Kapitola 2

Chcem vidiež tie bujaré oslavy :D áno, konečne som to tu pridala :D opaľovala som sa na balkóne a nudila sa, tak písala a písala a písala a zrazu aha, kapitola urobená. Je pomerne krátka, takže sory, ale snažila som sa :D Písať najprv na papier má svoje výhody (nekazím si oči, nerobím toľko chýb potom, 2x si to skontrolujem.. atď) ale preboha KOMU SA CHCE TO VŠETKO POTOM PREPISOVAŤ? :D OK som už ticho tu to máte :))

Kapitola 2

Prudko som sa postavila a pozrela na svoje spoločníčky.

„Jack, prepáč, ale už musíme ísť,“ ospravedlňovala nás Abi a položila na stôl niekoľko pokrčených bankoviek.

„Nie, nie, zlatko,“ usmial sa Jack. „Povedal som, že dnes to je na mňa.“ Vrazil peniaze Abigail do ruky. „Dúfam, že ma čoskoro prídete navštíviť znovu.“ Usmial sa a kývol nám hlavou na odchod.

Vyšli sme von a Noomi nás premiestnila späť pred spoločnosť. Vošla som dnu a namierila si to rovno cez chodbu do Maddoxovej pracovne. Neunúvala som sa klopať, len som tam vrazila.

Postarší Strážca, ktorý to tu celé viedol ani nedvihol pohľad od papierov na jeho stole, akoby očakával môj príchod. Stále s pohľadom sklopeným k papierom sa ozval. „Izabella, čomu vďačím za tvoju milú návštevu?“ Opýtal sa unavene a palcom a ukazovákom si pretrel oči.

Mala som ho rada, akoby to bol môj ujo alebo čo. Keď som pred ním stála prvýkrát, neznášala som ho. Myslela som si, že je to arogantný dedo. Nie žeby až tak staro vyzeral.  Nepáčilo sa mi, aký bol milý a vševediaci. No postupom času som si ho obľúbila. Bola som jedna z jeho najlepších a obľúbených Strážcov tam. Takže určite chápete moje rozhorčenie, keď sa nám (mne) nikto, a hlavne on, neráčil oznámiť, že na moju bývalú školu zaútočili lovci či to, že v ľudských televíznych novinách bola správa o útoku upíra.

„Ako je možné, že v televízii bola správa o upíroch a nikto to nevie?!“ vypálila som naňho. Nikto znamenalo skôr a hlavne JA!

„Nezdalo sa nám,“ v preklade – mne, „ že je táto informácia až taká dôležitá.“

Oči mi vyšli z jamiek a v mysli som počula ako sa kotúľajú po zemi. „Toto nie je dôležitá správa?“ opýtala som sa posmešne.

„Nie. Je to len tvrdenie bláznivej ženskej. Nikto jej nebude veriť.“ Mávol nad tým rukou a niečo si začal písať v náznaku, že konverzácii je koniec. Zavrela som teda ústa, aj keď som chcela ešte argumentovať a hádať sa. Nahnevane som odišla z jeho pracovne.

Znudene som sedela v osobnom lietadle plnom Strážcov. Pozerala som von oknom s tvárou v dlani ľavej ruky. V ušiach mi hrala hudba cez slúchadla z mojej mp4. Poklepkávala som si nohou v rytme pesničky a sledovala, ako Abigail oproti mne pokojne spala.

Ani nie o hodinu nám pilot oznámil, že budeme pristávať. A o ďalšiu hodinu sme sa v čiernych, fakt nenápadných autách, hrnuli po známej ceste do školy.

S Abi sme si vymenili pohľady, ktorými sme sa snažili trochu povzbudiť. T okna som sledovala, ako sa pred nami otvorila brána a my sme sa pomaly viezli na parkovisko. Vystúpili sme a počkali aj na ostatných Strážcov. Spolu sme sa vybrali hore schodmi do hlavnej budovy.

Veľkými drevenými dverami sme vošli dnu. Prešli sme tam presne, keď mali študenti obed, takže len zopár mladých upírov sa tam pohybovalo. Prekvapene na nás hľadeli a premeriavali pohľadmi. Možno sa mi to len zdalo, ale mala som pocit, že väčšina pohľadov je venovaná mne.

Ani by som sa nečudovala. Trikrát som z tej školy ušla. Mala som niekoľko schopností, pred niekoľkými rokmi som zabila nespočetné množstvo Rebelantov... bolo toho skrátka veľa.

„pripravili nám provizórne bývanie v zborovni,“ oznámil nám Strážca, ktorý bol aj zástupca mojej úrovne. Maddox nešiel, takže on predstavoval niečo ako nášho šéfa alebo čo.

Vyšli sme po schodoch a kráčali po drevenej dlažbe okolo kabinetov pre profesorov. Zamrazilo ma, keď som prešla popri kabinetu, ktorý patril profesorovi Slezskému. Profesorovi, ktorý sa ma snažil znásilniť, potom ma zachránil a nakoniec sa ku mne správal ako ku kusu handry.

Začula som hluk a zdola videla baviacu sa skupinku študentov. Smiali sa a nahlas rozprávali. Smutne som na nich hľadela a ani si nevšimla, že sme zastali. Vrazila som do Strážcu predo mnou, ktorý ma šiel zabiť pohľadom. Rýchlo som sa ospravedlnila a ustúpila o krok dozadu. Čakali sme na hlavného Strážcu, ktorý odišiel za riaditeľkou. Opäť som sa porozhliadla a ostala stáť ako skamenená.

Dvere do miestnosti hneď vedľa mňa boli dokorán otvorené rovnako ako aj moje ústa. Pozerala som do jednej z izieb pre školské návštevy, v ktorej stál mladý upír. Jeho čierne vlasy už neboli tak tínedžersky rozstrapatené, ale uhladené. Postava bola o niečo vyššia a svalnatejšia, ako som si ju pamätala. Jediné, čo sa nezmenilo, boli jeho oči. Smaragdový pohľad vpíjal do mňa a zdal sa byť rovnako prekvapený mojou prítomnosťou, ako aj ja jeho. Myslela som, že už tam nebude. Veď už skončil školu a nebol ani poloupír.

Kým som stihla povedať alebo urobiť niečo zmysluplné a nemať len sánku na zemi o poschodie nižšie, Abigail ma ťahala do chodby, skade viedlo niekoľko dverí. Otočila som ešte hlavu, aby som naňho pozrela, no už tam nestál.

„Abi,“ oslovila som moju kamarátku.

„Ja viem, nie som slepá. Stál tam Ethan,“ odpovedala na moju nevyslovenú otázku. „Sme tu iba na jednu noc. Musíš sa cez to preniesť,“ kárala ma.

„Od kedy si taká rázna? Prevzala si všetky moje vlastnosti. Byť so mnou takmer každý deň nerobí dobre pre tvoju osobu.“ Smiala som sa.

V tom sme vstúpili do jednej z dvoch izieb rezervovaných pre nás. Bol to skôr taký honosný apartmán. Vysoký strop bol zlatej farby. Na zemi zase červený koberec. Stáli sme v obývačke s tromi gaučmi. Vzadu bola menšia kuchyňa a naokolo štvoro dverí. Tri viedli do izieb s dvomi posteľami. V jeden bola manželská posteľ. Za poslednými dverami sa schovávala kúpeľňa.

Pätnásti sme sa narvali do tohto, kým zvyšný dvanásti sa usalašili v tom druhom apartmáne. Tých šesť postelí si ihneď zabavilo niekoľko starších Strážcov, kým iní sa zahrali na tvrďákov, že ak vôbec budú spať, tak na zemi. S Abi sme  si uchmatli gauč, ktorý bol natoľko dlhý, že sme sa tam narvali obe.

Dostali sme voľno, tak sme sa s Abigail vybrali prejsť po škole. Prezlieka som si spotené tričko, ktoré som mala počas celého letu a Abi tak urobila tiež. Spoločne sme vyšli z apartmánu. Síce už bol začiatok Decembra, no ani zďaleka nie taká zima, aká by bola vhodná na toto obdobie. Sneh bol nedohľadne. Takže mi stačilo obyčajné tričko, tenký svetrík a koženka. Úzke rifle modrej farby mi obopínali stehná a doplňovali ich obyčajné tenisky.

Opäť sme prechádzali okolo Ethanovej izby, teda aspoň som si myslela, že to bola jeho izba. Tentoraz boli dvere zavreté. Vo vstupnej hale stálo opäť zopár študentov, ktorí nemali hodinu a len tadiaľ prechádzali. No aj tých zopár žiakov na nás upieralo zvedavé pohľady.

Vyšli sme von. Ani sme nevedeli kam máme namierené, až kým sme sa neocitli pred našim bývalým domovom. Pred internátom pre Strážcov. Nechceli sme vchádzať dnu, takže sme len pozerali na zavreté dvere a spomínali na tie časy, ktoré sme tam strávili. Aj keď môj posledný rok tam, bol len o stereotype – škola, spánok, žiadne učenie. Čudovala som sa, že ma za môj chabý prospech nevylúčili. Zrejme ma Abigail pred tým zachránila, keď sa dohodla s riaditeľkou, aby ma poslali od Strážcov ku Sluhom. Súhlasili takmer všetci profesori, okrem mojich trénerov. Šport mi išiel najlepšie a preto sa obávali, že ak prejdem ku Sluhom, prídem o svoje kvality, vďaka chabý, hodinám telesnej v tom podradnom obore.

Spolu s Abi sme sa ďalej vybrali naprieč celým areálom, až som ju presvedčila, aby sme si šli trochu zatrénovať do veľkej telocvične. Samozrejme, ešte stále prebiehali posledné hodiny, ktoré boli prevažne športové, čiže v telocvični bolo vyučovanie. Potichu sme prešli ku tribúne a usadili sa do posledného radu. Oprela som si nohy o predchádzajúcu lavičku a sledovala mladých študentov, ako pozorne počúvajú profesora. Horlivo im vysvetľoval, čo budú robiť a potom odstúpil. Podľa náročnosti ich cvičení som tipovala, že ide o Strážcov približne vo veku, v akom som ja prvýkrát prišla na tú školu. Profesor si zapisoval ich výsledky do zošita, a niekedy na niekoho skričal, aby sa viac snažil,  zopakoval to či nejaké pochvalné slová. Sledovala som ako sa nejaký chlapec pripravuje a konečne vyštartuje.

Preskočil kozu, podliezol niekoľko lán, prešprintoval na koniec, kde urobil tri kotúle, vyskočil na nohy a zopárkrát silno udrel do boxovacieho mechu. Z čela mu tiekol pot, ktorý si on nevšímal a pokračoval ďalej. So spojenými nohami preskákal stále vyššie postavené laná. Nakoniec dobehol späť na druhú stranu telocvične a profesor stopol čas. Zapísal si ho a chalana potľapkal po chrbte. Zrejme to bol zatiaľ najlepší čas.

Kým sa jeden študent pasoval s trasou, ostatní museli robiť kliky, drepy, brušáky, skákať cez švihadlo či sa vyťahovať na rebrinu. Už tam ťažko oddychovali, no to bolo nič, oproti tomu, čo ich čakalo v ďalších ročníkoch.

Chlapec, ktorého som sledovala si šiel sadnúť na lavičku, keď si všimol nás, ako tam sedíme a pozorujeme ich. Nevedela som či ma spoznal, keďže udalosti, ktoré ma na tejto škole preslávili sa jednoznačne odohrali, keď on bol ešte v prípravke. Abigail sa pod jeho pohľadom nervózne zamrvila a ja som mu venovala jeden krátky úsmev predtým, než som svoj pohľad obrátila na dievča, ktoré s ťažkosťami preskakovalo laná.

Len kútikom oka som si všimla, ako ten chalan kráča ku profesorovi a niečo mu potichu hovorí. Profesor chvíľu nereagoval, akoby ho nepočul. Zapísal si čas, keď dievča dobehlo do cieľa a až potom sa naňho otočil. Vzápätí bol jeho pohľad na mne a po tvári sa mu rozlial úsmev. Postavila som sa a drgla do Abi, aby ma nasledovala. Zišla som dolu schodmi s rovnakým úsmevom, aký mal ten profesor. Objal ma na privítanie, keď som došla až ku nemu. Hovorím, v športe som bola dobrá a jeho najlepšia žiačka.

„Izzy.“ Odtiahol sa a premeral si ma. „Čože si sa vrátila?“ opýtal sa a pozrel aj na Abi, ktorej venoval rovnaký úsmev.

„Zdravím profesor P.“ Zazubila som sa a začula tichý šepot od žiakov. Čudovali sa, ako som ho nazvala. Volal sa Pete Pavlinskyj. Narodil sa v USA? Ale rodičov mal z Ruska. Kvôli tomu, že mal iniciály P.P. sme ho jednoducho celá naša trieda volali profesor P.

Bol to jeden z trénerov, ktorí ma nechceli poslať ku Sluhom. On nás učil typické kondičné testy a podobne. K tomu sme ako Strážci mali ešte ďalších dvoch trénerov. Jeden sa zaoberal všetkým, ako obyčajný telocvikár, kým ten druhý technikou boja.

„Povinnosti.“ Významne som naňho mrkla. Iba profesori vedeli o našej organizácii a dôvodu príjazdu.

Po chvíľke premýšľania sa mu rozšírili oči prekvapením a uznaním. Pochopil. Premeral si aj Abi, keďže si zrejme spojil dva a dva dohromady a vyšlo mu, že Abigail k nám patrí tiež. Usmial sa a ešte viac.

„A čo vás privádza sem? Myslím, do telocvične...“ dodal.

„Chceli sme si potrénovať,“ odpovedala som a pozrela ponad profesorovo plece na študentov, ktorí necvičili, ale pozerali na nás.

„Moje cviky, čo mám pripravené tuto pre študentov vám asi nestačia.“ Stále s úsmevom kývol k jeho prekážkovej dráhe.

Mal pravdu, nestačili, no bola by zábava to vyskúšať.

„Asi nie, ale na menší kondičný tréning to možno postačí.“ Mykla som plecami a pozrela na svoju kamarátku, ktorej to bolo zjavne jedno.

„Tak fajn, ja vyskúšam ešte zopár študentov a môžete si to vyskúšať.“ S úsmevom nás opustil a zakričal na žiakov, aby sa hýbali, keď majú telocvik.

Po posledných štyroch chlapcoch (dievčatá boli a aj sú u Strážcoch naozaj vzácne) sa profesor otočil na nás. Oznámil nám, že máme voľnú telocvičňu. Prikývli sme a ja som sa postavila, keďže Abigail sa pravdepodobne dobre sedelo. Profesor P poslal študentov do šatní a on sám odišiel do svojho kabinetu, z ktorého mal aj tak výhľad na celú telocvičňu. Nebola som práve najlepšie oblečená. Veď komu sa chcelo utekať si po niečo lepšie? Pohľadom som si zbehla trať a nakoniec sa rozbehla. Trvalo mi to ani nie polovicu času toho chalana , Usmiala som sa a pozrela na Abi, ktorá mi ironicky zatlieskala a so smiechom pregúľala očami.

„No tak to urob lepšie, ty múdra,“ zavrčala som a sadla si na lavičku vedľa nej.

Pomaly vstávala, keď sa otočila ešte na mňa. „Rada.“ Zazubila sa a prebehla celou traťou, Síce to nebolo lepšie, no aj tak dosť rýchle.

„Máš sa ešte, čo učiť,“ povedala som povýšene a ona ma slabo udrela do ramena.

„Mlč. To bolo len chvíľkové zaváhanie!“ zahriakla ma so smiechom a tentoraz som ja pretočila oči.

„Jasné, ako myslíte slečna Chvíľkové Zaváhanie.“ Smiala som sa a ona tiež.

„Dobre, nechám ťa užiť si tvojich päť minút slávy pri prvom a poslednom víťazstve ty doska.“ Povznesene dodala a ja som sa zamračila. Pozrela som na svoj nie príliš plný výstrih a potom späť na Abi.

„Ja nie som tá, ktorá bola na operácii zmenšenia pŕs.“ Vtipkovala som.

Tentoraz sa zamračila ona a ruky si založila na hruď. Chcela niečo povedať, no ja som ju objala okolo ramien a prerušila ju. „Neboj sa, my sme tam boli spolu.“ Vyprskla som smiechom a pozrela na svoji pristávaciu dráhu.

„No dovoľ, ja tam aspoň dačo mám a nie som rovná ako čínsky múr.“ Tvárila sa urazene.

„Hej, ty ten čínsky múr nie si. Ty si Mariánska priekopa. Máš tam skôr prepadliny.“ To už som sa šúľala smiechom a trela ústa o zem.

„Time out,“ zvolala Abi a tým ukončila naše podpichovanie. „Nechcela si náhodou trénovať?“ Pokračovalo po dlhšom tichu. Prešla ku miestnosti s rôznym náradím. Tam za zamknutými dverami boli cvičné zbrane, ako aj vrhacie nože, ktoré by sa mi hodilo precvičiť.

Abi sa vrátila a v náručí niesla figurínu, ktorú postavila na opačný koniec telocvične, najďalej odo mňa.

„Zahráme sa,“ oznámila mi a kráčala ku kabinetu profesora. „Kto skôr zabije svoju figurínu.“ Došla ku dverám a zaklopala. Sekundu po tom sa dvere otvorili, akoby to profák očakával. O minútku už Abigail vchádzala dverami do miestnosti s cvičnými zbraňami. Tréner jej dal kľúče. O chvíľu mi už podávala vrhacie nože a sama si vzala luk. Pomohla som jej a priniesla druhú figurínu. Bolo ich tam toľko, že dve im určite nemohli chýbať.

Postavili sme sa každá na svoju čiaru a vymenili si pohľady. Samozrejme, ja som bola bližšie pri figuríne, keďže nie som Copperfield, aby som trafila nôž na správne miesto z takej diaľky. Predsa len to bolo takto fér.

Abigfail vypálila presne do srdca, ako som aj ja vrhla nôž do hlavy. Obe sme svoje postavy zabili, no pokračovali sme ďalej. Opäť sme si vymenili pohľady a začali ničiť svoje figuríny ešte viac. Moja kamarátka trafila šíp hneď vedľa toho prvého a ja svoj nôž do srdca. Kým ona pálila ako šialená, ja som vrhla ešte zopár nožov a nakoniec to vzdala. Bola to nuda a chcela som to okoreniť. Pohľad som uprela na figurínu, ktorá v tej sekunde splanula.

„Hej, to nie je fér!“ sťažovala sa Abi, keď jej už došli šípi. Rozbehla sa ku svojej postavy a začala do nej mlátiť. No prestala, keď som medzi ňu a figurínu postavila štít.

„Izabella Radbone!“ zvolala a nebezpečne na mňa ukázala ukazovákom. „Okamžite prestaň používať schopnosti.“

„Ako chceš.“ Kývla som plecami a stiahla oheň a aj štít. „Ale bola to nuda, keď sa tá figurína nehýbala.“ Usmiala som sa a vykročila ku svojim veciam. „No poď už, ešte by sme mohli navštíviť Oliv.“

„Ty si tu chcela prísť, a tak skoro už odchádzaš?“ Abi krútila s úsmevom hlavou.

Spoločne sme odniesli veci na miesto a rozlúčili sa s profesorom P. Nakoniec sme vyšli von. Najradšej by som sa v ten moment šla osprchovať, no chceli sme ísť za Oliviou.