?“ stále mu to nedokázalo. Ani som sa nečudovala.
„Tak som to robila s Jakeom,“ pozrela som na Nathaniela. Ten sa tváril naštvane, ale držal ústa a počúval ma ďalej, „keď som ho zastavila tesne predtým, než bol.“ Nate sa ani nepokúšal skryť škodoradosť.
„Prečo?“ zamračila sa Abi.
„Pretože som mala až príliš živú spomienku.“
„Živú spomienku? Niečo ako víziu?“
„No hej. Niečo ako víziu.“ Prikývla som.
„A čo v nej bolo?“ vyzvedala Abi.
„Vlastne to bolo divné. To, čo robil Jake, bolo rovnaké ako to, čo som robila s Darrenom.“ Nate sa určite cítil nesvoj.
„Čo?“ Abi sa zastavila.
„Proste to, čo som robila s ním, sa prelievalo so spomienkami na noc s Darrenom. Raz som videla Darrena a raz Jakea.“
„Nechápem.“ Kývala hlavou Abi.
„Ani ja. Preto som ho vystrašene odstrčila a donútila ho zabudnúť na to, čo sa udialo. Takže si teraz nepamätá, že by sme spolu dačo mali v tej sprche.“
„Sprche?“ ozval sa po prvýkrát Nate.
„Bože, teraz tu nepleť to, kde to bolo.“ Zahriakla som ho.
„Ou. A to si potom len tak odišla z miestnosti?“ vyzvedala Abi ďalej.
„Áno.“ To, že som plakala, som nemienila priznať aj pred Nathanielom. Nie som predsa bábovka.
„A to len z toho máš takú na prd náladu?“
„Nie. Pri tej niekoľko hodinovej nude som musela ukazovať malým smradom ako sa bojuje. Tak som zbila jedného chalana.“ Oznámila som Abi.
To sme už boli v jedálni za stolom. Abigail sa akurát napila čaju a rovno ho celý vypľula. Samozrejme na mňa. Ale vďaka svojej skvelej schopnosti som ostala suchá. Ešte šťastie, že som mala ten štít.
„Zbila si žiaka?“ skričala, aj keď sa snažila tlmiť hlas.
„Nie tak celkom.“ Začala som. „Bojovali sme a ja som ho pekne zosmiešnila, keď sa mu nepodarilo ani raz do mňa udrieť. Tak si chcel vyliať zlosť a to tak, že na mňa použil schopnosť.“ Kývla som plecom a napila sa krvi.
„Normálne si to dovolil? A čo na to profesor?“ Chcela vedieť Abi.
„Profesor na to nič, pretože nestihol ani klipnúť okom a ten smrad bol už nalepený na stene.“ Usmiala som sa, keď som si spomenula na to, ako sa rozčapol na stenu a zošmykol na zem.
„Nehovor, že si naňho použila schopnosť.“ Abigail nesúhlasne krútila hlavou. „Uvedomuješ si, aké problémy z toho môžeš mať? Mohla si ho zraniť!“ vyčítala mi.
„Aj som.“ Zazubila som sa.
„ČO?“ vykríkla opäť.
„Rozbila som mu tým nárazom o stenu hlavu. Ale neboj sa, vyliečila som mu ju potom, čo som ho škrtila, štítom bránila ostatným, aby sa priblížili a nátlakom ho nútila, aby to už nerobil.“ Diabolsky som sa zasmiala, kým Abi si ťukala po čele a zazerala na mňa.
„Akú schopnosť na teba použil?“ Zapojil sa do rozhovoru Nate. Zrejme sa snažil upokojiť Abi tým, že zistí, čo hrozné mi urobil ten chalan.
„Hrabal sa mi v hlave. Vytiahol nejakú smutnú spomienku a ja som to musela prežívať a vidieť znovu.“ Syčala som.
Abi bola chvíľu ticho a premýšľala. Nakoniec sa ozvala. „Ktorú spomienku vytiahol?“
„Smrť Madison.“ Sucho som oznámila a všimla si Nathanielovú vražednú tvár. Miloval Madi.
Abigail si aj tak vydýchla. „Myslela som, že... No vieš čo. Darrenovú smrť.“
Ani ma to nenapadlo. Keby zrejme vedel svoju schopnosť používať lepšie, našiel by tú najsmutnejšiu spomienku tak ľahko ako je rozoznať rapera medzi metalistami.
„Keby vytiahol to, zrejme by som už bola na míle ďaleko a schovávala sa pred upírským súdom.“ V očiach sa mi blysklo.
„Ale aj tak, Maddox alebo niekto ťa určite potrestajú.“ Abi mala pravdu a ja som to vedela. Lenže bolo mi to jedno. Som hrdá na to, že som sa mu vôbec pomstila.
Ako na zavolanie, presne po tom, čo to Abigail vyslovila sa za mnou ozvalo: „Slečna Radbone?“
„Hm?“ Pozrela som na za sebou stojaceho Strážcu.
„Mám vás okamžite priviesť do riaditeľne.“ Oznámil mi.
Pozrela som na Abigail a Natea. Tí ma len povzbudzovali očami, aj keď som to nepotrebovala.
Postavila som sa a bez slova nasledovala mladého upíra. Vyšli sme po schodoch do zborovne. Viedol ma chodbou až zastavil pred nejakými dverami. Neobťažoval sa ani klopať. Otvoril dvere a nechal ma prejsť. Potom vošiel za mnou.
V miestnosti sedel za stolom nejaký postarší muž. Vedľa stál Maddox so založenými rukami. Obaja mi naraz pokynuli, aby som si sadla, no ja som odmietla a radšej stála.
„Vraj si zaútočila na študenta.“ Začal milo Maddox.
„Zaslúžil si to.“ Bránila som sa.
„Ale my tu máme iné tresty!“ zavrčal zrejme riaditeľ.
„Áno to som už počula, a čo?“ založila som si ruky v bok.
„Izabella.“ Varovne zasyčal Maddox. „Čo také zrobil, že si zaslúžil rozbitú hlavu?“
„To vy nikdy nepochopíte.“
„Tak nám to vysvetli.“ Maddox sa držal slova, pretože videl, že riaditeľ by na mňa najradšej vrieskal.
„Čo najhoršie sa vám stalo v živote? Zomrel vám niekto veľmi blízky pred očami?“ tekala som pohľadom raz na jedného a raz na druhého.
„Nie.“
„Áno.“ Ozvali sa súčasne. Maddox bol ten, čo povedal áno.
„Kto? Ak to smiem vedieť.“ On mohol vidieť veľa životov umierať, veď určite už bojoval v toľkých bitkách.
„Moja žena.“ To ma načisto odrovnalo. Nevedela som, že mal ženu. Vlastne som o ňom nevedela takmer nič.
„Tak si predstavte, že sa na to snažíte zabudnúť a jeden nevychovaný sopliak vám to vytiahne pred oči len preto, že nedokáže uniesť vlastnú porážku.“
Nastalo ticho. Maddox nad tým očividne premýšľal.
„To, ale nemení nič na tom, že ste mu ublížili.“ Hučal riaditeľ.
„Ublížila, ale vyliečila.“ Opravila som ho.
„Aj tak si zaslúžite trest.“ Trval na svojom.
To je, ale riadny somár. Musela som v duchu prekrútiť oči.
„Nech sa páči. Stavím sa, že jeho necháte na pokoji.“
„Nie, aj on bude mať trest.“ Ozval sa Maddox. Riaditeľ naňho nechápavo pozrel. Pravdepodobne on ho nechcel nijako potrestať.
„Bude deň po škole?“ ironicky som sa opýtala.
„Čo ty nato, keby on bol týždeň po škole za použitie schopnosti aj napriek zákazu a k tomu pomáhal v kuchyni za použitie schopností na školského zriadenca.“ Navrhol Maddox. Musela som sa naňho usmiať. On so mnou normálne súhlasil.
„A čo vy na to, keby ste vy pomáhali v tej kuchyni spolu s ním?“ zapojil sa do udávania trestov aj riaditeľ, ktorý ako jediný mal toto právo. Očividne bol nazúrený.
„Mne je to jedno, ak chcete, aby tentoraz skončil v nemocnici, nechajte ma s ním pracovať.“ Zaškerila som sa.
Riaditeľovi pochabol trochu úsmev. „Ak to zrobíte, môžete zakývať tejto škole zvonku.“ S radosťou. Odišla by som tak rada, ale je pravda, že tam som sa nemusela ničoho báť. Bola som tam pod výbornou ochranou.
Chvíľku som bola myšlienkami mimo a medzitým sa Maddox dohodol s tým hlupákom na inom treste. „Budete mať celý týždeň dve zmeny, takže si odpracujete svoje cez vyučovanie a po večery budete dávať dozor na chodbách.“
„A kedy budem spať?“
„Vy ste šikovná, určite si nájdete čas, kedy sa vyspíte.“ S týmto so mnou ukončil dojednávanie. Pokynul Strážcovi, ktorý stál celý čas pri dverách, aby ich otvoril, a ja som vyšla von. Maddox tam ešte ostal, ale stihol mi oznámiť, aby som ho počkala von.
O pár minút vyšiel z kancelárie.
„Toto sa nesmie opakovať.“ Upozornil ma. „Nie vždy sa z toho takto ľahko vylížeš.“
„Dobre dobre, ale vidím na vás, že vy by ste zrobili to isté.“
„To hej.“ Priznal. „Čo presne urobil ten mladík?“
„Vytiahol mi pred oči spomienku, keď mi Rebelanti zabili veľmi dobrú kamarátku pred mojimi očami.“ Takmer som zašepkala.
„Tak to si potom zaslúžil to, čo si mu zrobila.“ Usmial sa na mňa a otcovsky mi prehodil ruku cez ramená a stisol.
„To hej.“ Prikývla som s myšlienkami inde.
„Kedy sa to stalo?“ opýtal sa po chvíľke ticha. Vedela som čo myslel.
„Keď ma uniesli.“
„Uniesli? Ako Ťa mohli uniesť?“
„Ušla som zo školy. Madison bola upírka a tak mi pomohla. Keď nás našli školský Strážci, museli sme utiecť preč z mesta a tak sme si kúpili letenky do New Yorku.“
„A vtedy vás prepadli?“
Prikývla som. „Chcela som ju zachrániť a tak som sa snažila ich zabaviť, aby ona ušla, lenže nahnevali sa, keď som jedného zabila.“
„Môžem otázku? Koľko si zabila Rebelantov celkovo?“
„Okolo stovky určite.“ Premýšľala som. Áno. Päťdesiat vtedy na jeden šup, k tomu asi dvadsať ešte v ten deň. Okolo desiatich pri únose a útoku pred obchodným centrom. Zvyšných dvadsať som zabila za tie dva roky, kedy som cestovala po svete. Fajn, tak cestovala som len jeden rok. Ten druhý som jazdila maximálne z baru do baru.
„Možno aj viac ako niektorí z našich radov.“ Ohromene mi oznamoval Maddox. „A čo sa stalo potom?“ Chcel vedieť celú moju históriu.
„Chytili ma. Bola som uväznená v dome so synom pôvodného upíra, ktorého som zabila. Chceli ma mučiť, ale zistili aké mám schopnosti. Čo všetko dokážem.“ Pred očami som mala moment ako som sala krv z Jerryho.
„Sám posledný pôvodný upír na mňa dozeral tiež. Odniesli ma do iného domu, kde bola moja kamarátka Madison. Chceli, aby som ju vysala, ale ja som odmietla. Vtedy ju zabili. Spadla priamo do mojej náruče a ja som kričala a...“ zadržovala som slzy. Maddox ma utišoval.
Pokračovala som. „Usadili ma do auta a vtedy som ušla.“ Nechcela som mu hovoriť o tom, ako som zradila našu rasu tým, že som sa zamilovala do Rebelanta, ktorý ma zachránil a predtým týral.
„Dostala som sa do školy a tam si spokojne žila, až kým ma pôvodný nenašiel. Chcel ma. Bola som veľmi vzácna na to, aby ma nechal ísť. Zaútočil na školu. Nazúrila som sa, pozabíjala všetkých Rebelantoch a nakoniec aj jeho.“ Urýchlila som koniec.
„O tom som počul. O tom útoku na školu. Viac o tom nevraveli. Nevraveli ako sa im podarilo vyhrať. Neprezradili o tebe nič. Chránili Ťa.“ Premýšľal nahlas.
Ja som len pritakala.
„Mýlil som sa, keď som ti neveril a označoval ťa za nevyspelú. Na svoj vek si toho zažila viac ako polovica mojich asasínov. Vážim si ťa. Ešte spravíš niečo výnimočné, vďaka čomu si ťa budú všetci pamätať a pre nepriateľov budeš najväčšia hrozba aká tu bola. Si výnimočná Izabella na to nezabúdaj. Osud ťa už pripravil oveľa, ale takto to malo byť. Bol to osud, ktorý ťa priviedol do nášho sveta.“ Presne o osude mi vravela upírka, ktorá mi osvetlila moje schopnosti – Torment. Pôvodný upír Heisthenos ju použil a potom zabil. Bola to veľmi láskavá žena, ktorá sa pre záchranu školy obetovala.
S tými slovami sa so mnou Maddox rozlúčil a odišiel.

Hodnocení:     nejlepší   1 2 3 4 5   odpad

Komentáře

Zobrazit: standardní | od aktivních | poslední příspěvky | všechno
Seléna z IP 109.238.42.*** | 9.5.2012 08:49
jaja 24 je tadyyyyyyyyyy jooooo tak jdu skakat po pokojismile smile dekuji za kapitolu je užasná atomu soplakovi bych zakroutila krkem... jaj užasnéééééé
Dany | 9.5.2012 13:14
ja zboznujem ked mam dopredu naplanovane co šupnem do tej kapitoly a je v nej niečo uplne ine smile super takto vam predlzujem citanie o 2 kapitoly dalsie smileD dakujem smile
Nicoll z IP 178.40.243.*** | 9.5.2012 18:13
fakt skvelá kapitola smile no a s tým idiotom si pekne poradila smile neviem sa dočkať pokračovania smile ..
Dany | 9.5.2012 18:52
smile ďakujem smile
Erin z IP 90.182.4.*** | 11.5.2012 12:42
Hej, Maddox je moc fajn chlapík! Začíná se mi líbit, je to jako... správný táta, sice nevlastní, ale i tak smile
Já bych toho klua, nezabila. Nejspíš bych udělala něco, aby trpěl. Co pověsit za koule do průvanu? smile Ať si to Izzy zapamatuje smile
Dany | 11.5.2012 14:36
nj nabuduce ho necha trpiet smile
Vicky z IP 85.163.88.*** | 12.5.2012 01:04
ach jo...!! já chci číst dál! konečně jsem si našla čas, abych se zase začetla do MU2, no dostala jsem se sem a jsem hrozně zvědavá na další kapitolu... Je horší, když kapitolu máš napsanou a já si jí nemůžu přečíst, než když kapitolu napsanou nemáš. Ale tahle byla super smile Nějak se mi stýská po Darrenovi, Nate už tam ani moc není, Jake je jen na jednu věc... no a Jaye má vlastně Abbi. Ale stejně, krásná část, doufám, že zítra (počkat, vlastně dneska!) si jí stihnu přečíst smile
No tak dobrou noc, ponocuju jak na Nový rok XD
Dany | 12.5.2012 01:07
detto smile nj aj mne sa stíska po Darrenovi smile ale v dalsej kapitole dakto novy pride ked tak si to pekne zhrnula tých šracov smileDD


Nový komentář

Téma:
Jméno:
Notif. e-mail *:
Komentář:
  [b] [obr]
Odpovězte prosím číslicemi: Součet čísel nula a šest