Hey people :)) Môžete sa tešiť lebo som KONECNE dala ďalšiu kapitolu. Vicky, pasáž, ktorú si určite "zamiluješ" bude v ďalšej kapitole :DDD Pán dokonalý Adrien - učiteľ, je dokonalý "chlap" :DDD Neeee nebudem napovedať :D Užite si kapitolu a moje nezmyselné bludy si nevšímajte :DDD
- K tomu vám smutne oznamujem, že nás čakajú zrejme už iba 2 kapitoly do konca. Malo ich byť vac, ale rozhodla som sa jednu pasáž vynechať, alebo ju len až tak nerozpisovať :((
Kapitola 26
Nová nádej
Po ďalšom týždni si nás Maddox zavolal každého do zborovne.
Všetkých tých päť dní som musela dodržiavať Strážcovske povinnosti. Raz som mala službu cez noc, ďalší deň som hliadkovala okolo školy, pár dní som strávila na dozore v triedach a zvyšné dni som pomáhala pri hodinách.
Adriena som stretla len raz, aj to ma úplne ignoroval. Naštvalo ma to, ale ponechala som si svoju hrdosť a neozvala sa k nemu aj keď jeho sexy výzor ma dosť ubíjal.
„Presne o tri dni sa to začne. Konečne sa odplatíme za smrť toľkých upírov.“ Zvolal Maddox.
Všetci jasali a horlivo prikyvovali.
„Náš zdroj nám prezradil ich úkryt. Je to opustená továreň v Nemecku, blízko francúzskych hraníc. Zaútočíme na nich dve hodiny pred svitaním. Ak by sa niečo pokazilo, stačí vyjsť von a oni zahynú. Tiež sa už vtedy budú chystať na spánok.“ Oznamoval nám podrobnosti.
„Snažte sa teraz vyspať, ale aj vycvičiť čo najviac. V ten deň vám toho oznámim viac.“ S týmito slovami sa s nami rozlúčil a v spoločnosti ďalších troch Strážcou opustil miestnosť.
Spustilo sa niekoľko tlmených rozhovorov. Nemala som chuť tam ďalej ostávať a tak som sa rozhodla počúvnuť Maddoxovu radu. Išla som na izbu – vyspať sa.
Konečne som mala voľný deň. Vstala som si kedy som chcela a mohla si robiť čo som chcela.
Obliekla som si niečo na cvičenie – športové tielko siahajúce niečo málo pod prsia, obtiahnuté trojštvrťové tepláky a na nohy adiddasi. Bolo dosť chladno, a tak, keď som vyšla, som si zapla tmavú mikinu.
Začala som behať tou istou trasou ako predtým. No najprv som si ponaťahovala nohy. Keď som prebehla okolo desať a viac kôl, zastavila som sa a spravila si poriadnu rozcvičku.
Pozrela som sa na hodinky ako dlho mi to všetko trvalo. Okolo hodiny. Teraz bol akurát obed, no ja som nebola vôbec hladná. Namiesto jedálne som zamierila do telocvične.
Keď som vošla dnu, zistila som, že nie som sama. Bola tam Neira. Nie len ona. Aj nejaký Strážca. Bojovali spolu.
Akurát, keď som vošla tak sa Neira váľala na zemi, kým ten Strážca na nej sedel. Kývla som jej na pozdrav a ona sa na mňa zazubila. Využila to, že ani jej protivník nedáva pozor a odkopla ho zo seba. Opäť sa strhol parádny boj.
Ja som si medzitým obviazala ruky elastickým obväzom. Dnes som mala chuť udierať do niečoho. Urobila som si taký menší plánik na tie tri dni. Zajtra si pôjdem zatrénovať s Jaydenom alebo Nateom, predtým si však zabehám, aby som si udržala kondičku. Posledný deň si obnovím spomienky na účinné chvaty.
Prešla som do rohu miestnosti, kde bolo vrece na boxovanie. Udrela som raz a riadne sa mi uľavilo. Všetok ten stres, ktorý som v sebe držala a hnev zo mňa postupne opadával pri každej ďalšej rane.
Rozviazal sa mi obväz, no ja som udierala ďalej. Nohami, päsťami, lakťami...
Keď som začula hluk, prestala som. Do telocvične vošli mladý študenti. Sadla som si teda na lavičku, aby som im nezavadzala pri ich hodine a prezrela si ruky. Hánky som mala celé zakrvavené. Stačil mi jediný pohľad na ne a ony sa zahojili.
Pozorovala som, ako Neira a ten neznámy Strážca predvádzajú tie najľahšie chvaty. Neira končí na lopatkách, potom on.
Cez prestávku, keď bola telocvičňa opäť voľná som začala ďalej udierať do vreca.
Uťahane som došla na izbu. Zvalila sa do postele a nemala ani najmenšiu chuť sa ešte dvihnúť. Ani som sa neprezliekla a zaspala.
Kráčam temnou uličkou dolu schodmi. Otváram vysoké drevené dvere a ocitá sa v nejakej miestnosti. Nie sú tam okná, svetlo pochádza zo sviečok, ktoré sú pripevnené v stojanoch na stene.
„Konečne si tu.“ Vystrašene sa obzriem za hlasom. Calliope vyjde z prítmia. Zazerá na mňa tými krásnymi očami a ruký ma prísne v bok.
„Čo..čože?“ nechápem.
„Matka sa ťa snažila zavolať už nejakú dobu. Nevedela nájsť tvoju myseľ.“ Pokrúti Calli hlavou.
„O čo tu ide?“ ostražito sa poobzerám, keď do kamennej a tmavej miestnosti vojde aj postaršia žena.
„Nespomínaš si? Už si ma v svojom sne videla.“ Usmeje sa milo.
„Čo? Ja ne...“ vtedy sa mi trochu osvieži pamäť. Ten kláštor, či čo to bolo. „To...To nie je pravda.“ Cúvnem a obozretne si premeriavam dve Rebelantky.
„Je to pravda. Zavolala som ťa už raz a snažila sa ti to vysvetliť. Musíš prísť sem, okamžite.“ Jej nežný hlas pomaly mizne.
„Prečo by som mala chodiť? A kto ste?“ prekrížim si ruky na prsiach.
„Som matka Calliope.“ Vznešene mi oznámi. „A ak chceš Darrena zachrániť, tak by si mala prísť.“
„Darren je mŕtvy.“ Zavrčala som.
„Ale nemusí byť ak sakra pohneš tým zadkom a prídeš sem.“ Vstúpila do rozhovoru Calli.
„Nepoznám ťa, a ani vás.“ Pozriem na obe ženy stojace predo mnou. „Nemôžem vám veriť. Nemusíte mi hovoriť pravdu.“ Nedokážem prijať to, že možno ho vážne dokážu oživiť. Už som sa s tým konečne naučila žiť a oni mi to zase chcú pokaziť? Znovu mám plakať dennodenne, keď sa niečo nepodarí?
„Skús to aspoň. Milovala si ho snáď, nie? Niekde v hĺbke duše cítiš, že hovorím pravdu, vieš, že sa to dá.“ Prehovára ma Callina matka.
„Ja nemôžem.“ Ustúpim o krok späť.
„Môžeš. Skús si ešte spomenúť, aké to bolo byť s ním. Chceš ho späť, stále ho miluješ. Musíš sa tu dostať, čo najrýchlejšie. Už prešlo hodne času odkedy som ho sem dostala. Jeho telo to nevydrží dlho. Potrebuje dušu, ktorú mu poskytneš len ty. Musíš sa sem dostať.“
Premýšľam. Neviem, či mám veriť dvom Rebelantkám. Či ma nechcú len nalákať do pasce. Ale možno hovoria tiež pravdu.
„Kam mám prísť?“ opýtam sa po dlhej odmlke.
„Rusko. Moskva. Nemôžem po tebe nikoho poslať, pretože nikto iní s nami nie je a Calli hľadajú. Nechcem to riskovať. Choď sa svojou intuíciou a srdcom. Tvoje schopnosti ťa dovedú tam, kam potrebuješ.“
Posledné slova ledva počujem, pretože sa mi obraz postupne rozpadáva. Calli nechápavo pozerá na matku, ktorá sa tvári vážne a stále sa ma pohľadom snaží presvedčiť, aby som prišla.
„Darren.“ Vyslovila som prvé čo mi prišlo na rozum.
„Čo?“ opýtala sa Abi, ktorá sa nado mnou skláňala.
„Panebože.“ Chytila som si dlaňami tvár.
„Čo sa deje?“ Abigail sa ku mne posadila.
„Toto nemôže byť pravda.“ Mrmlala som si svoje.
„O čom to hovoríš?“
„Musím odísť.“ Postavila som sa a pribehla ku svojim stále nevybaleným veciam.
„Šibe ti? Už o dva dni ideme konečne do útoku. Nemôžeš odísť.“
„Musím.“ Zohla som sa ku ruksaku a nahádzala doňho všetky potrebné veci. Nejaké oblečenie a tiež mp4, nože, cigarety, pištoľ...
„Izabella Radbone, okamžite mi povedz čo sa stalo.“ Zakričala na mňa. Ešte som nepočula tento jej tón hlasu.
Prekvapene som na ňu pozrela. „Jednoducho potrebujem odisť. HNEĎ.“ Dodala som a obzerala sa po izbe, či som niečo nezabudla.
„Do riti, Izzy!“ Kričala na mňa Abigail. Neposlúchala som ju. Bola som taká zaujatá tým, že môžem zachrániť moju jedinú lásku. Verila som, že je to pravda, cítila som to. Nehodlala som premrhať túto príležitosť, ktorá sa mi už nikdy nenaskytne.
Nemala som čas na nejaké zdĺhavé vysvetľovanie o mojich snoch, v ktorých sa mi Calli a jej matka snažili vysvetliť, že záchrana Darrena je možná. Nemala som čas Abi o všetkom oboznamovať. Nemala som čas na ňu ani pozrieť, pretože som vedela, že pohľad na ňu by ma zranil viac, ako keby som bez pozdravu odišla.
Zhlboka som sa nadýchla a vybehla von. Abigal ma nenasledovala. Bola som za to vďačná.
Vybehla som von a horlivo premýšľala, ako sa dostanem von. Napadlo ma hneď niekoľko možností. Napríklad ísť za Maddoxom. Verila som, že ten to pochopí. Dobre, tá viera bola niekde veľmi hlboko vo mne, a sama som ju nevedela v sebe ani nájsť.
Mojou druhou možnosťou bolo prebraždenie sa von. Tá tretia a asi najzrealizovanejšia myšlienka bola použitie mojich schopností.
Šla by som za ochrankou, že súrne potrebujem odísť z areálu, keby mi neveril, použila by so nátlak. On by otvoril bránu a ja došla na koniec uličky. Tam by čakalo niekoľko Strážcov, ktorých by som musela prinútiť, aby mi otvorili ďalšie dvere a uvoľnili kúzlo, aby som mohla prejsť. A tak by som bola voľná.
Takže hor sa na plán D, ktorý ešte nemám. Nebola možnosť, že sa z tej školy dostanem. Nemali primitívnu ochranu ako na mojej bývalej škole.
Prechádzala som po záhrade a snažila sa prísť na spôsob, ako utiecť. Po takmer polhodinovom premýšľaní – stratenom čase, som šla za Maddoxom. Musel mi pomôcť, ináč by som bola v pekne hlbokej diere, ktorá sa často vyskytuje na osobách v zadnej časti tela, medzi dvomi kopcami.
Vyšla som po schodoch a pred dverami Maddoxovej izby sa zhlboka nadýchla. Vystrela som ruku v snahe zaklopať, no dvere sa otvorili skôr.
Predo mnou sa ocitla usmievavá tvár môjho bossa. Pokynul mi, aby som vošla a ja som s podozrievavou tvárou prekročila prah.
Poobzerala som sa po miestnosti. Bol to vlastne taký malý bytík a nie len izba. Vzadu bola akoby iná miestnosť, trochu na vyvýšenom poschodí, kde bola posteľ a skriňa. Vedľa, akoby v obývačke, bol pracovný stôl, na ktorom boli porozkladané papiere. Vedľa bola mini kuchynka skladajúca sa z menšej chladničky, dresu, mikrovlnnej trúby a pracovnej dosky. Vedľa boli dvere, ktoré zrejme viedli do kúpeľne.
Hneď naľavo od dverí pri stene bol podstavec pod televízor aj s ním. Pred touto šikovnou vecičkou prehrávajúcou obraz bol gauč. Tmavo modrý gauč, ktorý dokonalo ladil s farbou stien. Boli na ňom položené zelené vankúše. Jeden na ľavej strane a o druhý sa opierala Abigail.
Moje oči okamžite zavadili o tie jej. Len na chvíľu som v nich zbadala bolesť, no tú hneď vystriedali hnev a hrdosť.
„Čakal som, že prídeš.“ Maddox sa prešiel ku chladničke a vybral si z nej vrecúško krvi. Dal ho zohriať a po chvíľke ho vytiahol. Nalial si trochu do kockového nízkeho pohára, akoby pil whisky. Keď zbadal môj pohľad upretý na krv, nalial ju do ďalšieho pohára a natiahol s ním ruku smerom ku mne.
Poslušne som si ju vzala a snažila sa kontrolovať chute, aby som to do seba nevyliala na jeden šup. Prešla som pohľadom z Maddoxa na Abi. Ruky mala prekrížené na hrudi a tvárila sa prísne.
„Takže, povieš mi čo sa stalo, že potrebuješ nutne odísť?“ Môj šéf sa nenútene lakťom oprel o pracovnú dosku a prekrížil si nohy.
„Nemôžem. Vám to nemôžem tak vysvetliť. Jedine čo môžem je, že potrebujem odísť.“
„Prečo mne nie?“ nechápal, no stále sa tváril rovnako milo. Ako som ho len ja mala rada. Taký zlatý ujo. Aj keď nevyzeral staro, ale pre mňa to bol skrátka zlatý a dobrý postarší pán, ktorý mi vždy vedel pomôcť. Čo by teda zrobil, keby som mu oznámila, že chcem zachrániť svojho mŕtveho priateľa, ktorý je/bol mimochodom Rebelant. Áno, presne jeden z tých, ktorý vám vzali ženu.
„Nemôžem. Nepochopíte to. Nikto to nechápe, ale iba okolo mňa kráčajú po špičkách, aby sa nepreriekli a ja som im nič nezrobila. Nikto, absolútne nikto ma nevie pochopiť, a pochybujem, že vy to chápať budete.“ Skončila som môj monológ a zúfalo si prešla jednou rukou po bordových vlasoch.
„Tak to skús.“ Podporil ma. Nerozhodne som pozrela na Abi. Tá konečne pochopili o čo, teda vlastne o KOHO sa jedná, a pomaly prikývla.
„Poviem vám to v skratke.“ Nadýchla som sa a pevne zapustila korene do zeme, aby som neušla. „Zaľúbila som sa do Rebelanta.“ Vydýchla som.
Maddox sa rozkašľal. Zabehla mu asi slina. Keď opäť správne dýchal, narovnal sa. V hlave sa asi snažil pospájať niekoľko slov do vety, lebo kým odpovedal, prešla hodná chvíľa.
„Ako...ako sa to stalo? Veď je to Rebelant. A čo to má spoločné s touto situáciou?“
„Vravela som, že to nepochopíte.“ Pokrútila som hlavou a nechcela viac pokračovať, no Abigail ma vraždila pohľadom. Konečne sa jej dávno zabudnutá povaha, ktorá pôsobila vtedy, keď som prvýkrát prišla na upírsku školu, prebúdzala.
„Pamätáte, keď som vám vravela ako ma uniesli Rebelanti? A mučili ma? Bola som vtedy zavretá v tom dome s jedným Rebelantom. Tým istým, do ktorého som sa zaľúbila. On ma vyslobodil. On mi pomohol utiecť. Odviezol ma späť do školy, aby ma ochránil. On ma varoval pred útokom na školu. On mi pomáhal pri zabíjaní jeho vlastného druhu a to len a len kvôli mne. A aj kvôli mne... zomrel.“ Zlomil sa mi hlas.
Abi si dlho neudržala ten nahnevaný postoj voči mne. Rýchlo sa postavila a objala ma okolo pliec. Smutne som sa jej zahľadela do očí v náznaku ospravedlnenia za moja správanie predtým.
Chvíľku bolo ticho, ale ja som ho prerušila. Rozprávala som ďalej a snažila sa dostať k pointe tohto môjho monológu. „Zomrel. Ja som ušla zo školy, rozhodnutá nájsť spôsob ako ho opäť oživiť. Vyše roka som cestovala. Nepodarilo sa mi to a tak som sa vrátila späť do školy a úplne sa zmenila. Asi pred dvomi mesiacmi som začala mávať divné sny, ktorým som neprikladala nijaký význam, až kým sa mi dnes neprisnilo opäť niečo podobné.“
„Aké sny?“ Maddox sa nevracal k tomu čo som hovorila predtým.
„Bola v nich Rebelantka – Calli. Veľmi dobrá priateľka môjho Darrena, ktorá mi, teda jemu, pomáhala bojovať proti vlastním. Predstavila mi jej matku, ktorá mi jasne vysvetlila, že vie zachrániť Darrena. Vie ho oživiť. Ale nemám už dosť času. Potrebujem sa čo najskôr dostať do Ruska.“
„Sú to Rebelantky.“ Namietol Maddox.
„Verím im. Cítim, že vravia pravdu.“
„Čo keď ťa chcú len vlákať do pasce?“
„Aj keby sa to stalo, dokážem si poradiť.“
„Sama určite nie.“ Vstúpila do rozhovoru Abi.
Spýtavo som sa na ňu zahľadela. „Idem s tebou.“
„Nie.“ Tvrdohlavo som pokrútila hlavou.
„Nebudeš mi zakazovať čo mám a čo nemám robiť. Nenechám ťa opäť ísť samú. Sme v tom spolu.“ Chytila ma za ruku a nežne ju stlačila.
Pozrela som na Maddoxa. Čakala som čo povie. Či ma pustí, alebo budem musieť prísť na spôsob ako utiecť.
„Môžete ísť, ale chcem vás aspoň odprevadiť.“
„Dobre.“ Prikývla som.
„Idem si rýchlo po veci.“ Oznámila mi Abigail. Vybehla z miestnosti.
„Počkáme ťa pred budovou.“ Zakričala som jej ešte.
Po boku Maddoxa som vyšla von z budovy. Abi bola nedohľadne a tak som sa k nemu otočila.
„Izabella,“ začal. „Keď urobíš to, čo potrebuješ, chcem, aby si mi dala vedieť, či si to prežila. Si výnimočná a budeš mi chýbať. Dávaj na seba pozor, rovnako aj na svoju kamarátku, ktorá je mimochodom veľmi milé dievča. Nezabudni, čo si sa u nás naučila. A nenechaj sa zabiť, lebo budem musieť povolať dvakrát väčší počet Strážcov ako máme teraz, a pomstíme sa vrahovi. Uctíme si tvoju obeť. Vravel som ti, že raz budeš slávna, ale dúfam, že až po smrti to nebude.“ Snažil sa ma trochu rozveseliť. Milo sa usmial.
Tuho som ho objala, čo zjavne nečakal. Opatrne ma chytil okolo pása. Fakt som ho mala rada. „Ďakujem vám.“ Usmiala som sa.
Vtedy sa tam konečne dotrepala Abigail. No nebola sama. V závese za ňou bol Nate. Čo do pekla tu ten robí?
„Čo do pekla tu ty robíš?“ Vybehla som po ňom, ani neviem prečo tak zhurta.
„Videl som ako sa Abi balí. Ak odchádzate vy, idem aj ja a je mi jedno kam. Nepôjdete samé.“
„Správny gentleman.“ Zaškeril sa Maddox. „Len choď s nimi a dávaj na nich pozor.“ Vykročil ku východu.
Naštvane som pozrela na Nathaniela, ktorý sa očividne tešil. Chudák, ani nevedel prečo som sa rozhodla odísť. Keď mu to poviem, vráti sa späť, napadlo ma.
Zastavili sme pred vysokými dverami. Pred nimi stáli dvaja Strážci. Maddox sa s nimi o niečom zhováral a Strážci prikývli.
Pozrela som do tmavej uličky, ktorá smerovala ku ďalším dverám vedúcim von. Poslednýkrát som pozrela na Maddoxa a zakývala mu. Usmial sa a odkýval.