kapitola ani nemá názov, keďze ma nic nenapadá :D je tam take setko posplietane :DDD
Kapitola 1
„Všetko najlepšie!“ Vrúcne ma objala Abigail.
Prekvapene som pozerala na malú škatuľku, ktorú mi strkala pred nos.
„Čo je to?“ Usmiala som sa a darček prijala.
„Otvor to a uvidíš.“ Sadla si na žinenku na zemi.
Rozviazala som svetlo fialovú mašličku a dvihla modrý vrch škatuľky. Založila som ho naspodok a s úsmevom vytiahla náramok s kamienkami. V každom kamienku bol nejaký ornament a na jednej časti bola pripevnená kovová platnička v tvare slzy. Na nej spočíval vyrytý nápis „ignis“.
„Je to talizman či amulet pre šťastie,“ oznámila mi Abigail a postavila sa. „Sú z toho len štyri druhy a to každý pre jeden živel. Toto je oheň. Máš to tam aj napísané.“ Prstom ukázala na ten nápis. „Vraj to u niektorých upíroch aj zlepšovalo ich schopnosť či zosilňovalo.“
„Ďakujem.“ Objala som ju a nasadila si náramok na ruku. Teplo, ktoré mnou prešlo od toho náramku ma skoro až zrazilo na zem. „Vau.“ Zalapala som po dychu a pozrela na svoju kamarátku. Tvárila sa rovnako užasnuto ako ja. „Cítila si to?“ Opýtala som sa jej.
„Mám taký pocit, že to naozaj bude fungovať.“ Zazubila sa. Tento náš kamarátsky moment prerušilo niekoľko Strážcov vchádzajúcich dnu. Tréning začal.
O hodinu neskôr som sa už sprchovala. Zabalila som sa do uteráku a vošla do šatne, kde ešte bolo niekoľko mojich spolubojovníkov. Každý sa venoval svojmu obliekaniu či sa zabávali.
Abigail ma čakala, kým sa oblečiem. Spolu sme vyšli von – pred budovu. Keďže Darren bol ZASE niekde s Cali, čo ma dosť štvalo, pretože som mala narodeniny, a Jayden bol pre zmenu na výjazde, dohodli sme sa, že si spravíme babskú jazdu. Abi už mala na sebe niečo slušnejšie na rozdiel od mojich tmavomodrých teplákov a športovej bundy. Preto sme sa museli zastaviť u mňa v byte.
Vzhľadom nato, že bol november, nebolo práve najteplejšie. Ruky som mala prekrížené na hrudi a pridala do kroku.
„Kto každý príde?“ Opýtala som sa a pozrela či nejde auto. Dobre, je pravda, že aj keby ma to auto prešlo, postavila by som sa a šla ďalej, no aj tak, toto keby videli ľudia...
„Olivia nepríde, pretože ju tu nepustia uprostred týždňa,“ Odpovedala mi. Po tom, čo sme sa nakoniec rozhodli ostať v New Yorku, Abi zavolala Olivii a všetko, takmer všetko, jej vyrozprávala. V lete dokonca prišla za nami.
U asasínov sme sa ešte skamarátili s Noomi. Dievča približne o päť rokov staršie ako ja a nechutne bohaté. Zozačiatku sme sa s ňou nerozprávali a mali sme o nej mienku ako o Paris Hiltonovej. Namyslená a bohatá slečinka. Opak bol pravdou. Ukázalo sa, že platilo pravidlo „nesúď knihu podľa obalu“. Bola naozaj milá a mala som si s ňou vždy o čom pokecať. Zbožňovala šport a hlavne americký futbal, ktorého pravidla ja osobne doteraz nechápem.
Vošli sme do bytovky a výťahom sa vyviezli na tretie poschodie. Odomkla som a vošla dnu. Začula som nejaké hlasy. Ukazovákom som si poklepkala po perách a k tomu Abi prehovorila do hlavy ticho. Nehlučne som zavrela dvere. Keby sa dotyčné osoby nerozprávali, zrejme by nás počuli. Prešla som ku stene pri vchode do obývačky zastala.
„Prečo nejdeš?“ opýtala sa Caliope. Dievča, ktoré bolo Rebelantkou a veľmi dobrou kamarátkou Darrena. Mala som ju rada. Jej matka mi oživila moju lásku.
„Dnes má narodeniny. Chcem ju prekvapiť a byť s ňou predtým, než opäť odídem.“ Darrenov hlas mi vyvolal zimomriavky po celom tele. Mohla som s ním byť dlho ako som chcela, no vždy som to cítila tak. Vždy mi vyskočili zimomriavky pri jeho hlase či dotyku. Vždy znel tak elegantne, no flegmaticky až lenivo. AJ jeho výzor takmer neustále napodobňoval flegmatickú či nedbalú eleganciu.
Nevidela som ich, no vedela som si predstaviť Darrenove svetlo modré oči, ktoré dokonale kontrastovali s temnými vlasmi. Už dlho som ho nevidela, keďže pred niekoľkými týždňami odišiel spolu s Caliope, kým ja som spala.
Zarmútilo ma že znovu odíde, ale milovala som jeho príchody. Väčšinu času sme trávili v posteli a túlili sa.
„Tak potom, kedy chceš ísť?“ Naliehala Cali. Fakt som ju mala rada, no niekedy som na ňu žiarlila a pri istých chvíľach ju prefackať. Napríklad v tej chvíli. Nechápala, že chcel so mnou aspoň chvíľu ostať? To ho musela odo mňa vziať hneď ako sa vrátil?
Trávila s Darrenom viac času ako ja a on ju mal veľmi rád. Vedeli o sebe všetko. Poznali sa od malička a to znamenalo, že Caliope vedela o Darrenovi viac ako ja, začo som na ňu žiarlila.
„Nepočká to dva dni?“ odpovedal na otázku otázkou. Usmiala som sa, že aj na jej naliehanie so mnou chcel ešte ostať. Asi prvýkrát v živote som ďakovala mame, že ma porodila práve v ten deň.
„Fajn.“ Cali súhlasila a podľa zvuku som predpokladala, že sa postavila.
„Abi, nevadilo by ti, keby ste šli spolu osláviť až neskôr?“ začula som Darrenov zamatový hlas, ktorý jasne dával najavo, že vie o našom „tajnom“ načúvaní. Vyšla som zo svojho „úkrytu“ a usmiala sa na prítomných.
„Asi by som ti mal pripomenúť, že my tu obaja čítame myšlienky.“ Rukou mávol ku Cali a na seba.
Usmieval sa na mňa a ja som z neho nedokázala spustiť oči. Bol taký nádherný, aspoň pre mňa určite. Predstavoval takú nedbalú eleganciu, ktorá sa mi na ňom vždy páčila. Havranie vlasy mal upravené do neposlušného účesu, kde mu každý pramienok stál iným smerom. Modré oči sa neustále vpíjali do mojich šedivých. Väčšinou bol oblečený v tmavých farbách. Ja som na ňom zbožňovala čiernu košeľu. Vyzeral v nej sexy. Na moje potešenie ju mal na sebe.
Hltala som ho pohľadom. Premeriavala si jeho mužské telo, a keď sa očami vrátila k jeho tvári, pohrával na nej zvodný úsmev.
„Asi by sme vás mali nechať osamote.“ Cali prešla ku mojej najlepšej priateľke a potiahla ju za lakeť. Od všetkých tých udalostí, ktoré sa udiali ani nie pred pol rokom v Rusku, sa z nich stali veľmi dobré kamarátky.
Ospravedlňujúco som pozrela na Abigail milo sa usmievajúcu. Na viac som sa nezmohla. Nezmohla som sa na slová. Doslova mi ich Darrenova prítomnosť vybila z úst.
„Pôjdeme inokedy. Uži si chvíle s Darrenom, kým je tu.“ Zazubila sa a spolu s Caliope vyšli z bytu.
Začula som buchnutie dverí. Otočila som pohľad späť ku Darrenovi. Ten už pomalým krokom kráčal ku mne. Tak veľmi mi chýbala jeho blízkosť, aj keď bol preč nie viac ako mesiac.
Dlaňami mi orámoval tvár, keď bol už pri mne a nahol sa, aby ma mohol pobozkať. Jeho mäkké pery sa letmo dotkli tých mojich. Na tele sa m postavili všetky chĺpky. Odtiahol sa a oprel si čelo o moje. „Chýbala si mi.“ Zachrapčal.
Zhlboka som sa nadýchla a do úst mi vošiel jeho teplý dych. „Aj ty mne.“ Obkrútila som si svoje ruky okolo jeho krku, kým on si ma jemne pritiahol za pás bližšie k nemu.
Od kedy sa z neho stal upír, zdalo sa mi, že už nie je taký drsný, ako predtým, keď jeho bozky boli dravé a dotyky tvrdé. Niekedy mi vážne chýbali.
Odtiahol sa a palcom mi prešiel po spodnej pere. „Mám pre teba darček,“ zašepkal.
„Ďalší? Mne bohato stačí aj to, že si tu so mnou.“ Vlepila som mu bozk na pery.
S úsmevom zahľadený do mojich očí vytiahol niečo z vrecka. Aj by som sa pozrela čo, ale bola som zamestnaná nekonečným oceánom, ktorý sa v píjal do mňa. Nežne mi chytil ruku do jeho dlane a pomaly niečo nasunul na môj prst. Až vtedy som sa prebudila z tranzu, ktorý mi vyvolal pohľad do jeho očí, a pozrela na svoju ruku v jeho dlani. Na prstenníku mi žiaril nablýskaný prsteň.
Vtedy som pred očami videla zelenú lúku. Jazero so skalou uprostred, kde som spoločne s Darrenom sedela. Vtedy ma požiadal o ruku. Prsteň, ktorý mi dal v tom sne sa nápadne podobal tomu, čo mi podaroval naozaj. Strieborný s takým priemerným kamienkom. Žiaden veľký „šuter“, také som nemala rada. Kamienok mal svetlo modrý odlesk ako Darrenove oči. Okolo neho boli strieborné ornamenty.
„Vezmeš si ma?“ zašepkal do ticha, ktoré zavládlo pri mojom spomínaní na dávny sen. Sen, ktorý sa mi sníval, keď bol Darren mŕtvy.
„Z oka mi vypadla slza a ju nasledovalo niekoľko ďalších. Srdce v mojej hrudi bilo tak silno, až som mala pocit, že sa chce prebiť ku tomu Darrenovmu. Akoby to boli dva magnety v našich hrudiach.
Motýliky v bruchu mi lietali ako splašené a mravce sa na mojej pokožke nevedeli zastaviť.
Stratila som hlas, a tak som len rýchlo prikývla. Pre istotu to ešte zopár krát zopakovala. Usmial sa na mňa. Bolo vidno, ako mu odľahlo. No nebol sám, kto si odfúkol. Ani neviem prečo, ale keď som prikývla, všetky tie pocity predtým nahradilo príjemné teplo. Srdce mi stále búšilo, že ho určite cítil, ale aj počul Darren.
Opäť sa ku mne nahol a pobozkal mi tečúce slzy šťastia. Vlepil mi pusu na čelo, na líca, na ucho, na krk, až sa konečne dopracoval späť k perám. Usmiala som sa mu do úst a pevne ho objala.
Dlaňou mi prešiel po zadku a nadvihol si ma. Nohy som mu obmotala okolo pása a užívala si jeho bozky, ako by to bolo poslednýkrát, čo sme spolu. Oprel ma o stenu a ja som si spomenula na tie už pre mňa dávne časy, keď ma uniesli Rebelanti a obaja sme boli zavretý v dome.
Prstami jednej ruky som zablúdila do jeho temných vlasov, kým nechtami na druhej ruke, na ktorej mi žiaril snubný prsteň, som mu zarývala do chrbta. Uhryzla som ho do pery a chcela vyprovokovať jeho dravú časť.
Prižmúril oči a diabolsky sa usmial. Podvihol vrchnú peru a ja som mohla vidieť, ako sa mu pomaly vyťahujú tesáky. Ani som nestihla zareagovať a už bol nahnutý k môjmu krku. Ticho som zakvílila od bolesti, no tú hneď vystriedala rozkoš. Pritiahla som si ho bližšie a roztrasenými rukami mu rozopínala košeľu.
Konečne spadla na zem, a tak som mu prstami prechádzala po hrudi. Nechty som mu zarývala hlboko do kože. Kým zo mňa pil, oči som mala privreté a rozkrokom sa naňho tisla čoraz viac. Z úst mi vychádzali tiché stony.
Cítila som sa slabo. Už som nevládala používať nejakú extra silu. „Prestaň,“ zachrapčala som. Chvíľu sa nič nedialo, no nakoniec sa odtiahol. Predtým sme s tým mali obaja väčšie problémy. Tak veľmi sa nám to páčilo robiť, ale museli sme sa od seba násilím odťahovať.
Pozrel mi do očí. V pohode? Počula som jeho slová v hlave. Jeho výraz plný obáv o mňa zmizol, keď som sa usmiala a prikývla. Jedným prstom som zotrela prebytočnú krv okolo jeho pier. Olizla som si svoj ukazovák s červenou tekutinou na ňom.
Nahol sa k mojim ústam a pobozkal ma znovu. Pevne ma chytil za stehná a kráčal do spálne, kde ma položil na posteľ. Jemne a opatrne. Nakláňal sa nado mnou a lakte mal vedľa mojej hlavy. Nosom prešiel po tom mojom a oblizol mi pery. Prsty si prepletal s mojimi dlhými blonďavými prameňmi vlasov.
Prefarbila som si ich asi len týždeň po tom, čo Darren oživol.
„Môžeš si nechať tú farbu,“ oznámil mi, keď som si silou mocou chcela ísť kúpiť peroxid.
„Nie. Už si späť. Červená mi vždy bude pripomínať tie časy bez teba. Časy, kedy som sa chcela skryť pred pohľadom zvedavých študentov. Kedy som sa snažila svojim správaním prekonať tú bolesť a prázdnotu v srdci.“Mimovoľne som sa dotkla miesta, kde sa má nachádzať srdce.
„Ako chceš,“ povedal. „Mám a budem ťa mať rád akokoľvek budeš vyzerať.“ Vrúcne ma objal a ja som nasávala jeho prirodzenú mužnú vôňu do nosa.
„Milujem ťa.“ Povedala som z ničoho nič pri tej spomienke.
Darren ruku, ktorou sa hral s prameňmi vlasov premiestnil na moje líce. Ukazovákom prechádzal po lícnej kosti a nežne sa usmieval.
„Aj ja teba.“ Pobozkali sme sa.
Ležala som na bruchu s hlavou opretou o Darrenovú hruď. Obaja sme boli nahí, no od pása dole nás zakrývalo tmavomodré povlečenie. Stále som mala zavreté oči a s radosťou si užívala blízkosť jeho tela. Jednou rukou ma objímal a ja som sa k nemu túlila.
Otvorila som najprv jedno a vzápätí druhé oko. Bola som smädná, ale nechcela muža v mojej posteli zobudiť. Veľmi pomaly som sa vykrútila z jeho objatia a postavila sa. Chvíľu som pozorovala jeho dvíhajúcu sa hruď a pokojný spánok.
Prešla som do kuchyne a do pohára si napúšťala čistú vodu. Zahnala som suchoty v ústach, ale dostala som chuť na niečo iné. Z chladničky som vytiahla vrecúško krvi a obsah naliala do toho istého pohára. Strčila som ho do mikrovlnnej rúry a zasnene hľadela na ňu.
Odrazu ma niekto chytil zozadu a objal ma. Vystrašene som nadskočila, ale keď som zacítila vždy dokonale voňajúceho Darrena, s úsmevom som natočila hlavu a on ma pobozkal. Pevne ma objímal a hlavu si oprel o moje rameno.
„Nemôžeš spať?“ Opýtal sa.
„Niečo také,“ prikývla som a vytiahla pohár von, keď sa v ticho ozvalo zapípanie. Priložila som si pohár k perám. Zorničky sa mi pri tej vôni zväčšili a ja som hltalo vypila plný pohár až do dna.
Otočila som sa ku Darrenovi a rukami sa zakvačila o jeho krk. Pozerala som mu do modrých očí, ktoré v tme žiarili. Mohla byť jedna hodina po polnoci. Čas, kedy boli upíri obyčajne najaktívnejší.
„Čo teraz, pán dokonalý?“ Prstami som mu prechádzala po jeho tetovaní. Bolo to tetovanie Rebelantov, pre strážcov. Na zadnej časti krku bolo niečo, čo pripomínalo hlavu šakala a od neho sa tiahli rôzne ornamenty. Až do tvaru krídel. Tetovanie nikdy nebledlo a vždy vyzeralo príťažlivo.
Ani jedného z nás nenapadlo, že by ho tam nemal mať, kým sa Abigail na to neopýtala. Ostalo mu a k tomu ho mohol vidieť každý. Aj keď ani jeden z nás nemá Rebelantov nejako extra v láske, okrem Cali, samozrejme, neprezradili sme ich dlhoveké tajomstvo. Zatiaľ som nepoznala nikoho, kto by vedel o tom rozdelení Rebelantov a k ním patriacich záhadných tetovaniach.
„Sme upíri. Sme nočné tvory,“ oboznámil, akoby som nevedela. „ Po)dme trochu žiť.“ Zavelil a vášnivo ma pobozkal. Vzápätí na to sa otočil a odišiel do izby. Prekvapene som zaklipkala viečkami a s úsmevom ho nasledovala.
„Darren odišiel?“ zo zamyslenia ma prebral hlas mojej najlepšej kamarátky.
Sedeli sme v stredisku Strážcov v jedálni. Abigail mi si akurát ku mne prisadla. Bola približne polnoc a ja som len raňajkovala, keďže som vstala tesne predtým. Vždy som bola spachtoš. S Darrenom sme ešte trávili posledné chvíľky spolu, pretože už mal odísť. Keď som sa prebudila, už so mnou nebol. Tak som šla rovno na obed či pre mňa raňajky, do strediska.
„Mhm,“ prikývla som a pretrela si oči.
„Na ako dlho odišiel tentoraz?“ Abi sa zahryzla do kuracieho stehna.
„Asi mesiac.“
„Zaujímalo by ma, čo stále robí.“
„To aj mňa.“ Odpovedala som stručne.
„Nikdy ste sa o tom nerozprávali?“
„Stále behá s tými Rebelantmi, takže on sa nestará do vecí Strážcov a ja zase do tých ich.“ Kývla som plecami a dopila posledné kvapky krvi vo fľaši.
Vlastne, mňa to zaujímalo až príliš. Chcela som poznať, čo vždy robia. Jediná vec, o ktorej som vedela, bolo to, že nejaký Rebelanti, Caliopini kamaráti, ho prijala do svojej „bandy“, či čo to bolo, aj ako upír.
„Kedy sa vráti Jayden?“ Zmenila som tému.
„Zajtra, prečo?“
„Či ešte máme čas si niekam vyjsť.“
„Jasné,“ s úsmevom prikývla. „Dohodnem sa s Noomi a môžeme ísť.“
Po obede, mojich raňajkách, sme mali poradu, keďže bol piatok. Všetci zástupcovia jednotlivých oddielov (pozn. rozdelenie strážcov podľa znalostí. Čím lepšie znalosti, tým vyššia úroveň, resp. vyššie číslo oddielu.) Jednotlivé oddiely mali aj vlastné izby.
Zástupcovia úrovní boli na porade cez obed. Poobede nám tie „novinky“ oznamovali. Všetci sme mali dohodnuté miesto, kde sme sa stretávali, preto som zamierila do miestnosti na precvičovanie boja so zbraňami.
Už tam bolo niekoľko Strážcov, vrátane Jakea. Jake bol chalan, s ktorým som si často užívala predtým, než sa Darren vrátil. Ostali sme kamaráti a on zhodou okolností začal randiť s Noomi. Ani som nevedela či jej o našej spoločnej nedávnej minulosti povedal.
Kým nejaký postarší Strážci sa na niečom horlivo rozprávali, Jake sa zabával s jeho dobrým kamarátom, ja som si vzala nože. Len z nudy som ich vrhala do terča a takmer vždy sa trafila do hlavy.
Do miestnosti vošiel vysoký, svalnatý a postarší muž. Už len pri pohľade naňho šiel z neho strach. Od ucha cez krk sa mu tiahla ružovkastá jazva, ktorá mu dodávala tvrdší výzor.
Všetci poslušne stíchli a upreli naňho pohľad. Sadol si na jednoduchú drevenú stoličku a prstami si pošúchal bradu, na ktorej mu už rástlo strnisko.
„Od vierohodného zdroja sme sa dozvedeli, kde sa ukrýva niekoľko desiatok lovcov,“ začal a uprel na nás gaštanové oči. „Vraj je to skupina, ktorá sa snažila zaútočiť na upírsku školu neďaleko Detroitu.“ Bum. Zamrazilo ma. Nevedela som, že niekto zaútočil na moju bývalú školu. Čo som sa čudovala. Oznamovali nám iba dni výjazdov a všetko ostatné si Strážci na porade nechávali pre seba.
„Ukrývajú sa c starej plavárni v menšom mestečku neďaleko školy. Pôjde o tajnú akciu, ktorá sa uskutoční v noci. Nechceme privolať zbytočnú pozornosť u ľudí, preto potrebujú hlavne dobrých Strážcov v boji na diaľku a s útočnými schopnosťami.“ Oznámil nám a ja som už vedela, že vo vybraných budem aj ja.
„Od nás ide jednoznačne slečna Radboneová.“ onedlho pani povedala som si v mysli. Bol milý, že mi to povedal hneď na rovinu a nenapínal ma. Bolo jasné, že ma tam budú chcieť tiež. Vedela som skvelo vrhať nožmi, ovládala som oheň a dokázala som zložiť niekoho len jediným pohľadom. Áno, moje schopnosti sa zdokonalili.
„Ďalej ide Geofré,“ pozrel na tmavovlasého Francúza, s ktorým bol dobrý kamarát, „slečna Meanová a páni Dayton, Keffrey... ,“ menoval mená takmer polovicu našej úrovne. Zvyšok boli mohutný chlapi, ktorí vynikali v boji telo na telo.
„Škola nám poskytne stravu a ubytovanie, keďže tam prídeme o deň skôr, aby sme sa dobre pripravili,“ doplnil na koniec. „Odchádza sa zajtra. O šiestej večer ľudského času odlieta lietadlo. Stretneme sa na letisku.“ Dokončil a postavil sa. „Odporučil by som vám sa dobre vyspať.“ S týmito slovami opustil miestnosť a ja som si razila cestu von tiež. Zastala som pred druhou telocvičňou.
Z nej tiež akurát vychádzali Strážci. Abigail už nepatrila k tým najslabším. Začala sa dosť zlepšovať a v streľbe z luku patrí k tým najlepším.
Konečne som ju zbadala a schmatla za ruku. Keď ma uvidela, usmiala sa.
„Povedz, že ideš aj ty.“ Nemohla som ísť samá a zase čeliť pohľadom študentov, ktorý ma poznali.
„O čom to hovoríš?“ vrhla po mne nechápavým výrazom, no vzápätí sa zazubila. „Jasné, že idem. Nikto nevie strieľať z luku tak, ako ja.“ Namyslene dvihla bradu a ja som jej dala frčku do čela.
„Už ti niekto povedal, že si lama?“ Nevinne som zaklipkala očami.
„Hej, ty. Už veľakrát, ale aj tak ťa mám rada.“ Objala ma okolo pliec a postrčila, aby som sa pohla.
„Ešte stále dnes ideme?“ prekvapene som dvihla obočie.
„Jop.“
„Niekedy sa čudujem, ako je možné, že ja som tá zodpovedná, ktorá sa chce vyspať pred výjazdom, a ty ma ťaháš do baru. Kedy sme si vymenili charaktery?“
„Ja som stále slušná.“ Urazene dvihla hlavu a zasmiala sa.
„No určite.“
Rozlúčili sme sa, keď vošla do svojej izby a ja som pokračovala ďalej. Keď bol Darren preč, často som sa v tom byte cítila sama, a tak som bývala v stredisku.
Otvorila som dvere do izby a prezliekla sa do niečoho slušnejšieho. Zo skrine som vyhrabala čierne tričko s potlačou krídel na chrbte. Na nohy som si natiahla úzke modré rifle a obula topánky s kožušinkou sa vysokom opätku. Moje obľúbené. Rýchlo som na seba hodila čiernu koženku a vyšlo von. Abigail s Noomi na mňa už čakali.
Vyšli sme pred budovu a s Abi som podala Noomi ruku. O sekundu sme už stáli pred našim obľúbeným barom, ktorý na naše šťastie zatváral až o šiestej ráno.
Vošli sme dnu. Ovanul nás pach cigariet. Prešli sme k barovému pultu a sadli si na stoličky. Bolo tam dosť ľudí, aj keď bolo niečo okolo pol druhej ráno.
„Ahoj Jack,“ pozdravila barmana a zároveň majiteľa baru u Jacka, Noomi.
„Ach, zdravím dievčatá. Čože ste ma poctili svojou návštevou?“ oprel sa o pult a usmial sa na nás.
„Túto Izzy mala narodeniny, tak oslavujeme.“ Oznámila mu Abigail a potľapkala ma po chrbte.
„Tak všetko najlepšie,“ pozrel na mňa a narovnal sa. „Čo si dáte? Dnes to bude na mňa.“
„Čo tak tri pivá?“ opýtala som. Nechcela som sa veľmi opiť kvôli zajtrajšej ceste.
„Ja si dám Martini.“ Opravila Noomi. Ona nešla. Vynikala skôr v blízkom boji.
Chodidlami som sa zaprela do kovovej tyčky na stoličke a poobzerala sa po bare. Nejaká skupinka mužov sa nahlas smiala v rohovom boxe, ďalšia skupinka mladých ľudí sa rozprávala neďaleko pri stole a príťažlivý chlap o pár barových stoličiek ďalej flirtoval so ženou vedľa.
Môj pohľad zablúdil na televízor nad Jackovou hlavou. Akurát dávali americký futbal. Noomi sa opierala o bar a s úsmevom prijala od barmana Martini, Na sebe mala čiernu sukňu a topánky na opätku, takže vyzerala žensky príťažlivo, no tento pohľad na ňu zmenilo jej nadávanie na hráčov v televízore.
Pokrútila som hlavou a napila sa piva. „Vedela si o tom útoku?“ opýtala som sa Abi.
„Nie. Čudujem sa, že mi o tom Oliv nepovedala, keď som s ňou volala.“
„Bude to divné. Odišli sme z tej školy a vrátime sa akoby nič? Od kedy sme tam boli naposledy, veľa sa zmenilo.“ Pred polrokom som tam ešte študovala. Ušli sme s Nathanielom, keď som sa pohádala s priateľmi a opäť ostala sama. On jediný ma podržal. Čo som im mala o ňom povedať, keby sme sa stretli? Mala som im povedať, že ich veľmi dobrý kamarát zomrel, pretože ma miloval?
„To máš pravdu.“ Vytrhla ma zo zamyslenia a smutných spomienok Abigail. „Ak Aaron tam zrejme bude.“ Súcitne som na ňu pozrela. Aaron bola jej prvá láska. Chalan, ktorého milovala a, kvôli ktorému sa zmenila. On ju podviedol a tým jej zlomil srdce. Ešte stále som mu ja za to chcela zlomiť väz.
„To je len dobre. Chcem sa mu pomstiť za to, čo ti urobil.“
Abigail mi venovala vďačný úsmev, no ten pochabol, keď sa jej pohľad zastavil na niečom za mnou. Pozerala na televízor, v ktorom bežali rýchle správy.
„Jack, daj hlas,“ poprosila som ho a ďalej sledovala obrazovku.
„Polícia zatiaľ nezistila, kto je zodpovedný za niekoľkonásobnú vraždu v Central parku.“ Hlásala žena v televízore.
Na obrazovke sa ukázal rozhovor s inou ženou, ktorá mohla mať niečo okolo tridsiatky.
„Videli ste, čo sa stalo?“ pýtala sa jej reportérka.
„Urobil to upír. Žena.“ Hystericky vysvetľovala a mávala rukami. „Uhryzla niekoľkých z nich a bola celá od krvi. V očiach mala taký hladný výraz.“
„Takže vy tvrdíte, že za túto viacnásobnú vraždu je zodpovedný upír.“ Reportétka o povedala skôr ako oznamovaciu vetu než otázku. Znelo to dosť neveriacky a posmešne.
„Áno. Ja nie som šialená.“ Zaplakala svedkyňa. „Viem, čo som videla. Neskôr sa k nej pripojil aj nejaký muž a ja som vtedy ušla.“
Obraz sa vrátil do štúdia a začala nová správa.
Vymenila som si pohľad s Noomi a Abi. Akoto, že o tom nikto nič nevie?