Kapitola 3

Kapitola 3

Priveľa emócii

„Nie je to tak ako to vyzerá.“ Povedala som slová smerujúc ku všetkým čo počuli môj rozhovor s profesorom.

„Ty... ty si s ním... spala?“ Zhrozene zašepkala Kendare a mávnutím ruky poslala preč chalana, s ktorým sa rozprávala. Blížila sa ku mne a ja som ustúpila o krok ďalej.

„Nie je to tak ako to vyzerá, vážne.“ Opakovala som sa.

„Samozrejme, že s ním spala. Nevidíš? Už na prvý pohľad som vedela, že je to štetka. Hovorila som vám to.“ Zo skupinky tých 5 študentov, ktorí to počuli vyšlo krásne dievča. Mala plné pery, skoro ako černoška a vlasy ostrihané úplne na krátko čiernej farby, jediná dlhá bola ofina. Bola vysoká, chudá ako nejaká modelka a dokonca tak aj oblečená. Červeno-čierne šaty doplňovali červené baleríny. Keby práve nevyslovila to čo vyslovila, myslela by som si o nej, že je to zlaté dievča. Vyzerala tak nevinne.

„Nespala som s ním.“ Zavrčala som a znovu o krok ustúpila, keď sa všetci okolo mňa rozostúpili.

„Nebolo by tomu také ťažké uveriť.“ Poznamenal nejaký chalan a prezrel si ma oddola až hore. Dobre tak táto sukňa nebola práve dlhá, ale snáď až tak som nevyzerala.

„Neviete to pochopiť? Majú vám to snáď povedať moje najlepšie kamarátky?“

„Sú pekné?“ Slintal chalan, ktorého zaujímala skôr moja krátka sukňa ako to, z čoho mňa tu všetci obviňovali. Jeho mozog bol dosť nízko na to, aby si uvedomil, že takto zazerať je nevhodné.

„Áno. Chceš sa s nimi zoznámiť.“ Takmer so slinami prikývol. „Tak toto je pravačka,“ dvihla som päsť už premenenú na oceľ, „a táto sa volá ľavačka.“ Dvihla som druhú oceľovú päsť. Chalan ustúpil a ja som sa zasmiala a aj niektorí ostatní.

„Dobre takže takto,“ začal Nathaniel, „budeš s nami bývať celý školský rok, ktovie možno dlhšie, a my pred sebou nemáme tajomstvá. Sme ako rodina. Takže vyklop všetko!“ Jeho prísny výraz ma zahnal do úzkych. Mala som kopu schopností a jediným švihom ruky som ich mohla odhodiť alebo dokonca zabiť, ale viac problémov som mať nechcela. Ale nechcela som sa im ani podriadiť. To by znamenalo, že ma majú v hrsti alebo, že sa ich bojím. Strach je najsilnejšia zbraň.

„Pozri Nathaniel...“ Začala som.

„Nate.“ Prerušil ma.

„Takže NATE,“ zdôraznila som, „Vy mi nemáte čo rozkazovať, a ja nie som s vami žiadna rodina.  Dlho s vami aj tak nebudem. A ak si pred chvíľkou na hodine nevidel tak náhodou viem veľmi dobré ovládať všetky moje schopnosti, ktorých nie je málo a tiež som sa cvičila na strážcu, takže bojovať viem. Och a nezabudla som spomenúť, to čo už vieš? Že JA! JA som zabila takmer všetkých upírov a zachránila vaše zadky? Takže vám nehodlám rozprávať môj príbeh, keď o tom nechcem hovoriť. A nijako ma k tomu neprinútite. Kapiš?“ Dobre takže od toho slova „vy“ po „kapiš“ som nič nepovedala. Myslela som si to. Namiesto toho som len s bleskami v očiach povedala : „Nespala som s ním a nie som žiadna štetka. Sme rodina? Fajn, tak rodina si má veriť.“ Drgla som do dievčaťa, ktoré ma urážalo a vedľa nej stojaceho Nathaniela.

Akurát zazvonilo na ďalšiu hodinu. Prišuchtala som sa späť do lavice k tomu smradľavému poloupírovi a znechutene sa odtiahla. Ostatní si sadli na miesta, ale všetci ma pozorovali. Cítila som sa divne.

Zvyšné hodiny prebiehali celkom v pohode. Profesori si vyslúžili pár urážok a ironických poznámok, no bolo zjavné, že si to nevšímajú. Ďalej mleli svoje. Po nekonečných štyroch či piatich hodinách nás konečne pustili na obed. Potom sme mali mať telocvik. Trochu nelogické. Najprv sa najedzte a potom s plným žalúdkom choďte behať, fakt skvele vymyslené.

Vošli sme do jedálne. Všetci spolu zamierili ku jednému stolu. Chcela som ísť preč od nich. Aj od sveta. Abi s Oliviou tam neboli. Mali určite ešte hodinu. Končili inak ako my. Po prvé začínali neskôr a medzi hodinami mali dlhšie prestávky na presun. Niekedy mali hodiny aj voľné. U nás to bolo ako v normálnej škole. Skoré vstávanie, veľa hodín, veľa učenia...

Najprv si šli všetci po jedlo. Naberali si akoby nejedli aj niekoľko dní. Ja som na jedlo nemala chuť. Nejedla som normálny teplý obed už skoro dva týždne. Skoro stále som pila len krv. Na nič iné som nikdy nemala chuť.

Ani tentoraz to nebolo inak. Vzala som si dve fľaše, jednu už pre istotu na telocvik. Sadla som si k ostatným, ale na koniec stola, čo najďalej od ostatných. Pila som krv a ospalo sa pozerala po jedálni. Pár známych tvári. Pozerala som sa na stôl, kde som predtým vždy sedávala s Abi, Oliviou a Aaronom. Potom sa k nám pridal aj Danny a Ethan, no ten sa so mnou už dlho nerozprával.

Ani som si neuvedomila, že tam niekto sedí, kým na mňa ten niekto nezačal kývať. Danny. Mával na mňa a usmieval sa. Hodila som po ňom pohľadom, ktorý znamenal: „akože vážne?“ a pregúľala som očami. Danny sa zahanbene usmial. Kútiky úst sa mierne mykli aj mne. Vyzeral zlato.

Môj pohľad upútal chalan sediaci vedľa neho. Oči sa mi stretli s Ethanovými. Tie zelené nádherné oči. Prerušil náš očný kontakt a zatváril sa pohŕdavo. Chýbal mi. Kedysi bol niečo ako môj najlepší kamarát, no teraz sme sa ledva rozprávali. Čo ledva, nikdy. Keď pred dvoma rokmi nahnevane odišiel odo mňa a Oliv, už nikdy sme sa nerozprávali tak ako predtým. Ľúbil ma, ale ja som jeho lásku nemohla opätovať. Nechcel ma už ani vidieť, aby som ho nezraňovala, a tak so mnou prerušil akýkoľvek kontakt. Snažila som sa sním porozprávať, ale nedokázal uniesť, že som ho vymenila za Rebelanta. Sem-tam, keď sme museli sme prehodili zopár slov, ale inač nijako nedával najavo to, čo sa medzi nami všetko udialo.

Smutne som pozrela na fľašu s krvou a napila sa. Lakťom som sa oprela o stôl a hlavu položila na ruku. Zasnene som hľadela do stola a ani by som si neuvedomila, že ubehla celá prestávka, keby sa všetci nezačali dvíhať. Postavila som sa aj ja, a znechutene a zároveň znudene som kráčala za všetkými smerujúc do telocvične.

Telesnú sme mali v tej istej telocvični ako som mala doteraz a tak som tam mala aj svoj úbor. Zo svojej skrinky som si vytiahla šortky a dlhé tričko s logom hokejového tímu – Florida panthers. Nebol to skvelý tím, ale ako malá som zbožňovala slovenského hokejistu Stumpela a on hral tam.

Vkročila som do telocvične. Všetci boli lenivo natiahnutý na lavičkách alebo žinenkách. Šport, bola moja najobľúbenejšia činnosť. Niekedy som vážne nemala chuť cvičiť, ale to nič nemenilo na tom, že som zbožňovala všetky športy. Behanie, skákanie, či loptové hry. Tak som začala behať okolo obvodu telocvične. Pri trénovaní na strážcu sme to robili vždy. Ja som často chodila behávať cez víkendy, a popritom premýšľala o rôznych veciach.

Všetci na mňa pozerali, akoby som sa zbláznila, ale nevšímala som si ich. Potom prišiel profesor. Nevidela som ho ešte. Starí, fúzy ako metlička a primitívny úsmev zaplňovalo pár zubov. „Postavte sa a rozcvičte sa.“ Zahlásil so škrekľavým hlasom. Ozvalo sa niekoľko nesúhlasných vzdychov.

Nakoniec sme hrali celkom obyčajnú hru. Volejbal. Obyčajná pre upírov. Predtým sme nikdy nehrali nejaký šport. Učili sme sa bojovať, vrhali niečím, behali, skákali... ale nikdy sme nehrali takú obyčajnú hru. Vlastne dnes bolo celé vyučovanie celkom obyčajné. Ako na ľudskej základnej škole. Mali sme nejaké upírske predmety, napríklad mágiu, lenže aj to nás neučili ju používať, ale skôr jej históriu, alebo praktické použitie pri rôznych primitívnych ľudských povinnostiach ako napríklad umývanie riadu, alebo pratanie, alebo niečo také. Niektoré predmety boli z časti upírske a z časti ľudské. Napríklad história sa týkala aj svetových vojen v podaní ľudského oka a upírskeho. Geografiu som doteraz ani nemala. Tam sme sa učili ako normálne, len sem tam nám profesori oznámili, či sa tam niečo zaujímavé pre upírov odohralo, alebo kde žije najviac upírov.

Skončil šport a ja som sa šla osprchovať. Nakoniec sme opäť všetci spolu ako detičky zo škôlky, šli späť do internátu. Bola som vďačná, že na mňa tak všetci nezízali, aj keď sa našlo pár výnimiek, ktoré mi už liezli na nervy. Hnedovlasé dievča s vpadnutými očami a tmavými tieňmi na očiach ma nespúšťalo z očí a tak som ju sledovala aj ja. Aj to dievča, ktoré sa do mňa po hodine mágii pustilo, mimochodom zistila som, že sa volá Anya, ma sledovala tiež.

Šport ma natoľko unavil, aj keď som mala krv, ktorú som vypila hneď na začiatku, že som okamžite zamierila do kuchyne. Z toho ako som dnes predvádzať všetky svoje schopnosti a zároveň som mala aj telesnú ma tak vyčerpalo, že som sa už len dotackala ku chladničke a vytiahla rovno veľkú fľašu plnú krvi. Stav sa mi zmenil z ničoho nič. Ledva som otvorila fľašu a s trasúcimi rukami sa napila.

„Dôsledok toľkých schopností?“ ozve sa za mnou. Ani sa nemusím otáčať, aby som zistila, že to je Nate.

„Čo chceš?“ opýtam sa pomedzi hlty.

„To musím vždy niečo chcieť, keď za tebou prídem?“ sadne si opri mne a sleduje ma. Nepatrne som od neho odvrátila tvár a tú mi zakryli vlasy. Neznášala som svoj vzhľad, keď som nemala dostatok krvi. Nechcela som, aby ma tak videl. Určite som mala vpadnuté oči, tmavé kruhy pod očami, lícne kosti mi vytŕčali, tvár som mala bledšiu ako obvykle a moje inak modro-sivé oči stratili svoju krásnu farbu. Takto ma videlo len niekoľko ľudí, ktorí ma dobre poznali, alebo ošetrovali.

Nathaniel si ma prezerá ešte chvíľku a potom prehovorí: „Ako si získala tie všetky schopnosti?“

„Nepovedala som to nikomu, myslíš, že tebe to teraz poviem?“ opýtala som sa ho a pozrela naňho. Cítila som ako mi krv prúdi do tváre , takže som sa neobávala, že ma uvidí takú zničenú.

Vlastne som to povedala Abi, Ethanovi a Olivii, ale to nič nemení na tom, že Nathanielovi to poviem tiež.

Pokrčil plecami a sledoval ako dopíjam posledné kvapky z fľaše. Postavila som sa a on tiež. „Preboha, čo chceš?“ neudržala som sa. Toľká energia vo mne rozprúdila opäť všetky pocity a potreby. Aj tú najsilnejšiu potrebu – použiť schopnosť. Preto som ch tak často používala, pretože sa to nedalo ich nepoužiť. Lákalo ma to. Bolo to ako, keď držíte v ruke vašu zmrzlinu a pomaly sa topí, a vy ju nemôžete olízať.

„Chcem sa toho dozvedieť o tebe viac.“ Prizná popravde.

„Prečo?“ nechápem.

„Pretože si zaujímavý objekt skúmania.“ Šibalsky sa usmial a mrkol na mňa. Nechápala som.

Zakrútila som očami a otočila sa na odchod. Potrebovala som v sebe utíšiť vlnu endorfínov, a tak som strčila ruku do vrecka a chcela vytiahnuť cigarety, lenže tie som nemala. Kendare. Nahnevane som vbehla do spoločenskej miestnosti v očakávaní, že tam Kendare bude, ale nebolo tak.

„Kde je Kendare?“ otočím sa a spýtam Natea.

„Pravdepodobne vo svojej izbe.“ Vystrúhal grimasu, ktorá pravdepodobne znamenala: jasne, že je vo svojej izbe, kde inde by bola.

„Kde má izbu?“ prepaľovala som ho pohľadom a neúspešne sa snažila upokojiť vlny pocitov.

„Skús ich prehľadať všetky, možno ju nájdeš aj bez mojej pomoci.“ Robil si zo mňa srandu. „Čo keby si urobila ten taký kúsok, že rozkopneš dvere? S tvojím hnevom by to išlo ľahko.“

„Áno najprv si to vyskúšam  na tvojej hlave, ako mi to asi pôjde.“ Zaškerila som sa a idem hore po schodoch. Ako inak, nasledoval ma.

Nechcelo sa mi prehľadávať každú izbu, a tak som sa len zastavila na jednotlivých poschodiach, zatvorila oči a otvorila myseľ. Množstvo myšlienok mi zaplavilo hlavu. Čo robí? Ozval sa mi v hlave Nateov hlas. „Pšt.“ Zahriakla som ho. Stál najbližšie a tak jeho myšlienky prekrývali všetky ostatné.

„Veď som ticho.“ Obraňoval sa.

„Tu áno,“ ukázala som na ústa, „ale tu, nie,“ poklopkala som si na čelo.

Asi na treťom poschodí som konečne začula Kendarine myšlienky. Ach musím z tadeto vypadnúť. Nariekala. Zaklopala som na izbu. Myšlienky utíchli. Kendare otvorila dvere trochu s prekvapeným pohľadom. „Ahoj...ehm, práve som myslela na teba. Kde asi si.“ Určite si myslela, že zabudnem na moje cigarety.

„Nemyslela.“ Uškrnula som sa. „Cigi?“

Trochu namrzene odkrútila lampu nad posteľou a vytiahla z nej škatuľku. „Tu máš.“ Vzala som ich a chcela odísť, ale zastavila ma. „Nechceš nám prezradiť, čo sa vlastne stalo medzi tebou a tým profákom?“ Sadla si na posteľ vedľa Natea.

„Nie.“ Odpovedala som.

„Dobre takže nás necháš v našich predstavách.“ Zasmial sa Nate.

„Zdá sa mi, že som počula, že bol na škole nejaký vzťah medzi profesorom a študentkou.“ Zamyslela sa Kendare. Chceli ma vyprovokovať a darilo sa im to.

„Myslíte si čo chcete. Ja pravdu viem.“ Obrátila som sa na odchod, ale aj tak mi nedali pokoj.

„Aké to bolo? Porovnaj s ostatnými.“ To bol úder pod pás od Natea. Čo tým chcel povedať? Že som nejaká...? Otočila som sa naňho s takým pohľadom, že sa nepatrne zľakol.

„Nič o tom nevieš a ani o mne, takže radšej buď ticho.“ Zasyčala som.

„Tak nám povedz pravdu.“ Prosila Kendare. Už som otvárala dvere keď sa Nate postavil a rýchlo ma schmatol za ruku. Zrazu som cítila odporný tlak v hlave a tak si uvoľnila myseľ. Stála som u Slezskeho v pracovni a sledovala ako sa s ním bozkávam. Bolo to iné. Normálne, keď vidím cudzie myšlienky vidím to ich očami. Lenže teraz som stála pomimo.

Sledovala som ako som sa konečne začala brániť a on nechcel prestať. Prišiel Ethan. Nazúrený ako býk. Oči mu svietili nenávisťou. Nakoniec som videla ako odchádzam z pracovne. Tma.

Otvorila som oči. Predo mnou stál Nate. Skúmavo na mňa hľadel. Vytrhla som sa mu zo zovretia a ustúpila. „Čo si to zrobil?“ zašepkala som zhrozene. O tomto sme vedeli iba traja ľudia. Ja, Ethan a Slezsky. Čo to zrobil?

„Nazrel som ti do minulosti.“ Nate pokrčil plecami a stále ma sledoval.

S väčším rešpektom som naňho hľadela, a cítila sa trápne, ponížene a hlúpo. „Ako si to... Nemal si to vidieť.“

„Ty si to nemala vidieť.“ Zamračil sa.

„Čo?“ nechápala som.

„To je moja schopnosť. Pozrieť sa do minulosti.“

„A...?“

„Jediným dotykom si môžem prezrieť minulosť danej osoby. Tá to nemôže vidieť. Ty si to nemala zistiť.“ Stále sa mračil.

„Čítam myšlienky. Ja viem to isté. Viem vojsť do mysle iného jediným očným kontaktom. Dokážem vidieť minulosť.“ Šepkám a stále sa hanbím.

„Prepáč.“ Povie a snaží si získať môj pohľad, aby ma presvedčil, že ho to vážne mrzí. Bolo mi to jedno. Zasiahol do môjho súkromia. Nemal to vidieť. Nemal vidieť to, ako sa bozkávam s profesorom, ako to najprv chcem a potom si to rozmyslím, ako ma vyzlieka a ja sa nevládzem brániť.

Pozriem na Kendare, ktorá nechápe, čo sa deje. Preskakuje pohľadom zo mňa na Natea. Keď mi spýtavo pozrie do očí, sklopím ich a zberám sa na odchod. Nate ma ešte chytí za ruku a snaží sa mi pozrieť do očí a zastaviť ma. Vystrašene sa mu vytrhávam a bežím preč, do svojej izby. V živote som sa necítila tak potupne. Nemala som silu sa brániť, zanadávať, zbiť ho. Bolo mi hrozne, už keď to musel vidieť Ethan, ale ten nevedel všetko.

Nevnímala som čo robím. Automaticky som si zapálila cigaretu. Bola mi príliš veľká zima na to, aby som otvorila okno. Sadla som si na zem, chrbtom sa oprela o posteľ a nevnímajúc okolie, hľadela na bielu stenu.

Len matne som si uvedomila, že mi niekto vošiel do izby, kým mi ten niekto nevzal z ruky cigaretu. „Čo je?!“ zvrieskla som. Predo mnou stála vychovávateľka a nesúhlasne krútila hlavou.

„Nevieš, že sú cigarety zakázané?“ nesúhlasne krútila hlavou nado mnou.

„A vy neviete, že je drzé brať niekomu veci bez dovolenia?“ postavila som sa.

Oči sa jej rozšírili údivom, ako s ňou rozprávam. „Máš domáce väzenie. Zákaz vychádzania von na mesiac.“

„Aj tak tých vychádzok veľa nie je.“ Pokrčila som ramenami. „Cigarety?“ drzo som natiahla ruku a ona na mňa prekvapene pozerala.

„Čo prosím?“ nahnevane sa opýtala.

„Viete koľko stáli?“ stále som mala natiahnutú ruku.

„Vy si zo mňa robíte asi srandu. Máte dva mesiace domáceho väzenia.“

„Super. Ďakujem. Úplne úžasne. Nechcete mi dať rovno tri? Či na to mám zrobiť niečo horšie?“

„Mám vám dať niečo na upokojenie?“ vyskočila po mne.

Všetko vo mne sa chcelo hádať. Opäť ma zaplavila vlna pocitov z tej krvi. Zahanbenie ma prešlo a teraz som mala chuť niekoho zbiť. Chuť použiť schopnosti na niekoho.

„Nie, môžete mi dať moje cigarety späť.“

„Ak neprestanete dostanete tri mesiace bez vychádzky.“ Otočila sa na odchod, ale ja som jej nedala pokoj. Čo to so mnou je? Izzy prestaň. Chceš chodiť von. Nestojí ti to za to.

„Ďakujem.“

„Aj nabudúce.“ To dievča je ale drzé. Nečudujem sa, že ju sem tá jej kamarátka chcela zatvoriť. Toľko vecí som o nej počula. Alkoholička, drogistka, štetka. Jej myšlienky ma zasiahli dýka. Vyšla som za ňou na chodbu. „Vy jedna sprostá stará baba!“ zvrieskla som a zrazu horela.

„Prestaň!“ kričal na mňa niekto iný. Nevnímala som. „Prestaň!“ znovu som začula a kútikom oka som zazrela ako ku mne  pribehla Anya. Vystrašene ma sledovala.

Zrazu ma niekto zvalil na zem. Očný kontakt sa mi prerušil. Zavrela som oči a zatriasla hlavou. Keď som ich otvorila, ležal na mne Nate.

„Čo si to zrobila?“

„Nič sa jej nestalo. Len som ju trochu vystrašila.“ Začala som sa hystericky smiať. Tie schopnosti a krv zo mňa robia psychopata. Obaja sme sa pozreli na vychovávateľku, ktorá sedela na zemi a okolo nej niekoľko študentov. Nič jej nebolo. Nemala žiadne popáleniny. Vedela som čo robím. Plamene ju mohli akurát tak vystrašiť, ale nie ublížiť.

Nate na mňa pozeral so všetkými možnými emóciami. Nechápavosť, sklamanie, strach...Pustil ma a ja som sa posadila. Konečne som sa prestala smiať. Videla som ako sa vychovávateľka pomaly postavila s roztrasenými kolenami. Podišla ku mne a v jej očiach som jej zbadala strašný hnev a strach zároveň.

„Týždeň odňatia schopností.“ Zasyčala a odišla.