Kapitola 9

tak som sa poponáhľala :)) dúfam, že sa vám bude páčiŤ :) snažím sa totiž  urobiŤ trošku zábavné a veselé kapitolky, kým nadídu tie smutné. :)

Kapitola 9

Priatelia

Au. Bolí ma celá chrbtica. Trish sa vedľa mňa zahniezdila. Tá zem bola fakt dosť nepohodlná. Ale to zem vlastne normálne je.

Postavila som sa a dekou zakryla Trish. Docupitala som ku stolu a pozrela na hodinky. DO RITI! Zanadávala som si. Zaspali sme. Budíček bol pred trištvrte hodinou.

„Baby, vstávajte!“ zvolala som a keď nereagovali, pobúchala som do každej.

„Izzy, zbláznila si sa?“ zašomrala Anya a hlavu si ešte viac zahrabala do vankúša.

„Zaspali sme!“ ťukala som do Kendare aj do Trish. Obe sa okamžite posadili.

„No nie! Tak to aby sme rýchlo vstali a behali na hodinu.“ Vážne povedala Kendare.

„Čo?“ nechápala som.

„Kriste Izzy. Snáď nebudeme šprintovať do školy. Načo, aby nám náhodou neušlo, ako ťa Slezsky tyranizuje?“ zamumlala Anya.

Usmiala som sa na ňu milo, ale ironicky. Mala pravdu.

Pomaly sme sa poobliekali. Aj keď sme izby nemali ďaleko, nikomu sa nechcelo ísť prezliecť. Tak sme boli v tom smradľavom oblečení.

S cigaretou v ústach som si zapínala nohavice, kým Anya skopávala neporiadok na jednu stranu, Trish unavene ležala na posteli a Kendare hľadala nejakú gumičku na vlasy.

Potom sme išli dolu. „Koľko je hodín?“ opýtala sa Trish a zívla.

„Toľko, aby ste vy štyri boli v škole!“ zakričal na nás niekto. Všetky štyri sme nadskočili a otočili sa za hlasom. Vychovávateľka stala vo vchodových dverách s rukami v bok.

„Trošku sme zaspali.“ Zahundrala Anya.

„Trošku? Už prešli dve vyučovacie hodiny!“ kričala vychovávateľka ďalej.

„Veď už ideme.“ Odvrkla Kendare a posunula sa o krok vpred.

„Zaujímavé, že presne vy štyri ste zaspali. Tak čo, kto oslavoval?“ zabíjala nás pohľadom.

„Nikto. To nemôžeme zaspať?“ vyhŕklo z Anyi.

„Áno môžete. Ale tiež potom môžete celý mesiac vykonávať verejné práce.“

„To zase nemusíme.“ Usmiala sa sladko Trish.

„Ó, ale musíte. Od zajtrajška máte verejno-prospešné práce. Každý druhý deň, vždy na inej koľaji, budete upratovať. Čistiť záchody a podobne.“

„ČO?“ vykríkli sme všetky naraz.

„Nebudem čistiť nejaké riňavé záchody!“ zahučala Anya.

„Chcete dva mesiace?“ Trish, ja a Kendare sme pokrútili hlavami, ale Anya sa už chystala niečo vykríknuť. Po tom, čo som prišla o schopnosti, som nechcela mať s tou kravou väčšie problémy. Inač by som na ňu vyskočila aj ja.

„Nie nechceme. Ideme už na hodinu.“ Duchaplne povedala Kendare a ťahala Anyu preč.

Vošli sme do hlavnej budovy a mierili do učebne. Sadli sme si na zábradlie a čakali na koniec hodiny. Predsa sa nebudeme náhliť, no nie?

Zazvonilo a z triedy vybehol Slezsky. Zastavil sa ako náhle nás zbadal. „Á, už som sa pýtal, kde asi ste.“

Veľmi „milo“ som sa na neho usmiala.

„Prečo ste neprišli na hodinu?“ vypytoval sa.

„Zaspali sme.“ Zahundrala Kendare.

„Ale čo. A všetky štyri naraz?“ smial sa.

„Predstavte si.“ Poznamenala Anya.

„Radboneova, chýbali ste mi na hodine. Žiaci nemali na kom cvičiť.“ Otočil sa ku mne.

„To som si nechcel nechať ujsť.“ Zastonala som.

„Ani ja. Takže najbližšiu našu hodinu máme súboje. A keďže vy ste taká skúsená, nebudete mať povolenú žiadnu schopnosť.“ Škodoradostne sa na mňa usmial.

„Prečo? To nie je fér.“ Nesúhlasila som.

„Ak použijete schopnosť, udelím vám nejaký kreatívny trest. Napríklad by ste mi mohli chodiť upratovať pracovňu.“ Povedal, oblízal si pery a premeral si ma.

Nemala som slov. Len som naňho zízala, či sa zbláznil.

„Ja vám poupratujem veľmi rád.“ Ozval sa spoza profáka, Nate. Keď sa naňho Slezsky otočil, Nate naňho žmurkol a premeral si ho tiež.

„Ak to tak veľmi chcete nech sa páči. Alebo mám ešte niečo lepšie.  Vy taký drsný bodyguard slečny Radboneovej, nemusíte používať pri súbojoch schopnosti tiež. Čo vy na to?“ prepaľoval Natea očami, ale ten sa nedal zastrašiť.

Pohľad mu opätoval. „Teším sa.“ Nakoniec profesor odišiel, za nechápavých pohľadov Trish, Kendare a Anyi.

„Vy svine, prečo ste nás nezobudili?“ Trish prebila ticho, ktoré nastalo. Vy svine patrilo Nateovi, za ktorým teraz už stáli aj A.J. a Maiden.

„My sme zaspali tiež. Dobehovali sme na prvú hodinu, mysleli sme, že už ste tam.“ Bránil ich Maiden.

„Fakt je to nenápadné.“ Skonštatovala som.

Šli sme do triedy a ja som sa cítila dosť slabo. Krv som nemala od včerajšieho obeda. Nestihla som si ju ani ráno zobrať a tak, keď sme sa rozprávali okolo Anyinej lavice, musela som si sadnúť, pretože sa mi kúsok točila hlava.

Keď nás konečne čakala už iba jedná hodina pred obedom, bola som už taká vyhladovaná, že som sa stále len kontrolovala v odraze okna, ako vyzerám. Čím viac času ubiehalo, tým viac mi vytŕčali kosti. Všimli si to aj ostatný.

„Izzy? Kedy si mala naposledy krv?“ zastavila sa pri mojej lavici Kendare.

„Dávno.“ Unavene som si položila hlavu na lavicu. Zatvárali sa mi oči. Kendare odišla a keby neprišla profesorka, zaspala by som.

Skončila hodina a rýchlo som sa postavila. Zatočila sa mi hlava a vrazila som do lavice.

„Poď.“ Podoprel ma A.J., ktorý sa z ničoho nič zjavil vedľa mňa.

„Dik.“ Usmiala som sa naňho, aj keď ten úsmev veľmi sympatický nebol. A.J, si to nevšímal. Bol to milý chlapec.

Pomohol mi prejsť po schodoch, a potom som sa ho pustila a poďakovala mu. Šla som pomaly, ale došla som do jedálne.

Ihneď som zamierila ku krvi. Vzala som si rovno štyri fľaše. Dala som ich na tácku a šla si sadnúť ku ostatným. Ani som si nesadla, len sa zvalila. Otvorila som jednu fľašu a ani nie za minútu ju vypila. Svetový rekord. Ostatní ma len užasnuto pozorovali. Cítila som sa lepšie po dvoch fľaškách, ale potrebovala som ešte jednu. Vylogala som aj ju.

„Páni.“ Skonštatovala Trish a sledovala ma, ako aj ostatní.

„Čo?“ nechápala som.

„To bolo skvelé. Vyzerala si ako zoschnutá, vychudnutá mŕtvola, napila si sa krvi a normálne si sa... nafúkla.“ Zasmiala sa Trish ako aj ostatní.

Neznášala som to. Nemať krv, to bol ten najhorší pocit aký existuje. Hanbila som sa, keď som vyzerala tak neľudsky. Jediný kto ma tak, ale ešte horšie videl, bol Darren, keď ma väznil.

Nič som neodpovedala a tak niekto radšej začali inú tému. „Čo bolo na hodine? Aké súboje to vlastne Slezsky myslel?“ opýtala som sa.

„Tak to pôjdeme do telocvične, kde budeme mať pripravené rôzne scény. On ťa určí, čo budeš robiť, či budeš útočník, alebo sa budeš brániť, alebo seberovní.“ Vysvetľovala Kendare.

„Mne dáva vždy obraňovanie. Už ma to nudí.“ Zahundral Nate.

„On to niekedy určuje podľa schopností.“ Oboznámila ma Kendare.

„Alebo podľa obľúbenosti.“ Zamumlal Nate.

„Veď on je učiteľ mágii, tak súboje sa budú týkať mágie nie? Keď máme s Nateom zakázané schopnosti, tak...ako to vlastne bude? Budeme sa biť alebo čo?“

„Ja som mal minulý rok tiež zakázané. Takže som sa bil, aj keď to veľmi nepomáhalo... však?“ A.J. urazene povedal a pozrel na Anyu.

„Čo je? Predsa sa nenechám zbiť.“ Usmiala sa.

„Samozrejme, radšej necháš kamoša uškvariť sa.“ Zahundral.

„No neviem čo sa ty tu sťažuješ, keď minulú hodinu som bola pokusné morča.“ Umlčala som ho.

„Ale na teba Anya nepoužila toľko energie koľko na mňa.“ Nahnevane povedal A.J..

„Veď si mi predtým oslintal celý ksicht, aj keď som ti to nedovolila. Pomsta je pomsta.“ Bránila sa Anya a my sme sa smiali.

„No akože, za to, že som ťa pobozkal tak sa mi pekne vyplácaš.“ Smial sa A.J..

„To bol bozk? Preboha veď to bola prívalová vlna svinstva.“ Anya sa smiala tiež.

„Olivia?“

„Hm?“

„Myslíš, že som zrobila dobre?“

„Čo presne tým myslíš?“ nechápala.

„Že som ju tam nechala zavrieť.“

„Abi, urobila si veľmi dobre. Pomohla si jej. Takto to už nešlo... Pomaly sa s nami ani nerozprávala. Cez víkendy ani nebola na internáte. Každý víkend iný chalan, opitá, zdrogovaná...“ Olivia by rozprávala ešte ďalej.

„Dobre chápem, urobila som dobre.“

„Ahoj láska.“ Danny si položil obed na stôl a pobozkal Oliviu. Ethan iba kývol hlavou na pozdrav a sadol si vedľa Abi.

„Čo je? Nejaké ste tiché.“ Danny sa usmieval.

„Nič. Ako bolo?“ Opýtala sa Olivia.

„Skvelo. Ethan, ja a ešte ďalší ôsmi chalani sme sa dostali  ďalej s najvyšším počtom bodov.“ Zaškeril sa Danny.

„Fajn, čiže desiati ste úplne úžasný aké úžasné.“ Ironicky zahundrala Abi.

„Deje sa niečo?“ nechápavo sa opýtal Danny.

„Nič sa nedeje.“ Odpovedala Abigail a tak sa Danny otočil na Oliviu.

„Stalo sa niečo?“

„Pohádala sa s Aaronom, a je z toho taká nešťastná, že ľutuje, čo zrobila Iz.“

„Olivia!“ Abi  zasyčala a pridala k tomu aj vražedný pohľad.

„Neľutuj to Abi. Urobila si správne. Trebalo ju napraviť." Ethan trpko poznamenal a stíchol. Pozrel sa tam, kam pozerali Olivia s Dannym. Abi sa otočila tiež.

Do jedálne vošla tá, o ktorej doteraz diskutovali. Izabella. Tackala sa ku výdaju jedla. Vzala si niekoľko fľašiek krvi a sadla si ku ostatným študentom z tej koľaje.

„Vyzerá zničene.“ Poznamenala Abi.

„To je pravda.“ Prikývla Olivia.

Ešte ju chvíľu pozorovali ako pije krv a potom Danny dal inú tému. S olivou sa zabávali a sem tam sa pridal aj Ethan, ale stále poočku sledoval Izzy. Abi sa tým netajila.

Smiala sa s ostanými tými odpornými deckami. „Vyzerá byť šťastná. Tak skoro nás zamenila za iných?“ trochu žiarlivo oznámila Abigail.

„Abi, prestaň. Má ťa rada. Teba by len tak nemohla zameniť za niekoho z nich.“ Olivia ju upokojovala. To slovo „ z nich“ povedala tak zhnusene, že viac to asi ani nešlo.

„Chýba mi.“ Zašomrala Abi.

Všetci boli ticho. Abi smutne hľadela na zabávajúcu sa Izabellu. Izzy. Zúfalo si pomyslela. Nič sa nedialo. Izabella. Pomyslela si znovu. Izabella dvihla hlavu a poobzerala sa. Abi si nevšimla.

„Nechaj ju tak. Na konci roka ti bude vďačná za to, ako si jej pomohla.“ Rozveseľovala Abi Olivia.

Abi prikývla a znovu pozrela na Izzy. Ich pohľady sa stretli. Abi sa nepatrne usmiala. Izabella len tak pozerala a potom sa odvrátila. Bavila sa ďalej a smiala. Abi mala slzy na krajíčku. Odvrátila sa.

Abi sa na mňa usmiala. Odvrátila som sa. Chýbala mi. Mala by som jej už odpustiť za to, že ma sem poslala. Nie je to až také hrozné... Aspoň čo sa týka týchto upírov. Inač je to všetko úplne príšerné.

Pozrela som na ňu znovu. Nenápadne si utrela oko. Súcitne som na ňu hľadela. Urobila to, lebo ma má rada. Opakovala som si.

„Ideme?“ opýtala sa Kendare.

„Hej hej.“ S plnými ústami prikývla Anya. Šli sme na telesnú.

Keď sme prechádzali okolo stola, pri ktorom sedela Abi s ostatnými, rozstrapatila som Abi vlasy a zašepkala: „Rockový vzhľad ti sedel vždy viac.“

Abi sa šťastne otočila a usmiala na mňa. Žmurkla som na ňu. Aaron bol slušňák, a Abi kedysi drsňačka. Bila sa, počúvala rock, pozerala hokej... niečo ako chlap v sukni. Bola rovnaká ako ja a bola to ona. Od kedy začala chodiť s Aaronom zmenila sa. Už to nebola ona a to mi chýbalo.

Aj teraz keď som na ňu pozrela mala rozstrapatené vlasy, modré tričko s nie príliš veľkým výstrihom, úzke svetlo modré rifle a baleríny. Proste bola oblečená slušne na to, ako sa obliekala predtým.

Pohľad mi zablúdil aj u Ethanovi. Sledoval ma stále tým zaľúbeným pohľadom, ale bol v ňom aj odpor. Usmiala som sa na Oliviu a dobehla ostatných.

Dnes sme mali telesnú v tej menšej telocvični, kde som ešte za tri roky nebola. Stále sme chodili do tej veľkej, pretože nás bolo veľa. Zrejme by sme sa nezmestili všetci do tejto.

Vošli sme teda do šatne. Dnes som si vzala telesnú so sebou, keďže ju väčšinou nechávam vo svojej skrinke. Nebolo tých skriniek veľa, preto ich mali len študenti na Strážcov. Tieto skrinky neboli nikoho.

Vyzliekla som sa a tiež aj podprsenku. Z tašky som si vyberala športovú podprsenku keď mi spadla taška z lavičky. Išla som sa po ňu zohnúť, keď mi ju niekto podával. Pozrela som na dotyčného. Nate. Samozrejme, spoločné sprchy, rovná sa spoločná šatňa.

Rýchlo som si vzala tašku a zakryla ňou prsia. Nate sa len šťastne usmieval. „Dik.“ Poďakovala som sa.

Nate sa otočil ku vedľajšej skrinke a začal si vyzliekať tričko. Nenápadne som pokukovala na tie nádherné vypracované svaly. Neboli ako tie Darrenove, ktorého boli príťažlivejšie, ale s Darrenom nemôžem zrovnávať nikoho.

Šli sme do telocvične. Horolezecká stena na jednej strane, na druhej strane lezecké laná, v strede vysoké múry, a jedna šnúra, pod ktorou sa malo zrejme podliezať.

„Študenti, dnes mám pre vás pripravenú prekážkovú dráhu. Prvú pol hodinu si odskúšajte všetko čo je tu pripravené a potom pôjdeme na čas.“ Povedal profesor.

„Ideme liezť?“ spýtala sa Kendare. Stáli sme pred stenou ja, Anya, Kendare a Trish, a sledovali horolezeckú stenu.

„Poďme.“ Vykročila som vpred. Začala som liezť, ale veľmi mi to nešlo.

Po pol hodine nám profesor ukázal, čo a ako budeme robiť a začali sme. Čakala som horšie časy, ale zdalo sa, že študenti z tejto koľaje majú nejaký vzťah ku športu, aj keď sa im veľmi nechce.

Na rade bol Nate. Rozbehol sa na koniec telocvične. Podľa mňa to bol zatiaľ najlepší šprint. V polke podliezal pod šnúrou. Došiel ku lezeckému lanu a začal šplhať. Zošmykol sa dole a behal ďalej. Preskočil menšie múry, preliezol posledný múr a došiel ku lezeckej stene. Vyliezol hore vez väčších problémov a zliezol. Ostával mu len posledný šprint. Dobehol a vlasy, ktoré boli uvoľnené z menšieho copu, mu padali do očí. Keď mu povedal profesor čas, ktorý bol zatiaľ najlepší, zaškeril sa na mňa.

„Skús ma predbehnúť.“ Namyslene podvihol obočie.

„Radbone.“ Zavolal ma profesor.

„V piatok mi kupuješ všetky panáky, keď budem mať lepší čas, platí?“ rýchlo som mu zašepkala.

„Platí.“ Povedal to tak sebaisto. Veril si. Neveril, že to dokážem. Potriasli sme si rukami a postavila som sa na štart.

„Pripravte sa, pozor, štart!“

Rozbehla som sa ako o život. Takmer som skočila rybičku pod tú šnúru. Podliezla som ju najrýchlejšie ako som vedela. Postavila som sa a začala šplhať po lane. Na začiatku som mala menší problém na to lano vyliezť, ale podarilo sa mi to.

Šmykla som sa dolu a dosť skoro z lana zoskočila. Pristála som na špičky celkom jemne. Rozbehla som sa proti múrom. Preskočila som jeden, druhý, tretí, ostával ešte ten väčší. Odrazila som sa od zeme najsilnejšie ako som vedela a podarilo sa mi to preliezť.

Už len horolezecká stena. Nečakala som, že to zrobím tak dobre a rýchlo. Opäť som zoskočila namiesto zliezania. Nebolo to zakázané.

Ostával šprint do konca. Behala som tak rýchlo, že tváre študentov som videla veľmi rozmazane. Prešla som cieľovú čiaru a brzdila. Zabrzdila som sa hlavne nárazom rukami o stenu.

Zadýchane som pozrela na profáka. Keď som začula čas otočila som sa na Natea. „Za tvoj výkon ti kúpim čo len budeš chcieť nie len tie poldecáky.“ Nate ma potľapkal po chrbte a usmieval sa na mňa ako mesiačik na hnoji. Mala som lepší čas takmer o minútu. Z toho by mal byť skôr zdrvený. Porazilo ho dievča.