Kapitola 7

Musím to povedať... toto je tá najhoršia kapitola... podľa mňa.. npodarila sami... žiadne nápady... nemala som proste tento týždeň umeleckú slinu... nešlo mi to.... snáď ta ďalšia vyjde skvele :))

Kapitola 7

Zabijaci / Vrahovia

„Bože, kto je?“ zakričala som asi po dvadsiatom zaklopaní na dvere. V hlave mi treštilo, bola som nenormálne smädná a oči som od seba ledva otvorila. Pozrela som na hodinky. Spala som len tri hodiny. Kto ma budí tak skoro.

„Kendare!“ zakričal hlas spoza dverí.

„Padaj preč, spím ešte!“ zakričala som a na hlavu si položila vankúš, aby som už nepočula to otravné klopanie.

„Nespi dlho! Budeme môcť ísť von už konečne.“ Zakričala.

„Nejdem nikam. Spím!“ zahučala som stále s vankúšom na hlave. Klopanie prestalo. Konečne.

„Bella poď,“ volá na mňa dievčenský hlas.

„Už idem. Kde sú všetci?“ kričím na ňu.

„Nemusia tu byť.“

„Kde to sme?“ nechápem. „Kam to vlastne ideme?“

„Uvidíš.“

Vojdeme do obrovskej miestnosti. Nie sú tam okná, svietia len sviečky. Je ich tam dosť na to, aby v takej veľkej miestnosti nebola veľká tma. Je to okrúhla miestnosť a uprostred sú dva kamenné stoly. Na jednom leží niečie telo. Darrenove telo. Okamžite k nemu pribehnem.

„Darren.“ Šepkám.  „Čo je s ním?“ slzy mi tečú po lícach a pýtam sa známeho dievčaťa.

„Ty to vieš.“ Zahľadí sa mi do očí.

Je mŕtvy. Niečo mi našepkáva. Plačem s hlavou položenou na Darrenovej hrudi.

„Bella?“ zašepká dievča a jemne ma chytí za rameno. Pozriem na ňu.

„Niekto chce s tebou rozprávať.“ Kývne hlavou za seba.

Pozriem tam, kam kývla. Nevidím nič iba tmu a slabý tieň na zemi.

„Cali, odstúp prosím ťa.“ Zaznie jemný ženský hlas.

Cali sa na ňu usmeje a ustúpi jej. Do svetla vstúpi krásna žena. Oči rovnaké ako tie Caliopine – tmavohnedé až čierne.

„Kto ste?“ opýtala som sa a chrbtom ruky si utrela slzy.

„To ťa nemusí trápiť srdiečko.“

„Kto ste?!“ opakujem. „Čo chcete.“

„Len láskou sa dá zlomené srdce napraviť."

„Čo?“ nechápem.

„To čo ti je, bolo a bude najbližšie zachrániš len ty. Len pravá spriaznená duša. Len pravá osudová duša dokáže napraviť chybu osudu.“

„Ako?“ podozrievavo na ňu pozriem.

„Je to zložité. Musíš prísť za mnou.“

„Kam?“

„Tam, kde si už bola.“

„Čože?“ ničomu nechápem.

„Mami už to musíš ukončiť.“

„Zbohom Izabela. Ty vieš čo máš robiť.“

Rukou som sa zahnala po budíku. Spadol na zem. „Do riti.“ Zakliala som. Zdvihla ho a vypla. Sú 4 hodiny ráno, čiže upírske poobedie.

Sadla som si na posteľ. Unavene sa ponaťahovala. Hlavu som otočila na jednu stranu, puklo mi v krku, potom na druhú, tiež mi puklo v krku a nakoniec vystrčila hrudník a narovnala chrbticu, v ktorej mi tiež puklo.

Postavila som sa a vzala nejaké rozťahané tričko nejakej skupiny, a čierne legíny. Šla som sa osprchovať. Keď som vyšla vzala som celý kôš so špinavým oblečením a odniesla dole pod schody, kam všetci dávali špinavú bielizeň. Niekto nám ju opral a potom späť doniesol.

Pred hodinou sa skončila vychádzka. Môžem sa nudiť. Pomyslela som si a znudene si sadla na kuchynskú linku v kuchyni, a pila krv.

„Ako?“ spýtal sa Nate, ktorý sa z ničoho nič objavil vedľa mňa. Ani som si ho nevšimla.

„Nudne. Bol iste von?“

„Teraz som vstal.“ Usmial sa.

„Môj človek.“

Dva najnudnejšie dni v mojom živote. Sobota a Nedeľa. Nebola som ani von. Len som vyspávala v izbe, čítala si knihu a hrala sa s mágiou. Bavila som sa aj s ostatnými a bola som celkom šťastná, ako dobre sa mi s nimi rozpráva, ako sme sa skamarátili.

V pondelok ma zobudil budík. Niečo som si obliekla a šli sme na vyučovanie. Moju náladu mi nezabudol pokaziť Slezsky. Nechal ma postaviť pred triedu a ostatný mohli na mne skúšať svoje schopnosti. Za čo? Za to, že som mala nohu opretú o lavicu. Presnejšie, vyloženú. Ako aj ostatní, ale mňa má predsa najradšej.

„Kayden, poď ty.“ Vyvolal dievča s čiernymi vlasmi, s ofinou cez jedno oko, to druhé bolo zmachlené na čierno, bielo-čierne tričko doplňovali čierne nohavice a bielo-čierne tenisky. Už na prvý pohľad sa mi dievča zdalo byť odporné. Jej správanie aj pohľad naznačoval, že nenávidí všetko okolo seba.

„Dnes si budeme precvičovať schopnosti na odzbrojenie, alebo napadnutie. Začni prosím ťa.“ Kývol rukou na Kayden, aby začala.

Bola to jedna z mála hodín, na ktorých nás neučil len používanie schopností na domáce použitie.

„Ty, sa neopováž brániť!“ dal mi ešte posledné inštrukcie a oprel sa o katedru. Dievča na mňa pozrela a dvihlo jednu ruku. Zložila ju do päste a pomaly pritláčala. S tým som aj cítila čím väčší tlak na moju ruku, v ktorej som držala niečo, akože nôž. Mala som hrať útočníka a napadnúť ju.

Namiesto toho som aukala od bolesti. Držala som si ruku a nevedela to vydržať. Snažila som sa nepoužiť schopnosti. Pustila som pero, akože nôž na zem a aukala ďalej. Drvila mi kosti. Profesor to nechcel zastaviť.

Kayden mi prešla z ruky na nohy a ja som sa zrútila. Vtedy to konečne zastavil. Venovala som mu najodpornejší pohľad, na aký som sa zmohla, a trochu roztrasene sa postavila. Tak pokračovali ostatní, ale nebolo to až také hrozné ako, keď to zrobila Kayden. Kendare ani nešla. Nepoznala som jej schopnosť, ale väčšinou vyvolával tých, ktorí svoje schopnosti môžu nejako využiť.

„Anya.“ Zavolal ju. Podišla ku mne, usmiala sa a v očiach som jej zbadala ospravedlnenie. Vytrčila ukazovák a z neho vyšlo niečo modré. Zasiahlo ma to a ja som sa okamžite zvalila na zem. Triaslo so mnou. Elektrický šok. Musel byť slabý, lebo to netrvalo dlho. Anya pri mne čupela. Pomohla mi vstať a ospravedlnila sa mi.

Na rad prišiel aj Nate. „Vieš, že to nechcem, ale...“ nevyskúšame niečo? Dokončil vetu v myšlienke. Aj keď som nebola naladená na myšlienkové vlny, držal ma za ruku, a tak mi tá myšlienka hneď udrela do hlavy. Nepatrne som prikývla, že môžeme a on si myslel ďalej. Vyberiem  tú spomienku s profákom, a ty ju skús presmerovať, aby ju videl aj on.

Nie zlý nápad. Určite si myslí, že som sa za to hanbila a nepovedala to nikomu. Čo zrobí, keď zistí, že o tom vie aj Nate?

„Začneš už?“ zahučal naňho Slezsky.

„Pripravená?“ opýtal sa a ja som prikývla. Natočila som sa ta, aby som si s profesorom ľahko vybudovala očný kontakt.

Mala som Nathaniela napadnúť a on sa mal brániť, preto ma držal za ruku, v ktorej som zvierala pero. Akože so mnou bojoval.

Zrazu som pred očami videla obrázky s môjho života. Videla som seba a profesora. Rozprávali sme sa uňho v pracovni. Snažila som sa potlačiť tieto myšlienky a len vzdialene som našla skutočné oči Slezskeho, ako nás pozorujú. Vyvinula som všetku silu a stále hľadela profesorovi do očí.

V tvári sa mu mihali všetky druhy emócií. Najčastejšie to bol hnev. Strach a zmätenie sa v jeho očiach objavovali tiež. Keď sa tá odporná scéna skončila, ukončila som spojenie medzi mnou a Slezskym. Nate ma pustil a mnou takmer seklo o zem. Ledva som sa stihla zachytiť Nathaniela tak, aby si Slezsky nič nevšimol. Nate ma nenápadne držal. Bola som vyčerpaná. Potrebovala som koniec hodiny, aby som sa mohla napiť krvi.

Slezsky tekal pohľadom striedavo na mňa a na Natea. „Vy dvaja... oboch vás  čakám v pracovni po vyučovaní.“ S Nateom sme na seba pozreli. Mala som chuť smiať sa.

Nate si musel ísť sadnúť a tak som sa opierala o tabuľu. Slezsky už šiel vyvolať ďalšieho, ale ako na zavolanie, presne vtedy zazvonilo. Krivkajúc som prešla k prvej lavici. Postupne, opierajúc sa o každú lavicu som prešla ku taške a schuti sa napila krvi.

Sedela som na mieste a okamžite ku mne pribehol Nate. Za ním aj Kendare a Anya.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa Anya.

„Prečo si vás zavolal do kanclu?“ chcela vedieť Kendare.

„Je to zložité.“ Začala som.

„Ale no tak. Pre nás nie je nič zložité. Čo ste zrobili? Videla som ako sa tváril. V živote som nevidela toľko emócií naraz.“ Na perách Anyi pohrával jemný úsmev.

„Prepáčte, ale ja vám to nemôžem povedať.“ Obraňoval sa Nate, keď sa so spýtavými pohľadmi otočilo naňho.

„Prečo?“

„Sory, ale vážne. Ide tu o mňa a ja vám to nemôžem povedať. Ne že nemôžem, ale proste nechcem. Je to niečo, za čo sa veľmi hanbím.“

„Izzy, ale veď...“ zazvonila, a tak to Anya nestihla dokončiť, lebo profesorka vtrhla do triedy presne so zvonením.

Po skončení vyučovania som šla, spolu s Nateom za Slezskym. Ponáhľali sme sa, pretože nám jedna profka dala za úlohu zrobiť referát a na to sme potrebovali ísť do knižnice. V knižnici sme sa tiež nemohli zdržovať dlho, a mali sme chodiť všade spolu, tak sme takmer klusom prišli pred profesorov kabinet.

Zaklopali sme. Dvere sa otvorili a tam stál Slezsky. „Poďte.“ Nahnevane nás nahnal dnu.

Boli sme celý čas ticho a on začal rozprávať. „Čo to malo znamenať? Kto každý to vie?“

„Iba Nate.“ Povedala som a pozerala na profesora. Obaja sme s Nathanielom sedeli pri stole za, ktorým sedel oproti nám Slezsky.

„Tak to nikomu už nehovor. Nikto by ti z profesorov aj tak neveril, ale nepotrebujem, aby všetci študenti si tu rozprávali o mne klebety.“ Nahnevane hovoril.

„Nie je to tak.“ Usmiala som sa povýšenecky.

„Čo?“ opýtal sa Slezsky. Nate na mňa tiež nechápavo pozeral.

„Nie je to pravda. Vy sa bojíte. Bojíte sa, že mi uveria. Že vás vyhodia. Neuplatníte sa už nijako. Ste len učiteľ. S povesťou pedofila, by vás na iných školách neprijali.“

„Čo si to dovoľuješ. Tebe nikto veriť nebude. Pozri sa na seba. Pozri sa na to ako si žila posledné roky. Ako nejaká štetka. Klebetilo sa tu medzi profesormi o tebe. Prečo si prešla na ten hrozný internát. Každý víkend si prespávala u iného muža. Keby si nebola upírka, už by si mala nejakú pohlavnú chorobu. Vlastne nežiješ tak len posledné roky. Obliekanie si nezmenila ako vidím. Aj v ten deň si na sebe malá mini sukňu, v ktorej ti bolo vidno celé stehna, a zakrývala ti len isté partie.“ Slezsky už stál a rozčúlením takmer kričal.

Pozrela som sa na seba. Mal pravdu. Aj dnes som mala oblečenú minisukňu. Nebolo to naschvál. Dnes som pod ňou mala čierne pančuchy, ale aj tak bola príliš krátka. Všetky rifle som musela dať vyprať.

„Si obyčajná štetka. Sama si to chcela. Chcela si to. Až neskôr si to stopla. Dávala si mi vždy náznaky. Ale ty ich dávaš každému.“ Pohŕdavo na mňa pozrel. Cítila som sa odporne. Mal pravdu. Chovala som sa hrozne. Presne ako povedal. A teraz som sa cítila hrozne. Pozerala som do zeme a rýchlo klipkala očami, aby som sa nerozplakala.

„Takto o nej hovoriť nebudete.“ Vyskočil Nate. Nikdy som ho nepočula takého nahnevaného. „Urobila chyby, ale to neznamená, že je zlá. To, že si uvedomila, čo za hlúposť robí, keď sa s vami bozkávala, neznamená, že je štetka, to znamená, že má rozum.“

„A ty si kto? Jej nový bodyguard? Kde si si nechala toho druhého? Ako sa to len volal ?...“ironicky sa zasmial Slezsky.

„Ethan.“ Odpovedala som duto.

„Áno presne on. Ten sa aspoň vedel dobre biť. Tento tu len používa ostré slová.“

„Môžeme ísť?“ bezvýrazne sa opýtal Nate. Slezsky prikývol a ja som sa postavila. Vyšli sme z pracovne a Nate ešte zabuchol dvermi, akoby mu ukrutne ublížili.

Mlčky sme šli do knižnice. Až nakoniec prehovoril Nate: „Poznala si Ethana?“

Prikývla som. „Prečo?“

„Tak.“

„Ty si ho poznal?“

„Bol to môj najlepší kamoš...“

„Bol? Minulý čas?“

„Kým sa niečo nestalo.“ Zamyslel sa.

„Čo presne?“ v ten moment sme vošli do knižnice.

„Inokedy.“ Stopol môj výsluch a odpojil sa odo mňa. Šiel niekam za regály kníh.

Ja som si prisadla k ostatným z nášho internátu. Všetci písali. Nevidela som ich ešte tak usilovne študovať.

Vybrala som si zošit a nalistovala poslednú zapísanú stranu. Mala som tam tému referátu. Každý sme mali niečo iné. Bolo to na históriu. Mala som tému: Upíri v druhej svetovej vojne.

Postavila som sa a vybrala sa pohľadať niečo. Prechádzala som každý regál smerom dozadu. Boli tam všetky predmety. Konečne som našla históriu. Bola úplne vzadu, kde bolo najviac miesta a najviac regálov. Prechádzala som z jednej strany a čítala názvy. Hľadala som niečo o upíroch v minulosti, alebo o druhej svetovej vojne, no nečakala som, že narazím na to, na čo som narazila.

Nevedela som nič nájsť. Očami som len tak rýchlo prebehovala niektoré názvy kníh, a ani si neuvedomila, že som prešla z histórie na nejakú inú kategóriu. Strážci zabijaci. Narazila som na túto knihu. Zaujal ma názov Guardians killers.

Otvorila som ju. „Guardians killers / Assassins.“ Prečítala som nahlas. Strážci zabijaci / vrahovia.

„Strážci. Je mnoho odvetví strážcov. Ochrancovia, Strážcovia ... ale najutajovanejší a najodvážnejší sú Zabijaci. Často označovaný tiež ako Vrahovia. O existencii nájomných vrahov u strážcov vie iba hŕstka upírov, preto by sme vás chceli o nich oboznámiť viac, a to v tejto knihe.“

Čítala som úvodné slovo. Pretočila som stranu. Nechápala som, či je to výmysel, alebo to naozaj existuje. Nikto nám to nikdy nepovedal. Neučili sme sa o tom ani. Prečo?

„Každý sa môže stáť Assassinom. Jediná podmienka je: Nebáť sa zabiť.“ Prečítala som.

Zaujalo ma to. Robiť to, čo ma baví najviac, používať schopnosti, a vybíjať si na niekom zlosť, by bolo to najlepšie čo ma stretlo. „Každý sa ním môže stať.“ Opakovala som. Pripojím sa k týmto zabijakom.