KONECNE nejaká dlhšia kapitola. Vicky, tu hneď na začiatku máš krásne novinky o našom sex-profesorovi Adrienovi :D dúfam, že ma vážne nezabiješ :D Táto kapitola je celá taká o premýšľaní a smútku, takže... užite si ju? :))
Toto by MALA BYŤ predposledná kapitola, možno pred-predposledná, ak si to rozmyslím s tým dlhým epilogom a dam to do kapitoly radšej :))
Kapitola 27
Naozaj to chceš?
Po urputnom cvičení som šla rovno do sprchy. Hodinová sprcha ma upokojila a ja som tak nemyslela na nadchádzajúci deň, kedy na mňa čakal veľký boj.
Po večeri som sa vybrala do zborovne. Mal tam vysieť oznam, kedy máme byť pripravení a čo si máme vziať.
Vyšla som po schodoch a o chvíľočku som už čítala dôležité riadky z papiera pripevneného na nástenke. Stálo tam, aby sme sa poriadne vyspali, pretože odchádzame skoro ráno. Ešte pred raňajkami.
Otočila som sa na odchod a vrazila do niekoho. Dvihla som pohľad hore a zbadala svojho bývalého spolubývajúceho z New Yorku – Jaydena. Usmiala som sa. Opätoval mi úsmev, aj keď nebol až taký veselý.
„Čo je?“ ustúpila som o krok.
„Nič. Len si potrebujem pohovoriť s Maddoxom.“
„Stal osa niečo?“ zľakla som sa.
„Nie, neboj sa. Len...“ spýtavo som sa naňho zahľadela. „len mi dajak zmizlo dievča. Presnejšie, ona, jej kamarátka a kamoš.“ Pokrútil hlavou a nervózne si prešiel cez bujné vlasy.
„Možno... možno len ich nevieš nájsť. Určite sa im nič nestalo. Spolu sa oddialili, aby mali kúsok súkromia.“ Trepala som čo mi na jazyk prišlo, aj keď hlúposti.
„Idem za Maddoxom.“ Otočil sa a odkráčal chodbou ďalej.
Chvíľu som len tak zamyslene stála a potom som precitla. Zaujímalo ma, čo sa stalo. Traja Strážci si len tak odídu? Jayden bol taký nesvoj...
Snažila som sa ho rýchlo dobehnúť, no zarazila som sa v polke cesty. Nachádzala som sa na chodbe s profesorskými izbami. Asi piate dvere odo mňa sa otvorili a z nich vyšiel pán sex-profesor. Ani s ma nevšimol. Rýchlo som sa upravil, než sa sačil otočiť.
Stiahla som si biele tielko nižšie, aby som vytvorila ilúziu väčšieho výstrihu, uhladila si neposlušné kučery a ledabolo vložila ruky do vrecká úzkych nohavíc khaki farby.
Na ústach som vytvorila milý úsmev, ktorý mi zmizol akonáhle som zbadala profesora xxx, ako sa milo usmieva a rozpráva s nejakou osobou v jeho izbe – byte. Osoba vyšla von a držala sa za ruku so sexbohom. Pristúpili k sebe bližšie a nežne sa pobozkali na ústa.
Snažila som sa držať svoje ústa po kole, ale sánka ma neposlúchala. Spadla na zem, odrazla sa a drsne mi vrazila do hornej časti úst, čo ma prebralo.
Chlapi sa od seba odlepili a ja som sa upírskou rýchlosťou presunula za akýsi výklenok vedľa prvých dverí. Počula som, že si niečo vravia, no z tej diaľky to bolo pre mňa len mrmlanie.
Počula som buchnutie dverí a o pár minút prešiel okolo nie škaredý muž. S blaženým úsmevom prešiel uličkou a zabočil ku schodom.
Stále omámená tým pohľadom som bola schovaná za výklenok. Trvalo mi dosť veľa minút, než som sa spamätala a to sa už vtedy aj vrátil Jayden.
Vyskočila som z úkrytu a on ma v mihu prišpendlil o stenu. Zalapala som po dychu a spýtavo naňho hľadela.
„Prepáč.“ Pustil ma.
„Čo sa stalo? Dozvedel si sa niečo?“
„Hej.“ Dnes je s ním fakt skvelý pokec, ironicky som poznamenala sa ma pre seba.
„A to...?“ začala som a čakala, kým dokončí.
„Chceli odísť. Vraj jedna potrebovala niečo súrne vybaviť a tá druhá odišla s ňou. Vraj mi mal dkázať, že ju to mrzí.“ Pokrútil hlavou a pridal do kroku.
„Neira!“ skričal môj veľmi dobrý kamarát – Strážca. Rebelant sa mi snažil prebodnúť hruď, no ja som vďaka varovaniu stihla skôr uskočiť.
Bolo tu strašne veľa bojujúcich osôb, takmer som ani nemala miesto na nejaké špecifiské chmaty. Bolo to tam ako na koncerte. Telo na tele a všetci do jedného sa mlátili. Zaútočili sme pred takmer polhodinou a stále sme bojovali. Bolo ich viac ako sme očakávali, ale stále menj ako bolo nás.
Potkla som sa o telo ležiace na zemi a riadne si narazila kostrč na kamennej zemi. Rebelant sa nado mnou týčil s hrozivým úsmevom a skláňal sa ku mne. Bola som však pripravená a rýchlo dvihla nohy. Stehnami som mu objala krk a prudko trhla. Bránil sa, takže to nemalo žiaden účinok. Držal mi nohy a ani to s ním nepohlo. Namieso toho mi pohladkal jedno stehnu a prudko sa doň zahryzol. Zvrieskla som, ale nedala sa.
Pritlačila som k sebe stehná ešte viac a snažila sa pritom natiahnúť po svoj spadnutý kôl. Medzitým mi niekto dvakrát šľapol na ruku, ale hrdinsky som to obstála.
Konečne som mala tú drevenú srandičku v ruke a prudko sa ohla. Kostrč ma pekelne zabolela, no viac to muselo bolieť Rebelanta, ktorého som trafila presne do brucha. Pustila som ho a rýchlo premiestnila kôl z brucha rovno do srdca.
Postavila som sa, ale nie úplne vyrovnala, pretože ma bolel zadok. Už sa na mňa vrhol ďalší červenooký somár. Zasadila som mu ľavý hák, no on sa nevzdal a schmatol ma za moje nádherné kučeravé vlasy. Niekoľko mi ich aj vytrhol. Svojou rýchlo schopnosťou som ho zrazila na zem a prebodla mu srdce. Nahneval ma, keď mi vytrhol moje krásne vypestované vlasy.
Spokojne som sa usmiala, keď v tom som pocítila bolesť. Bolelo to len chvíľu, ale bolo to ostré a hrozné. Oči mi zaplavovala tma. Len vzdialene som počula hluk z boja a niekoho výkrik. Dýchalo sa mi čoraz ťažšie. A zrazu ma pohltila čierňava.
„Koľko máme ešte peňazí?“ vyzvedala Abi, keď sme vystupovali z vlaku.
„Už len také drobné, maximálne na nejaké jedlo.“ Oznámila som jej ak odopadli moje vynikajúce výpočty.
Nemali sme dosť peňazí. Nate je prakticky chudobný, jeho rodičia mu ledva platili školu, takže na kreditke mal len veľmi málo.
Abigail mala z nás najviac, ale tiež to nebolo dosť na tri letenky. Lietanie po Európe a Amerike je predsa len niečo iné. Tam to majú ľudia ne dennom poriadku, a tak si bežne cestujú po Spojených štátoch, kým my tu platíme nehorázne vysoké sumy za krátke lety.
Chcela som síce okradnúť niekoľkých ľudí, alebo ich slušne požiadať o peniaze – pomocou nátlaku, lenže Abigail mi to rázne zakázala. Tak sme sa deň a niečoprevážali v slušnom a modernom vlaku.
Bolo okolo piatej ráno, takže sme si potrebovali nájsť ubytvanie, kým nezapadne Slnko, ktoré práve vychádzalo. Lenže na to sme nemali dosť peňazí.
„Potrebujeme sa dakde ubytovať.“ Oznámila som svojim spoločníkom.
„Veď poďme hneď na to miesto.“ Po nekonečnom čase sa ozval aj Nate. Na začiatku cesty vo vlaku som mu oznámila čo sa deje. Netváril sa nadšene a celý čas ani nerozprával.
„To je to... ja ani neviem, kde to je.“ Rozpačito som sa usmiala a kráčala ďalej.
„Čože? Ako to, že nevieš? Ako to nájdeme? Nebudem tu blúdiť po obrovskej Moskve.“ Rozčuľovala sa Abigail.
„Nájdeme si nejaké ubytovanie a v noci to pohľadáme. Možno mi Calli dá vedieť v sne.“
Našli sme nejaký malý motel, ktorý sa pomaly rozpadával. Bol na kraji mesta uprostred ničoho. Ako sme ho zaplatili? Abigail nemala inú možnosť ako súhlasiť. Musela som kradnuť. Alebo si len slušne popýtať – nátlakom.
Abi sedela vonku a zamyslene sledovala auta prechádzajúce okolo. Podľa myšlienok, ktoré som jej vyčítala, smútila za rôznými osobami. Chýbala jej Olivia, dlho nevidela rodičov a k tomu ešte odičla od Jaydena bez rozlúčky.
Ja a Nate sme ostali na izbe. Chcela som sa konečne vystrieť na posteli a poriadne si pospať, kým Nate sa chcel osprchovať.
Nevedela som zaspať, ale keď vyšiel, hrala som, že spím, pritom som po očku sledovala jeho radiátor na bruchu. Nemal až také tehličky, ale aj tak mal príťažlivo svalnaté ruky, ktoré priam kričali, aby medzi nich skĺzo dievča a paže by ju pevne ovinuli.
Na sebe mal len nejaké nohavice po kolená s pestrým vzorom. Uterákom si sušil mokré vlasy, z ktorých mu stekali kvapôčky vody až na hruď.
Prehĺtla som potrebu vrhnúť sa na tú hruď a odtrhla tak od nej radšej pohľad. Pozrela som mu do tváre, na ktorej mu pohrával šarmantný úsmev a oči prepaľovali tie moje. Dúfala som, že nevidel moje červené líca, aj keď som dúfala márne, keďže bolo vonku svetlo a zatiahnutie závesov nepomohlo k úplnej tme.
Rýchlo so zavrela oči a prevrátila sa na druhý bok. „Snáď sa nehanbíš.“ Ozval sa jeho posmešný hlas. Ucítila som menší tlak na posteli, takže si sadol na kraj. Stále som mala zavreté oči. Začal ma štekliť a ukazovákom pichať do boku.
Zvískla som a pretočila sa na chrbát. Smiala som sa ako zmyslov zbavená a snažila sa dostať jeho ruky odomňa čo najďalej.
Schúlila som sa do klbka a kolenami mu bránila dostať sa mi ku bruchu. Tlačila som ho odomňa a pritom sa rehotala. Podarilo sa mu narovnať mi nohy a sadol si na mňa. Ďalej ma šteklil a ja som sa metala aj pod jeho váhou.
Podarilo sa mi pretočiť na bok a s tým ho zo mňa zhodiť. Skopla som ho rovno na zem a rýchlo naňho skočila, aby sa nepohol. Bola rada na mne. Štípala som ho do bokov a brucha a všade kam sa dalo.
Po niekoľkých minútach sme boli obaja zadýchaní a dali si pauzu. Zhodila som sa vedľa neho. Ležali sme na zemi v malej uličke medzi posteľami a sťažka dýchali.
„Prepáč.“ Preťal niekoľko minútové ticho.
Chvíľu som premýšľala za čo sa mi ospravedlňuje. „Za čo?“ otočila som hlavu k nemu.
„Že som sa choval ako hlupák. Urážlivý slaboch. Ignorant.“
„Odpustené.“ Prerušila som jeho zrážanie samého seba.
„Mám ťa rád, takže ti pomôžem vo všetkom, aby si bola šťastná.“ Pozrel na mňa tými tmavými očami, ktoré nápadne pripomínali nejaké šteňa.
„Aj ja ťa mám rada. Si môj najlepší kamarát – chlapec.“ Zazubila som sa.
Rovnako aj on mi ukázal jeho biely chrup. Privinul si ma k sebe a tuho sme sa objali. Ale ani to, nebolo bez následkov. Začal ma štuchať du boku a opäť sa začala bitka.
„Cítim, že si blízko.“ Objavila sa pri mne Calliopina matka.
„Som už v Moskve, ale neviem kam mám ísť.“
„Necítiš to?“ V očiach sa jej zaleskli obavy.
„Čo?“ nechápala som.
„Máte spútané duše. Mala by si cítiť niečo. Hocičo. Malo by ťa to ťahať.“
„Nič necítim.“ Zúfalo som jej odpovedala.
„To nevadí.“ Upokojovala ma. „Nie si ďaleko. Niečo ťa ťahá týmto smerom, takže nesmúť.“ Nežne ma pohladila po vlasoch. V tom sne som sa cítila taká slabá a nevinná.
„Kam teda mám ísť?“
„Drž sa hlavnej cesty smerom do centra. Nájdeš to.“
Prudko som sa posadila. Abigail vedľa mňa sa pomrvila. Pozrela som na Nathaniela. Spokojne si chrapkal.
Postavila som sa a šla sa osprchovať. Nate ma predtým rozveselil, ale po novom nabití mozgových buniek som sa opäť cítila na hovno.
Keď som vyšla, slnko už pomaly zapadalo. Z tašky som si vybrala poloprázdnu fľašu krvi, ktorú som mala ešte z francúzskej školy. Dopila som posledné kvapky a potom sa začala pripravovať.
Namaľovala som sa, poobliekala, upravila vlasy a až nakoniec zobudila Abi a Natea. Kým sa Abi sprchovala a Nate obliekal, unudene som sedela na posteli a pozerala na stenu. Moje myšlienkové pochody boli zaseknuté, ako aj zmyslové orgány.
Nate ma musel doslova udrieť, aby som sa prebrala. Pokrútila som hlavou a pozrela naňho.
„Hm?“
„Ideme?“
„Aha, hej hej.“ Postavila som sa a vzala svoj batoh.
Vyšli sme na parkovisko a ja som odomkla naše „požičané“ auto. Na svojich cestách som sa naučila veľmi veľa, takže kradnutie auta pre mňa nebol problém. Abigail s tým síce nesúhlasila, ale nemala na výber.
Rázne som dala najavo Nathanielovi, že JA! budem šoférovať. Zľakol sa môjho vraždiaceho pohľadu a tak radšej súhlasil.
Nasledovala som pokyny, ktoré mi dala Callina matka. Pomaly om šoférovala stále hlavnou cestou smerujúcou do centra.
Cesta bola celkom plná, takže sa mi veľmi nevyplácalo pomalé šoférovanie. Myslela som, že keď pôjdem pomaly, ucítim niečo... niečo, aspoň trochu dačoho, čo potrebujem cítiť...
Zastavil sa mi dych. Poslednýkrát som sa nadýchla a viac nedokázala. Cítila som, akoby mi niekto chcel vyrvať srdce z hrude. Nedokázala som držať volant. Chytila som sa za miesto, kde máme srdce, akoby mi to malo pomôcť.
Nate sa v poslednej sekunde vrhol na volant a my sme tak nevrazili do vedľa idúceho auta. On a aj Abi mi niečo kričali, no ja som ich nedokázala vnímať.
Podarilo sa mu prejsť na krajnicu. Prakticky šoféroval len on. Nohy naťahoval po pedáloch a jednou rukou sa snažil udržať auto rovno.
Rýchlo vystúpil a otvoril dvere vodiča. Pozrel na mňa a ja som namiesto jeho tváre videla kopu hviezdičiek. Zatmievalo sa mi pred očami. Je tu. Počula som duczí hlas v mojej hlave.
Zrazu to prestalo.
Poobzerala som sa okolo a utrela si slzy, ktoré som si ani nevšimla, že mi vyskočili. Zhlboka som dýchala.
„Čo... čo sa práve stalo?“ Ozvala sa Abi zozadu.
„Sme tu.“ Jemne som odstrčila Natea, aby som mohla výjsť z auta.
Oni ma s nechápavými pohľami nasledovali. Nechápala som ako to všetko viem, ale ďalej som pokračovala. Prešla som štrk až na trávu a zastala.
Revelarequodlate, ozvalo sa mi v hlave. Z nejakého dôvodu som vedela presne, čo mám robiť. Natiahla som ruky, jednu ku Abi, druhú ku Nateovi.
Prijali moje ruky a postavili sa vedľa mňa. „Revelare quod latet.“ Povedala som vznešeným hlasom.
Pred nami sa odhalila obrovská budova. Pred jej vysokými dverami boli postavené dve sochy. Muž a žena. Boli to presne tie isté krásne sochy ako v mojom sne.
Nemala som čas na zdĺhavé kochanie sa tej krásy. Rýchlo som vošla dnu a zastala. Veľkolepá sála sa mi črtala pred očami. Rôznými obrazcami pokreslený strop aj steny som nechala tak a odbočila do uličky vľavo. Nemohla som si pomôcť, ale v tú chvíľu ma nezaujímalo nič iné ako vidieť Darrena... zachrániť ho.
Akoby som cítila kam mám ísť. Akoby som mala mapu v... srdci. Akoby som to tu poznala. O chvíľočku som schádzala točité kamenné schody dolu. Celé to tam osvetľovali sviečky pripevnené v stojanoch na stene.
Prešla som úzkou chodbou a dostala sa do okrúhlej miestnosti, po ktorej okrajoch boli stĺpy a v strede dve kamenné stoly. Jeden bol prázdny a na tom druhom bol...
„Darren.“ Zúfalo som zašepkala a stála som na mieste ako prikovaná.
Nad úbohým a nehybným telom mojej jedinej lásky sa skláňala Callina matka. Obe ruky mala vystreté nad jeho hruďou a oči pevne zavreté.
„Konečne si tu.“ Do miestnosti vošla Calli, no úsmev jej ochabol, keď ju Nate prišpendlil na stenu.
„Nechaj ju.“ Položila som mu ruku na rameno a on ju pustil.
„Postarala by som sa oňho aj sama.“ Žmurkla na mňa.
„Ja viem, ale nechce sa mi mu zachráňovať zadok.“ Zazubila som sa, aj keď som sa necítila najlepšie.
Nastalo ticho.
„Poď. Mama ti to všetko vysvetlí.“ Kývla hlavou ku žene stojacej nad mojim Darrenom.
Poslúchla som ju, aj keď moje nohy nechceli. Krôčik po krôčiku som došla ku stolu, pohľad upretý do zeme.
„Mama.“ Počula som nežný hlas Calli. „Mami.“
Do uší mi udrel hlasný nádych. „Tak si tu.“
Dvihla som pohľad na celkom mladú tvár ženy, ktorá bola aj matkou Calliope. Bola to chyba, pretože odstúpila od stolca a ja som zavadila očami o to smutné telo. Zadržala som slzy a pevne privrela oči.
„Prosím, vysvetlite mi to.“ Zaplakala som.
„Posaď sa.“ Pokynula mi na kamennú lavičku, ktorá celá lemovala miestnosť.
Bolo to to najlepšie čo ma asi postihlo, pretože som už nedokázala stáť. Zvalila som sa tam a čakala, kým sa usadia aj moji spoločníci.
Rovnako čakala aj ona. Calli stála za ňou a v rke držala pohár s krvou. Nevedela som skade ho vzala.
„Najprv sa predstavím.“ Milo sa usmiala, tým odhalila svoje ostré tesáky, ktoré mi jasne pripomínali, že je Rebelantka. „Som Cassovea.“ Sklonila hlavu a opäť ju dvihla. „A dokážem zachrániť Darrena.“
„Prečo to chcete urobiť?“ opýtala som sa jej skôr, ako začala niečo hovoriť.
„Skús ma počúvať, ja sa k tomu dostanem. Vlastne to je začiatok príbehu.“
Dokázala som udržať svoje ústa prilepené a tak ona začala.
„Pred niekoľkými desaťročiami, bolo to možno aj viac, mi zomrel manžel. Milovala som ho tak ako ty miluješ Darrena. Nemohla som sa cez to preniesť, a tak som sa od niekoľkých iných Rebelantov zistila, ako ho navrátiť späť, no vraj ak to urobím, nebudeme viac patriť k pôvodným. Nebudeme mať žiadne práva. Bolo mi to jedno.
Mala som šťastie v nešťastí. Kúzlo sa dá vykonať iba v tom prípade, keď ma jedná z páru inú spriaznenú dušu. Niekoho, kto ho miluje. A v našom vzťahu ten niekto bol.
Bola to moja dobrá kamarátka, ktorá sa zamilovala do môjho manžela. Nedokázala som jej to odpustiť. To, že pozorovala môjho chlapa, túžila po ňom, potrebovala ho, smútila preneho.
Neprosila som ju o to. Aj keď ma stratila, keď sa doňho zamilovala, zároveň som nechcela, aby sa jej niečo stalo. Nechodila som za ňou. Snažila som sa zmieriť s tým, že ho už nikdy neuvidím.
Lenže stalo sa niečo, čo som nečakala. Ona bez neho nedokázala žiť. Chcela zomrieť. Chcela zomrieť pre jeho aj moje dobro. Chcela mi vrátiť trochu šťastia, o ktoré ma pripravila. Vedela, že on miloval mňa a k nej nikdy nič necítil, tak sa mi ponúkla. Nesúhlasila som, ale nedala mi na výber.
Stalo sa to presne tu, na tomto mieste. Ležala na jednom kamennom stole, kým môj manžel na druhom. So slzami v očiach som sa s ňou lúčila. Chcela odomňa len jedinú vec, a tou bolo, aby som dávala pozor na jej syna, ktorého splodila s Rebelantom, ktorý si ho vzal pod svoje ochranné krídla.
Súhlasila som a bolo to to jediné, čo som preňu mohla urobiť. Stalo sa to a tak som mala na starosti život jej syna – Darrena.
Jeho otec si ho vzal k sebe a učil ho v boji. Vtĺkal mu do hlavy všetky tie bludy, ktorými kŕmia každého Rebelanta. Nemohla som sa k nemu ani priblížiť. A potom ho zabili. Vyčítam si, že som sa o ňho nepostarala. Dohliadal naňho tiež Callin otec, no nepodarilo sa mu ho zachrániť. Tak vzal Calliope ku mne.
Vďaka nej som ťa našla. A vďaka mojej schopnosti som zistila, že ty máš tiež tú osobu, ktorá je vhodná na uskutočnenie kúzla. Je to na tebe. Rozhodni sa ako chceš.“
Stíchla a ja som sa ťažkým dýchaním otočila na svojich spoločníkov. Abigail sa tvárila neveriacky, akoby neverila, čo práve počula, kým v Nateovej tvári sa zračili hlboké úvahy.
Čakalo ma jedno veľké rozhodnutie, ktoré sa bude končiť mojimi slzami a veľkým NIE. Nedovolím, aby to niekto z nich zrobil.
2024 ©