Prológ

Prológ

Prechádzam rukami po dlhých steblách trávi. Všade cítim jemnú vôňu kvetov. Vánok mi veje do tváre a rozfúkava vlasy. Slnko príjemne hreje a šteklí ma svojimi lúčmi na obnaženej pokožke. Mám na sebe len tenké biele, takmer priesvitné šaty a pod nimi svetlo modrú spodnú bielizeň.

Bosá prechádzam dlhou trávou a smejem sa na všetky strany. Lúka je veľká a priestranná, no ja som sa blížila k jej koncu. Otočila som sa posledný krát a užívala si pohľad na tú krásnu prírodu. Potom som vošla do lesa. Slnko cez medzery v korunách stromov presakovalo a striedavo ma zahrievalo.

Nevedela som kam idem. Naboso by som čakala, že sa mi niečo zaryje do nohy, ale nestalo sa tak. Zem bola hladká ako hodváb. Chichtajúc som zastavila a poobzerala sa. Predo mnou sa týčila vysoká skala, z ktorej tiekol bledo modrý vodopád pripomínajúci závoj na svadobných šatách.  Stála som tesne pred malým jazierkom kam vodopád dopadal. Všade okolo boli stromy. Slnko ma hrialo po celom tele a tak som sa rozhodla ochladiť sa.

Skočila som do krásnej krištáľovej vody. Chvíľu som plávala pod hladinou a potom sa vynorila. Bola som takmer pri menšej skale, ktorá ako jediná stála pred vodopádom. Ostatné sa schovávali za modrým závojom. Sadla som si naň a vyhrievala sa.

„Krásna ako vždy.“ Ozval sa hlas z brehu. Pozrela som tam a usmiala sa na Darrena. Ten si bielu košeľu, ktorej vrchné gombíky mal rozopnuté, vyzliekol a modré rifle si pre istotu nechal na sebe. Skočil do vody a takmer okamžite už bol pri mne. Svalnatými rukami sa oprel o skalu. Lakťami sa nadvihol a chcel ma pobozkať. Dopomohla som mu s tým a zohla sa k nemu. Bozk netrval dlho, aj keď mi to pripadalo ako niekoľko hodín. Usmiala som sa naňho. „Kde si bol tak dlho?“ vyčítavo som sa ho opýtala.

„Prepáč, zháňal som niečo.“

„Chýbal si mi.“

„Aj ty mne.“ Vyšiel ku mne, aj keď tam veľa miesta nebolo, a objal ma.

„A čo si zháňal?“ Nenápadne som sa opýtala.

„Počkaj.“ Skočil späť do vody, doplával na breh, niečo vzal, a vrátil sa ku mne. „Toto.“ Pred oči mi vytiahol nejaký biely kvet. Nikdy som taký krásny kvet nevidela. Bol biely, ladil k mojim šatám, a lupienky mal nádherne veľké. Niekedy sa mi zdalo, že sa na slnku leskne na modro. Bolo to niečo neuveriteľné. V živote som nevidela taký krásny kvet nevidela. Bol očarujúci a očaroval aj mne. Zahľadela som sa doňho a v tom som si uvedomila, že uprostred je niečo položené. Pozrela som sa na Darrena spýtavým pohľadom, no on iba mykne plecami a usmeje sa. Vytiahnem tú malú vec a zistím, že je to nádherný strieborný prsteň. Kamienok uprostred bol primerane malý presne ako to mám rada. Nikdy sa mi nepáčili veľké šutre. To ten prsteň dával tomu kvetu modrý odlesk.

Zrazu ma Darren chytil za ruku. Pozrela som sa naňho a okamžite sa roztopila pod jeho sladko zamilovaným pohľadom. „Izabella, vezmeš si ma?“ Nedalo sa povedať nič iné ako: „Áno, samozrejme.“ Hodila som sa mu okolo krku až sme takmer obaja spadli do vody. Nasadil mi prsteň na prst a ja som si ho obzrela ešte raz. Tenký strieborný kruh a na ňom kamienok, okolo ktorého boli nejaké úžasné geometrické tvary.

Usmiala som sa na Darrena a ani si neuvedomia, že mi od šťastia tečú slzy. Kvietok som opatrne, aby nespadol, položila na skalu a nahla sa k Darrenovi. Pobozkala som ho. V bozku bolo všetko čo malo byť. Zozačiatku bol nežný, len letmo sa nám dotýkali pery. Potom si ma rukami privinul bližšie a použil aj jazyk. Ani som si nestihla uvedomiť a zrazu som padala a bola vo vode. Aj s ním. Smial sa a ja tiež. Zhodil nás naschvál.

„Ty dilino.“ Smiala som sa a strekla mu vodu do tváre. Utrel si ju a priplával ku mne. Aj tak som bola vďačná, že sme vo vode, pretože slnko nenormálne pražilo. Len hlboko v mysli som mala, prečo nebažím po krvi, a prečo slnko Darrena nepáli. Netrápilo ma to.

„Prepáč.“ Zašepkal, keď bol pri mne a znovu sa nám pery stretli.