Kapitola 11

rekordne dlhá kapitola :D mala som romantickú náladu, tak som sa rozpísala :D tešte sa na super cute chvíľky Darren/Izzy, trochu vtipu a sladké, romantické rečičiky :D

Kapitola 11

„Do čerta, Iz, pusti ju!“ Abigail zvierala dlhé prsty okolo mojej vychudnutej ruky.

„Nech...“ chrapčalo dievča, „nechaj ju.“ Pohľad uprela na moju kamarátku. Chvíľu si len tak hľadeli do očí a nakoniec ma Abi pustila.

Pevnejšie som zovrela jej krk. Lenže ona sa z ničoho nič začala brániť. Obomi rukami ma chytila za zápästie a na tvári sa jej objavil úsmev, ktorý mi hneď zmizol z očí, keď mi jej kolena pristálo na bruchu a ja som sa ohla a automaticky ju pustila. Ani som sa nestihla nadať a ruku, ktorou som ju predtým držala pod krkom, mi teraz ona zvierala vo svojej moci. Pretočila mi ju za chrbát a pritiahla si ma k sebe, chrbtom na jej hruď.

Zrak mi padol na Darrena robiaceho pár krokov ku nám, no zastavil ho jej hlas. „Ostaň kde si Darren. Bojom si možno spomenie kým bola.“ Posledné slová mi zašepkala do uchla, no je jasné, že Abi a Darren to počuli, keďže boli upíri. Chvíľu zaváhal, ale ostal stáť na mieste.

Jednu ruku mi držala vykrútenú za chrbtom, svojou druhou rukou ma zvierala pod krkom. To som využila a lakťom ju silno udrela pod rebrá. Nečakala som, že ma pustí, čo ani nezrobila, jej koncentrácia sa však zamierila na bolesť a tak stisk uvoľnila. Pätou som jej silno dupla na prsty na pravej nohe a temenom hlavy prudko vrazila do jej tváre. Až sa mi zatmelo pred očami, jej som zrejme zlomila nos.

Konečne ma pustila.

Odskočila som od nej a otočila sa tvárou k nej. Trochu som sa krčila a stála v bojovnej pozícii. Sledovala som ju, ako sa rukou jemne dotýkala svojej tváre. Prstami si prešla po nose, zasyčala od bolesti a oči sa jej rozšírili hnevom, keď na bruškách prstov zbadala krv.

„Nechcete to skončiť?“ krútil hlavou Darren. „Skôr než si vážnejšie ublížite.“

„Možno sa takto rozpamätá. Musí v nej byť tá bojovnosť, s ktorou som ju videla zápasiť už predtým. A okrem toho, práve mi zlomila nos! Trochu príučky jej nezaškodí.“ Okamžite sa rozbehla proti mne.

Nestihla som ani uhnúť, keď ma zvalila na chrbát na zem. Cítila som celú jej váhu na sebe. Kľačala mi na hrudi a tým tlačila na pľúca. Ťažko sa mi dýchalo. Rukami zvierala moje obe zápästia nad mojou hlavou. Lenže ja som sa nenechala len tak ľahko poraziť.

Vyšvihla som nohy do vzduchu, ohla kolená a vrazila jej nimi do chrbta, až sa celou váhou zvalila dopredu na mňa. Bola som prekvapená, kam som až dokázala vytiahnuť moje nohy. Tréningy, ktoré som kedysi absolvovala mi dali kopu fyzických zdatností, o ktoré som neprišla, len som zabudla, ako ich používať.

Využila som to, ako na mne leží a pretočila som sa. Nezvládla som to však dotiahnuť dokonca, aby som sa tentoraz týčila ja nad ňou, skončila som v polovici otočky, čiže sme obe ležali na boku. Ona sa chcela rýchlo postaviť, ja som jej však potiahla nohy a tak padla späť na zem.

Chytila ma za vlasy, kľakla si na jedno koleno a napriahla ruku. Šla ma udrieť. Kľačala som už aj ja. Jednou rukou som zvierala tú jej, ktorou držala moje vlasy, druhú som načiahla za tou jej, aby som chytila jej päsť a zabránila jej úderu. Už ma naozaj hnevala. Bolo mi jedno či ju zabijem, len nech mi dá pokoj. Chcela som, aby ma pustila.

Z ničoho nič sa moje prianie splnilo a ona s výskotom vyskočila na nohy, čo najďalej odo mňa. Prekvapene som na ňu hľadela, čo sa to deje. Nechápala som, prečo sa odrazu vzdávala.

„Calli?“ Darren na ňu rovnako nechápavo hľadel.

Prstom ukázala na mňa. „Sakra dievča, ty páliš. Doslova, horíš.“ Krútila hlavou a nastavila obe ruky, kde po mojom dotyku mala zružovené vypálené odtlačky mojich rúk.

„Koniec? Hotovo? Môžeme ísť?“ Abigail otrávene mávala rukami ku východu.

Akoby si doteraz nikto nevšimol, že tam je. Všetci sme na ňu prekvapene hľadeli. Calli sa na zakrvavenej tvári objavil úsmev. Nos, ktorý bol predtým trochu pokrivený do pravej strany po mojom údere, bol teraz už nádherne rovný, akoby sa mu nič nestalo. Rebelanti sa naozaj rýchlo hojili.

„Áno, môžeme ísť.“ Prikývlo dievča.

„A ako to asi chceš urobiť bez toho, aby som pokrstila zem svojim popolom?“ založila som si ruky na hrudi a pozorovala ju.

„Len sa nechaj prekvapiť, keď vyjdeš na svetlo sveta.“ Venovala mi presladený úsmev a odskackala von z lietadla. Všetci traja sme si vymenili prekvapené či nechápavé pohľady a urobili zopár krokov vpred.

Prvý, kto stúpil na slnkom zaliatu zem bol Darren. Všetci sme čakali, že sa rozpadne a ostane z neho len popol, lenže nič sa nedialo. Dokonca ho to ani nepálilo. „Len to príjemne hreje,“ oznámil zamračene a vyšiel z lietadla. Abigail ma postrčila, aby som šla pred ňou. Obozretne som najprv vyskúšala dať len jednu nohu do slnečných lúčov, potom aj druhú. Nakoniec som si veselo vykračovala dolu schodmi, kde nás už čakalo čierne BMW s rovnako tmavými sklami.

Nastúpila som dnu a prekvapene hľadela na sedadlo vedľa mňa. Sedel tam totiž upír. Nie Rebelant, ale upír. Vyzeral rovnako staro ako ja, ale mohol byť starý aj niekoľko storočí.

„Kto si?“ vypálila som hneď otázku. Nesúhlasne som zamraučala, keď sa Abigail pchala vedľa mňa, čiže som musela sedieť v strede. Calli bola, prekvapujúco, šoférka. Prekvapujúco preto, lebo som čakala, že si za volant sadne Darren. Ten však sedel poslušne vedľa nej.

„On je dôvod, prečo nás ešte nepozametali ako prach zo zeme.“ Calli sa otočila na mňa. Mala zaschnutú krv na tričku, z tváre si ju už utrela.

„A mám tiež meno.“ Zamračil sa chlapec a založil si ruky na hrudi.

Odtrhla som pohľad od dievčaťa, keď môj spolu sediaci prehovoril. Určite nebol pôvodom z anglicky hovoriacej krajiny. Mal tvrdší prízvuk, ktorý znel takmer ako ruština, no zrejme to bola čeština.

„Abigail.“ Kamarátka vystrčila ruku pred moju tvár a takmer mi dala boxer do tváre.

„Diki,“ zamrmlala som, no Abi ma ignorovala.

Chlapec prijal jej ruku a potriasol si s ňou, keď sa predstavil. „Pete.“

„Pete,“ zopakovala Abigail. „To nie je české meno.“ Ruku stiahla späť a pozorne mladíka sledovala.

On sa len pousmial. „Nie, to nie je,“ priznal. „Volám sa Petr. Ale vzhľadom na to, že tam nie je ďalšie ´e´, vyslovuje sa to po anglicky zložitejšie. Tak som ostal pri anglickej skratke Pete.“

„Ach,“ vydala zo seba Abigail. To mal byť zrejme súhlas alebo niečo podobné.  „To je Izzy a Darren.“ Mávla rukou ku mne a na predné sedadlo, kde sedel druhý menovaný.

„Viem. Sú známi.“

„Čože?“ tentoraz som prehovorila ja.

Ani som si neuvedomila, že sme sa pohli už dávno, kým Calli prudko nezastavila, až som takmer odletela dopredu. Pete ma schmatol za zápästie a pridržal ma pevne na mieste. Na jazyk sa mi dralo poďakovanie, lenže akosi som nemala náladu byť milá či dobrá. Prižmúrila som oči a blesla pohľadom po jeho prstoch omotaných okolo mojej ruky. Ihneď ma pustil.

„No ty si tá slávna upírka, ktorá porazila vodcu Rebelantov. Alebo niečo také. Máš vraj neuveriteľne veľa schopností. Hovorí sa o tebe aj, že si zomrela a opäť vstala z mŕtvych. Naozaj si vieš zmeniť vzhľad na hocijaký iný? Dokonca som počul aj to, že tam u vás nie je chlapec, s ktorým by si -“

„Zrejme nemáš svoj život veľmi rád, čo?“ Darren sa na Peta milo usmial, ktorý sa prebral zo zasneného výrazu. Ten sa mu na tvári objavil, keď začal rozprávať. Nechápal, čo tým Darren myslel, no ja som márne potlačovala záchvat smiechu. Nahneval ma ten mladý a zrejme by som mu vykrútila jeho všetky údy na tele, keby dokončil to, čo chcel. Lenže je tiež pravda, že ja si na nič z toho nepamätám, takže by to mohla byť pokojne aj skutočnosť. Naozaj sa to mohlo stať a ja si to nepamätám.

„Čo... čože?“ Pete zmätene hľadel na Darrena.

„A čo si zase počul o mne?“ Môj bývalý priateľ sa neprestával sladko usmievať. Mladíkovo nevysvetlil, čo predtým myslel.

„No, že si skorumpovaný Rebelant. Teda teraz už nie si. Vraj si sa premenil. Nikto nevie ako. Hovorí sa, že si zjedol nejaké bylinky.“ Calli vyprskla do smiechu, ale nič nevravela. Pete si ju nevšímal. „Niekto vraví aj to, že ťa priviedol späť diabol, aby si dokonal vôľu toho Rebelanta a predstieraš, že si náš spojenec.“ Tentoraz sa už smiala aj Abigail.

„Ešte niečo, čo by som o sebe mal vedieť?“ Darren hľadel síce pred seba, no stále sa rozprával s Petom.

„Si neskutočne arogantný, prekypuješ sarkazmom, nikto ťa nemá rád, neznášaš všetkých naokolo, si gay.“ Vozidlo sa ponorilo do ticha a vzápätí sme všetci vybuchli do smiechu. Tentoraz už aj ja. Toto bolo komické. Naozaj komické. Utierala som si slzy, keď sa Darren s vážnou tvárou otočil na chlapca.

„Tak to aby si si dával pozor niekde na chodbe, keď sa budeš po niečo zohýnať.“ Zableslo sa mu v očiach a ja som opäť plakala od hurónskeho rehotu, ktorý sa mi dral z úst, rovnako aj Caliope a Abigail.

Zvyšok cesty Pete mlčal a červenal. My ostatní sme sa striedali vo výbuchoch smiechu, keď si jeden z nás spomenul na celý tento rozhovor. Keď sa nechechtala Abi, začala s tým Calli, dokonca aj ja som vyprskla do smiechu pri spomienke na Petove hlúpe slová.

„Sme tu,“ oznámila nám Caliope, keď zastavila. Stále držala volant a len jedným prstom nám ukázala na budovu pred nami. Bol to koniec uličky, lemovaný zrejme obytnými blokmi. Pred nami sa týčila len trojposchodová budova tehlovej farby. „Pete, vieš čo máš robiť.“ Ani mu nevenovala pohľad.

No ja som naňho uprela zrak, keď prikývol a cítila som nával energie, ktorá ma zatlačila ešte viac na Abigail. Obyčajné hnedé oči mu trochu vybledli. „Môžeme,“ oznámil potichu. Všetci vystúpili z auta, ja až posledná, keďže som sedela v strede. Stále som nespúšťala pohľad z Peta. Zaujímalo ma, ako to robil. Ako jeho schopnosť fungovala. Ovládal nejaký štít? Čo to bolo?

Caliope nás viedla po chodníku ďalej, kde z boku budovy bol vchod. Nad vstupom visel nápis „hotel Hasa“. Vyšli sme po schodoch nahor a vošli dnu. Presklené dvere boli natreté hrubou vrstvou čiernej farby, zrejme , aby neprenikalo svetlo dnu. Hneď vpredu bola recepcia a oproti recepcii, vedľa vchodu, schodisko.

„Kam ideme?“ opýtala som sa a pohľadom svojich sivých očí som sledovala svoje okolie. Gauč a kreslá okolo stolíka. Dvere, ktoré viedli kto vie kam. Ďalšie presklené dvere, za ktorými som zbadala stoly a bar.

„Ukážem vám vašu izbu. Síce je ich tu veľa, lenže pripravená je len jedna a takmer polovica z nich sa rozpadáva a zvyšná časť sa využíva úplne inak. Sklad, zbrojnica, tréningová miestnosť a podobne.“  Calli kráčala ďalej. Schody, ďalšie schody,  ešte ďalšie schody. Ocitli sme sa na treťom poschodí. Prešla cez ďalšie sklenené dvere, viedla nás úzkou uličkou lemovanou svetlými dverami, zabočila doprava a zastavila pri posledných dverách. „Sú tam síce len dve postele, ale na zem som dala ďalšiu deku a paplón.“

Pohľadom som tekala medzi dvomi posteľami, medzi ktorými bol na zemi položený paplón a na ňom deka. V uličke hneď za dvermi, ktoré už boli otvorené, viedli ďalšie dvere do kúpeľne a na opačnej strane bolo zrkadlo a malá skriňa. V miestnosti, kde boli postele bola jedna veľká, drevená skriňa pri nohách jednej postele, oproti stôl a jedna stolička.

„To tu máme všetci traja spať?“ nechápavo som sa opýtala Caliope.

„Nie, máte tu poskakovať na jednej nohe,“ odpovedala mi ironicky. „Čo iné by ťa napadalo? Nemám ďalšiu izbu. Je nás tu dosť. Izby sa prerábajú. Snáď dnešok nude posledný, ktorý budete musieť stráviť takto, lebo viac nedokážem počúvať tvoje nariekanie,“ zamrmlala a vykročila chodbou preč od nás.

Super. Pomyslela som si a vošla dnu ako prvá. Ihneď som sa hodila na posteľ vpravo. Darren, ako správny gentleman, nechal vojsť moju kamarátku pred ním a ta sa usadila na posteľ vľavo. „Som taká unavená, akoby som ťahala za sebou tank tri dni,“ oznámila nám, keď z nôh skopla topánky a odhodila ich až na chodbu. Darren sa ladne vyhol smrteľnej rane jej topánok.

„Idem sa osprchovať, len aby ste vedeli. Aby ste ma nehľadali potom, keď po mne zatúžite.“ Zašvitoril sarkasticky a vzal svoju tašku. Zmiznol za dverami a o chvíľku sa izbou rozliahol zvuk tečúcej vody.

Natiahla som sa teda po svoje tašku, ktorú som tesne pred skokom na posteľ hodila ku jej nohám. Rozhodla som sa ísť osprchovať tiež, tak pri čakaní, kedy vylezie Darren z kúpeľne som si vybalila veci.

V batohu som stále mala kopu zbraní, no samozrejme aj oblečenie. Ruksak som mala v lietadle spolu so sebou a pri batožinovej kontrole prešiel len preto, že Darren akosi „zázračne“ presvedčil kontrolu, že tam nič nemám. Vraj mám takú schopnosť tiež, ale neviem, ako ju použiť.

Vybrala som si čierne kraťasy a rovnako tmavé tričko s logom skupiny AC/DC. Aspoň v niečom som sa nezmenila. V hudbe. Stále som počúvala tie rockové skupiny. Punk, metal a dokonca aj indie.

„Myslím, že jedna kúpeľňa je pre nás troch málo“ Zasmiala sa Abigail, ktorá si takisto prichystala veci, no neprezliekala sa. Aj ona sa zrejme chystala do sprchy. S úsmevom som prikývla a nespúšťala zrak z mojej kamarátky.

„Mohla by si mi prosím ťa ozrejmiť všetko ohľadom mojich schopností?“ napadlo ma zrazu. Chcela som to vedieť. Chcela som sa ich znovu naučiť ovládať. Tak ako predtým.

„Čo presne chceš vedieť?“ opýtala sa, keď si úhľadne skladala veci do skrine.

„Všetko.“

Prikývla a otočila sa na mňa. „Celkovo si ovládala niekoľko schopností. Už tak je cenné, keď ma niekto dve. Ty si ich mala. Mala si dve základné. Prvá bola tá, vďaka ktorej si brala schopnosť iným. Druhá zase čítanie myšlienok.“

„Ako som brala schopnosti iným?“ Možno som to už vedela, no aj tak som to chcela počuť ešte raz, preto som ju prerušila.

„Tým, že si sa napila niekoho krvi. Tak si prišla aj ku svojej ďalšej schopnosti. Pila si z Ethana. Zachránil ti život.“

„To si pamätám,“ zamrmlala som.

„Ach,“ prikývla. „No takže, tak si získala aj jeho schopnosť... vlastne nie získala jeho schopnosť, ale len si ju akoby odkopírovala. On ju stále má. Chápeš.“ Vysvetľovala mi divokým mávaním rúk vo vzduchu.

„No.“ Kývala som hlavou.

„Na ceste s Madison...“ zastavila sa a obozretne si ma premerala. „Vieš, kto to je?“

Pokrútila som hlavou a tak ona pokračovala: „Madison bola mladá upírka. Veľmi mladá. V takom veku sa bežne s upírmi nestretneš. Mala niečo s Ethanom. Neviem či spolu chodili... skrátka niečo tam bolo. On ju premenil na poloupírku, čo je mimochodom protizákonné, potom ho ona obviňovala, alebo on sám seba?“ zamyslene si ťukala po pere. „Každopádne, vraj mohol aj za to, že sa z nej stala upírka. No skrátka si s ňou odišla zo školy a tam si získala ďalšiu schopnosť. Myslím, že to bola neviditeľnosť. Nie som si istá. Stalo sa toho veľa a my sme spolu vtedy neboli. Ani potom. Uniesli ťa, spoznala si Darrena, Vrátila si sa do školy, boj, Darren zomrel, nemali sme čas spolu rozprávať. Potom si totiž nebola tou, ako kedysi.“ Mykla plecami a začala som si uvedomovať, že jej rozprávanie je skôr všeobecné, než že by sa týkalo presne mojej otázky.

„Aká som bola?“

„Iná. Správala si sa hrozne. Nie, to je slabé slovo, otrasne. Ak by som sa neprihovorila a takisto aj profesori telocviku, zrejme by ťa zo školy vykopli. Bola si priradená ku Sluhom, kde si spoznala Nathaniela. Zvyšok  vieš.“

Prešla mnou triaška pri spomienke na Nata Objala som sa rukami a posunula sa dozadu na posteli, aby som sa oprela o stenu za sebou. Nohy som si pritiahla ku hrudi. Abi ešte neskončila.

„Medzitým si akosi získala ďalšie schopnosti. Nie som si istá či vymenujem všetko. Ten vodca Rebelantov, Heisthenos, ťa donútil zabiť upíra, aby si od neho získala schopnosť. Menila si sa na rôzne materiály. Sklo, kov, drevo, guma, hocičo. Ďalej si mala štít, telekinézu a uzdravovanie. Mám taký pocit, že to je všetko.“ Opäť bola zamyslená a prechádzala sa po miestnosti.

„Ktoré mi ostali teraz?“

„Necítiš ich v sebe?“ zamračila sa na mňa.

„Ani nie.“ Pokrútila som hlavou.

„Čítanie myšlienok, živel ohňa a štít. Neviem, že by si ich mala viac. Síce si čítanie myšlienok predo mnou predtým vynikajúco ukryla, čo si samozrejme ani nemala v pláne, dúfam, že teraz sa to isté nedeje. Necítim nič iné.“

Och jasné. Abigail mala to nadanie rozpoznať všetky schopnosti. Niekedy sa na dotyčného ani nemusela pozrieť. Akoby jej tá schopnosť hovorila, čo je zač.

„Čo som s nimi dokázala robiť?“ mala som omnoho viac otázok, no táto sa mi na jazyk dostala najskôr.

„Keď si začala, nedokázala si ovládať svoj hnev, čo spôsoboval oheň v tebe. Po toľkých rokoch si dokázala už používať oheň bez toho, aby z teba vychádzal. Stačil ti jediný pohľad. Nikdy som nič také nevidela. Niekedy by som si želala, aby si sa sama videla očami niekoho iného. Ako vyzeráš, keď používaš oheň. Ako nejaká bohyňa.“ Zasmiala sa moja kamarátka a zívla.

„Ach. Oheň je zrejme to, čo vo mne neustále spôsobuje tú zlú náladu. Mám pocit, akoby som mala každú chvíľu vybuchnúť a na všetkých nakričať. Možno aj niečo horšie.“ Priznala som nevinne.

„Možno,“ prikývla, „ale vždy si takáto bola. Ironická, drzá, ľahko si vybuchla.“ Mykla plecami. „To na tebe Darren vždy miloval. Tú dravosť, ktorá sa v tebe schováva.“

„A stále to milujem.“ Kedy sa zastavila voda? Ani jedna z nás si to nevšimla, tak sme obe nadskočili, keď sa Darrenov hlas zjavil v chabom svetle našej izby. Čierne vlasy mal vlhké a padali mu z nich kvapky na jeho nahú hruď. Nemohla som si pomôcť, na to sa nedalo nezízať. Kedy máte príležitosť vidieť chlapca, nie, počkať, to  bolo zlé pomenovanie, kus chlapa s telom Zeusa? Doslova vyzeral ako poloboh. Na sebe mal len jediný kus oblečenia, tmavosivé, pyžamové, voľné nohavice. Kto vie prečo som v ten moment mala chuť z neho strhnúť aj tie.

Na tvári sa mu objavil úsmev. Rozšírili sa mi oči a sklopila som zrak, keď som si uvedomila, že číta myšlienky. V mysli som si trieskala panvicou po hlave za moju hlúposť.

„Ha, idem ja!“ skríkla Abigail, ktorá rýchlo vbehla do kúpeľne celá natešená, že sa ide sprchovať skôr než ja. Že ma predbehla. Prekrútila som očami a premýšľala, že niekedy sa moja najlepšia kamarátka chová, akoby mala päť rokov.

„Čo chceš ešte vedieť?“ môj vnútorný rozhovor prerušil hlboký hlas. Darren sa usadil na zemi, oprel sa o Abigailinu posteľ chrbtom, nohy pokrčil v kolenách a lakte si oprel o kolená. Upieral na mňa pohľad modrých očí, do ktorých som nemohla pozerať dlho, inak by som sa v nich utopila.

„Najradšej všetko,“ zamrmlala som a neprítomne si prstami uhladila vlasy za ucho.

„Ja som ťa vtedy uniesol,“ začal a ja som sebou prekvapene trhla. „Keď si s Madison ušla. Vzali sme vás do jedného z mnohých domov, ktoré patrili nášmu spolku. Niektoré slúžili na prebývanie Rebelantov, iné boli určené pre zajatcov.“

Nespúšťala som z neho zrak a čakala som, čo všetko má v úmysle mi povedať.

„Vieš, dala si mi naozaj zabrať. Dom bol uzavretý zvonku a zvnútra si sa z neho nemohla dostať. Ani ja som nemohol vychádzať. Mal som ťa strážiť. Ty si mala hladovať v cele. Lenže akosi si ma obalamutila a miesto teba som ležal v tej cele ja.“ Zaškeril sa a dokonca aj mne sa dvíhali kútiky úst.

„Takmer si sa tam zabila, keď si sa snažila ujsť. Nechcela si ma počúvať, že ti tvoje schopnosti nebudú k ničomu, pretože dom bol chránený kúzlami. Nakoniec sme uzavreli dohodu. Prímerie. Nebola si v cele, no krv som ti nedovolil tiež. Stále som na teba dozeral.“ Odmlčal sa, ale mala som pocit, že to nie je všetko, čo chcel povedať. Mal toho na srdci oveľa viac.

„Pamätám si, že si sa ma neustále pýtala, ako môžem čítať také hlúposti. Jednu knihu si čítala tak dlho, že ja som medzitým prečítal ďalšie tri.“ Zaškeril sa a už nehľadel na mňa. Len niekam pred seba. Pohľad mal zamyslený a určite si všetko to predstavoval. Všetko to, na čo myslel a o čom hovoril.

„Bola si krásna. Hneď si sa mi zapáčila. To, aká vášnivá do boja si bola, ako si sa nevzdávala a dokonca si v niektorých momentoch prevýšila aj moje schopnosti. Neskutočne sa mi to na tebe páčilo. Lenže som nemohol. Strážil som ťa. To bola moja povinnosť.“

Taktne som mlčala. Nie len preto, že on hovoril a nechcela som mu do toho vstupovať, ale zároveň ma to všetko aj zaujímalo. Mala som pocit, že sa začínam červenať. Premýšľala som či ho nezastavím, že to počúvať radšej nechcem, ale to by bola hlúposť.  Musela som to vedieť.

Prstami si prešiel cez vlhké vlasy a keď spustil ruku, ktorú som celý čas sledovala, uvedomila som si, že jeho pohľad je opäť zabodnutý do mojich očí. „Neviem ako sa to stalo. Prechádzal som okolo tvojej izby a neustále som si opakoval, že sa nič nesmie stať. Lenže keď som ťa zbadal...“ prsty sa mu nebadane pohli, „keď som ťa  zbadal tam stáť, neovládol som sa. Musel som sa ťa dotknúť. Musel som okúsiť tvoju hebkú pokožku, po ktorej dotyku moje prsty tak veľmi túžili. V ústach som mal sucho, akoby som tam mal celú Saharu. Bol som nervózny, čo som nechcel na sebe nechať znať. Potreboval som okúsiť všetko, po čom som tak veľmi túžil. Po tvojich bozkoch, po tom, ako sa mi tvoje dlhé vlasy dotknú mojej tváre, ako ma pošteklia na tele...“

S pootvorenými ústami som naňho hľadela neuvedomujúc si, že už som nesedela chrbtom opretá o stenu. Nie. Nohami som sa pevne dotýkala zeme a dlaňami sa zapierala do okraja postele. Nezmohla som sa na nič. Ani na slovo. Len som si neustále prehrávala dookola, čo všetko mi povedal a dúfala, že to nebol koniec. Túžila som po ďalších vetách.

„To čo som od teba dostal som si nezaslúžil. Bolo to všetko, po čom som túžil. Úplne všetko a možno aj viac, než v čo som dúfal. Vtedy som si uvedomil, že možno láska na prvý pohľad existuje. A ak nie, tak na ten druhý pohľad už určite áno. Vedel som, že sa niečo vo mne pohlo, že moje túžby zatemnili všetko, čo vtedy bolo pre mňa dôležité a zrobili dôležité to, čo pre mňa bolo zakázané. To si bola ty. Moja túžba. To niečo zakázané.“ Posledné slová už šepkal. Šepkal, do mojich pier.

Pravou dlaňou sa dotýkal mojej tváre, ľavú ruku mi zaplietol do vlasov. Cítila som sa omámene a myseľ mi nepracovala takmer vôbec. Mala som tam len tmu. Nič iné. Nemohla som premýšľať, keď som cítila jeho hebké pery na tých mojich.

Jeho boky neboli dravé, skôr jemné a naliehavé. Akoby sa to už nikdy nemalo zopakovať. Nesnažil sa mi vopchať jazyk až do krku, na moje prekvapenie, ho skoro vôbec nepoužíval. Skrátka to bol ten najkrajší bozk, aký som kedy zažila. Niečo také nežné a romantické a...

„Ou.“ Prudko som odskočila od kľačiaceho Darrena, keď sa ozvala Abi, ktorá nás takto pristihla.

„Ja, ehm, v pohode sa môžem ísť prejsť.“ Na tvári sa jej objavil šťastný úsmev.

„Nie!“ povedala som až príliš rázne a rýchlo vyskočila z postele, preč od Darrena. Ani som naňho nepozrela, keď som si rýchlo vzala veci a vbehla do kúpeľne. Zabuchla som za sebou dvere a oprela si o ne čelo.

„Prepáč, nechcela som vás vyrušiť.“ Začula som Abiin hlas tlmený dverami.

„Nič sa nestalo,“ Darren síce hral flegmatika, no jeho tón bol sklamaný. V hrudi ma pichla ľútosť. Prečo som zdrhla? Nevedela som sama. Veď to bolo také krásne. Lenže nepamätala som si na nič. Len jeho slová nemusia byť pravda. Vedela som, že mi neklame. Tak čo sa to so mnou dialo? Prečo som si jednoducho nevedela priznať, že sa mi to páčilo?

Pokrútila som hlavou, zhodila zo seba upotené oblečenie z dlhého cestovania a vošla do sprchy. Nohy sa mi triasli, nevládala som ani stáť. Niečo také nádherné a tak som to skazila. Mala som chuť vrieskať a kričať, prečo som na všetko zabudla? Prečo som si jednoducho nemohla spomenúť na tieto veci? Z ničoho nič som potrebovala nájsť v sebe tú lásku k Darrenovi. Tú lásku, ktorú som cítila kedysi, a na ktorú som zabudla.

Posadila som sa a po tvári mi tiekla voda. Keď sa mi zopár kvapiek dostalo aj do úst, uvedomila som si, že sú slané. Plakala som. Slzy sa zmiešali s vodou zo sprchy.

Mohla som tam byť aj pol hodinu. Keď som vyšla, svetlo bolo zhasnuté, Abigail spokojne oddychovala, ako vždy ležala na chrbte, čiže spokojné oddychovanie bolo hlasné chrápanie. A Darren, ten ležal medzi ich posteľami na bruchu, jednu ruku mal pod hlavou natočenou smerom ku Abi, druhá bola voľne položená bližšie ku mojej posteli. Mala som dokonalý výhľad na jeho tetovanie a vypracované ramená. Naozaj musel byť poloboh. Alebo z časti anjel. Niečo musel byť. Nemohol byť taký nádherný len tak.

Ľahla som si na posteľ, úplne na kraj, takže ak som spustila ruku dolu, mohla som sa dotknúť jeho ruky. Ak by som pažu natiahla, dotiahla by som aj na jeho chrbát. To som aj zrobila. Sama neviem prečo. Nepremýšľala som nad tým. Stalo sa to. Bruškami prstov som mu veľmi jemne prešla po línii tetovania, nevšímajúc si jeho ruku, ktorá ma schmatla za zápästie. Skoro som vykríkla, ovládla som sa však, Bola som tak zahľadená na jeho chrbát, že som si ani nevšimla, kedy otočil hlavu.

Modré oči na mňa teraz upieral. Pohľad som mu oplácala. „Čítam ti myšlienky,“ šepkal a pri jeho hlase mi po tele vybehli zimomriavky. Ako mohol mať niekto tak nádherne hlboký hlas, ktorý bol zároveň mierne chrapľavý a jemný? „Nevieš či mi máš veriť, či máš veriť mojim slovám.“ Zahanbene som sklopila zrak, ten som však hneď vrátila tam, kde bol predtým.

„Máš to mať.“ Jeho tichý hlas donútil všetky chĺpky na mojom tele sa postaviť. Posunul svoju ruku z môjho zápästia na moju dlaň a zovrel mi ruku. Takmer okamžite som pocítila energiu, ktorá z jeho ruky vychádzala. Vstupovala do mňa a ja som až zalapala po dychu.

Odrazu som pred očami nemala tmavú miestnosť a jeho modré oči. Tentoraz som hľadela do zrkadla na svoj odraz. Dlhé blonďavé vlasy s tmavým spodkom. Bola som vychudnutá a lícne kosti mi vystupovali. Krv som nemala už naozaj dlho. To som pociťovala aj v ústach, ktoré som mala vyschnuté a hladovala som.

Stála som tam iba v spodnej bielizni. Vyšla som von z kúpeľne a prešla som ku posteli, keď sa ma niekto zľahka dotkol. Neprotestovala som. Páčilo sa mi to. On sa mi páčil. Chcela som to. Túžila som po tom tak dlho. Nevedela som, čo sa zmenilo, ale preblysla mnou vlna radosti. Jeho ruky ma objímali okolo pása, pery sa dotýkali môjho krku.

Dlaňou mi prechádzal po stehne. Tisla som sa telom naňho a z úst mi vyšiel tichý ston. Rozplývala som sa pod jeho dotykmi a nemohla som sa dočkať, kedy pocítim jeho ústa na tých svojich. Vzal moju tvár do dlane a natočil si ju k tej svojej. Bozkami sa od krku prepracoval až ku mojim perám, ktorých sa zmocnil ako Hitler Poľska.

Pomaly si ma otočil k sebe a tentoraz boli bozky dravé a vášnivé. Nebolo v nich nič nežné. Ani jeden z nás po nežnostiach netúžil. Vzal ma za stehná a nadvihol. Otočil sa a oprel ma chrbtom o stenu. Ústa z tých mojich neodlepoval.

„Čo...“ opäť som hľadela do Darrenovych očí v tmavej izbe, Abi konečne prestala chrápať.

„To som nebol ja,“ povedal a naozaj znel prekvapene. „Teda, chcel som ti presne toto ukázať, lenže ak by som to bol ja, videla by si to z môjho pohľadu. Zrejme...“ odmlčal sa a pohľad mu padol na naše spojené ruky. Neodtiahla som tú svoju, za čo sa na jeho tvári objavil ešte prekvapenejší výraz. Takmer som sa začala smiať. „Zrejme moja energia ti pomohla sa rozpamätať. To bolo ďalšia spomienka.“ Hľadel mi do očí.

„A veľmi živá spomienka,“   zamrmlala som a stále som si uvedomovala to vzrušenie, ktoré mnou prebehlo.

Na tvári sa mu objavil ten jeho typický úsmev, ktorý zrážal určite každú ženu do kolien. Taký úsmev do jednej strany nevie vytvoriť nikto.

„Asi by sme si konečne mali odpočinúť,“ navrhla som konečne a on len prikývol. Čakal či ho pustím, ja som to však neurobila. Akoby naše ruky boli prilepené. Mala som z roho dobrý pocit. Tá energia, ktorá medzi nami prešla. Bolo to niečo neuveriteľné. Nechcela som sa roho vzdať. Márne som dúfala, že sa to zopakuje a ja si spomeniem úplne.

Položila som hlavu na vankúš, ľahla si na brucho a ruku som nechala voľne pustenú cez okraj postele. Darren si ľahol tiež, prisunul sa o trochu bližšie ku mne, aby nám neodumreli ruky počas spánku, otočil sa na bok a zavrel oči. Chvíľu som ho ešte pozorovala,  kým mi viečka neoťaželi. Konečne som zaspala.