Kapitola 10

Kapitola 10

 

 

„Izzy, už musíme ísť.“ Do miestnosti vošla Abigail. Ani som na ňu nepozrela. Pohľad som mala upretý do umývadla, o ktoré som sa opierala obomi rukami. Hľadela som na tmavé šmuhy v ňom či sivé ryhy. Premýšľala som, čo to asi mohlo spôsobiť.

Bola som predsa na verejnom záchode. Čo tí ľudia robia na záchodoch? Umývajú topánky, súložia, režú sa, strihajú si vlasy, kreslia fixkou, hrajú sa s nožom... Naozaj som si vedela predstaviť všetky činnosti, no ani pri jednej sa mi nevybavilo to, ako mohlo byť toto umývadlo takto poškodené.

Poslednýkrát som pustila vodu, obe dlane strčila pod prúd a vzápätí si opláchla tvár. Ľadová voda ma mala povzbudiť, zobudiť alebo osviežiť. Niečo z toho.

Bez slova som vypla vodu a otočila sa k Abi. Obišla som ju a vyšla von. Ruky som mala založené na hrudi ako som kráčala ku autu, o ktoré sa Darren opieral s cigaretou medzi perami. Ustarane si ma prezeral a ja som sa veľmi premáhala, aby som naňho nevybehla. Tie jeho pohľady mi boli príjemné asi ako keby mi po ruke liezol obrovský chlpatý pavúk.

Nastúpila som do auta, tentoraz však na zadné sedadlo. Keď som zavrela dvere, lakeť som si oprela o výčnelok a hľadela som cez tmavé okno von. Hneď po mne nastúpila Abigail dopredu a otočila sa na mňa ešte predtým, než si pripla pás.

„Ako ti je?“ opýtala sa úplne zbytočnú otázku, keďže bolo jasne vidieť, ako jej je.

„Asi ako keď zabudneš na najdôležitejšie roky tvojho života a spomenieš si len na obetu tvojho najlepšieho kamaráta, ktorý ťa k tomu miloval, aby zachránil tvojho mŕtveho milenca, ktorý bol vlastne Rebelant.“

Do auta nastúpil Darren vo chvíli, keď ona vyslovila poslednú vetu. Mlčal.

„Nespomeniem si na nič šťastné, ale na tú bolesť, ktorá mi tlačí slzy do očí,“ zašepkala som a viac som už nedokázala hovoriť. Vyzula som si tenisky a ľahla si cez všetky zadné sedadlá. Privrela som oči a snažila sa myslieť na niečo iné. Na niečo veselé, no nič také som v mysli nenašla.

Padla som na zem a hľadela na kľačiaceho muža. Jeho červené oči ešte žiarili, než sa zrútil na kolená a červeň sa z očí stratila rovnako aj život. Ústa mal otvorené, akoby chcel ešte kričať, no nevydal ani hlásku. Postupne sa z neho odlupovala akoby koža či kúsky mäsa. Všetko sa menilo na prach, až po ňom neostalo vôbec nič. Heisthenos bol mŕtvy.

Privrela som oči a keď som ich opäť otvorila, stála som v miestnosti plnej ľudí. V nose ma štípal pot a v ušiach znela hudba. Bola som v klube.

„Izzy poď.“ Vytiahlo ma dievča s krátkymi čiernymi vlasmi na parket. Prestrkovala sa pomedzi tancujúce osoby, až niekam do stredu, kde sa zastavila a stále ma držala za ruku, keď sa začala vlniť v rytme nejakej techno piesne.

„Anya.“ Ozval sa akýsi hlas tesne vedľa môjho ucha. Kričal, takže ho počulo aj dievča, ktoré ma stále držalo za ruku. „Kendare ťa súrne zháňa,“ zakričal jej, keď urobila krok k nemu.

Tentoraz som cítila jej ostrú voňavku, ktorá bojovala s drsnou mužskou vôňou chalana vedľa mňa. Otočila som pohľad na oboch a prekvapene si prezerala chlapca o trochu vyššieho než som bola ja. Na hlave mal klobúčik, spod ktorého mu vytŕčali hnedé vlasy siahajúce mu po bradu.

„Nathan -“ Zamračila sa Anya po dlhšej výmene pohľadov. Nathaniel prižmúril oči a dievča len pokrútilo hlavou. Nakoniec predsa len odkráčalo. Nechápala som, čo sa stalo.

Konečne som mala voľnú ruku, ktorá sa topila v pote. Bolo mi naozaj horúco, hlavne vedľa toľkých tancujúcich tiel. No moje oči a aj myseľ nevnímali nič iné, než chlapca stojaceho teraz už tesne predo mnou. Na Nathaniela.

Pery zvlnil do úsmevu a objal ma okolo pásu, keď sa začal hýbať s hudbou.

„Pozri sa na mňa.“ Prekvapene som sebou trhla, keď mi niekto šepkal do ucha. Pootočila som hlavu a zbadala Darrena. Stála som... teda už sedela na schodoch niekde vonku pred nejakou obrovskou budovou.

Nepočúvla som povedomý hlas, až kým ma neoslovil menom. „Izbabella.“ Zo všetkých osôb, ktoré som poznala ma len jediný človek oslovoval celým menom. To ako to vždy dokázal vysloviť, nežne, no zároveň s dávkou túžby či vášne. Darren si natočil moju tvár tak, aby som mu hľadela do očí. Do tých modrých očí, ktoré vyzerali ako obloha na pravé poludnie. Nikdy som také oči nevidela. Boli kúzelné. Dokázala by som do nich hľadieť aj celé hodiny.

Orámoval mi tvár obomi rukami a pomaly sa blížil k mojim perám, na ktorých som onedlho ucítila jemný dotyk. Niekto by čakal, že tak statný chlap bude mať drsné pery a ešte drsnejšie dlane, no vôbec to tak nebolo.

Jeho jemné prsty ma nežne šteklili na tvári, kým jeho pery boli mäkučké ako vankúš. Možno ešte mäkšie. Keby som stála, určite by sa mi podlomili nohy.

Pomaly sa odtiahol a mne trvalo, kým som opäť otvorila oči smutná z toho, že už necítim jeho pery na tých svojich. Pousmial sa tým jedinečným spôsobom, ktorý ma vždy priťahoval. Taký ten úsmev do jednej strany. Už som sa chcela dotknúť toho úsmevu svojimi prstami, keď som prekvapene zažmurkala. Palcom mi utieral slzy. Ani som si nevšimla, že som začala plakať.

„Chýbal si mi,“ zašepkala som.

„Aj ty mne.“ Opäť si pritiahol moju tvár a pobozkal ma.

 

Otvorila som oči a zacítila mokro pod tvárou. Chvíľu som si myslela, že som ako vždy slintala, no v tom som si uvedomila, že som naozaj plakala. Ležala som na posteli ani neviem kde. Ani vlastne neviem, ako som sa tam dostala.

Žmurkala som do tmy, kým som nevidela ako každý upír. Všetko. Aj obyčajnú pavučinu v rohu na strope. Taký bol upírsky zrak. V noci sme dokázali vidieť aj nemožné. U poloupírov to tak nebolo. Mali síce vylepšený zrak, no nedokázali vidieť až také detaily. Nedokázali rozoznať hoc aj nedokonale zafarbenú stenu ako dospelý upíri.

Trhla som sebou, keď som si uvedomila, že niekto kľačí predo mnou. Musela som byť riadne mimo, keď som si ani nevšimla, že ma drží za ruku. Niekedy som premýšľala, ako som sa mohla dostať ja až tak ďaleko, kým všetci okolo mňa umierali. Veď som si ani nevšimla, že ma niekto drží za ruku.

„Darren,“ ozvala som sa tichým hlasom.

Nastalo ubíjajúce ticho, ktoré rušili len pravidelné oddychy Abigail ležiacej vedľa mňa. Teda skôr spiacej.

Vytrhla som Darrenovi svoju ruku zo zovretia a posadila som sa. „Čo to robíš?“

„Spomínaš,“ oznámil mi ignorujúc moju otázku.

„Čože?“

Postavil sa a prešiel ku oknu, ktoré bolo zakryté za  hrubou záclonou, cez ktorú neprenikalo ani kúsok svetla. Darren odhrnul záves a odhalil okno, cez ktoré viseli ešte osušky.  Dokonca ešte boli aj zatiahnuté žalúzie. Istota.

Keď sa zbavil všetkého, čo mu bránilo k výhľadu von, otvoril okno a nechal dnu prúdiť čerstvý vzduch. Obloha ešte bola modrosivej farby, čiže Slnko len nedávno zapadlo. Čakala som, kedy mi konečne odpovie, aby som sa ho mohla opýtať, kde to vlastne sme. A kam máme namierene.

„Spomínaš. V snoch.“ Konečne sa ozval, keď otvoril okno a vytiahol z vrecka puzdro na cigarety. Otvoril ho a prstami nahmatal cigaretu, ktorú si vopchal medzi pery, kým odkladal puzdro späť do zadného vrecka. Dlaňami si búchal po nohaviciach, keď hľadal zapaľovač, čo sa mu nakoniec podarilo.

Šťukol zapaľovačom, z ktorého vyšľahol maličký plamienok. Ohňom prešiel po konci cigarety a potiahol dvakrát, kým zapaľovač odložil. Vzal cigaretu do ruky a otočil sa na mňa.

„Ako to...“ zmĺkla som, keď som si uvedomila, že číta myšlienky. To znamená, že videl všetko, čo sa mi snívalo.

Pokrútil hlavou. „To neboli sny.“

„Keď niekto spí a v hlave sa mu premietajú divné obrázky, ktoré určite nemôžu byť pravdivé a ocitne sa na troch rozličných miestach, hovorí sa tomu, že má sny.“ Vecne som si prikývla za svoje vysvetlenie pre neho.

„Nechápeš ma?“ opäť krútil hlavou. „Ja viem, čo je pravda. Spomínaš. To neboli sny. Boli to spomienky. Spomienka na to, ako si zabila Heisthenosa. Vtedy som zomrel. Pomstila si sa.“ Odmlčal sa a čakal či niečo poviem, no akosi mi došli argumenty, tak som mlčala.

„Spomienka na Nathaniela. Bol to tvoj najlepší kamarát. Ktorý ako už vieš sa obetoval kvôli mne. A nakoniec spomienka na mňa. Na chvíľu, keď si ma videla po dvoch rokoch živého. Keď som už nebol Rebelant, ale upír. Keď mi Nate pomohol.“

Rozhostilo sa ticho a aj v tejto vážnej chvíli som sa skoro pustila do smiechu, keď sa mi spoza chrbta ozvalo hlasné zachrápanie. Stočila som zrak na spiacu Abigail, ktoré tentoraz ležala na chrbte a jej oddychovanie sa zmenilo na hlasne vyfukovanie.

Obrátila som sa späť tvárou ku Darrenovi, ktorý práve vyfúkol dym von oknom. „Prečo som si to neuvedomila?“ Po nechápavom výraze upíra som pokračovala: „prečo som si neuvedomila, že to sú spomienky? Predtým, to bolo iné. Cítila som to. Akoby som sa vrátila v čase. Cítila som všetky emócie. Tentoraz som to len videla a nič z toho nemám. Nechápem tomu, neviem kto bol kto.“ Priznala som sa.

„Neviem,“ odpovedal Darren pravdivo. „No možno to je preto, že to bolo v sne. Nevnímala si to tak, ako keď si pri vedomí.“ Pokojne vyfúkol dym a ja som ho len sledovala.

„Chceš sa osprchovať?“ Kývol ku dverám oproti posteli. „Potom pôjdem ja a vyrazíme.“ Doplnil, aby som to nepochopila zle.

„Aha,“ zamrmlala som. „Pôjdem.“ Postavila som sa a vzala svoj batoh, ktorý ležal pri nohých postele. Vykročila som do kúpeľne vedomá si toho, že ma upír od okna pozoruje.

„Čím sa mám utrieť?“ opýtala som sa, keď som si uvedomila, že osušky boli na okne.

Darren vyhodil ohorok cigarety vonku a vzal uterák, ktorý hodil na jej posteľ. „Buď tento, veď s ním nič nie je, alebo ešte jeden je prevesený v kúpeľni.“

„Aha.“ Mala by som si asi vylepšiť slovnú zásobu. Povedať aha dvakrát za menej ako päť minút?

„Darren?“

Otočil sa. „Hm?“

„Ešte som sa chcela opýtať... Kde to vlastne sme? A kam ideme?“

„V Detroite. Ideme do Prahy,“ odpovedal stručne a mne padla sánka. Do Európy? Prečo práve tam?

Na viac slov som sa nezmohla. Zavrela som dvere kúpeľne a chvíľu sa o ne len chrbtom opierala, kým som sa neprinútila ku pohybu. Stále mi hlavou vírili tie spomienky. Zhodila som zo seba špinavé či skôr prepotené oblečenie a vošla som do sprchy.

„Sme upíri. Na dennom svetle si zalietame v podobe prášku, ktorý sa volá popol, ako chceš, aby sme sa ubránili, keď priletíme pred obedom? Vieš o tom, že vtedy je Slnko ešte stále na oblohe, že?“ So založenými rukami som pozorovala Darrena. Najradšej by som sa tvárila škodoradostne, že som našla trhlinku v jeho pláne, no nebolo to veľmi logické, keďže my sme museli ujsť. Potrebovali sme sa dostať hlavne preč z Detroitu.

„Na letisku nás bude niekto čakať.“ Viac sa nevyjadroval. Len venoval úsmev žene, ktorá kontrolovala palubné lístky. Pocítila som nejaké bodnutie v hrudi. Pohľadom som si premerala blondínku predo mnou. Podala som jej lístok a očami skĺzla z tváre na štíhlu postavu. Malá stredne veľkňe prsia, úzke boky a dlhé nohy, ktoré snáď ani nikde nekončili. Ako môže mať niekto také dlhé nohy? Pýtala som sa sama seba.

Mala som chuť zotrieť ten jej presladený úsmev z tváre vlastnou päsťou. No premohla som sa a ruky radšej vopchala do vreciek koženej bundy. Na rozdiel od dlhonožky, ktorej boky obopínala úzka sukňa siahajúca desať centimetrov pod zadok, som ja mala na sebe obyčajné rifle. Rifle boli pôvodne úzke, no zrejme už zažili čo to, preto aj boli také voľné a na kolenách som mala látku tak pokrčenú, že to vyzeralo, akoby som mala o číslo väčšie nohavice.

Mlčky som kráčala za Darrenom. Abigail ťahala nohy po zemi vedľa mňa. Znenazdajky som mala pred upírom predo mnou rešpekt. Nemala som chuť sa k nemu ani ozvať. Po tom, čo sa stalo v moteli, ako ma držal za ruku... Správala som sa ku nemu prvýkrát tak milo. Možno preto, že mi zachránil život. Lenže teraz. Akosi všetko na mňa doľahlo. Stále som si poriadne nič nepamätala a ten arogantný upír sa nás snažil dostať najmenej o štyri časové pásma ďalej. Mohol mi miesto toho ozrejmiť pamäť, lebo také prekvapenia ako naposledy som už zažiť nechcela.

Viečka mi padli, no mala som nepokojný spánok. Neustále som sa budila a snažila sa nájsť lepšiu polohu, čo sa mi nedarilo. Tak som to nakoniec vzdala.

Pozrela som na svojich spolucestovateľov. Leteli sme obrovským lietadlom, ktoré malo tri rady po tri sedadlá. Sedeli sme v rade pri pravom krídle. Ja pri okne, Abigail v strede a Darren hrdina na kraji v uličke. Abigail mala na ušiach nasadené slúchadla a s privretými očami si pokyvkávala v rytme piesne, ktorá jej práve hrala tak nahlas, že aj ja som počula, čo to je. 

Darren mal taktiež zavreté oči, no ja som si bola istá, že nespí. Alebo aj keby spal, tak vnímal všetko, čo sa naokolo dialo. Bol stále pripravený. Stavilo by som všetko, že ak by ho niekto prepadol v spánku tak by ho Darren zložil len jednou rukou a stále by pri tom mal zavreté oči.

Nemohla som teda ani vyjsť do uličky, ísť na záchod či sa len prejsť. Nahlas som vzdychla a zahľadela sa von oknom. Slnko ešte ani zďaleka nebolo na obzore. Odlietali sme tesne po západe Slnka, čiže ešte pred jeho východom sme mali byť v Londýne.

Tak sa aj stalo. Sedeli sme na Londýnskom letisku, na ktorom sa cez značkové obchody vyskytovalo aj niekoľko Starbucksov. V jednom z nich sme popíjali kávu a čakali na náš let do Prahy. Mali sme ešte dobré dve hodiny času.

„Mala som to povedať Jaydenovi.“ Abigail sa opierala lakťami o stôl a v dlaniach mala položenú svoju tvár. Od kedy sme vystúpili z lietadla o ničom inom nehovorila.

Hľadela som na ňu a v tvári sa mi nezračila žiadna emócia. Nevedela som kto Jayden. Teda vedela som, ale nepamätala som si  naňho. „Snáď to prežije. Veď sme tí... zabijaci či niečo také.“ Mykla som plecami.

Darren ma spražil pohľadom. „Abi, zavolaj mu teraz, kým ešte nie sme v cieľovej destinácií. Ak mu veríš, povedz mu kam ideme, je to na tebe, ale inak to nesmie nikto vedieť. Je možné, že aj vo vašich radoch je zradca.“ Očami prebehol z mojej kamarátky na mňa. „Síce si mocná, no to ich ku tebe nedostalo. Niekto to musel prezradiť. Bola to tajná akcia proti Lovcom. Nie proti Rebelantom. Preto je záhadou, ako sa dozvedeli, kde si, keď takmer všetci vaši odleteli späť do New Yorku.“

Cesta do  Prahy bola neznesiteľná. Leteli sme už menším lietadlom, nikto nespal, Abigail si vyspevovala akúsi pesničku, Darren sa neustále obzeral a ja som netrpezlivo, no vytrvalo kývala nohou. Okienko sme mali zatiahnuté, Slnko už vyšlo, no ja som mala neskutočný hlad a mala som pocit, že ma dokonca aj páli koža. Cestovať cez deň nebol dobrý nápad.

Síce na nás Slnko z druhej strany nedosiahlo, bolo mi neskutočne horúco a oči ma štípali od toho svetla, keďže okrem nás nemal nikto iný zatiahnuté okienko.

Ak by ma Darren nestiahol za rameno dozadu, zrejme by som upírskou rýchlosťou vyštartovala von z lietadla, ako náhle sme pristáli. Toto nebolo dobré.  Museli sme vyjsť von. Na Slnko. Toto vôbec nebolo dobré. Ako si to Darren prestavoval?  Že si vezmeme nejaký časopis a podržíme si ho nad hlavou a slnečné lúče nám neublížia?

Stiahol ma tak silno, až som sa posadilo, no o to mu zrejme išlo.  „Seď,“ oznámil mi pokojne a ďalej hľadel na odchádzajúcich ľudí, ktorí ma tak lákali... Už len to vedenie, že vonku je pekne slnečno mi robilo z úst Saharu. Privrela som teda oči a snažila zamestnať svoju myseľ niečím iným, niečím pekným. Nahá Darrenova hruď.

Tichý smiech.

Prudko som roztvorila oči a radšej odvrátila pohľad od Darrena, ktorý na mňa síce nehľadel, no vedela som, že sa smeje z toho obrazu v mojej hlave. Skrátka len tak to vyskočilo. Chcela som myslieť na niečo pekné a pred očami sa mi objavila jeho potetované polonahé telo, ktoré som videla v moteli, keď som vyšla z kúpeľne a on tam mieril. Nemal ani tehličky, to bol hotový tehlový panel.

Keď boli všetci konečne preč, letušky nás ani nevyhadzovali von. Akoby to bolo všetko naplánované. Len s takým zasneným pohľadom vyšli von. Vtedy som naskočila od ľaku, keď sa všetky krytky na oknách začali sťahovať rad po rade a s hlasným „buch“ zakryli celé okno, takže už dnu neprúdili žiadne slnečné lúče. Trochu som si oddýchla, no stále som nevedela, čo sa to deje.

Až kým sa Darren s úsmevom na perách nepostavil. Hľadela som naňho tak sústredene, že som si uvedomila, kam kráča, až keď bol na mieste. Stál pri nejakom dievčati, ktoré objímal. „Som rád, že si v poriadku,“ povedal jej, keď ju pustil.

Opäť ma neznesiteľne pichlo v hrudi. Kto vie, prečo.

Dievča sa usmievalo tiež, keď prebehlo pohľadom z Darrena na nás s Abigail a založilo si ruky. Drzo som si ju premerala. Chudučká, vysoká, mala všetky ženské krivky, čiže výstrih jej fialového trička bol napumpovaný ako nafukovacia lopta. Kožené nohavice ladili s krátkou koženou bundou, ktorú mala na sebe. Jej drsný, ale zároveň aj príťažlivý vzhľad ešte podtrhovali tmavohnedé vlasy letmo jej dopadajúce na ramená. A oči... tie jej žiarili načerveno.

Napla som sa ako struna, keď mi konečne došlo, že je to Rebelantka.

„Calli.“ Abigail sa predrala cezo mňa do uličky a náhlivo prešla do uličky. Silno Rebelantku vystískala a pustila ju. Všetci traja vrhli pohľad na mňa a ja som sa nervózne zamrvila na sedadle. Ako to, že ju poznali? A dokonca sa s ňou objímali? Veď je to Rebelantka!

„Bella.“ Venovala mi úsmev, keď som pomaly došla k ním.

„Tak ma nikto nevolá.“ Zavrčala som, keď moja ruka vystrelila vpred a chytila som ju pod krkom. „A kto si ty?“