Kapitola 28

Tak TERAZ to je predposledná kapitola. Je zataľ najkratšia, ale asi najsmutnejšia, no zároveň najzlatšia. Sama som sa skoro rozplakala. Čaká vás ešte posledná a to celá vysvetľovacia kapitola, ktorá vám vysvetlí mnoho, napríklad ako sa dostalo mŕtve telo Darrena z hrobu v škole, do Ruska :D (Čo vôbec nemám domyslené :D)

Ak ste niečo nepochopili za túto knihu, dajte to do komentu, ja to nejako poopisujem v ten poslednej kapitole

Tešte sa zase na smutný epilóg, ktorý bude asi dosť dlhý

Kapitola 28

Niečo sa končí a niečo začína

„Nie.“ Zašepkala som.

„Čo nie?“ Nežne sa ma oýtala Callina matka.

„Nedovolím, aby to niekto z nich zrobil. Nedonútim ich k tomu, keď nechcú, čo je dosť možné, že nechcú.“ Postavila som sa a nevedela som, čo tým sledujem.

„Ako chceš. Je to tvoja voľba.“ Hovorila trochu nasilu.

„Nikto z nich to nezrobí. Je mi to ľúto. Ja... Milovala som Darrena, ale musím sa už zmieriť s tým, že je mŕtvy.“ Kráčala som preč. V hrudi ma bolelo a pichalo. Mohla som ho zachrániť, ale nedalo sa. Nedokázala by som žiť s tým, že jeden zomrel na úkor druhého.

„Ale ty ho môžeš zachrániť.“ Nenechala ma odísť. Zastala som asi tak tri metre od jedného aj druhého stola. Vtedy som si to tak nevšímala, že Cassovea stojí presne uprostred miestnosti.

„Nechcem to. Nemôžem. Nedokážem.“ Snažila som sa utíšiť svoj hlas.

„Mohla by si s ním žiť ďalej a naveky. Opäť by si bola šťastná.“

„Bola by som smutná a cítila vinu, že jeden z nich umrel. Aj keby chceli, JA im to nedovolím!“ dobre, nepodarilo sa mi utíšiť ten hlas. Kričala som.

„Porozmýšľaj o tom ešte.“ Ešte viac ma hneval ten jej kľudný hlas.

„Nemám o čom premýšľať. Odchádzam.“ Otočila som sa na odchod, keď ma niekto chytil za ruku. Pozrela som na mužskú ruku, ktorá ma držala za predlaktie a potom sa zahľadela na Nathanielovu tvár.

„Urobím to.“

Chvíľku mi trvalo, kým som pochopila čo povedal. NESMIE to urobiť!

„Zošalel si? V žiadnom prípade.“ Strácala som hlas.

„Izabella.“ Upokojoval ma hlasom.

„Nie, nie, nie. NIE!“ krútila som hlavou.

„Izzy, ja ťa milujem. Ľúbim ťa a nedokážem žiť s tým, že ty moje city neopetuješ. Keď ťa nemôžem urobiť ja šťastnou, tak nech to je aspoň niekto iný. Pre tvoje šťastie urobím hocičo.“

„Nebudem šťastná, ak zomrieš.“ Nariekala som. Počkať, čo to povedal? On... ma miluje?

„Ľúbim ťa.“ Zašepkal a orámoval dlaňami moju tvár, skôr než som stačila niečo odpovadať. Jemne pritisol teplé pery na tie moje. Pár nepatrných pohybov prestalo, keď sa odomňa odtiahol. Pozrel na mňa tými psími očami. „Milujem ťa, a preto to musím urobiť, lebo viem, ako veľmi to chceš.“

Niekoľkými krokmi sa odomňa vzdialil a ľahol si na kamenný stôl. So slzami v očiach som sa chcela rozbehnúť za ním, no narazila som do nejakej neviditeľnej steny. Cez mokrý záves na mojich očiach, som len rozmazane videla smutný úsmev pohrávajúci na Cassoveinej tvári.

Otočila sa mi chrbtom a vystrela ruky, každú ku jednému z chlapcov. Len vzdialene som počula mrmlanie nejakého zaklínadla. Viac mi udieral do uší krik. Môj krik. Môj rev. Moje vzlyky.

Nathaniel pozrel na mňa a so šibalským úsmevom na mňa mrkol. Nadýchol sa a pozrel na strop. Zavrel oči. Jeho telo sa začalo mierne natriasať a potom sa mu nadvihla hruď.

 Zmučene som spadla na kolená. Jeho telo nakoniec ochablo. Hlavu mal otočenú na stranu, oči zavreté, hrudník sa nedvíhal v žiadnom náznaku dýchania. Jedna ruka mu zúfalo vysela spoza okraja.

S plačom som pozrela na Darrena. Akoby doňho niečo vrazilo, prudko sa mykol a vtedy som opäť pocítila tu odpornú bolesť, ako predtým v aute. Ten tlak na hruď. Akoby mi niekto trhal srdce. Nedokázala som dýchať. Ruky som márne držala na hrudi. Rovnako márne boli aj pokusy o nadýchnutie.

Ten tlak povolil, až ma to položilo na lopatky. Dokázala som opäť dýchať, aj keď dosť prerývane. V hrudi ma stále pichalo. S tým sa mi zatmelo pred očami.

Pomaly som sa prebúdzala. Už som takmer necítila tú ostrú bolesť v hrudi. Pretočila som hlavu z jednej strany a druhú. Snažila som sa otvoriť oči.

Podarilo sa mi to asi na pätnásty pokus. Kým som zaostrila, kde to vlastne som, zabralo mi to ďalšie nekonečné minúty.

Oprela som sa o ruky a sadla si na kraj postele s nohami prevesenými cez rám. Dotkla som sa studenej zeme.

Poriadne som sa poobzerala. Steny farby skaly, o niečo tmavšia podlaha, jedna posteľ, na ktorej som sedela, nejaká drevená skriňa, nočný stolík so svietníkom na ňom, žiadne okná, na stene pripevnený ďalší svietnik, konečne dvere.

Postavila som sa a malátne sa oprela o najbližšiu časť steny. Zhlboka som sa nadýchla a nohy posplietala do krokov. Otvorila som dvere.

Ocitla som sa na kamennej chodbe, ktorú osvetľovali svetlá sviečok. Izba bola úplne na konci uličky, takže som mala len jeden smer.

Po pravej strane som videla točité schodisko, vtedy som odbočila doľava. Malátne a podopierajúc sa o stenu som prechádzala tmavou uličkou.

Konečne som sa dostala do okrúhlej miestnosti s dvomi kamennými stolmi. Najprv som sa poriadne poobzerala, či naokolo nikto nie je a až potom sa s mierným krívaním rozhodla ísť ďalej.

Pomaly som sa približovala a zbadala, že jeden stôl je prázdny. Zmučene som privrela oči, no kráčala ďalej. Zastala som, až keď som sa oprela o jeden zo stolov. O ten, na ktorom ležal Nate.

Jednou rukou som sa opierala, kým druhou som si utrela slzy. Pustila som sa okraja stola a dlaňou mu prešla po líci.

„Prečo si to urobil?“ Nariekala som.

Moja blúdiaca dlaň došla až ku jeho ruke. Jemne som ho chytila a zohla sa. Hlavu som položila na jeho nehybnú hruď a rozplakala sa ešte väčšmi.

Takmer po polhodine som sa odtiahla. Rukami mu uhladila nezbedné vlasy. Potiahla som nosom. Nahla som sa a letmo sa dotkla svojimi perami tých jeho.

„Je mi to ľúto.“ Nadskočila som.

Abigail ma objala okolo pliec. Oprela som si hlavu o jej rameno.

„Nemal to robiť.“ Sťažka som vydýchla a pevne zovrela viečka.

„Miloval ťa.“

„Práve preto, to nemal robiť.“

„A ta ľúbiš Darrena.“

Bola som ticho. Darren. Kde je?

„Kde je?“ prudko som dvihla hlavu a zadívala sa jej do orieškových očí.

„On... Izzy, je tu niečo, čo by si mala vedieť.“

„Čo?“

„No... on... Vieš čo? Choď za ním a zistíš to.“ Kývla hlavou ku východu.

Prikývla som a poslednýkrát pohladila Nateovu nehybnú tvár. Pustila som mu ruku a otočila sa. Predtým, než som vyšla z miestnosti som sa ešte raz obzrela za mojim najlepším kamarátom. Smutne som zvesila hlavu a svoje nohy videla rozmazane vďaka záclone sĺz, ktoré mi obsypali oči.

Abigail mi pomohla výjsť hore po schodoch, no potom sa so mnou rozlúčila. Poslala ma ku hlavným dverám, aj keď som nechápala prečo. Dole to nebolo vidno, ale teraz som jasne vedela rozoznať slnečné paprsky presakujúce cez tmavšie okná.

Abi zišla späť dolu po schodoch so zhnuseným pohľadom, ktorý venovala svetlu na zemi.

Kráčala som obrovskou chodbou. Bolo tam tak ticho, že aj moje tiché kroky zabijaka bolo riadne počuť. Vlastne až také tiché neboli, keďže som krívala.

Keď som došla ku dverám, boli pootvorené. Srdce mi búšilo ako šialené. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila do slnečného dňa. Našťastie som bola v tieni, ktorý vrhala drlhšia strieška.

Šuchotala som sa ku schodom a prudko zastala. Na schodoch stála tmavo odetá a vysoká postava, lenivo sa opierajúca o stĺp vedľa. Krátke čierne vlasy jasne dávali najavo, že je to chlap, nie tak hocijaký chlap – môj chlap. Darren.

Ruku mal vystretú a pomaly ňou hýbal v žiare slnka. Potichu som zhíkla.

„Ako si už zistila, už nie som Rebelant.“ Ozval sa ten hlas, ktorý mi tak dlho chýbal. Ktorý som tak dlho nepočula v reálnom svete. Ktorý bol taký jemný, melodický a zároveň ostrý a sexy.

„Si...“ nedokončila som myšlienku, ale zrejme pochopil.

„Nie som človek.“ Opäť som si vydýchla.

„Tak potom... Si upír?“ pomaly som sa blížila k nemu.

Nepovedal nič. Takže to bola pravda. On bol upír. Ale ako sa to mohlo stať?

Mlčky som došla až k nemu. Presnejšie, tesne zaňho. Sadla som si na vrchný schod. Sťažka som sa nadýchla, pretože sa mi hruď podivne zvierala.

Otočil sa a ja som mu konečne po tom čase videla do naozajstnej živej tváre. Mal menšie strnisko, vlasy úhľadne strapaté a také čierne ako samá noc. Inač bol stále rovnaký, ale zároveň taký iný.

Obaja sme na seba ticho hľadeli a premáhali sa aspoň k nejakému slovu. Tak veľmi som túžila po jeho dotykoch, po jeho bozkoch. Chcela som sa dotýkať aj ja jeho. Vraciať mu bozky. Prechádzať mu rukou bo tých nezbedných vlasoch.

Lenže nevedela som, čo si môžem dovoliť. Ako veľmi sa zmenil. Môžem sa postaviť a len tak ho pobozkať? Miluje ma ešte?

Nervózne som si hrýzla peru a snažila sa zhlboka dýchať. Konečne som sa dostala z uväznenia jeho očí a smutne sa zahľadela do zeme. Snažila som sa nečervenať, ako veľmi ma privádzal jeho skúmavý pohľad do rozpakov.

„Ako... ako sa cítiš?“ prerušila som to nechutné ticho medzi nami trasľavým hlasom.

„Nie je to práve jeden z mojich najlepších dní.“ Sadol si vedľa. Dosť ďaleko.

Zmučene som zavrela oči.

„Aha.“ Prikývla som a vyhýbala sa jeho pohľadu.

Kútikom oka som videla ako mykol rukou. Chcel sa ma dotknúť, no zastal. Akoby nevedel, či môže, alebo či to dokáže.

Nechcela som, ale pozrela som mu do nádherne modrých očí, v ktorých som už nikdy nemala zazrieť tú červeň.

Prudko som sa nadýchla a opäť uhla pohľadom. Zavrela som oči a snažila zastaviť slzy, ktoré sa mi zničoho nič tlačili von. Nevedela som či to bolo od šťastie, že ho mám konečne pri sebe, alebo od smútku, že sme ták blízko a zároveň tak ďaleko.

Vtedy som pocítila mäkké prsty na mojej brade. Prebehol mnou elektrický šok. Zabolelo ma srdce.

Natočil mi hlavu, aby som mu pozrela do očí, no ja som stále pozerala niekam pomimo.

„Pozri sa na mňa.“ Zašepkal.

Nepočúvala som ho.

„Izabella.“ Ako úžasne sa počúval ten jeho mužný hlas. Milovala som, keď ma oslovil celým menom. S takou láskou a nehou.

Silno som privrela viečka, no nakoniec naňho pozrela. Topila som sa v mori – jeho očiach. Preskakoval pohľadom z môjho jedného oka do druhého. Skúmal každulinkú skulinku na mojej tvári.

Jemne si priťahoval moju tvár bližšie k tej svojej, až kým sa nám nedotkli pery. Srdce mi divoko bilo, až som ho počula v učiach.

Jeho dokonalo vykrojené pery skvelo pasovali na tie moje. Boli sme vyrobený pre seba. Ako puzzle. Perfektne sme do seba zapadali.

Nežný bozk, ktorým sme len skúšali, čo všetko ešte k sebe cítime skončil a ja som bola smutná. Potrebovala som jeho pery na tých svojich ako Shaggy potrebuje Scoobyho. Bažila som po jeho úžasných a fajných perách.

Opäť mi hľadel do očí a usmial sa. Panebože ani som si nevšimla, že plačem, kým mi neutrel slzy palcom. Bola som taká šťastná, že sme sa konečne pobozkali. Že som konečne videla ten jeho dokonalý úsmev, ktorý nevedel vykúzliť nikto iný len on. Príťažlivý a sexy, no zároveň milý.

„Chýbal si mi.“ Zašepkala som.

„Aj ty mne.“ Pritiahol si ma k sebe a opäť ma pobozkal.

Tentoraz som ho nežne chytila zo strán za krk, kým on si ma stále tlačil k sebe rukami, ktoré mal okolo môjho pásu.

Do nežného bozku sa zapojil jazyk a ja som slastne vzdychla. Nikto toto nedokázal spôsobiť. Nikoho bozky sa mi tak nepáčili ako jeho. Mal celú škálu bozkov, a vždy vedel, kedy, ktorý použiť.

Po veľmi dlhej chvíli, ktorá sa mne zdala ako zopár minút, sme sa od seba odlepili. Aj keby sme sa bozkávali pol dňa, bolo by to málo. Potrebovala som si nahradiť dva roky absencie.

Oprel sa svojim čelom o to moje. Dýchalo sme si vzájomne z úst do úst. Prstami som prešla po okraji trička a došla až na hruď. Ten jeho dokonalý radiátor – tehličky, so mnou robili vždy divy. Už mi chýbalo kochanie sa jeho príťažlivým telom.

Rukou som pokračovala ďalej vo svojej púti, až som došla na šíju, zátylok a vlasy. Rukou som mu prešla cez čierné strapaté vlasy a užívala si aj pohľad na ne, nielen dotyk.

Rozkošnícky sa zasmial, až sa mi postavili chĺpky na celom tele. V jeho smiechu, jeho dotykoch, ktoré mi venoval, jeho bozkoch bolo toľko sexepílu, až som to ledva vydržala, že som sa naňho hneď nevrhla.

„Už ma nikdy neopúšťaj.“ Zaplakala som.

„Už nikdy. Sľubujem.“ Venoval mi ďalší z jeho nekonečnej škály bozkov.

„Ak sa niekam budeš chystať, tak jedine so mnou.“ Zamrmlala som mu do pier.

„Už ťa samú nikdy nenechám.“ Cmúľal moju spodnú peru.

„No veď by si skúsil. Ani si nevieš predstaviť, čo som zažívala.“ Nervózne so msa zasmiala.

„Máme pred sebou ešte more času, aby si mi o všetkom porozprávala. Spoločný nesmrteľný život.“ Privinul si ma k sebe.

„To máme čas aj na kopu iných vecí.“ Diabolsky som sa usmiala.

„Tie veci si nenechám újsť.“ Zaškeril sa. Prvýkrát mu ten nežný úsmev nezoškareďovali ostré tesáky.

„Sama by som ich aj tak nezvládla.“

„No to je jasné. Bezomňa sú všetky bezmocné.“

„Tvoje obrovské ego mi bráni vo výhľade.“ Pokrútila som hlavou, no škerila sa.

„Ale aj tak ho miluješ.“

„Kto by ho nemiloval.“ Priznala som.

Nastala chvíľka ticha, kedy sme si užívali vzájomnu blízkosť.

„Izzy, ľúbim ťa.“ Povedal z ničoho nič. Dvihla som hlavu a pozrela mu do očí.

„Aj ja ťa ľúbim.“ Vlepila som mu horúci a zároveň vlhký bozk na pery.

Odtiahli sme sa od seba súčasne, aj keď nám nebolo dosť. Objal ma a ja som si užívala pohľad na jeho svalnaté paže, ktoré mal ovinuté okolo mňa.

„Tak a máme teraz kopu času. Môžeš mi začať rozprávať, čo si robila, kým ja som voňal fialky odspodu. Môžeš začať tým, prečo si si prefarbila vlasy. Nehovorím, že sa mi to nepáči, lebo takto vyzeráš ako sexy dračica, ale vtedy si bola moja nežná a naivná blond Izzy.“ Vlepil mi pusu do vlasov.