Kapitola 25

Anne- tvoja postava je tuu :D Neira :D ale ty vies co sa stane lebo kvoli tomu som ju vytvorila :D

Kapitola 25
Nevyspelé decko

Po najhoršom týždni som si ľahla do postele a spala deň a pol. Musela ma zobudiť Abigail, aby som nezaspala na službu. Opäť som pomáhala pri hodinách. Zhodou okolností to bol ten istý deň ako minule, takže som musela byť na hodine triedy toho hlupáka – Kyla.
Ale zaspala som na druhú, moju prvú, hodinu. Dobehla som do telocvične akurát na konci. Profesor bol radšej ticho.
Sadla som si na moju vysedenú lavičku a oprela si hlavu o stenu.
„Izzy, však?“ postavil sa predo mňa niekto.
„Hm?“ pozrela som na celkom obyčajné dievča – ženu. Mohla mať tak dvadsaťpäť. Hnedé kučeravé vlasy mala zopnuté do vysokého chvosta, pery boli krikľavo ružové, na očiach len špirála. Oblečené mala trojštvrťové nohavice s vojenským vzorom., čierne tielko a na nohách obuté čierne Conversy.
„Som Neira. Máme spolu napísaný dozor na týždeň.“ Milo sa usmiala. Na to, ako hrôzostrašne a drsne vyzerala, bola celkom milá. Len matne som si spomínala, že som ju zopárkrát zahliadla na tréningoch v New Yorku. Bola jedna z nás.
„Skvelé.“ Sarkazmus zo mňa sršal. Oprela som si opäť hlavu o stenu a zavrela oči. Najradšej by som ďalej spala.

Konečne sa do triedy hrnuli žiaci na poslednú dvoj hodinovku. Takmer všetci na mňa pozerali so strachom v očiach. Báli sa, čo im urobím.
Prekrútila som očami a boxovací mech nechala na pokoji. Sadla som si na najbližšiu lavičku a začala si na ruke upravovať elastický obväz. Bola som nahnevaná a tak som do toho vreca udierala ako šialená. Ale ani zďaleka to nebolo takou silou akou by dokázala napríklad Neira. Ona mala svaly na rukách, ktoré jasne dávali najavo: udriem ťa a odtrhne ti sánku.
Ja som bola stále vychudnutá a len malé kopčeky sa mi rysovali na rukách. Nedalo sa povedať, že som slabulinká, ale tak Rambo som určite nebola.  
Čakala som, či ma dnes bude profesor potrebovať alebo čo. Ani nie o minútu na to už oboznamoval žiakov čo ich čaká na dnešnej hodine.
„Dnes si potrénujeme boj so schopnosťami. Ako ich dokážete efektívne využiť. Preto som si tu zavolal aj vášho profesora mágie.“
Do telocvične vošiel mladučký chalan. Mohol byť starý ako Neira, aj mladší. A nebol škaredý! Neposlušné hnedé vlasy, oči farby neznámej, opálená pleť (jedine keď chodil do solárka) a vysoká postava. Mal oblečenú fialovú košeľu a primerane úzke rifle.
Normálne som závidela dievčatám a profesorkám na škole. Bolo jasne vidno ako oňho všetky stoja. Keď vstúpil do miestnosti, všetky baby si začali sťahovať výstrihy, uhladzovať vlasy a milo sa usmievať. Chalani len prekrútili očami.
„Najprv vám to ukážu dve trénované Strážkyne. Potom si budete môcť vzájomne poskúšať schopnosti, na figurínach, alebo opäť tí najlepší s jedným z nás.“ Ukázal na mňa, Neiru, profesora mágie a seba. Zaujímavé, že sa nebál o študentov ak chcel, aby bojovali so mnou.
Po hlučnom jasaní sa študenti upokojili a my sme s Neirou predstúpili do stredu telocvične. Zhlboka sa nadýchla a premýšľala, čo ma asi ona za schopnosť.
Zaznel hvizd a náš boj sa začal. Neira bola v jednej mikrostotine pri mne a zvalila ma na zem. Aha, takže toto je jej schopnosť.
„Dúfam, že sa tešíš na porážku.“ Zavrčala. Takže informácia o mojich schopnostiach sa nerozšírila až tak. Maddox to zrejme chcel držať v utajení.
„Tú tvoju si rada pozriem.“ Zachrapčala som. Ďalej držala ruku na mojom krku až sa konečne odtrhla. Dlho bojovala s mojim ohňom. Na ruke jej ostala spálená koža.
Postavila som sa a ona si odbehla preč. Nevidela som ju. Sem tam, keď spomalila bola len taká šmuha. Netrvalo dlho a niekto – ona ma udrel zozadu do hlavy. Spadla som na kolená.
Ako chce. Chce byť ona neviditeľná, budem aj ja. Zneviditeľnila som sa. Z davu študentov som počula tichý jasot.
Premýšľala som, ako ju zastaviť. Napadla ma jedna vec. Zastavila som na jednom mieste a opäť sa stala viditeľnou. O sekundu na to sa Neira váľala na zemi. Vrazila do štítu.
Chcela utiecť, no ja som ju obkolesila ohňovou stenou. Stála som nad ňou a ona sa rýchlo postavila. Dala mi riadny boxer do oka. Nahnevane som na ňu pozrela. „Ak tam budem mať monokel..!“ zasyčala som.
„Budeš.“ Usmiala sa.
Skočila som na ňu a zvalila ju na zem. Stratila som kontrolu nad ohňom. Ten vošiel späť do mňa. Začala so mnou zápasiť, no ja som jej uštedrila riadnu ranu do tváre ako aj ona mne a na vyše som pridala ešte jednu z druhej strany.
Nakoniec som vystrela ruku smerom ku pohodeným pomôckam v malo výklenku telocvične za mrežami. Do ruky mi vletel kôl a ja som jej ho nasmerovala k srdcu.
S očami na dreve pri jej srdci sa usmiala. „Si dobrá.“ Pochválila ma a ja som z nej zišla. Pomohla som jej postaviť sa.
Až vtedy som sa obzrela po študentoch, ktorý ledva držali obe časti úst pokope. Nebolo to kvôli nášmu boju, ale kvôli mne. Kvôli mojim schopnostiam.
„Koľko moci v sebe nosíte?“ Ozval sa melodický hlas, hlas toho pekného profesora.
„Veľa.“ Zaškerila som sa a s menšími mdlobami smerovala ku svojim veciam. Potrebovala som krv. Nemala som sa zneviditeľňovať. Opäť mi to zobralo toľko energie...
Na prvom schode som sa zastavila. Nevládala som. Natiahla som ruku a do ruky mi vletela poloplná fľaša.
„Berie vám to veľa energie.“ Povedal to skôr ako oznámenie ako otázku.
„Ani som si nevšimla.“Zvalila som sa na lavičku a napila sa. Bolo mi jedno koľko upírov na mňa pozerá.
„Ehm,“ profesor telocviku spojazdnil svoje myslenie. „Tak a začnite bojovať.“
Vzduchom lietali rôzne predmety a svetielka. Občas aj študenti.
Keď ich konečne zastavil vybral štyroch študentov. Našťastie medzi nimi nebol Kyle.
„Jenn, ty bojuješ s pánom profesorom Louvrom.“ Dievča sa šťastne usmialo a pohľadom vyzliekalo toho sexy profáka.
„Daniellé.“ Pozrel na typické francúzske dievča. Pohŕdavý pohľad a diamanty v očiach. Na tejto škole bola asi iba polovica študentov z Francúzska. Väčšina boli z Británie, keďže tam bola len jedna upírska škola s nie príliš skvelými výsledkami. Británia bola najčastejším terčom Rebelantov aj Lovcov, preto sa študenti báli chodiť tam do škôl. Preto tam ani žiadne nevybudovávali.
„Tvoja bude strážkyňa,“ Daniellé sa blyskol v očiach strach, „Neira, tá kučeravá.“ Dodal. Daniellé si oddýchla.
„Rouge, budeš určite šťastný, že sa mi budeš môcť pomstiť.“
Posledný chlapec na mňa odhodlane pozeral. Musel bojovať so mnou.
Ja som mala ísť ako prvá. Postavili sme sa oproti sebe a ako náhle zaznel hvizd, chalan na mňa nepríjemne pozeral a zrazu som nič nevidela. Oslepla som.
Postavila som okolo seba ohňovú stenu a čakala, kedy opäť uvidím, ale nedialo sa tak. Počula som len aukanie toho chlapca. Zrejme sa snažil prejsť cezo oheň.
Ostávala mi jediná možnosť ako ho vidieť, a to sluchom. Zavrela som oči a uvoľnila múr v mojej hlave. Ten vpustil dnu myšlienky všetkých študentov. Tak dlho som ho blokovala, že príval hlučných hlasov ma poslal k zemi. Držala som si spánky a snažila sa utriediť hlasy.
Konečne som našla ten jeho. Bol najhlasnejší, pretože bol najbližšie. Celý čas sa sťažoval na  ten oheň, ale keď som sa sústredila na jeho myšlienky viac, začula som radostne kvílenie. Zabudla som kontrolovať ohnivú stenu.
Zneviditeľnila som sa. Do riti! To bolo z jeho hlavy. Potichu som došľapovala a orientovala sa podľa hluku jeho myšlienok. Bola som si istá, že stojím pred ním a tak ho jediným chvatom dostala na zem.
„Sklapni už!“ zahučala som. Jeho myšlienky boli také hlasné, ukričané...
„Veď som ticho!“ vrčal.
„Tie tvoje ženské myšlienky mi idú na nervy.“ Usmiala som sa.
Sedela som na jeho chrbte a ťahala mu ruku dozadu.
„Prestaň!“ kričal.
„Ty prestaň! Stiahni zo mňa svoju moc!“
„Nie!“
„Tak potom si ešte čo to vytrpíš.“ Nežne som mu oznámila a ruku potiahla viac. Skričal od bolesti. V ten moment som konečne videla.
„Vzdávaš sa?“ zašepkala som mu do ucha.
„Hej!“ odvrkol a ja som ho pustila.
Profesor si zjavne oddýchol, že sú všetci študenti v poriadku a nikoho som nezranila.
Ďalej som sledovala krátky boj Neiry a Daniellé. Telocvikár si ľavou zadnou poradil s Rougom a pán profesor sexy, pardon – Louvre, uzemnil dievča len keď sa jej dotkol. Nie žeby ona odpadla, keď sa jej dotkol, ale poslal ju spať dotykom jedného zo spánkov.
V hlave sa mi prehrával obrázok ako sa bozkávam s pánom sex bohom – profesorom, dotyky...
Preberala som sa zo zasnenia. Študenti už odchádzali z učebne, ale profesori sa ešte rozprávali. Neira sa mi prihovárala. „Čo?“ nepočúvala som ju.
„Asi sa s tebou chcú porozprávať.“ Ukazovala na prichádzajúcu dvojicu vyučujúcich.  
„Izabella? Môžeme sa s vami porozprávať?“ Opýtal sa ten starší – telocvikár.
Kývla som plecom a dopila posledné kvapky krvi z fľaše.
„Ako ste získali tie schopnosti?“ začal rovno.
„Vážne si myslíte, že vám to poviem?“ zasmiala som sa. „Vedeli to až traja ľudia a z toho sú dvaja mŕtvy.“ Smiala som sa ďalej, aj keď to nebolo vôbec smiešne.
„Ako dlho ich už máte?“ vyzvedal ďalej a ja som nechápala podstatu týchto otázok.
„Tak rôzne. Prvú schopnosť mám už tri roky.“
„A dostávali ste ich len tak postupne?“
„O čo vám ide?“
„Ešte sme nikoho takého nevideli.“ Pokrčil plecami. „Už dve schopnosti sú výnimočné nie to... koľko ich máte?“
„Viete, už som veľmi dlho nemala matiku.“ Zaškerím sa a on ma spraží pohľadom.
„Vždy ste taká netýkavka?“
„Nie, len výnimočne.“
„Akoto, že nie ste upírka?“
„Nie som veštica Teodora.“
„Dozvieme sa od vás niečo?“
„A čo by ste rád?“ tento rozhovor ma bavil. Podanie, odbitie, úder, smeč...
„Mohli by sme tie schopnosti vidieť?“
„Nemám už krv.“
„A tú vám treba?“
„Nie. Ja sa potom odplazím do izby. Budem v poriadku.“
„Dosť.“ Zastavil náš tenisový zápas pán sex...profesor.
Stíchla som a pozrela naňho.
„Slečna nám zrejme nič nepovie.“ Usmeje sa. „Nevadí. Je to živá bytosť a nie pokusný králik.“ Aj keď by ma zaujímalo ako tie schopnosti získala.
Uvedomila som si, že stále som nepostavila múr v mojej hlave, brániaci cudzím myšlienkam vnikať do môjho mozgu.
Ako sa to so mnou rozprávala? Telocvikár odchádzal z miestnosti. Ostala som tam sama so zakázaným ovocím.
„Prečo to nechceš nikomu povedať?“ prisadol si ku mne a ja som držala všetky svoje končatiny pri sebe. Zavrela som ústa, aby mi netiekli sliny a v hlave hľadala nejakú vetu, ktorá sa netýkala nemravných vecí.
„Nechcem byť zneužívaná.“ Vtedy som si spomenula, že o tom ako získavam schopnosti okrem Abi, Madi a Torment vlastne vedeli aj Rebelanti. Ale aj tí sú mŕtvi.
„Nebola by si.“
„So všetkou úctou, ale ja viem o tom svoje.“ Zazubila som sa ironicky a oprela sa o stenu.
„Čo sa stalo?“ toho profesora museli mať všetci radi. Je to taký ten dobrý, ktorý súcití so svojimi študentmi a nevrieska po nich ako zmyslov zbavený.
„V mojom doterajšom upírskom živote sa toho udialo veľa.“
„Nechcem sa vtierať, ale zdáš sa mi ako kôpka nešťastia, ktorá sa schováva za sarkazmus.“
„To je milé, že si to myslíte.“ Venovala som mu ďalší z mojich nekonečných radov ironických úsmevov.
„Nemusíš mi vykať. Nie si moja študentka, sme si seberovní.“
Áno, len tak ďalej a vrhnem sa na teba. Zaškerila som sa v duchu. Ledva som sa držala a on bol ešte ku mne taký milý.
„Ako chcete, ale nepoznám vaše meno.“
„Adrien Louvre.“ Vystrel ruku.
S obavami, že si ho ňou pritiahnem a zneužijem som nakoniec ruku prijala. „Izabella Radbone.“
„Teší ma.“ Ukázal mi dokonalo rovné a biele zuby.
„Aj mňa.“ Dýchaj.
„Ako si sa dostala ku tým Strážcom?“ opýtal sa po chvíli.
„Dlhý príbeh.“
„Ja mám čas.“
„Tak v skratke. Ušla som zo školy, tam som objavila knihu o nich a s kamarátmi ich hľadala. Našla som ich a tak som sa k ním pridala.“
„Ušla zo školy?“ zasmial sa. „Ty si zrejme nikdy nebola vzorná žiačka.“
„Presunuli ma zo Strážcu na sluhu.“ Zaškerila som sa. „Po tom čo...“ stíchla som a premýšľala ako to povedať – nepovedať o Darrenovi. „Po tom čo sa udialo na našej škole som sa trochu zhoršila.“
Nekomentoval moju rozrušenú pauzu. „Trochu?“ prižmúril oči.
„Poviem to tak, že som sa každý víkend zobúdzala v inom byte.“ Priznala som.
Pokrútil hlavou.
„Život treba žiť a nie prežiť.“ Pokrčila som plecami.
„Mám taký pocit, že život by sa mal začať žiť, až keď je človek plnoletý.“ Bral to skôr ako vtip, než poučenie.
„V mojom rodnom štáte som už plnoletá.“
„A to je?“
„Slovensko.“
„Neboli tam majstrovstvá sveta v hokeji?“
Ešte aj pozerá hokej!!! Muž snov? Je tiež pravda, že takmer každý chalan pozerá hokej. S Nateom som bola v Detroite na jeden zápas. Úžasná atmosféra.
„Tie boli už všade.“ Okomentovala som to.
„Áno, ale tie maličké haly sa nedajú zabudnúť.“ Smial sa.
„Hej! Jedna bola v mojom meste.“ Chechtala som sa.
„Ale aj tak je maličká.“ Zazubil sa.
„To je jedno. Nechajme hokej hokejom. Skrátka podľa mňa som už plnoletá.“ Usmiala som sa.
„Ako myslíš. Je to tvoj život.“
„Presne. Je to môj život a moje rozhodnutia.“ Zvážnela som. Prečo sa potom bojím hovoriť o Darrenovi?
„Čo sa stalo?“ Všimol si, že sa nesmejem.
„Len som si na niečo spomenula.“ Bolestne ma pichlo pri srdci.
„Povedal som niečo?“ pozrel na mňa tými príťažlivými očami.
„Nie.“ Usmiala som sa.
„Tak sa usmej.“ Prstami sa mi dotkol okrajov úst a potiahol ich v náznaku úsmevu.
Nevydržala som to. Som to ja ale nadržaná ako nevykastrovaný kocúr.
Chytila som ho za zadnú časť krku a pobozkala. Tak vášnivo a nie ustráchane a jemne.
Odtrhol sa odo mňa. „Prečo si to zrobila?“ Nahnevane sa postavil.
„Lebo si ako zakázané ovocie.“ Oblízala som si pery. Neľutovala som to. On pokračoval a bozkával vážne skvele. Aj keď sa odtiahol, bolo mi to jedno. Nahodila som svoju hrdú a ničím nezraniteľnú masku.
„Si ešte nevyspelé decko, ktoré nevie kde sa končia hranice.“ Otočil sa na odchod.
Zarazene som ostala sedieť. Nevyspelé decko? Idiot. Veľmi pekný, ale idiot!