Kapitola 29

po niekoľkých týzdnoch, čo to mohol byt aj mesiac, som tu KONECNE pridala poslednú kapitolu... doslova som od polky spala, takže sú tam somariny. Snažila som sa ro skrátiť, keďže by to bolo aj 20 strán vo worde, keby som to celé napísala a to je skrátka veľa.  No máte to tu, snáď sa vám to bude páčiť, epilog pridam inokedy, bude nadväzovať asi na trojku, ktorá nevyjde tak skoro :))

Kapitola 29

Najsmutnejšie chvíle

Usmievam sa na svoju mamku. Tá ma objíma a plače. Keď sa konečne od seba odlepíme, poriadne sa poobzerám po byte. Skoro nič sa nezmenilo. Kráčam po chodbe a zastavujem sa pri dverách do mojej bývalej izby. Do detskej izby.

Stisnem kľučku a potlačím dvere. Stále sa ťažko otvárajú. Prekvapí ma ten pohľad. Nie sú tam žiadne plagáty ako vždy boli. Jedna posteľ tam chýba a na jej mieste stojí stacionárny bicykel.

Na skriniach už ani nie sú plyšáci či na poličkách bábiky. Do očí sa mi tisnú slzy. Pozriem na mamu, ktorá sa nežne usmieva a hladí ma po vlasoch.

Urobím krok dopredu, keď zbadám, že na posteli niekto leží. Začnem ešte viac plakať. Nehybný Nate. Kľaknem si k nemu a bezslova naňho hľadím.

Keď pozriem na mamu,  nie je to ona. Na jej mieste stojí môj obľúbený plyšák v zväčšenej podobe. Usmieva sa na mňa. Prekvapene pozriem na posteľ. Je tam len hŕba hračiek.

Na perách som ucítila nejaký mäkký dotyk. Nechcelo sa mi otvoriť oči a tak som sa trochu zamrvila. Opäť nejaký tlak na perách. No krásny tlak.

Otvorila som jedno oko a zbadala usmievajúceho sa Darrena. Vždy som sa chcela mať taký nádherný budíček. Na tvári som vyčarovala nejaký ospalý úsmev.

„Toho nebudem mať nikdy dosť.“ Povedala som mu a chytila ho zozadu za krk. Pritiahla k sebe a pobozkala. Rozplývala som sa nad jeho mäkkými perami. Kým jednou rukou som blúdila v jeho vlasoch, tou druhou po jeho vypracovanej hrudi zahalenej sivým tričkom.

„V to dúfam.“ Zašepkal mi do pier.

Usmiala som sa a stiahla ho do postele. Čo sa tam bude len nakláňať. Ležal vedľa mňa a prstom mi nežne prechádzal po líci.

„Ľúbim ťa.“ Zachrapčal a vlepil mi ďalší nekonečný bozk. Lenže tá neha sa z neho pomaly vytrácala a prichádzala dravosť. Zapojil aj chtiví jazyk.

Rukou som mu ďalej prechádzala cez havranie vlasy a nohami skopávala deku. On mi zatiaľ blúdil rukou po tele. Nadvihol mi stehno a nežne po ňom prechádzal dlaňou. Zakotvil až v mojom rozkroku, kde ma začal dráždiť.

Slastne som vydýchla jemu do pier. Tak veľmi mi chýbali jeho dotyky. Tak veľmi mi chýbalo toto. S ním. Len on so mnou dokázal zrobiť toto.

Prevalil sa späť na mňa a rukou mi neschádzal z rozkroku. Venoval môjmu krku kopu bozkov a rovnako aj hrudi, až sa dostal k prsiam. Vyzliekol mi tričko a chvíľu sa na moje nahé telo len tak pozeral.

Držala som ho okolo krku a pozerala do jeho modrých morí, ktoré si ma pohľadom premeriavali.

Znovu sa vrátil k mojim perám.

Tentoraz som použila ja svoju blúdi rúčku. Prešla som po jeho radiátore a vyzliekla mu tričko, ktoré mi bránilo na ten krásny výhľad.

Ďalej som pokračovala nižšie. Zavadila som ho lem nohavíc. Aj to mi neskonale vadilo. Rozopla som ich a trochu stiahla. Naskytol sa mi pohľad na jeho mužstvo.

Neprestávali sme sa bozkávať a navzájom sa dráždili. Na chvíľu sa odtiahol a usmial sa. Rukou ma pohladil po tvári. Privrela som viečka a cítila ako do mňa vniká.

Slastne som vydýchla a obmotala mu nohy okolo pása. Prstami jednej ruky som mu prechádzala cez vlasy, kým nechty druhej ruky mu zarývala do chrbta.

O niekoľko minút sa unavene zvalil vedľa mňa. Obaja sme ťažko oddychovali. Zložil ruku z môjho rozkroku a pritiahol si ma bližšie k sebe. Potom nás oboch zakryl dekou.

Cítila som jeho teplý dych na svojom krku. Držali sme sa za ruky. Na toto si nikdy nezvyknem. Pomyslela som si a zaspávala.

„Ani ja.“ Prikývol Darren a potíchu si odfukoval.

„Darren?“ Vytreštila som oči.

„Hm?“ Vydal zo seba nejaký ospalý zvuk.

„Uvedomuješ si, že ja som si to len myslela?“

Zavládlo hrobové ticho. Obaja sme mlčali. Nestihli sme si ešte povedať nič o tom čo sa stalo, o tom, že už nie je Rebelant, o tom aké má schopnosti a či vôbec nejaké má. Nechcela som na to myslieť. Nechcela som myslieť na ten deň.

Darren sa prudko posadil. Pretočila som sa na chrbát a hľadela naňho.

„Chceš povedať, že... že to je moja schopnosť?“ Opýtal sa ma, akoby som ja vedela odpoveď.

„Asi.“ Kývla som plecom. „Takže si asi... zdedil, svoju schopnosť po svojom rebelanstkom živote.“

Trochu stuhol. Ani o tom sme sa nerozprávali.

„Chýba ti to?“ Opýtala som sa z ničoho nič.

„Čo?“ Ľahol si späť vedľa mňa a ruky si založil pod hlavu.

Otočila som sa na bok a pozerala naňho. „Byť Rebelantom.“

Ticho. Ticho. Ticho... „Niekedy. Je to možno len o zvyku. Musím si zvyknúť na tú nepotrebu krvi. Trochu pomalšie pohyby. Toľko pocitov. Toľko živého.“

Zazerala som naňho a chcelo sa mi plakať. O čom to je? Jemu chýba byť Rebelantom, mne chýba Nate. Nikdy si nezvykne.

Snažila som sa zadržať slzy.

Otočil sa nabok tvárou ku mne. „Izabella, prestaň. Milujem ťa. Počuješ? Milujem ťa. Aj keby som mal byť obyčajný človek alebo hluchý, slepý, nemý či chromý, chcem byť s tebou a nevzdialiť sa ani na krok.“

Palcom mi utrel neposlušnú slzu. Privrela som v

viečka pod jeho dotykom. Na perách zacítila tie jeho. „Aj ja ťa milujem.“ Zašepkala som mu do pier.

Ani neviem ako dlho sme boli zavretý v tej izby. Vyšli sme a držiac sa za ruku s Darrenom som ho nasledovala. Nevedela som kam ideme, ale on zjavne áno.

Po niekoľkých schodoch a tmavých chodbách, sme vošli do nejakej miestnosti. Boli tam kamenné steny a a nich žiadne okná. Pohodlne gauče a menšia kuchynka. Niečo ako mini bytík.

Zvedavo som pozrela na svoju lásku. Kývol ku gauču a ja som si sadla. „Čo tu robíme?“ Podozrievavo som sa opýtala.

„Chce s tebou hovoriť.“ Oznámil mi a ani nemusel hovoriť, že kto.

Bola som ticho. Nevedela som ako sa mám správať. Môj najlepší kamarát bol preč a to len kvôli nej. Naliehala a vnútorne ma týrala, až Nate podľahol.

Privrela som viečka a oprela sa. So založenými rukami na hrudi môj pohľad spočíval na holej a nudnej stene.

Vedľa mňa som ucítila menší tlak. „Chce ti...“ urobil menšiu pauzu, „nám, všetko vysvetliť.“ Studenými prstami mi dal neposlušné pramienky vlasov za ucho, prešiel mi po lícnej kosti a otočil mi tvár za bradu, aby som naňho pozerala. Všetky jeho dotyky boli také jemné, až sa mi zježili všetky chĺpky na tele.

Do miestnosti sa niekto vrútil. Obaja sme sebou trhli a pozreli na dve osoby. Abigail a Calliope. Prekvapene som sledovala ako sa ony dve na niečom smejú. Od kedy sa Abi kamaráti s Rebelantmi?

Odkedy sa Calli kamaráti z upírmi? Zaznel mi Darrenov hlas v hlave. Boli sme skvelá dvojica. Dokázali sme si navzájom čítať myšlienky. Takto by sme sa vždy hádali, alebo boli vždy bláznivo zamilovaní.

Pokrútila som hlavou a prekvapene pozerala na tie dve. „Abi?“

Konečne si uvedomila, že v miestnosti nie sú samé. Usmiala sa na mňa a Darrena si len premerala skúmavým pohľadom, akoby na ňom hľadala niečo zvláštne.

„Ou, ahoj. Ako...ako sa máš?“ Znelo to divne. Akoby nevedela, ako sa má ku mne správať či so mnou rozprávať.

„Ide to.“ Nechápavo som na ňu zamerala svoj zrak.

„Dobre, ste tu.“ Vrútila sa dnu aj Cassovea.

Prehltla som kopu nadávok a nechala sa objať Darrenom. Jeho náruč bola vždy upokojujúca.

Prekvapujúco som bola ticho. Nemala som chuť rozprávať. Opäť sa mi naskytla príležitosť byť so svojou životnou láskou, lenže prišla som o najlepšieho kamaráta. Nevedela som ako sa mám cítiť. Nevedela som, či mám plakať, alebo sa radovať. Bolo toho na mňa skrátka priveľa.

Abigail si poslušne sadla na druhý gauč, kým Calli sa usadila vedľa Darrena. Lakťami sa oprela o kolená a sledovala jej matku sadajúcu si vedľa mojej najlepšej kamarátky.

Poprezerala som si všetky osoby v tejto miestnosti. Chýbala mi tam ešte jedná, no tá sa už nikdy nevráti. Pokrútila som hlavou a venovala svoj pohľad ako vždy elegantnej Cassoevi.

„Najprv ti vysvetlím čo sa vlastne stalo.“ Začne rovno zhurta.

Ďalej mlčím.

„Aby Darren ožil, potreboval dušu. Potreboval to živé, ktoré poháňa telo. Lenže nemohla to byť hocikoho. Vy ste mali duše spojené láskou. Preto ste potrebovali tiež spojené duše. Nathanielová bola ideálna. Miloval ťa.“ Zamrazilo ma.

Darren na mňa hľadel s nečitateľným výrazom. Objímal ma, no bolo to niečo iné. Niečo čo som nevedela opísať.

„Ako ožil, prebudilo sa aj spojenie teba s ním. Kúsok tvojej duše sa odtrhol a pomohol ho oživiť už dokonale. Nakopol mu srdce.“ Ukázala si na hruď.

„Prečo som upír?“ Prerušil chvíľkové ticho Darren.

„Neviem. Je možné, že ťa z neho urobila duša upíra, pretože môj muž je Rebelant a jemu darovala život...“ zmĺkla a súcitne pozrela na Darrena, „Rebelantka – tvoja matka.“

Premýšľala som či to Darren vie, no podľa jeho reakcie zrejme vedel.

„Mám aj schopnosť. Čítam myšlienky, ako keď som bol Rebelantom.“ Oznámil tiež.

„To je možné. To je všetko?“ skúmavo si ho premerala.

„Asi hej, prečo?“ Darren nechápal.

„Premýšľala som o tom a čítala niekoľko kníh. Ak sa odtrhne kúsok duše z nejakého upíra, je možné, že tak unikne schopnosť. Lenže v tomto prípade Izzy stratila podstatnú časť a k tomu, keď má niekoľko mocí...“ Nedokončila, ale vedela som čo tým myslí.

„Chcete povedať, že pravdepodobne nemám svoje schopnosti?“ Panicky som sa postavila. Mala som v sebe niekoľko pocitov. Panika, strach, hnev...

„Možno.“ Priznala.

Neváhala som. Pozrela som na svoju ruku a sústredila sa najviac, ako som vedela. Vďačne som si oddýchla, keď sa mi tam objavil oheň.

Vedela som, že nátlak ovládam, keďže som si s Darrenom čítala myšlienky. Zamerala som sa na premenu na iné látky. Podišla som do kuchyne a vzala nejaký nôž. Podala som ho Calli do ruky, keďže sa mi zdalo, že je jediná, ktorá by to zrobila.

„Hoď ho do mňa.“ Povedala som a s očakávaním sa postavila.

Darren sa nesúhlasne postavil a Abi zhíkla.

„Nevieš či to ubrániš.“ Varoval ma Darren.

„Neboj sa.“ Nepozrela som naňho ani.

Calli kývla plecami a hodila. Všetko ubiehalo akoby spomalene. Snažila som sa premeniť na oceľ. Nič sa nedialo. Ani som nepozerala na ten nôž, len sledovala svoje ruky, ktoré sa nemenili.

V poslednú chvíľu som dvihla pohľad na nôž mieriaci rovno mne do hrude. Len som čakala, kedy sa do mňa zapichne, no nestalo sa tak.

S ústami dokorán som pozerala na vrhnuté teleso ležiace neďaleko na zemi. Darren prekvapene pozeral čo sa stalo, ako aj celá miestnosť.

„Ja som to nebola.“ Povedala som s trasúcim sa hlasom.

„Pokiaľ viem, tak ja som stále Rebelantka s obyčajným čítaním myšlienok.“ Vykoktala Calli. Jej matka a Abi boli ticho.

„Darren?“

„Hm?“ Neprítomne sa ozval a ďalej sledoval nôž.

„Asi...asi máš moju schopnosť.“ Ani som naňho nepozrela. Môj pohľad bol upretý niekam dopredu, do neznáma.

„To je hlúposť.“ Mávol nad tým rukou.

„Nie je. Nikto z nás to určite nebol a ja už vôbec nie.“ Konečne som pozrela do tých nebies v očiach. „Urob to ešte raz.“

„Ja som nič neurobil.“ Zavrčal.

„Do čerta, urob to ešte raz.“

„Ja som to nebol.“ Skríkol a jeho hlas mi prešiel celým telom. Kričal. Svojim hrubým mužným hlasom.

Nechápala som, prečo to nechcel priznať. Určite to vedel aj on, že to zrobil. Musel to cítiť. Ten záchvev energie vo vnútri, keď ju použil.

Privrel oči.

„Ja som to nebola.“ Opakovala som sa. Pozrela som na nôž ležiaci na zemi. Silou vôle som sa ním snažila pohnúť a nič sa nestalo. Rukou som naňho mávala a stále nič.

„Vidíš?“ Nedokážem to.

Sadol si a rukou si pretrel oči.

„Calli hoď to ešte raz.“

„Nie.“ Rázne povedala moja spriaznená duša.

„Hoď to.“ Tvrdo som na ňu hľadela.

Vzala nôž a hodila po mne pohľadom, ktorý dával jasne najavo čo si myslí: „si si istá?“ hlásali jej oči.

Prikývla som a ona hodila. Cítila som príval energie. Naplnil mi okolie srdca a prešiel až do očí, ktoré ma začali slabo páliť. Nôž sa zastavil. Nebadane som kývla hlavou a on odletel preč.

„Štít mám.“ Povedala som.

Zavrela som oči a dúfala, že keď ich otvorím tak... „Nič.“ Pokrútila som hlavou, keď som bola stále viditeľná.

Vzala som nôž zo zeme a porezala sa do dlane. Pach krvi sa mi zarýval do nosa, až som nejako vysmädla. Darren to zacítil tiež, no páčilo sa mi, že jeho oči mali stále krásnu belasú farbu.

Pozeral na moju dlaň a nespúšťal z nej oči. Nič. Jeho hlas v mojej hlave. Mala som chuť ho pobozkať alebo niečo, no musela som to dokončiť.

Olizla som si krv vytekajúcu na celú dlaň. Druhú ruku natiahla nad ranu a zazerala na ňu. Necítila som ani kúsok energie.

Smutne som zomkla pery a zavrela oči. Pokrútila som hlavou a zvalila sa do gauča. Všetci ma mlčky sledovali.

„Nemám ani uzdravovanie. Ostali mi len tri schopnosti.“ Snažila som sa udržať slzy. Neznášala som síce svoje moci, no zároveň milovala. Brali mi toľko energie, že som sa už viac necítila sama sebou, ale dávali mi pocit bezpečia. Pocit, že sa vždy ubránim, že som... nepremožiteľná.

Ticho sme sedeli a každý sa zrejme utápal vo vlastných myšlienkach. Vtedy ma napadlo, že som nevyskúšala všetky schopnosti. Jedna ostala. Tá, vďaka ktorej to začalo.

„Prepáč.“ Zašepkala som, keď som vzala Darrenovu ruku do tej svojej. Nechápavo na mňa hľadel a ja som ho pobozkala na zápästie. Prešla po ňom jazykom a zahryzla sa.

Mykol sebou, no nechával ma. Zrejme vyčítal v mojich myšlienkach, čo som potrebovala urobiť. Lenže som nedokázala prestať. Ešte som z neho nepila. Vlastne poslednú dobu z nikoho. Nemohla som, lenže teraz áno. To vzrušenie a slasť, ktorú to so sebou prináša mi bránila v tom, aby som sa odtiahla.

Slastne som vydýchla. „Izzy.“ Zachrapčal Darren. Nepočúvala som ho. Ďalej som pila. „Izabella.“ Povedal tvrdšie a ja som sa prebudila z tranzu. Odtiahla som sa a zahanbene pozrela na ďalších obyvateľov miestnosti. Išlo mi až na nervy, ako nás len mlčky sledovali, ako nejaké zvieratá v zoo.

Nebolo mi nič. Nebolo mi zle. Necítila som žiadnu energiu. Cítila som sa fajn. Lepšie ako fajn. Vzrušene a nádherne.

Ostatní ma skúmali pohľadom. Chceli vedieť čo sa stalo, aspoň tak som to prečítala z ich myslí.

„Už ani nedokážem získať schopnosti.“ Bezmocne som sa oprela a dlaňami si zakryla tvár. Prišla som o všetko. Jediná vec, ktorá ma držala pri živote bol Darren. Darren a jeho láska ku mne.

„Takže si stratila schopnosti. Darren ty si zrejme jednu z nich prijal.“ Ukončila to nakoniec Cassovea.

„Máte nejaké otázky ešte?“ pozrela na mňa, Darrena a dokonca aj Abigail.

Kým ostatní nesúhlasne pokývali hlavou, ja som sa potrebovala opýtať. „Ako sa dostal sem? Bol v škole, tam kde som ho pochovala.“

Mlčanie nahradil po chvíli hlas Callinej matky. „Schopnosti sú veľmi dobrá vec.“ Vznešene sa na mňa usmiala a ja som si objala kolená. Bolo toho na mňa veľa.

„Nechám vás samých, ak budete chcieť ešte niečo vedieť, viete kde ma nájdete.“ Hodila po mne milým úsmevom a postavila sa. „Ak budete chcieť odísť, nezabudnite sa rozlúčiť.“ Usmiala sa na nás a odpochodovala preč.

My sme po sebe len mlčky zazerali až kým sa neozvala Abi. „Kedy odchádzame?“

Pozrela som na Darrena. „Je to na tebe.“ Bolo mi odpoveďou.

„Kam pôjdeme?“ opýtala som sa.

„Vrátime sa na školu?“ odpovedala mi otázkou Abi.

Stále som pozerala na nič hovoriaceho Darrena. „Kým sa nestanem upírkou. Potom odchádzam.“

„Takže kedy?“ Konečne sa ozvala moja láska.

„Zajtra.“ Povedala som.

O dva dni sme vychádzali z letiska. S Darrenom sa držiac za ruky a s Abi v tesnom závese, sme nastúpili do požičaného auta.

Neboli sme v Detroite, ale v New Yorku. Potrebovala som ísť za Maddoxom.

Darren šoféroval, ja som sedela na mieste spolujazdca a Abi vzadu. Stále sme mlčali. Doteraz sme si povedali maximálne tak pár podstatných vecí ako: Kam to vlastne ideme?

Zastavil takmer na tom istom mieste ako Jayden, keď sme to miesto len hľadali. Vystúpili sme a pomaly kráčali ku budove. Jedny dvere, tmavá miestnosť a Strážca.

Po niekoľkých minútach ma s Abi pustil dnu. Darren ostal vonku pred budovou. Nebol ešte pripravený na odhalenie sa verejnosti, že je upír... a predtým bol Rebelant. To sa nikto nesmie dozvedieť.

Objavili sme sa v svetlej hale. Pomaly kráčali ku dverám oproti a zastali pred nimi. Zaklopala som.

„Ďalej.“ Ozvalo sa a s úsmevom sme vošli dnu.

„Zdravím.“ Pozdravila som a Abi tiež.

Maddox vyskočil zo svojej stoličky. „Žijete. Kde ste boli? Čo ste robili? A... Kde je Nathaniel?“ Môj úsmev poklesol pri jeho poslednej otázke.

„Áno, žijeme, boli sme v Rusku. Nemôžem vám povedať presne čo sme robili. A Nate... on...“ Stíchla som a zadržiavala slzy.

„On zomrel.“ Povedala potichu Abigail.

Rozhostilo sa ticho.

„To je mi ľúto. Ako... ako sa to stalo?“

„Prosím. Prosím, nepýtajte sa. Nemôžem vám to povedať.“ Zafňukala som.

„Ako chceš.“ Prikývol.

„Chýbali ste mi.“ Povedal z ničoho nič.

Usmiala som sa. „Bože, ste ako nejaký dobrý ujo.“ Objala som ho. Ticho sa zasmial.

„Tak a teraz mi pekne povedzte, čo sa stalo kým sme tu neboli.“ Nariadila som mu, keď som sa odtiahla.

Pozrel na mňa aj Abi a spustil. „Zaútočili sme, no nečakali sme, že ich bude až toľko. Veľa Strážcov zomrelo.“ Povedal potichu. Abi zhíkla. Z myšlienok som jej jasne vyčítala strach o Jaydena.

„Váš kamarát... Jayden,“ spomenul si na meno, „prežil.“

Abigail si vydýchla. „Choď za ním.“ Vyzvala som ju a ukázala na dvere. Abi váhala len chvíľu a potom vystrelila von.

„Podarilo sa ti to, čo si chcela zrobiť? Oživila si ho?“ Opýtal sa ma z ničoho nič.

„Áno.“

„Nezdáš sa byť veľmi šťastná.“

„Nie je to také ako predtým.“ Priznala som.

„Prečo?“

„Neviem.“

„Miluješ ho?“

„Jasné, že hej.“

„Takže potom nie je čo riešiť.“ Usmial sa a ja som mu úsmev opätovala.

Kráčala som po chodníku  a sledovala okolité domy. Bol október, takže som mala na sebe červený kabát takmer po kolená, čierne úzke nohavice a čižmy s vysokými opätkami a platformou. Ruky vo vreckách.

Darren ostal doma. Doma bolo slovo, ktoré označovalo náš byt. Áno náš. Ostali sme bývať v New Yorku. Do školy som sa nevrátila ani ja a ani Abigail, ktorá ostala rovnako ako ja v organizácii Strážcov asasínov.

S Jaydenom boli stále spolu. Bývali v úkryte organizácie, kým ja s Darrenom som mala vlastný byt v Brooklyne.

Kým ja som chodila na tréningy a rôzne akcie, Darren často podnikal s Calli svoje akcie.

Aj vtedy bol s Calliope, kým ja som blúdila ulicami Košíc na Slovensku.

Klopkajúc som dorazila až ku plastovej bráne. Nechcela som zvoniť. Stačilo mi, keby som ju uvidela. Upírskymi schopnosťami som vyskočila na strom, ktorý rástol hneď pod jej oknom.

Nazrela som dnu. Jej izba bola prázdna, ale len chvíľku. Dnu vošlo osemnásť ročné dievča s dlhými hnedými vlasmi. Sadla si na stoličku ku notebooku a niečo odpísala. Usmiala sa na monitor rovnako ako ja na okno.

Nahla som sa, aby som lepšie videla. Na skrini mala nalepenú našu spoločnú fotku. Privrela som oči, aby som sa nerozplakala.

Do miestnosti vošiel niekto iný. Chalan. Mohol mať tak dvadsať. Vlnité blonďavé vlasy mu padali do očí. Podišiel ku nej a objal ju zozadu. Dali si pusu a ona niečo ešte odpísala, no potom sa venovala len jeho perám.

Usmiala som sa a rozhodla sa ich nerušiť. Keď som zoskočila zo stromu, uvedomila som si, že vlastne plačem. Palcami som si utrela slzy a pomaly kráčala dole kopcom.

Asi som zabudla spomenúť, že keď som začala bývať s Darrenom a navzájom sme si pili krv, stala sa zo mňa konečne hotová upírka. Abi ňou bola skôr, no nejako ma to netrápilo.

O desať minút som už stála pred ďalšou bránou. Celú cestu tam som sa snažila zadržiavať slzy. Videla som moju predtým najlepšiu kamarátku.

Niekomu som zazvonila odhodlaná zakričať: „Letáky.“, no rovno otvorili. Tak som teda vstúpila. Nešla som výťahom, ale pešo vybehla na tretie poschodie. Zaklopala som.

Otvorili sa dvere a dotyčná osoba mala sánku až na zemi. „I... Izzy?“ Opýtala sa moja sestra.

„Áno.“ Plakala som ako aj ona.

Vstúpila som dnu a na gauči uvidela svoju mamku, ktorý sa objímala s jej priateľom.

„Mami?“ podišla som bližšie a moja mama doslova odpadla. Nevnímala na moje oslovenia.

Prebudila sa a ja som ku nej došla. Jej priateľ na mňa prekvapene pozeral. Čoby prekvapene. Sánka bola až na prvom poschodí.

Tuho sme sa objímali a ja som plakala ako malé decko. No nebola som sama.

Asi len hodinu sme sa objímali. Chýbala mi prítomnosť rodiny. Chýbali mi, lenže toto som im zrobiť nemohla. Konečne sa zmierili s mojou smrťou a zrazu ma uvideli medzi dverami.

Odtiahla som sa a utierala mamkine a aj moje slzy do rukáva.

„Kde si bola?“ táto veta zaznievala celý čas.

„Sadnite si.“ Vyzvala som ich a oni ma poslúchli.

Pozrela som sa tak všeobecne na všetkých. „Nepamätáte si nič čo sa práve stalo. Nevideli ste ma. Už ste sa zmierili s mojou smrťou, nebudem vám tu prekážať a raniť vás ešte viac. Ľúbim vás všetkých.“ Rýchlo som hrnula slová.

Postavila som sa a ešte raz to zopakovala. „Nebola som tu. Ste zmierení s mojou smrťou. Viete, že ma už nestretnete. Viete, že som vás ľúbila a vždy aj budem.“ Potiahla som nosom a odišla. Nebudú si to pamätať. Spravila som dobre.

S plačom som odchádzala a tým definitívne opúšťala svoj starý život.