Kapitola 3

KONECNE to tu je :D bože, ja som lenivý človek. No máte to tu. Dúfam, že sa bude páčiť. V Ďalšej kapitole konečne očakávajte Darrenka :)) :D no som už tiško a vy čítajte :)

Kapitola 3

Poznáte ten pocit, keď sa ráno prebudíte a cítite sa vyspatý, krásny, čerstvý a nič vás nebolí? Tak to nebol môj prípad. Abi ma v noci skopala z gauča, takže som bola nútená spať na zemi. Keď som sa prebudila, postupne mi popukali všetky kosti v tele. Krk som mala nejako divne zaseknutý a ruku stŕpnutú. K tomu všetkému sa Abigail začala sťažovať, aký hrozne úzky je ten gauč, takže sa nemohla ani pretočiť. V ten moment som mala chuť jej jednu vraziť.

Ponaťahovala som sa a s rozstrapatenými vlasmi, v primitívnom pyžame, ktoré tvorili čierne teplákové šortky a čierne tričko s logom skupiny AC/DC, som odišla do kúpeľne. Samozrejme, miestnosť nebola prázdna. Takmer päť Strážcov sa snažilo narvať pred dve miniatúrne zrkadlá. Naivne som dúfala, že sa aspoň na chvíľu objaví môj odraz v rohu jedného zo zrkadiel, aby som skontrolovala aké škody napáchali bujaré sny mojej najlepšej kamarátky, ktorá ma precíznym kopom zasadeným do brucha poslala k zemi, a to doslova. No musela som si vystačiť s hlúpou nádejou, že nevyzerám až tak otrasne.

Do izby som sa vrátila so zubnou kefkou v ústach. Sadla som si na gauč, kde som pôvodne mala spať, a vyložila nohy na stôl. Kým jednou rukou som pevne zvierala kefku na zuby, druhou som si pretrela oči. Bola som taká unavená, že som pevne pochybovala o svojej zdatnosti v boji proti lovcom.

Škola nemala raňajky v jedálni, čo bolo aspoň pre mňa nehoráznym šťastím. Aby som sa udržala na nohách, vypila som väčšinu krvi z chladničky. Obliekla som si už rovno veci na boj a posadila sa na gauč. Čakala som na ďalšie rozkazy.

Ani nie o hodinu nám oznámili, že sa o desať minút stretneme pred školou na parkovisku. Z batohu som si vybrala vrhacie nože, ktoré som vložila do puzdra a to pripla na opasok. Na sebe som mala pohodlné oblečenie na boj. Väčšinou nosíme oblečenie vyrábané špeciálne pre našu organizáciu, pretože sú všemožne upravené. Máme takých niekoľko na výber, takže väčšinou nemusíme nosiť to isté, čo niekto iný, no vždy je to v tmavých farbách.

Čierne elastické a upnuté nohavice, čierny opasok, na ktorom som mala pripnuté takmer všetky potrebné zbrane, čierne tričko s dlhými rukávmi, ktoré sa zakončovali malou dierkou určenou na palec a bolo rolákového typu, a čierny kabát tesne pod kolená s vysokým golierom. Vlasy som si zopla do chvosta, aby mi nezavadzali a jednu dýku vložila do čižmy, rovnakej farby, ako aj moje zvyšné oblečenie.

Odchádzali sme cez vyučovanie, takže na chodbách nebola ani noha. Všetci sme kráčali mlčky, akoby sme šli na popravu, no takto to bolo vždy. Každý si v hlave predstavoval každý úder a každý chmat, ktorý zasadí nášmu nepriateľovi.

Nastúpili sme do aut a ani nie o hodinu sme zastali na kraji malého mesta. Na opačnom konci, ako bola tá stará plaváreň. Vedeli sme, čo máme robiť. Rozdelili sme sa. Kým Abigail odchádzala so skupinkou, ktorá mala namierené na strechu plavárne, ja som patrila k tým, ktorý nenápadne zabijú ich stráže a dostanú sa dnu. Tretia skupinka čakala vonku na znamenie, kedy sa strhne boj. A nakoniec posledný tím čakal o blok ďalej. Povolenie zaútočiť mali len vtedy, ak by sa náhodou niečo zvrtlo. V tú noc si zabojovali aj oni, no o tom až neskôr.

Tichým krokom som kráčala pomedzi bloky, akoby bol aj ten najmenší kúsok hluku zakázaný. Zastavila som na rohu budovy dva bloky ďalej od plavárne. Môj pohľad sa zamieril na muža, ktorý sedel opretý o protiľahlú budovu. Nebolo by to nič zaujímavé, keby sa tak „nenápadne“ neobzeral naokolo, akoby na niečo dával pozor, akoby niečo strážil. Napríklad lovcov.

Pozrela som na staršieho Strážcu, ktorý ma pustil, aby som zhodnotila situáciu aj ja. Našou posunkovou rečou sme sa dohodli na pláne. Zdalo sa, že on nie je jediný, takže sme sa rozdelili na ďalšie dve skupinky. Vzhľadom na to, že sme tam boli šiesti, rozdelili sme sa na tri a tri. Ja som čakala na mieste, kým druhý tím obišiel budovu.

Pomocou jednoduchého zrkadla sme sledovali, ako mužovi padla hlava na bok a vzápätí sa celý prevalil na zem. Jeden zo Strážcov druhej skupiny ho uspal. Oba tímy sme vyštartovali, každý vlastnou uličkou, až sme zastali, jeden tím z jednej strany plavárne a druhý z druhej. Cestou tam sme ešte poslali k sníčkom ešte piatich lovcov.

Strážca z mojej skupiny vyšiel po schodoch ku hlavným dverám. Nazrel dnu a skrčil sa. Privolal si druhý tím, ktorý poslal dnu hlavným vchodom. My sme vchádzali do budovy cez okno v pánskych šatniach, ktoré boli na prízemí. Vlastne som sa cez to okno dostala dnu len ja a Strážkyňa, ktorú som až tak dobre nepoznala, pretože nebola z mojej úrovne. Okno bolo maličké, preto posledný Strážca čakal pred ním a dával pozor.

Ticho som našľapovala pred Amandou. Prechádzala som okolo žlto-modrých skriniek. Dievča som poslala, aby išla z druhej strany, čiže druhou uličkou. Prudko som zastala, keď som zacítila ľudskú krv neďaleko mňa. Pozrela som na svoju spoločníčku, s ktorou ma rozdeľoval rad skriniek a dlhá lavička. Dvihla som dlaň na úroveň čela a otočenú k nej. Prsty som zložila do päste a pomaly posúvala ruku dole. Amanda prikývla a čupla si. Schovala sa za skrinky, takže teraz bola bližšie pri mne.

Nakukla som jedným okom do ďalšej uličky a tam stáli. Boli to traja lovci. Jeden čupel presne na mieste, kde z opačnej strany bola moja spolubojovníčka, druhý mu stál naproti a tretí hľadel na mňa.

Do čerta! Zakliala som v duchu. Mali sme rozkaz, nezabíjať, ak to nebude nutné. Ich ochranku po meste sme len uspali a posledná skupina Strážcov ich bezvládne telá odniesla pre. No, keď sa ten lovec na mňa vrhol, znamenalo to, že príkaz môžem porušiť.

Pritlačil ma na stenu a do tváre mi chrstol svätenú vodu. Amanda ďalej čupela, ako som jej nakázala. Mala predo mnou ohromný rešpekt, aj keď bola staršia. Ďalší dvaja lovci obozretne stáli a čakali, kedy sa niečo zvrtne. No určite nevedeli, kto som, a čo dokážem. Tvár som mala celú spálenú, ale hojilo sa to už. Lovci sú jediné osoby na planéte, ktoré majú špeciálnu svätenú vodu, ktorá na nás aj pôsobí. Nevedeli sme o nich všetko tak, ako o Rebelantoch a ich tetovaniach či lovci o nás.

Držal ma pod krkom, do ktorého mi zarýval drevený kôl. Snažila som sa nekričať, aby som neprilákala ďalších lovcov, takže som len mlčky trpela.

Netrvalo to dlho. Jediným pohľadom na drevo na mojom krku som ho zapálila. O sekundu sa lovcovi sypal popol z ruky. Vtedy nastúpil na scnénu ďalší lovec. Hodil do mňa shuriken s drevenými špicmi. Zavrčala som, chytila toho, ktorý si držal spálenú ruku od ohňa, ktorým som zapálila kôl, okolo krku a prudko ho odhodila na protiľahlé skrinky. Čakala som, že omdlie, no on sa s námahou postavil. Pretočila som oči a pozrela na druhého lovca. Odpočiň si. Prehovorila som mu do mysle. Už sa chystal ľahnúť si na zem, keď rýchlo potriasol hlavou a zasnený pohľad nahradil pohľad hodný vraždiaceho upíra. Samozrejme, učia sa, ako odolávať nátlaku upírov. Teraz ma už naozaj nahnevali. Už žiadne milosti.

Vytiahla som tri nože z puzdra na opasku. Každý som držala iným prsom. Dve som vrhla na lovca, ktorého som chcela uspať. Keďže odskočil, netrafilo som srdce, ale rameno a skrinku. Upírskou rýchlosťou som o milisekundu stála za ním s dýkou z čižmy na jeho krku. V pravej ruke som stále držala tretí nôž, ktorým som ho „nevedomky“ pichala do boku. Chcel sa mi vykrútiť, no ja som ho presne miereným úderom rúčky dýky udrela do hlavy a on sa bezvládne zvalil na zem. Vrhací nôž som bez varovania hodilo po ďalšom lovcovi, ktorý už bol na polceste ku mne. Trafila som ho presne do krku.

„Am!“ zvolala som, keď som priskočila k tretiemu mužovi. Doteraz strážil a čakal na ďalšieho upíra, ktorý nie a nie sa objaviť. Držala som ho za ramená opretého vo vzduchu o skrinky. Amanda mu zhabala zbraň, ktorou naňho mierila.

„Tak, čo?“ Pôjde to po dobrom alebo po zlom?“ opýtala som sa a on len zasyčal a snažil sa vymaniť z môjho zovretia. Už som zistila odpoveď. Chytila som ho za vlasy a hlavu mu zopárkrát obúchala o plech za ním, až stratil vedomie.

Usmiala som sa a prešla ku lovcovi s nožom v krku. Okolo neho už bolo toľko krvi, že to určite neprežil. Trafila som krčnú tepnu. Ešte viac tej červenej tekutiny sa spustilo, keď som nôž vytiahla. Oblízala som krv na ňom a pri tej lákavej vôni a aj chuti sa mi rozšírili zreničky. Amanda na tom bola podobne.

Kývla som hlavou, aby sme šli ďalej. Pohli sme sa a zastavili až pri dverách do spŕch. Odtiaľ sa už išlo ku bazénu. Tentoraz som nakukla zrkadielkom. Nikto tam nebol, tak sme sa vybrali ďalej, no rýchlo som zaľahla, keď okolo dverí smerujúcich ku bazénu prešiel lovec. Zbadala som ho cez presklené okienko na dverách. Odfúkla som si a postavila sa. Podišla som k dverám a nakukla cez to malé okienko. Takmer tridsať lovcov bolo uvelebených dole vo vypustenom bazéne, kým ďalších desať spalo hore. Dvaja sa prechádzali okolo a hliadkovali.

Opäť som sa prudko zohla, keď sa lovec poobzeral a pohľadom zavadil o troje dvere. Vchod do dievčenských šatní, chlapčenských a dvere smerujúce nevedno kam. Zrejme jediné vchody dnu.

Opatrne som nakukla von. Len upírskym zrakom som zbadala dokonalo rýchly pohyb cez presklenú časť strechy na budove. To bola určite ďalšia skupina. Keď sa dvaja lovci míňali na najvzdialenejšej časti od nás, potichu som vošla dnu a schovala sa pod schody, ktoré viedli z dievčenských šatní na poschodí. Amanda ma nasledovala a čupla si vedľa mňa. Nebyť stĺpu pred nami, boli by sme každému na očiach.

Poobzerala som sa naokolo a hľadala niekoho z našej skupiny. Na streche som už zbadala niekoľko rýchlych pohybov, kým v plavárni nebol takmer žiaden upír. Vykukla som spoza stĺpu a rýchlo zaliezla, keď lovec smeroval k nám. Pokynula som Amande, aby ustúpila trochu do tieňa a sama som sa radšej postavila. Cítila som ho bližšie. Zavrela som oči. Bolo pre mňa ťažké dostať sa niekomu do hlavy bez očného kontaktu. A obzvlášť niekomu, kto dennodenne trénuje na to, aby sa takému vnikaniu do mysle vyhýbal.

Cítila som jeho prítomnosť už predo mnou, no mlčal. Držala som ho vo svojej moci. Pozeral na mňa vyjavenými očami a chcel kričať, no nemohol. Spi. Oznámila som mu v mysli a on sa automaticky zložil k zemi. Keby som ho nechytila, jeho ťažká výzbroj by narobila zbytočný hluk pri dotyku so špinavými kachličkami.

Odtiahla som ho do tieňa, kde sa schovávala Amanda. Opäť som sa poobzerala po plavárni. Zmizol aj druhý lovec, ktorý strážil. Zrejme bol zvyšok upírov dnu. Potvrdil mi to aj náš veliteľ, ktorý ma prepaľoval očným kontaktom spoza stĺpu  o niekoľko metrov ďalej.

Už sme chceli spolu s mojou spoločníčkou prejsť k ním, keď z dverí, z ktorých sme vyšli aj my, z pánskych šatní, vyšlo takmer pätnásť lovcov. Kričali a automaticky sa polovica rozbehla k nám, keďže sme stáli neďaleko. Ako na povel sa postavili všetci ostatní lovci, akoby ani nespali. Bola to pasca. Takmer okamžite držali v rukách zbrane a pálili na nás zo zbraní. Zasiahlo ma niekoľko drevených guliek rovno do nohy, takže som sa zvalila na zem. Amanda už bojovala s dvomi lovcami. Jeden jej vrazil drevený kôl do ramena, kým ten druhý držal v ruke zbraň a mieril na ňu. No ona nereagovala na jeho varovania a skočila po ňom. Zaznel výstrel a ona skričala. Dostala to len do brucha.

Kým som okolo seba držala ochranný štít, takže do mňa nemohol nikto páliť a už vôbec nie sa priblížiť, s agóniu som si vyťahovala dve guľky zo stehna a jednu z lýtka. Podarilo sa mi to a vďaka môjmu rannému prísunu krvi sa rany hneď zahojili. Vyskočila som na nohy a upírskou rýchlosťou pribehla k najbližšiemu lovcovi, ktorý pevne zvieral drevený kôl. Ironicky som sa usmiala. Jediným švihom mu ten kus dreva skončil v krku. Bezmocne sa zvalil na zem a držal si ranu. Druhou rukou vyťahoval zbraň z puzdra, no to som ho už poslala do bezvedomia presne miereným kopom do spánku.

Otočila som sa a zápasila ďalej. Keď oni nám ubližovali, už neplatil žiaden rozkaz, zanechať čo najviac živých. Mali sme im len vymazať spomienky, no takto... Lakťom som niekomu udrela do tváre a zubami pretrhla tepnu na krku. Dotyčný sa zvalil na zem. O sekundu som už bojovala s ďalším. Päsť mi už smerovala k jeho sánke, keď mi do tváre niečo chrstol. Opäť svätená voda. A znovu do tváre. Zvýskla som a dlaňami si zakryla hlavu. Zrak som mala rozmazaný a tvár mi syčala, ako olej na rozpálenej panvici. Len vzdialene som vnímala rinčanie skla a krik. Opäť ma niekto strelil a mňa odrazila tá silná reakcia. Vrazila som do zábradlia na schodoch a zosunula som sa na zem. Bezmocne som len okolo seba vytvorila štít a poobzerala sa.

Videla som len rozmazané šmuhy. Veľa pohybu. Počula krik a zvuky boja. Potrebovala som krv, aby som opäť videla. V nose ma pálil smrad zo spálenej kože. Tackavo som vstala a schmatla prvú osobu, ktorá mi prišla pod ruky. Bránil sa, no nedala som mu na výber. Bola som už nahnevaná, že mi niekto zničil tvár. Znovu.

Dotyčnému som zaryla nechty do zápästí, aby nehýbal rukami. Nečakala som na nič, len sa zaryla ostrými tesákmi do krku. Hltavo som pila. Nevnímala som tie štádia, ako inokedy. Nevnímala som to, keď sa ten lovec bránil, keď si to užíval a krv mi sám ponúkal, keď sa začal brániť a kňučal od bolesti, keď stratil vedomie. Bola som plná. Už nechýbalo veľa, aby som ho zabila. Odtiahla som sa a oblizla si pery. Nikto na mňa stále neútočil vďaka štítu. Sedela som a čakala, až kým sa mi zrak neobnovil.

Vyskočila som na nohy a pokračovala v boji. Na streche som zachytila Abigailyn bojovný výraz, keď pálila šípy do lovcov. Bola to naozaj pasca, pretože aj keď sme ich už veľa zabili, stále tam tých ľudí bolo veľa. Jedného som zapálila kým druhému spôsobila tú najhoršiu bolesť v hlave. Skupinka asi piatich lovcov ma obkľúčila a prinútila ustúpiť k stene.

Uhla som každému pokusu o ich útok. Už ani jeden v ruke nedržal drevený kôl. Schmatli zbrane a chystali sa vystreliť, no to som už okolo seba mala štít, takže sa ma guľky ani nedotkli. Priskočila som k jednému lovcovi a jeho ruku prehla o moje koleno. Kosť sa mu zlomil a on zakričal. Otočila som sa na ďalšieho a naťahovala ruky k jeho hlave, aby som ňou prudko trhla, čo sa mi aj podarilo. No ten tretí na mňa vylial svätenú vodu. Všetko, čo mal. A bolo toho veľa. Mála som síce svoj štít, ale ako som po prvýkrát zistila, svätená voda ho ničila.

Automaticky sa stiahol a ja som ho nedokázala opäť vytvoriť okolo seba. Akoby sa rozpadol ako sklo a potreboval opravu. Nestihla som poriadne nič urobiť, keď mi nejaký lovec zbraňou udrel do hlavy. Trafil také miesto, že som sa automaticky zložila na zemi. Vnímala som, čo sa deje a chcela sa brániť, no udrel ma znovu, tentoraz na iné miesto a mne sa pred očami vytvorila hmla. Zastretým zrakom som sa snažila zistiť, čo sa to deje. Stále som bola pri vedomí, aj keď premýšľanie mi nešlo práve najľahšie a dôvod nebol ten, že som bola blondínka. Posledná rana do iného miesta na hlave ma poslala do bezvedomia. Nikdy som nebola taká slabá, ako vtedy. Len veľká tma mi zahalila zrak a telo ochablo na tvrdej a chladnej podlahe.

V hlave mi tepala bolesť. Chcela som otvoriť viečka, no bolo to ťažké. Nezvládla som to. Nedokázala som sa ani pohnúť. Oči mi oťažievali a ja som opäť zaspala.

Mozog mi nedokázal sformulovať ani sen. Bezsenný spánok, všade tma. Opäť som bola pri vedomí. Nespala som, len som zápasila s viečkami. Potrebovala som ich dvihnúť. Chcela som vedieť, kde to som. Hádzalo to si mnou, akoby som bola niekde v aute. Ale kam by som šla v takom stave? S kým som to bola?

„Znovu sa preberá.“ Ozval sa nejaký povedomý dievčenský hlas.

„Tak ju opäť uspi, kým tam s ňou nedôjdeme.“ Toto už nebol nikto známy. Ani som sa nenazdala a opäť bola všade tma a moja myseľ mimo.

Prudko som sebou trhla a otvorila oči. Konečne som to dokázala a hneď na prvýkrát. Chcela som sa posadiť, no pri každom pohybe mi v hlave udrela tupá bolesť. Zasyčala som a prekrútila očami. Ruka mi automaticky vystrelila k spánku. No zo žili mi išla nejaká hadička. Pravdepodobne infúzia.

Poobzerala som sa naokolo a na ľavej strane postele bola nepohodlná stolička. Aspoň vyzerala nepohodlne. A na nej sedelo dievča. Tmavé vlasy jej padali voľne cez tvár. Dlaňou sa opierala o čelo a pokojne dýchala. Po dlhšom skúmaní dievčaťa, som konečne zistila, kto to je.

„Abi?“ Povedala som nahlas, aby sa prebrala. Nechcela som byť hnusná, že ju budím, no potrebovala som vedieť, čo sa stalo. Lakťami som sa podoprela, aby som sa aspoň trochu nadvihla a lepšie videla na svoju kamarátku. Tá sa trhnutím prebudila a takmer spadla zo stoličky. Jej pohľad padol na mňa a po tvári sa jej rozlial úsmev. Skúmala som jej rysy. Akoby zostarla za ten čas, čo som si ju pamätala. Vyzerala inak.

„Izzy.“ Vydýchla a podišla ku mne. Skúmavo si ma prezerala, akoby som snáď spadla z Venuše. „Si v poriadku? Bolí ťa ešte hlava? Pamätáš si, čo sa stalo?“ Chrlila na mňa jednu otázku za druhou.

„Bolí. A mohla by prestať,“ doplnila som ešte a opäť sa chytila za spánok. Sama som nevedela prečo. Bola to len taká reakcia na tupé bodanie v hlave.

„A pamätáš si na niečo?“ Opatrne sa ma opýtala Abigail.

„Podľa toho, čo máš na mysli. Ale rada by som vedela, ako som sa sem, neviem kde, dostala.“ Mrmlala som a opäť sa poobzerala po miestnosti. Svetlomodré steny, biely strop, ostré biele svetlo, z ktorého ma hlava bolela ešte viac.

„Boli sme v tej budove starej plavárne. Lovci na nás prichystali pascu. Niektorí, keď videli, že boj prehrajú, ušli, no predtým stihli napáchať riadne škody. Zomreli asi štyria Strážci a ty si tu. Ani neviem, ako ťa dostali. Nevidela som to.“ Ospravedlňujúco na mňa pozrela a ja som sa stále snažila spracovať, o čom to vlastne hovorí.

„Havriel ťa z toho miesta odniesol. Bola si v bezvedomí. Vraj ťa lovci mlátili hlavne do hlavy.“ Povedala ticho a mňa pri jej posledných slovách až zamrazilo. Nevedela som, o čo sa jedná. Nevedela som, kto alebo čo je Havriel. Stále som ju sledovala s pohľadom, s ktorým som sa snažila vyčítať z jej tváre, čo sa mi snaží povedať alebo o čom to rozpráva, no aj tak som nič nechápala.

Chvíľu ma skúmavo pozorovala. Akoby jej došlo, na čo myslím, sa z ničoho nič opýtala: „Na čo posledné si pamätáš?“ Bola to taká tichá a ustráchaná otázka. Nevhodná upíra. Počkať, Abigail je upír? Keď som si tú skutočnosť uvedomila, bola som už totálne mimo. Potrebovala som vedieť, čo sa to deje.

„Bola si preč, na dovolenke s rodičmi. Ja som si ten čas užívala s Ethanom. Bola som s ním v meste a šli sme aj do kina. Naposledy si pamätám deň, keď si požičal školské auto a vzal ma ku jazeru. Ležali sme na kapote a pozerali na hviezdy. Ty si sa mala vrátiť na druhý deň.“ Rýchlo som hovorila a pomaly si uvedomila, že niečo nesedí. Že Abigail bola tam so mnou. Že vyzerala inak. Že Ethan nebol so mnou.

„Abi, čo sa to deje?“ Zaplakala som.

Abigail mala v očiach všetky možné emócie. No najviac bolo vidno ľútosť. „Na viac si nepamätáš?“ opýtala sa napoly vystrašene.

Pokývala som hlavou a ona si unavene pretrela oči palcom a ukazovákom. Jej smutný pohľad ma zastihol nepripravenú. Vystrašene som oddychovala a potrebovala vedieť viac.

„Izzy, to bolo pred tromi rokmi.“ Povedala pevne a mne sa zrútil svet. Pred tromi rokmi? Ako je to možné? Veď som bola len s Ethanom. Čo sa to stalo? Z očí sa mi pustili slzy. Neveriacky som tekala pohľadom na ňu, no ona mi hľadela pevne do mojich očí. Bola to pravda.

„Kde je Ethan?“ Zamraučala som. Cez slzy som už poriadne ani nevidela.

„Izzy, ty s Ethanom...“ Chcela niečo povedať, no nedala som jej príležitosť.

„Potrebujem ho. Abigail, prosím.“ Slzy mi tiekli po tvári a pomaly mi zamočili obliečku na nemocničnej posteli.

Hodnú chvíľu váhala, no nakoniec odišla z miestnosti. Vtedy som sa rozplakala ešte väčšmi. Hlasné vzlyky bolo určite počuť na míle ďaleko. Chcela som vedieť, čo sa presne stalo. Potrebovala som niekoho, aby mi dosvedčil, že Abigailine slová sú pravdivé, aj keď som vedela, že sú.

Bezmocne som si ľahla do postele a prevalila sa na bok. Otriasala som sa plačom. Slané kvapky dopadali na posteľ, no mne nevadilo, že ležím v mokrej mláčke. Bola som zúfala. Privrela som viečka a dúfala, že keď oči otvorím, zistím, že to nie je skutočnosť. Že je to len zlý sen.

No nebol. Otočila som sa pri zvuku otvárajúcich sa dverí a ihneď sa topila v tých smaragdových očiach. Oči, ktoré mi boli také známe a chýbali mi. Oči, ktoré patrili Ethanovi.