Kapitola 5

tak jedna dlhšia.... je tam podľa mňa dost nejasných a nedomyslených vecí, ale predsa len je už 23:10 a ja som poslednú noc nespala... takže tu je :)

Kapitola 5

Krátky výlet

„Poďte, rýchlo!“ Ženiem všetkých. Vystúpime všetci z dodávky. Po dlhej a náročnej ceste si konečne poriadne vystriem nohy. Obozretne sa poobzerám okolo seba. Potom mi padne zrak na budovu, do ktorej sa chystáme vstúpiť. Obrovská katedrála.

Nikdy v živote som nevidela krajšiu budovu. Vysoké stĺpy lemujú vchod. Gotické okná sú úplne všade. Katedrála je vysoká ako päť poschodová budova, možno aj vyššia.

Kráčame ku vchodu. Po bokoch obrovských kovano-drevených dverí stoja dve gigantické sochy. Sú to dve postavy. Muž a žena. Sochy sú tak úžasne vytvarované, že je vidno všetky detaily. Obe postavy majú na sebe dlhé plášte, ale aj cez ne sa rysujú vypracované telá.

Žena má ruky skrížené pomaly na stehnách. Rukávy sa dotýkajú zeme. Normálne by som si povedala, že je to nejaký obyčajný starý habit, ale toto vyzerá famózne. Mám chuť si to kamenné rúcho obliecť.

Žena sa usmieva. Aj keď to je len socha, vidím  jej iskričky radosti v očiach. Pohľad mi zablúdi k jej ústam. Presnejšie na zuby, kde jej vyčnievajú tesáky. Až vtedy si uvedomujem, že je upírka, preto je taká krásna. Aj ľudia sú pekní, ale upíri sú výnimočný. Nemajú tie ľudské, hoc aj drobné chybičky, ako napríklad vyrážky. Upíri by mali byť bezchybný.

V mužovej tvári zase nie je taká radosť. Tvári sa vážne a obozretne. Akoby sledoval okolie. Ruky má skrížené na hrudi. Má rovnaké rúcho ako žena, ale s kratšími rukávmi. Aj na ňom vyzerá čarovne. Muž vyzerá ako upír na prvý pohľad. Nechápem , ako som si to nemohla všimnúť skôr. Dokonalá postava, a oči. Tie oči sú síce kamenné, ale vidím v nich niečo, čo mi pripomína upírov. Neviem čo.

„Izzy, poď!“ zakričí  na mňa Abi zvnútra.

Vojdem za ňou. Počujem ako ostatní volajú nejaké meno. Podídem bližšie a uvedomím si, že ho volám aj ja. „Darren!“

„Darren, kde si?“

Prebudila som sa. Srdce mi bilo ako splašené. Sedela som na posteli. Pot sa zo mňa lial. V snahe zorientovať sa, som sa poobzerala.

Bola tma, ale aj tak som si všimla, že na stoličke vedľa postele niekto sedí. Aj na zemi niekto sedel. Snažila som sa lepšie zaostriť. Na stoličke sedela, v deke zababušená, Anya. Kto sedel na zemi, to som nevedela rozoznať. Dotyčný mal totiž hlavu položenú na kolenách.

Potichúčky som vstala a po špičkách prešla ku dverám. Bola som ukrutne smädná. Mala som sucho v ústach, ale tiež som sa cítila slabo. Potrebovala som voda aj krv. Snažila som sa čo najtichšie otvoriť dvere, ale samozrejme sa to nedalo. Dvere vŕzgali ako aj podlaha po každom mojom kroku.

Privrela som za sebou dvere a s miernymi bolesťami prešla dolu po schodoch. Stále po špičkách som došla až do kuchyne. Najprv sa napila vody a potom si dala zohriať krv. Ani nemusím hovoriť, že som ju vypila ani nie za pár sekúnd. Stále dookola som si nalievala. Vypila som asi štyri poháre krvi.

Keď som to všetko dopila, vybrala som sa späť hore. Pomaličky som otvárala dvere. Ten vrzgot mi liezol na nervy. Sadla som si na posteľ, ktorá samozrejme nezabudla zapraskať. Vydýchla som si a dokonale oddýchnutá sa znudene poobzerala. Takmer som si ani nevšimla, že ten niekto, spiaci na zemi, už nespí, ale pozoruje ma.

Bol to Nate. Usmial sa na mňa. Úsmev som mu opätovala. Poriadne som si nepamätala čo sa odohralo za celú tu noc, ale bol pri mne, aj keď sa nepoznáme. Pomohol mi určite.

„Ako?“ zašepkal ledva počuteľne.

Kývla som ramenami na znak odpovedi. Cítila som sa oddýchnutá, aj keď ma telo bolelo. Sedela som tam v tureckom sede na posteli a sledovala okolie. Nate sledoval mňa. Pozrela som na Anyu. Spala. Vlasy mala rozstrapatené a make-up celý rozmazaný. Usmiala som sa. Bolo to od nich zlaté, že tam tu boli so mnou, keď ja som k nim bola taká hnusná. Hlavne ku Nathanielovi.

Oči sa nám stretli. „Čo sa v noci stalo?“ napoly som zašepkala a napoly len ukázala.

„To je na dlho. Neskôr.“ Odpovedal najtichším hlasom.

„Bol si tu so mnou celý čas?“ musela som sa uistiť.

Prikývol a ja som mu ústami naznačila: „Ďakujem.“

Chvíľu sme len tak na seba zazerali. Snažila som sa rozpamätať, čo sa stalo. Videla som rozmazané tváre, počula hlasy, ktoré sa mi zlievali dokopy a cítila kopu bolesti. To bolo jediné na čo som si pamätala.

Znudene som si ľahla na posteľ a pozerala na strop. Vedela som, že ma Nate ešte sleduje pohľadom, ale nedávala som tomu veľkú pozornosť. Potom ma niečo napadlo. Vystrela som pred seba do vzduchu ruku a zavrela oči. Vyvolala som čo najviac energie a sústredila sa na ruku. Otvorila som oči a okolo ruky som mala malý ohník. Šťastne som sa usmiala. Mám svoje schopnosti späť. Konečne!

Zaradovala som sa až príliš, pretože to „konečne“ som trochu dosť nahlas vykríkla. Anya sebou trhla. „Čo sa deje?“ poobzerala sa.

„Nič, nič upokoj sa.“ Zachechtal sa Nate. „Anya, stiahni tie ruky radšej.“ Spozornel Nate. Anya mala obe ruky výstražne vystrčené, akoby chcela každú chvíľu niekoho vyfackať. Lenže som predpokladala, že nechcela nikoho vyfackať, ale skôr použiť nejakú schopnosť. Zaujímalo by ma akú moc má.

„Och, prepáčte.“ Ospravedlnila sa a stiahla ruky. „Ach ty si už hore? Si v pohode?“ jej pozornosť sa sústredila na mňa.

„No, teraz už hej. Teraz, keď už nespíš, poviete mi, čo sa stalo?“ Pozorne som sa posadila.

„Teraz už to pôjde.“ Usmial sa Nate.

„Takže?“

„Takže si sa zrazu zrútila k zemi ako hruška.“ Zaškerila sa Anya a ja som jej úškrn opätovala.

„No a potom sme ťa odviedli hore a tebe prišlo hrozne zle. Raz si bola úplne studená potom si horela...“ pokračovala.

„Bolo ti strašne zle. Vyvracala si aj krv. A keď si sa začala triasť, tak sme sa zľakli. Nakoniec si znovu odpadla, a keď si sa prebudila, bolo ti veľmi teplo.“ Rozprával už Nate, ale Anya ho prerušila. „Normálne si ma popálila. Tvoje čelo.“ Nate ju umlčal pohľadom.

„Pomaly si až horela, tak sme ťa vyzliekli a odniesli do sprchy.“

„Ako vyzliekli?“ vypleštila som oči.

„Vyzliekli.“

„Donaha?“

„Áno. Mimochodom nezaškodilo, by použiť žiletku.“ Zasmiala sa Anya.

„Prestaň. Holím sa takmer každý týždeň, čiže som nebola úplne nahá.“

„Nie nebola. Bola si v spodnej bielizni.“ Prekrútil Nate očami nad Anyiinou poznámkou.

„Aha...A ďalej?“

„Ďalej sme ťa doniesli sem, ale bolo ti stále zle, tak Kendare šla po vychovávateľku. Tá zhodnotila situáciu tým, že si na tom veľmi hrozne a rozhodla sa vrátiť ti schopnosti.“

„To si pamätám. Bola to ukrutná bolesť.“ Zamyslela som sa.

„Vieme. Bolelo nás to s tebou. Keď sme videli ako trpíš. Ako sa zmietaš v bolestiach na posteli...“ stíchol.

Po niekoľkých tichých minútach prehovorila Anya. „Potom si znovu upadla do bezvedomia a prebudila sa... až teraz. Prešiel celý deň už.“

„Nechcem to už nikdy zažiť.“ Všetci sme zmĺkli a sledovali sa.

Nakoniec sme sa rozhodli ísť spať. Chcela som, aby šli do vlastnej izby, nemuseli pri mne sedieť, ale keď sa objavila vo dverách Kendare, navrhla, že ostane so mnou a oni môžu odísť. Tak sa aj stalo.

Kendare si ľahla ku mne a dlho do noci sme sa rozprávali. Cítila som sa konečne normálne v pohode. Doteraz sme tu na seba nadávali, nikto ma nemal rád a zrazu tu mám celú partiu, ktorá sa o mňa starala a nechcela ma nechať samú. Normálne ma to až dojalo. Nepoznali ma, a ja som k ním bola taká hnusná. Sú zlatí. Dlho sa niekto o mňa tak nestaral. Ak nerátam Abi a Oliviu. Aj to mi iba vykrikovali, prečo robím také somariny.

Vonku už svietilo Slnko vysoko na oblohe. Keď som vstala, mohol byť taký upírsky večer. Teraz je pre upírov hlboká noc. Neváhala som a zavrela oči.

Kendare ma držala za ruku a mne to stále nedalo, ale musela som myslieť na jemnú teplú ruku, ktorá ma držala, kým ja som sa skrúcala v bolestiach, pri návrate síl. Jej to nebola, to som cítila už na prvý dotyk.

Keď som sa ráno zobudila, Kendare pri mne ešte spala. Noha aj ruka jej viseli cez okraj postele. Usmiala som sa a potichúčky sa snažila vyjsť z postele, aby som ju nezobudila. Prekročila som ju a takmer spadla.

Mala som dobrú hodinu a pol do začiatku vyučovania. Vzala som si teda nejaké čisté oblečenie, presnejšie tmavé úzke rifle, koženku a krátke čimičky. Bolo ešte chladno, tak som si pod koženku vzala ešte svetrík. Nezabudla som ani na uterák. Nakoniec som sa vybrala do kúpeľne.

Možno aj viac ako pol hodinu som sa len vyhrievala vo fajnej horúcej vode. Počula som ako niekoľko ľudí vošlo a aj odišlo, kým som sa ja sprchovala. Zababúšila som sa do uteráku a pred zrkadlom vykonala všetky očistce. Krémovanie, umývanie zubov,  maľovanie sa... moje typické práce každé ráno, keď som, samozrejme, stíhala.

Šla som ešte na záchod, obliekla sa za závesom, a začala si fénovať vlasy. Niekoľko minút som dumala nad tým, čo zrobím s vlasmi. Nechať ich rozpustené, či vrkoč? Alebo len stiahnuť do chvosta? Nakoniec som si vlasy stiahla do chvosta.

Do izby som vošla práve včas. Boli dve minúty do odchodu. Kendare už v izbe nebola. Pravdepodobne sa šla prezliecť. Vzala som si kabelku a do nej nahádzala veci ako: pero, mobil, šminky, pár zošitov a... cigarety.

Škodoradostne som sa na ne pozerala. Stihla som jej ich potiahnuť, keď som bola v jej kancelárii a brali mi schopnosti. Tá krava ich mala len tak položené v šuplíku. No... neboli len tak položené. Boli schované v tajnej priehradke, spolu s ostatnými, ktoré pravdepodobne zabavila.

Nevšimla si ani, že som ich vzala. Ešte pred tým, som jej vyčítala z myšlienok, kde sú schované. Keď som po nich hystericky kričala, aby to nerobili, bola som dosť blízko stola na to, aby som natiahla svoju ruku, zneviditeľnila ju, popod stôl ju pomaly posúvala ku šuplíku a nakoniec naslepo nahmatkala to, čo som hľadala. Áno, znie to zložito, ale bolo to jednoduché. Strhla som ich pozornosť, len na svoj vreskot. Strážcovia sa mi snažili naliať ten humus do krku vo chvíli, keď som už tie cigarety nahmatala. Vzala som ich a ešte dve škatuľky k tomu, ktoré sa mi zmestili do ruky. Na poslednú chvíľu som ruku stiahla a cigarety schovala do vrecka. Presne vtedy mi to tá sviňa pichla.

Vzala som tri balíčky. Môj bol na vrchu. Už podľa matu som zistila, že je to môj. Náhodou som balík pretrhla a tak trčal kus papiera na jednej strane. Tú škatuľku som si vzala so sebou do kabelky. Ďalšie dve z čoho boli obe dosť drahé značky, som schovala. Jeden do lampy, ako Kendare a druhé do obliečky od vankúša.

Došla som dole a Nate s Kendare ma s úsmevom pozdravili. Celú cestu sme sa rozprávali. Hovorili mi aké to je žiť tak dlho na ich koľaji, zážitky, predstavovali mi ostatných len tak z diaľky. Nakoniec sme sa dostali až ku mojej strate schopností. Bolo mi o tom nepríjemne hovoriť. Mrazilo ma už len pri tom pomyslení o strate svojich mocí. Našťastie ma zachránil profesor, ktorý vkročil do triedy.

Cez prestávky som sa nemala chuť rozprávať, nechcela som, aby pokračovali s tou témou, a tak som si vytiahla mobil a slúchadla, a zapla si hudbu.

Tak to pokračovalo každú prestávku. Až pri obede sa im podarilo vtiahnuť ma do ich rozhovoru. Nemohla som prepočuť ich tiché mrmlanie a hlasné myšlienky. Mobil sa mi vybil a tak som mala slúchadla, len tak nasadené, preto som ich počula. Zložila som si nohy zo stola a prisunula sa k nim. „Kedy chcete ujsť?“ opýtala som sa ich, čo najtichšie a všetci na mňa pozreli.

„Sory, ale ty nejdeš.“ Oznámila mi Anya. Opäť sa zmenila na mrchu.

„Och, áno prepáčte musím sa vám predstaviť, som Izabella Radbone a mám dosť veľa schopností, vďaka ktorým som ušla už dvakrát.“ Ironici som povedala.

„Tak nás k tomu nepotrebuješ.“ Zrušila ma Anya.

„Anya!“ zahriakla ju Kendare.

„Dobre, chcela som byť len milá a pomôcť vám, ale vy to určite zvládnete samy.“

„Nejde o to, že nechceme, aby si s nami išla, ale nemôže nás zrazu zmiznúť až toľko.“ Oboznamovala ma Kendare.

„Veď chcete odísť iba na jednu noc. Čo riešite? Odídete po večierke a vrátite sa ráno. Naše ráno. Myslíte, že vás bude kontrolovať?“

„Vidíte? Tu je múdra osoba. Čoho sa toľko bojíte?“ Anya Pozrela na neznáme dievča a Kendare. Nečakala som, že je Kendare taký strachopud.

„Tak fajn. Môžeš ísť Izzy.“ Kendare súhlasila.

„Dobre dobre.“ Anya tiež.

„Takže, oboznámite ma s plánom?“ opýtala som sa a Nate sa s radosťou ponúkne, že mi všetko vysvetlí.

„Ide o to, že túto Trish,“ ukázal na neznáme dievča sediace vedľa Kendare, „vie prechádzať cez všetky veci, predmety.“

„Áno, a ďalej?“ nabádala som ho.

„Ona, je jediná, ktorá nás dokáže prepašovať cez mreže, lenže je zamknutá každú noc a zabezpečené kúzlom. Doteraz sa nám ju v noci ešte nepodarilo vyslobodiť.“

„To by som nejako zvládla.“ Premýšľala som. Stačilo by jedno zaklínadlo a hneď by som sa zbavila ich kúzla.

„Ako?“ spýtali sa takmer všetci naraz.

„No, je to obyčajné kúzlo, nie je to schopnosť však?“ opýtala som sa a všetci prikývli.

„Tak, stačí mi nájsť proti zaklínadlo a ja ho zvládnem úplne sama.“

„To už máme. Skúšali sme to už, ale nám to nešlo.“

„Vtedy ste nemali mňa. Takže kedy sa ide?“

„Dnes večer. Dve hodiny po večierke sa stretneme na záchodoch na druhom poschodí.“ Napadla ma primitívna otázka. Keď je Trish celú noc zamknutá, kam chodí na záchod?

„Dobre, nezabudnite doniesť všetky veci potrebné na zaklínadlo.“ Upozornila som ich a postavila sa. Za pár minút končila prestávka.

„Ešte niečo. Ideme všetci spolu na nejaké miesto, aby sme spolu a všetci aj došli.“ Upozornila ma Kendare. Prikývla som a šli sme na ďalšie hodiny.

Prešla hodina po večierke. Od Anyi som sa dozvedela, že ideme do klubu, aj keď som nechápala do akého, keďže cez deň nie sú otvorené. Tak som si vyberala nejaké oblečenie. Čižmy na opätku, legíny, koženka a tielko. Vedela som, že mi bude zima, ale spoliehala som sa na svoje schopnosti, že sa ohrejem ohňom.

Takmer pol hodinu som sa líčila. Len trocha make-upu, pretože som nikdy nemala rada tie dievčatá, ktoré si naniesli kilá omietky na tvár, a tesne pod sánkou mali oranžový predel medzi oranžovou tvárou a bielym krkom.

Oči som si tentoraz nezmaľovala celé na čierno. Dala som si len linku na horné viečko a ceruzku na dolné. Špirála na oči, lesk som nikdy nepoužívala, dala som si iba pomádu a poobzerala sa v zrkadle.

Vyzerala som dobre. Pol hodina do stretnutia. Začala som si upravovať vlasy. Spľasnuto viseli dole. Zamierila som do kúpeľne, kde sme mali fén. Okrúhlou kefou som vlasom dala nejaký objem a zalakovala ich. Rukou som si prešla po vlasoch od čela dozadu, aby som si dala preč vlasy z čela. Robila som to vždy. Každých pár minút.

Potichu som prebehla späť do svojej izby. Tam som sa konečne obliekla. Potom som posteľ upravila tak, aby to vyzeralo, že tam niekto leží. Do kabelky som si nahádzala všetky možné veci. Šminky, mobil, fľaše krvi – jednu z nich som stihla vypiť na izbe, cigarety a peňaženku.

Navoňavkovala som sa, čižmy dala len do ruky, zhasla svetlo, a vybrala sa hore na druhé poschodie. Vošla som do kúpeľne. Boli tam už Kendare, A.J., neznáme dievča a chlapec. Všetci na mňa pozreli. Obula som sa a čakala spolu s ostatnými na tých čo ešte nedorazili.

Ani nie po piatich minútach prišiel Nate aj s Anyou. Už sme boli všetci. Vyšli sme von a Kendare zastala pred dverami hneď vedľa schodiska. Podala mi papieri. Na ňom bolo napísané zaklínadlo:

Ruším kúzlo predom dané,

Že nikam ísť nesmieš.

Tieto hradby nepoddajné,

Prejsť nimi smieš.

Anya a Kendare zapálili dve sviečky, ktoré postavili pred dvere, a kývli mi na znak, že môžem začať čítať. Odkašľala som si a plne sa sústredila : „Ruším kúzlo predom dané, že nikam ísť nesmieš. Tieto hradby nepoddajné, prejsť nimi smieš.“ Nič sa nestalo. Zavrela som oči. Sústredila som sa najviac ako to šlo.

„Ruším kúzlo predom dané, že nikam ísť nesmieš. Tieto hradby nepoddajné, prejsť nimi smieš.“ Opakovala som a zacítila mierny vánok. Ruku som priložila k dverám, ale nedotkla sa ich. Cítila som medzi mojou rukou a dverami silnú pulzujúcu energiu.

„Ruším kúzlo predom dané, že nikam ísť nesmieš. Tieto hradby nepoddajné, prejsť nimi smieš.“ Zopakovala som, ale moje posledné slová ani nebolo počuť. Aspoň ja som ich nepočula cez fučanie vetra v mojich ušiach. Roztvoril dvere a zhasol sviece. Bolo to. Všetci na mňa zízali, akoby som spadla z Marsu.

Vošli sme dnu. Trish na mňa civela tiež. „No poďme nie?“ nahnala som ich. „Takže ako sa dostaneme von?“

„Trish nám pomôže prejsť cez mreže a Maiden vie lietať, takže nás znesie dole.“

„Áno a ako chcete prejsť cez ochranu školy?“ Tým som ich asi dostala, lebo stíchli.

„Tak...“ začala Kendare. „Predtým sme tu mali chalana, ktorý dokázal prechádzať cez všetky tieto ochrany, ale odišiel pred tromi rokmi.“

„Aha...?“ nechápala som súvis s tým, ako chcú ujsť teraz.

„Tak, nakoniec si sa ozvala ty, tak sme to nedomýšľali a rátali s tebou.“ Zahanbene povedala Kendare.

„Aha. Dobre, pomôžem vám, ale len preto, pretože už vážne chcem vypadnúť. A mohla by som aj sama, ale nejako sa mi nechce ísť samej.“ Usmiala som sa na nich milo a sarkasticky.

Nakoniec sa všetci pripravili. Trish preniesla cez mreže Maidena a neznáme dievča. On ich obe pomaly zniesol na zem. Tam nechali dievča a Trish s Maidenom sa vrátili hore. Vzala Kendare. Takto to pokračovalo, a kým neostal len Nate. Keď vzala aj jeho a pomaly sa niesli k zemi, pomocou mojej skvelej schopnosti premeniť sa na hocijaký materiál, som sa prepchala cez mreže a skočila na zem. Dve poschodia mi nič nezrobia. Už teraz som bola ako upírka vďaka tým schopnostiam a skúsenostiam z vonku.

Opäť som si vyslúžila pozornosť ich očí. Rozbehli sa popri múre do lesíka, ktorý z tade nebol ďaleko. Zastali sme a všetci čakali čo sa bude diať. Nemala som potuchy. Predtým som ušla presvedčovacím talentom. Mala som isté podozrenie či sa to nedá aj štítom, ale neskúšala som to ešte. Tak čo, za pokus to stojí.

„Potrebujem vás preniesť naraz.“ Poznamenala som.

„Ja dokážem vziať tri dievčatá.“ Pokrčil plecami Maiden.

„Mám síce telekinézu, ale nikdy som ľudí neprenášala. Bude to zložité. Skúsim vás posadiť len na múr, silové pole je až za múrom.

Maiden teda vyletel s Kendare, Trish a neznámym dievčaťom. Ostali mi Nate, A.J. a Anya. Vystrela som ruky s dlaňami nahor a vyslala kopu energie na nich. Vzniesli sa do malej výšky, ale spadli. Nie. Ja som silná. Dokážem to. Hovorila som si v duchu.

Opäť som natiahla ruky a vydvihla ich. Ledva som došla k múru. Vydýchla som si, keď sedeli a vyskočila za nimi. Postavila som sa na múr a dlaňou akoby nakreslila, okolo seba štít. V duchu som sa modlila, aby to vyšlo. Zhlboka som sa nadýchla a zoskočila von. Nenarazila som na nič. Doskočila som na zem.

Šťastne som sa usmiala a otočila sa na ostatných. „Maiden poď bližšie. Prišiel najbližšie ako sa dalo a ja som na nich poslala štít. Zniesli sa dole. Nemohla som dať tamtých troch dole telekinézov. Nechápem prečo nás to predtým nenapadlo, aby Maiden ich postupne bral, lenže troch naraz, kde sú dvaja chlapci to by nezvládol, a ja by som musela štít vysielať častejšie.

Nakoniec som ho nechala to urobiť. Vzal Anyu a Natea. A potom aj A.J.-a. Po všetkom som sa napila krvi. Vypila som takmer celú fľašu. Dopila som a všetci sme sa rozbehli. Došli sme ku ceste a pri blízkej pumpe si zavolali taxíky. Po pol hodine došli. Odviezli sme sa do malého mestečka celkom blízko školy. Nechceli strácať čas tým, že by sme šli až do Detroitu.

Vystúpili sme niekde na hlavnej ulici, a potom šli nejakými uličkami, až sme zastali pri nejakom klube. Zvnútra sa ozývala hlasná hudba, aj keď bolo svetlo. Vošli sme dnu a odložili si veci. Šli sme za Anyou, ktorá nás viedla dolu točitým schodiskom skade išla hudba. Prešli sme cez útlu chodbičku, namiesto stien ohraničenú zrkadlami a cez záves vošli do veľkej preplnenej miestnosti, v ktorej sa ozývali dunivé zvuky hudby.