Kapitola 4

TU máte 4 kapitolu.. napísala som ju skoro aby som vám vykompenzovala takmer mesašné čakanie na 3 kapitolu :))

Kapitola 4

Následky

Sedela som tam na chodbe a pozerala na stenu. Len vzdialene som počula ostatné hlasy. Nemohla som vnímať. Čo sa to so mnou stalo? Čo som to zrobila? Opäť prídem o svoje schopnosti. Pre ostatných je to len maličký trest, ale pre mňa niečo najhoršie. Ten pocit, že nemôžem použiť ani jednu schopnosť je odporný. Tá prázdnota vo mne.

Predtým som svoje moci stratila na deň. Vtedy som to ledva vydržala. Ako prežijem bez nich celý týždeň? Neprežijem. Musím ujsť. Nesmú mi ich odobrať. Nesmiem opäť cítiť tu bolesť, keď ich strácam.

Postavím sa rozhodnutá utiecť, ale sedela som na zemi až príliš dlho. Vychovávateľka mala čas zavolať niekoho aby po mňa prišiel. Schmatli ma dvaja strážci a ťahali za sebou dolu schodmi. Bránila som sa všetkými silami, ale nepomáhala to. Ani jedna moja schopnosť na nich neplatila. Boli chránení kúzlom, ako kedysi aj Darren. Myšlienku naňho som okamžite vytriasla z hlavy.

Odviedli ma do pracovne vychovávateľky. Kričala som na nich, aby to nerobili. Vrieskala som, že ma to bude bolieť. Že to bude obrovská bolesť. Nepočúvali ma. Ani sa neunúvali ma posadiť, okamžite sa mi snažili naliať niečo do hrdla. Mala som isté podozrenie čo to je. Bránila som sa a vypľula to na nich. Kým ja som bojovala so strážcami, neregistrovala som vychovávateľku, ktorá sa pomaly ku mne blížila. Ucítila som ostré pichnutie v krku a takmer okamžite som sa zložila k zemi.

Od krku ma začalo bolieť celé telo. V hlave mi treštilo. Kľačala som a dlaňami si držala hlavu. Bolesť sa čím viac stupňovala, a preto som už nevydržala byť ticho. V spánku ma ostro pichlo a ja som zvrieskla. Kútikom oka som rozmazane videla vystrašené pohľady strážcov a vychovávateľky. Toto určite nezažili. Možno to iných študentov tiež trochu bolelo, ale určite nie tak ako mňa. Moja bolesť je z niekoľko násobená vďaka počtu mojich schopností.

Bolesť sa mi presunula z hlavy do hrude. Srdce mi bilo ako splašené. Na chvíľu som prestala dýchať. Nevládala som. Začalo mi zvierať žalúdok. Bolo mi na zvracanie. Ruky mi tŕpli. Nakoniec bolesť prestúpila do nôh. Nevládala som už ani kľačať. Len som tam bezmocne ležala a triasla sa od bolesti.

Bola to rovnaká bolesť, ako keď som sa chcela svojich schopností zbaviť predtým. Teraz by mala byť síce väčšia, keďže mi pribudli Ďalšie moci, ale vtedy som použila aj zaklínadlo, aby som schopnosti stratila nadobro.

Prišla posledná vlna bolesti. Bola najsilnejšia, a tak som svoj hlas opäť neudržala a zvrieskla som. Nebol to len krátky krik. Kričala som asi minútu. Telo som mala v ukrutných kŕčoch. Zrazu to prestalo a ako spomalene som videla, ako mi z hrude vystupuje nádherný modrý záblesk. Vošiel do nádoby položenej na stole. Predtým než som stratila vedomie, videla som ako ku mne pribehuje vychovávateľka s nechápavým výrazom v tvári. Nechápala čo sa práve stalo, ale ja hej.

Otvorila som oči a všimla si, že sedím na pohovke, stále v pracovni vychovávateľky. Pribehla ku mne vychovávateľka a strčila mi pohár s krvou do ruky. Nemala som chuť na krv. Odstrčila som jej ruku. Trochu krvi sa pritom vylialo. Postavila som sa a ona sa ma snažila stlačiť späť do kresla.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa, keď si sadala oproti mne.

„Vravela som vám, že ma to bude bolieť.“

„Ale ako...“

„Ako som to vedela? Už som to robila. Vyskúšala som si odobrať schopnosti.“ Nevedela som, či vie o mojich všetkých schopnostiach, ale predpokladala som, že je s tým oboznámená.

Chcela niečo povedať, ale nemala som záujem počúvať ju. Pomaly a opatrne som vstala. Triasli sa mi nohy. Krivkajúc som vyšla z pracovne. Neunúvala sa ma zastaviť. Smerovala som rovno do svojej izby. Keď som prechádzala cez obývaciu miestnosť, všetky pohľady spočívali na mne. Bola som hladná, smädná a slabá. Ledva som došla do kuchyne. Naplnila som si pohár vodou. Nepila som ju už niekoľko mesiacov. Zo šuplíka som vytiahla nejaké sladké pečivo a poriadne sa najedla.

Potom som stále krivkajúc na obe nohy, prešla ku schodom. Šla som pomaličky schod po schode. Potkla som sa. Ledva som sa udržala zábradlia. Predtým som taká slabá nebola. Dokonca som hneď potom behala, ale tentoraz na mňa doľahli účinky všetkého alkoholu, cigariet a drog, ktoré doteraz prekrývali schopnosti.

Keď som sa potkla, nemohla som si nevšimnúť moje vychudnuté ruky a nohy.  Krv mi dodávala akú takú formu. Lenže bez jej potreby a bez schopností som bola troska. V hlave mi ešte stále treštila. Spánky ma pichali.

Ďalší schod. Prešla som jedno schodisko. Ešte druhé. Jeden schod. Padla som na kolená. Chytila som sa zábradlia a snažila sa vydvihnúť, ale ruky sa mi príliš triasli. Opäť som padala, lenže zrazu ma zachytila niečie pevné ruky.

Môjho ucha sa dotkli vlhké pery a teplý dych mi vyvolal zimomriavky na tele. „Si v poriadku?“ Nežne sa opýtal Nate.

„Hej hej.“ Snažila som sa vytrhnúť z jeho zovretia a presvedčiť ho, že som v poriadku tým, že som sa pokúsila vyjsť ďalší schod, ale opäť som skončila v jeho náručí.

„Počkaj, pomôžem ti.“ Zdvihol ma na ruky a odniesol ma až do izby. Položil ma do postele. Nechcelo sa mi veriť, aký je zlatý. „Prečo si to zrobila?“ po mojom nechápavom pohľade pokračoval, „prečo si ju napadla?“

„Keby si počul čo si o mne myslela tá... tá...“ pregĺgla som.

„To bol dôvod? Nestálo to za to.“

„Nebol to dôvod. Aspoň nie len tento. Dôvod bol všetko. Ty, tento internát, moje schopnosti, moja slabosť...“

„Síce sa nepoznáme, ale bál som sa o teba. Bolo to hrozné.“

„Čo presne?“ lichotil mi jeho strach a tak som to povedala trochu flirtujúc.

„Tvoj krik. Čo sa ti stalo?“ sadol si na stoličku a pritiahol si ju ku posteli.

„Mňa to bolí. Bolí ma odoberanie schopností.“

„Ty si to už robila? Odobrala si si schopnosti?“ prikývla som.

„Nepýtaj sa prečo. Je to hrozné. Akoby ti malo celé telo explodovať. Ale horšie ako tá bolesť je pocit prázdnoty, ktorý v sebe potom mám. Nutkanie použiť nejakú schopnosť. Keď ich dlho nepoužívam, začnem mať niečo ako abstinenčné príznaky.“

„Ako napríklad?“

„Neviem. Predtým som ich nemala deň a začala som byť nervózna. Keď som ich získala späť musela som ich okamžite použiť. A bolo to s takou silou, že som mohla aj zomrieť. Zobralo mi to veľa energie.“

Súcitne na mňa pozeral. Videla som nutkanie v jeho ruke dotknúť sa tej mojej. „Nemala si to riskovať.“ Skôr než som stačila vybuchnúť, že som za to nemohla, sa postavil, kývnutím hlavy sa pozdravil a odišiel.

Hneď po jeho odchode som zaspala. Zobudila som sa až na zvonenie budíka. Len som žmurkla, no viečka som odlepila po pol hodine. Rýchlo som sa postavila z postele. Hlava sa mi zatočila a tak som sa zachytila stola. Už s oveľa menšími bolesťami som si čo najrýchlejšie vybrala nejaké veci. Rifle, rozťahané tričko, veľká mikina a conversy.

Pozrela som sa do zrkadla. Tmavé očné tiene som si neodlíčila. Mala som ich rozťahané až po líci. Čo najrýchlejšie som si pozotierala nežiaduce šmuhy. Pozrela som na hodinky. Mala som minútu. Zvyšné šminky som nahádzala do ruksaka a vybehla dole.

Presnejšie krivkala. Už na mňa všetci čakali. Ako inak každý pohľad spočíval na mne. Bez svojich schopností som sa cítila nesvoja. Slabá.

Mali sme takmer tie isté hodiny ako deň predtým. Aj mágiu so Slezskym. Samozrejme bol šťastný, keď zistil, že mi odobrali schopnosti. Posmieval sa mi takmer celú hodinu. Neodpustil si “vtipné“ ironické poznámky na moju adresu. Takmer všetci sa zo mňa smiali.

Konečne nastal čas obedu. Nepotrebovala som krv, ale zo zvyku som si ju vzala. Sadla som si na to isté krajné miesto ako deň pred. Smutne som sa obzerala až kým sa moje oči nestretli s tými Abinými. Vystrašene ma pozorovala. Sklopila som oči a vyliala krv do pohára.

Ani som sa nenazdala a stála pri mne. „Čo si to zrobila? Kde máš svoje schopnosti?“

„Nemám ich.“ Trpko som odpovedala neunúvajúc sa pozrieť jej do očí.

„Zbláznila si sa? Čo... Prečo?“

„Nezaujímaj sa o mňa láskavo. Šupla si ma sem, tak teraz tu nehraj, že sa o mňa strachuješ.“

„Ale ja sa o teba vážne bojím.“ Nariekala.

„Nechaj ma na pokoji.“ Odvrátila som sa od nej.

„Len som ti chcela pomôcť.“

„Tak to si mi teda vážne pomohla.“

„Nezazlievaj mi to, čo som zrobila. Bolo to správne.“

„Nič nebolo správne.“ Nekontrolovala som tón svojho hlasu. „Nič v tomto mojom zasratom živote nie je správne. Konečne som si začala užívať a ty si mi to celé pohnojila.“

„Pomohla som ti.“ Skričala.

„Áno a ako? Ak si si nevšimla nemám svoje schopnosti, cítim sa ešte horšie ako inokedy a nevládzem žiť. Po tých dvoch rokoch po Darrenovej smrti si opäť hovorím, či smrť v mojom prípade teraz náhodou nie je oslobodenie?“

Na chvíľu stratila reč. „Nehovor tak.“ Zašepkala.

„Budem. Nevydržím to. Smrť JE oslobodenie. Smrť ma zbaví môjho trápenia.“

„Nie nezbaví. Nič ťa nezbaví trápenia len tak jednoducho. Musíš bojovať. To, že si sa chodila ožierať a drogovať, neznamená, že si sa cítila lepšie. Nesnaž sa mi to nahovoriť. Počula som ťa po večeroch plakať. Musíš sa už konečne vyrovnať s jeho smrťou a žiť. Žiť normálne.“

„Tu sa normálne žiť nedá. Ja už nikdy ani žiť nebudem. Som mŕtva. Som upírka.“ Vrieskali sme po sebe celý ten čas, a takmer celá jedáleň nás sledovala.

„Mám ťa rada Izzy. Si moja najlepšia kamarátka, ale to čo si povedala ma ranilo. Aj ja som upírka, ale to neznamená, že nechcem žiť. Že sa normálne žiť nedá. Nechcem, aby si zomrela. Nechcem, aby si sa trápila. Popremýšľaj o svojich činoch.“ S pokojom v hlase mi oznámila a odkráčala von z jedálne.

Nahnevane som si sadla späť. Pri tej našej hádke som sa až postavila od nervov. Všetci pri stole ma sledovali. Nevydržala som to. Schmatla som batoh aj krv a odpochodovala von z jedálne. Mali sme chodiť všade spolu a tak som ďaleko nešla. Len som si sadla pred jedáleň. Nebolo tam veľa ľudí, ale aj tak vždy, keď niekto odchádzal, nezabudol na mňa trieštiť oči.

Nasledovali ďalšie dve hodiny a potom konečne voľno. Kým sme došli do internátu bola som taká nervózna, že som vybehla na každého, kto sa ma čo i len náhodou dotkol. Rýchlo som zaliezla do izby a chcela spať, ale nedarilo sa mi to. Triasla som sa od nervov. Potrebovala som použiť svoju schopnosť. Potrebovala som sa opäť cítiť silná a naplnená. Tá prázdnota vo mne ma ubíjala.

Na druhý deň po vyčerpávajúcom spánku som opäť nestíhala. Nezáležalo mi na oblečení ani na ničom. Spala som v tom, v čom som bola predtým v škole, a teraz som v tom išla do školy zase. Neprezliekala som sa. Akurát som si dolíčila tiene. Mala som ich ešte tmavšie. Vždy mi medzi tmavými tieňmi svietili oči krásne na modro, lenže teraz stratili voju krásnu farbu. Boli čím viac tým tmavšie a sivšie.

V škole som nevnímala nič. Nevnímala som, čo hovorili profesori, koľký mi za nepozornosť dali zlú známku. Nevnímala som nič. Jediné čo som vnímala bol pocit prázdnoty. Nutkanie používať schopnosti. Slabosť. Bolesti hlavy.

Ubehli ďalšie dva dni. Už to boli 4 dni, bez mojich schopností. Nedbala som o hygienu. Nejedla som. Nečesala sa a iba sem tam vymenila tričko. Nechcelo sa mi už ani nanášať tiene a tak som ich mala vždy rozmazané. Chodila som ako nejaká bezdomovkyňa. Bolo mi to jedno. Všetko mi bolo jedno.

Čím viac dní prešlo, tým viac ma bolela hlava. Niekedy sa mi len tak zatočila hlava. Bola som unavená, aj keď som vždy spala. Prišla som z vyučovania a ľahla si spať. Spala som až do rána, ale nepomáhalo to.

V ten štvrtý deň sme prišli z vyučovania do internátu. Ledva som dvíhala za sebou nohy. Nevnímajúc každého som smerovala do izby ako každý deň, lenže v ten deň mi bolo ešte horšie. Hlava sa mi stále krútila. Bola som unavená. Zaspala som dokonca aj na hodine. Ani som nedošla ku schodisku, keď sa mi zrazu zatmelo pred očami a padala som.

Otvorila som oči. Anya, Kendare, A.J. a Nate sa nado mnou skláňali. Ležala som na zemi a hlavu som mala položenú v Kendarinom lone. Hlava ma  bolela. Pribehol nejaký chalan a podal Anyi pohár. Tá mi ho strkala ku ústam. Bola to krv. Napila som sa jej. Dlho som ju už nepila. Nemala som na ňu chuť od kedy som stratila schopnosti. Ako náhle sa mi teplá krv rozliala po celom tele, uvoľnila som sa.

Nie však nadlho. Naplo ma. Ledva som sa stihla odvrátiť od všetkých. Vyvrátila som všetku krv. Počula som ich hlasy, ako sa rozprávajú, lenže som nedokázala rozoznať presné slovíčka. Písmenka sa mi plietli. Opäť som mala tmu pred očami.

Keď som sa prebudila tentoraz, ležala som v mojej posteli. Okolo mňa boli stále tí istý ľudia. Všimli si, že som hore a ihneď mi Nate núkal vodu. Odmietla som. Cítila som sa unavená a bola mi zima. Ale bola som prikrytá až po krk. Zababušila som sa ešte viac a takmer cez zavreté pery zamrmlala, že mi je zima.

Ubehlo zopár minút. Doniesli mi deku a prikryli ma aj ňou, lenže ja som sa z ničoho nič začala nekontrolovateľne triasť. Stále som drmolila aká mi je zima. Triasla sa a triasla. Prikrývali ma ďalšími dekami. Treli mi telo svojimi rukami. Nič nepomáhala. Nakoniec si Kendare a Anya ľahli ku mne, každá z jednej strany. Objali ma. Telo mali teplé. Ich telesné teplo vyžarovalo aj do mňa.

Zaspala som. Zobudila som sa a všimla si, že Kendare a Anya už pri mne neležia. Kendare sedela s Nateom na zemi. Boli prikrytý dekou. A.J. sa opieral oproti nim o stenu a sedel na zemi. Anya sedela skrčená na stoličke. Všetci podriemkávali, až na Anyu.

Zobudila som sa síce, ale nie len tak. Bolo mi horúco. Odkopla som perinu. „Zakry sa.“ Len vzdialene som počula Anyin hlas.

„Je mi teplo.“ Začalo sa mi ťažšie dýchať. „Je mi horúco.“ Nariekala som. Anya podišla ku mne a chytila ma za čelo. Ruku tam nenechala ani 5 sekúnd. So syčaním sa odtiahla.

„Horíš. Doslova. Čelo máš rozpálené ako panvicu.“

„Je mi teplo.“ Ďalej som nariekala.

„Ľudia vzbuďte sa!“ zahučala na ostatných. Okamžite sa prebudili.

„Čo je?“ opýtal sa niekto.

„Ona horí.“ Anya mi chytila znovu čelo, a znovu ruku sykajúc odtiahla.

Všetci ma poobchytkávali. Opäť som prestala vnímať ich slová, lebo ma hlava začala znovu bolieť. Akoby mi do nej niekto natlakoval kopu vzduchu. Len matne som si uvedomovala, že ma niekto vytiahol z postele a vyzliekol z oblečenia. Nechali ma v spodnej bielizni. Aspoň som si myslela. Niekto so mnou vybehol na chodbu a do kúpeľne. Ostatní vybehli za ním. Položili ma do sprchového kútu a zapli sprchu na najstudenšiu.

Keď studená voda dopadla na moje rozpálene telo, zasyčala voda a vznikla para. O niekoľko minút som sa trochu schladila. Osušili ma a znovu odniesli späť do mojej izby.

„Choďte za ňou. Izzy to nevydrží. Takto to nepôjde ešte ďalšie dva dni.“ Povedal niekto. Rozhostilo sa ticho. Vzápätí sa do seba pustilo niekoľko hlasov a niekto vyšiel z izby.

Ani neviem po akom čase pribehli dve osoby. Jedna ma chytila za čelo. Niečo rozprávala a surovo mi naliala nejakú tekutinu do hrdla. Oči sa mi rozšírili. Telo prehlo a zalialo ma teplo. Nie ostré a pálivé ako doteraz, ale príjemné. Zaplnilo moje vnútro, ale nebolo to zadarmo.

Chytila som kŕče do nôh. Do oboch lýtok naraz. Slzy sa mi mimovoľne pustili. Bolesť prešla do stehien až ku bruchu. Ako by mi ho niekto zvalcoval. Chcelo sa mi vracať. Mala som ukrutné kŕče. Začal ma bolieť žalúdok a opäť ma napínalo.

Bolesť prešla do hrudníka. Začala som sa dusiť. Potom som sa dosť dlho nemohla nadýchnuť, a len tak som sa zvíjala na posteli. Niekto ma chytil za ruku. Z tej ruky vyžaroval pokoj, ktorý sa premiestnil do celého môjho tela. Opäť som sa mohla nadýchnuť, ale nie na dlho. Srdce mi zasiahlo ostré pichnutie. Zvrieskla som. Pustila som ruku ktorá ma držala za dlaň a chytila sa na mieste, kde je srdce.

Nakoniec ma začala škrabať v hrdle a bolesť prešla až do hlavy. Spánky ma pichali. Mala som pocit, že mi oči vyskočia z jamiek. Hlava mi celá vibrovala bolesťou. Chytila som sa za čelo opäť zvrieskla pri ostrom pichnutí do spánkov, a plakala.

Zrazu to prestalo. Sťažka som dýchala. Opäť som začula drmolenie hlasov, ale nedokázala som rozlúštiť o čo sa jedná. Pred očami sa mi zatmelo a ja som opäť stratila vedomie.