Kapitola 4

Fú nejako rýchlo pribudla štvrtá :D Ako som sľúbila, objavil sa milovaný Darrenko. No to tiež tak ku koncu. Neplačte prosím :D Na konci je jedna taká veta, že sa mi, ale neskutočne páči, ako som to napísala, a že ma niečo také napadlo :D Pekné čítanie prajem :))

Kapitola 4

„Izzy.“ Zachripel Ethan a pomaly ku mne prišiel. Opatrne sa pozrel na Abigail, ktorá stála pri dverách a nevedela sa rozhodnúť či ma ostať, alebo odísť a nechať nám súkromie.

„Ahoj.“ Usmiala som sa šťastná, že ho opäť vidím. Chcela som, aby ma objal, aby mi vlepil pusu na tvár a povedal, že všetko bude dobré. No nič z toho neurobil. Dokonca ma ani nechytil za ruku, ktorú som k nemu natiahla. Vrhla som naňho smutné oči, ale on len pokrčil plecami.

„Čo sa deje? Prečo sa chováš, akoby si ma nepoznal?“ Zaplakala som. On sa nervózne otočil na Abi. Ta pristúpila z druhej strany mojej postele a chytila ma za ruku.

„Izzy, ty a Ethan už spolu dávno nie ste.“ Bum. Život sa mi pomaly rútil ako domček z karát. Pozrela som na svoju lásku, no on tam len tak stál, s pohľadom upretým do zeme a rukami vo vreckách.

„To nie je pravda. Veď ja Ethana milujem.“ Usmiala som sa cez slzy, ktoré sa mi spustili znovu. Natiahla som sa po jeho ruke. Chytila som ju do svojej a jemne stisla. Cítila som, ako skamenel. Dvihol oči a zahľadel sa do tých mojich. V tom ruku rýchlo vytrhol z tej mojej.

„Ja ničomu nerozumiem.“ Vytrhla som sa Abigail a priložila si dlane na tvár. Slzy mi tiekli ako Niagary. Nereagovala som na utišujúce slová mojej kamarátky. Plakala som ďalej. Nechápala som, čo sa to stalo. Cítila som sa tak bezmocne. Chcela som vysvetlenie. Ak som naozaj stratila pamäť, chcela som vedieť, čo sa stalo. No zároveň som to nedokázala počúvať.

Otvorila som oči a pozrela na Ethana. Hľadel na mňa s tým jeho typickým zaľúbeným pohľadom, ktorý sa okamžite zmenil, keď si uvedomil, že naňho hľadím. Oči som presunula na svoju najlepšiu kamarátku.

„Tak hovor,“ zašepkala som. Potrebovala som vedieť, čo sa stalo. Prečo si posledné tri roky nepamätám.

Chvíľu mlčala, asi premýšľala, ako začať, no nakoniec spustila. „Na školu prišlo jedno dievča. Madison.“ Povedala tichšie a pozrela pri vyslovení toho mena na Ethana. Ten sa nervózne zamrvil. Zrejme ľutoval, že za mnou došiel.

„Bola to upírka, ktorá už na tú školu kedysi chodila,“ vysvetlila. „S Ethanom ste sa pohádali, pretože ti neustále zatajoval veci.“ Vrhla som pohľad na svoju jedinú lásku, ktorá sa zamračila na Abigail. Tá len pokrčila plecami v znamení – no čo, je to pravda.

„Raz ťa poslali za riaditeľkou a ty si tam započula niečo, čo sa ti nepáčilo.“ Naschvál sa vyhýbala tomu, čo tá vec bola. „Pohádala si sa s Ethanom znovu a vtedy si spolu s tou Madison ušla zo školy.“ Prekvapením som len pootvorila ústa a pohľadom behala niekam po miestnosti. Nechcelo sa mi veriť, že by sa toto stalo. Ethana som milovala. Čo také musel urobiť, keď som kvôli tomu ušla zo školy s neznámou upírkou?

„To ja som ťa premenil na upírku. Ja som ťa priviedol na školu a vďaka mne sa aj Madison stala upírkou. Matka to zatajovala pred radou, aby som nemal problémy.“ Vyklopil zo seba Ethan naraz a mne sánka spadla o niekoľko poschodí nižšie. ČOŽE? Chcela som už skričať, no miesto toho som už znovu plakala. Od kedy sa zo mňa stala taká bábovka? Kárala som sa, ale inak sa nedalo. Nevedela som tie slané nezmysly zastaviť, aby už nepadali z mojich očí.

Hodnú chvíľu bolo ticho, kedy sa Abigail a Ethan prepaľovali pohľadmi. Ethan sa na mňa otočil s tvrdou tvárou. Žiadne pocity tam neboli. Vyzeral takmer ako bezcitný robot. Čo sa to dialo?

„Áno. A ty si ušla.“ Skomentovala len Abi a rozhodla sa ďalej pokračovať. „Ethan ťa potom hľadal aj so Strážcami zo školy. Bola si vraj v motely, kde Madi pracovala ako... striptérka,“ doplnila ešte jej povolanie. Zamrazilo ma. Ako som tak mohla skončiť? Ešte nech mi povie, že som to robila tiež. Že som sa natriasala okolo tyči aj ja. Miesto plakania som už bola nahnevaná. Na všetkých. Na Abi, že to tak pomaly zo seba tisla. Na Ethana, že mi takéto niečo urobil. Na seba, že som bola taká hlúpa.

„Ušli ste a prepadli vás Rebelanti. Obe vás zajali, no každú inde. Bola si zavretá v jednom dome s Rebelantom, ktorý na teba dával pozor.“ Ethan zavrčal. Nechápavo som na oboch pozrela. Abi mi radšej ani nehľadela do očí.

„Och, do čerta. Zabudla som jednu podstatnú vec.“ Pozrela na Ethana, akoby nechcela, aby to vedel aj on. „Mala si niekoľko schopností. Istým spôsobom si ich získavala.“ Nepovedala ako, ale bola som si istá, že to vedela. Potom to nevedel Ethan a ja som ani nechcela, aby to vedel. Ťažko som oddychovala a nie ľahko sa mi prijímalo to, čo mi Abigail hovorila. Nechcela som tomu veriť. Bolo to absurdné. Upíri mohli mať najviac dve schopnosti. A ja som ich mala rovno niekoľko?

„Držali ťa tí Rebelanti tam a chceli ťa využiť, keď sa dozvedeli o tvojich schopnostiach. Chceli, aby si získala schopnosť Madison, no ty si odmietla, keď si už stála pred ňou. Zabili ju.“ Dlhé ticho naznačovalo, že som ju musela mať veľmi rada, keď Abigail bola taká súcitná.

„Podarila sa ti ujsť. Ale to len vďaka jednej osobe. Rebelantovi.“ Zhíkla som. Rebelant ma zachránil? Rebelant. Re-be-lant. Bolo to choré. On bol chorý. Celé to bolo, ako z nejakého zlého filmu.

Ethan už hodnú chvíľu mlčal a len ticho vrčal pri každej spomienke na toho Rebelanta. Chcela som vedieť, čo sa stalo ďalej. Prečo ma zachránil. Prečo ho Ethan nemal rád.

„Chcel, aby si bola v bezpečí, preto ťa odviezol späť do školy. Sľúbil, že sa po teba vráti, pretože ťa miloval, ako aj ty jeho.“ Posledná karta spadla na stôl. Domček bol zrútený. Prudko som sa posadila, až ma zabolelo celé telo. Ethan ticho vrčal, Abi ma so súcitom v očiach pozorovala a ja som mlčky sedela a snažila sa chytiť dych. Bolo to proti môjmu presvedčeniu. Milovať niekoho takého. Milovať Rebelanta? To nemohla byť pravda.

Nekonečné ticho prerušila opäť Abigail. Pokračovala ďalej. „Ethan ťa chcel naspäť, ty si nechcela, pretože si milovala tamtoho. Schopnosti ťa naďalej oslabovali, takže si musela prestať chodiť na tréningy Strážcov. Preto si sa rozhodla si odobrať schopnosti. No tesne predtým, než si ich stratila ti dal ten Rebelant vedieť, že na školu sa chystá útok.

Strhla sa bitka, zomrelo veľa študentov, Strážcov a aj profesorov. A pred tvojimi očami ti zabili ďalšiu dôležitú osobu.“

Nevedela som, čo rozprávať. Tak som mlčala a pozerala niekam pred seba. Ničoho iného som nebola schopná. Už som čakala na najhoršie. Kto zomrel. Moja ďalšia dobrá kamarátka – Olivia?

„Zomrel on. Tvoj milovaný, tvoja láska, ten Rebelant – Darren.“ To ma prebudilo. Pozrela som na Abi, ktorá sa nervózne zamrvila. Nepáčilo sa jej rozprávať mi to. No ja som to potrebovala. Darren. Tak sa volal. Cítila som k nemu nenávisť, pretože bol Rebelant, no pri počutí jeho mena mi po tele prebehla príjemná triaška. Pokrútila som hlavou a čakala, čo mi povie moja kamarátka ďalej.

„Zomrel, ty si sa zrútila. No predtým sa ti podarilo obnoviť svoje schopnosti a vyzabíjala si takmer úplne všetkých Rebelantov, ktorý na školu zaútočili. Vďaka tomu ťa tu väčšina študentov považuje za nejakú hrdinku.“ Usmiala sa chabo, no úsmev jej poklesol, keď ja som sa tvárila, akoby mi práve umrelo milované zvieratko. Tak pokračovala.

„Chcela si nájsť spôsob, ako ho oživiť,  tak si opäť ušla zo školy a znovu bezomňa.“ Ironicky sa uškrnula. Zrejme sa jej to nepáčilo. Bola moja najlepšia kamarátka a ja som ju takto zanedbávala. Teraz som sa hanbila.

„Jeden rok si strávila cestovaním a nič si nenašla, ten druhý si prežila v bare. Vrátila si sa na školu, no tvoje známky by sa dali porovnať s inteligenciou prasaťa. Jediné, čo ti išlo bol šport. Každý víkend si strávila v bare, niekedy si sa ani nevrátila na izbu, prespala si u nejakého chalana.“ To som nemohla počúvať. Naozaj som bola taká... štetka? Zapchala som si uši a neprítomne, ako nejaký psychopat sa nakláňala dopredu a dozadu.

Abigail ma opatrne chytila za ruky a stiahla ich dolu. Sadla si ku mne na posteľ a objala ma. Keď sa po nekonečnej dobe odtiahla pozrela mi do očí a jemne nadvihla kútiky úst. Začala rozprávať ďalej.

„Po dohode s riaditeľkou sme ťa presunuli ku Sluhom. Po istom čase sa ti podarilo ujsť znovu s tvojím veľmi dobrým kamarátom od Sluhov. Nathanielom. On ťa miloval. A nebol jediný.“ Vrhla pohľad na Ethana, ktorý sa opieral o stenu, ruky mal založené na hrudi a neprítomne hľadel do zeme.  

„Vtedy som zistila, že ma Aaron podvádza. Och áno, dala som sa s ním dokopy.“ Doplnila, aby som bola v obraze. „Tak som ťa pomocou Strážcov našla, spolu sme ušli aj s jedným zo Strážcov. Oni nás našli, ty si sa prebojovala preč, ako vždy, a dostali sme sa do istej organizácie pre Strážcov – zabijakov.“ Nespustila pohľad z Ethana.

„Som syn riaditeľky, viem o tom.“ Odpovedal prosto.

„Aká organizácia?“ Nechápala som.

„Ty si to našla. V knihe. Strážci – zabijaci alebo asasíny. Skrátka sme sa k ním pridali. A pár dní pred prvým a dôležitým výjazdom si mala podivný sen. Niekto sa ti doňho vkradol. Ty si hneď verila každému slovu a tak sme sa všetci spolu vydali do Ruska.“

„Do Ruska? Pre boha, čo to bol za sen?“ Nechcela som veriť, aká som bola hlúpa. Len tak som hocikomu verila, rozdávala si to s každým druhým chlapom a nakoniec aj s Rebelantom. Blond vlasy ma vystihovali.

„Bola o Darrenova najlepšia kamarátka. Tiež Rebelantka. Poznali ste sa. Jej matka ťa tam priviedla. A ty si prišla, pretože ti povedala, že dokáže Darrena oživiť. A naozaj sa jej to podarilo, no...“ Pohľad jej zablúdil na Ethana, ktorý len buchol dverami pri odchode. Opäť som sa rozplakala. Už som zistila, že nie sme spolu, no pre mňa to bolo, akoby sme len včera ležali v objatí.

Abigail na mňa chvíľu mlčky hľadela, no potom hovorila ďalej. „Oživila ho, ale musel zomrieť Nate. Bol to tvoj najlepší kamarát, ktorý ťa miloval a obetoval sa, aby si bola šťastná.“ Vysvetlila mi a ja som plakala ešte viac. Všetci okolo mňa umierali. Ako som to mohla vydržať? A ten Rebelant prežil...

„Vrátili sme sa do New Yorku, kde bola a aj je tá organizácia. Chceli sme sa vrátiť na školu, no ostali sme tam. Ty bývaš v jednom byte s Darrenom, ktorý chodí s tou jeho kamarátkou často preč. Robia niečo, čo ty sama nevieš. Ja, spolu s tým Strážcom, ktorý spolu s nami ušiel, žijeme v spoločnosti. A sme spolu. Spolu ako pár.“ Usmeje sa šťastne a pyšne. Rada by som sa radovala s ňou, no nešlo to. S napuchnutými očami som len prikývla a ľahla si späť na chrbát. Potrebovala som si trochu odpočinúť. Ale ešte ma čakalo to najhoršie. Prečo som ležala na posteli s hadičkami v rukách, s bolesťami po celom tele a pípajúcimi prístrojmi naokolo.

Abi, akoby mi čítala myšlienky, automaticky spustila. „Tu sme prišli kvôli akcii.“

„Kde tu?“ Zamračila som sa.

„Iz, veď si v školskej nemocnici. Škola pri Detroite. Nepamätáš si? Ležala si tu toľkokrát...“ Povedala zamyslene, no pokrútila hlavou a pevne na mňa pozrela. Nečakala na nejakú moju odpoveď. Rozprávala ďalej. „Mali sme spacifikovať skupinu lovcov v starej plavárni. No bola to pasca. Bolo ich viac. Očakávali nás. Zranili ťa a náš veliteľ ťa zachránil, inak by ťa dokopali či dobili a dobodali k smrti.“ Dokončí potichu a pevne ma chytí za ruku.

„Ďakujem.“ Zachrapčala som a chvíľku nechala svoju ruku v tej jej. Snažila sa ma upokojiť, no tak ľahko sa to nedalo. Vytiahla som dlaň z tej jej a pretočila sa na bok. „Prepáč, ale rada by som bola sama.“ Zamrmlala som a privrela oči. Z oka mi opäť spadla slza. Domček bol zborený. Všetky karty ležali na stole, jedna na druhej. Všetko splývalo do seba. Tri roky života som márne premrhala, pretože som si ich nepamätala.

„Dobre.“ Neurazila sa. Naopak, pochopila to. „Povedala som lekárom, že si sa prebudila, keď som bola po Ethana.“ Oznámila mi ešte, ako sa naťahovala po kľučke. „Chceli za tebou hneď dôjsť, ale nechali mi čas sa s tebou porozprávať.“ Mykla plecami. „Čoskoro sa uvidíme. Prídem ešte.“ Pousmiala sa a odišla.

Prekrútila som sa na druhý bok a už som neplakala. Bola som podivne prázdna a hľadela niekam pred seba, až kým som nezaspala. Ďalší bezsenný spánok mi bodol. Nemusela som nad ničím premýšľať.

Pomaly som otvorila oči a zívla. Pretrela som si oči a to už sa nado mnou skláňala sestrička. Akoby presne vedela, že sa prebudím. Usmiala sa. Bola mi podivne známa. Tmavé vlasy mala zopnuté do chvosta a dokonale kontrastovali so svetlou pokožkou, ako aj tmavohnedé oči. Vôbec to nevyzeralo podivne, naopak, príťažlivo. Vyzerala zaujímavo exoticky. Usmievala sa nado mnou od ucha k uchu.

„Ahoj.“ Pozdravila ma a ja som neisto odzdravila tiež. „Ahoj?“

„Nepamätáš si?“ Prekvapene zamrkala. „Abi vravela, že posledná spomienka bola už zo školy.“ Úsmev jej trochu poklesol.

Ešte chvíľu som na ňu pozerala, než mi konečne v tej mojej hlavičke docvaklo, kto to je. „Evelyn?“

„Už som sa zľakla, že si pamätáš ešte menej.“ Viditeľne si oddýchla. „Hneď som späť, idem po ošetrovateľku, keďže ja nemám právo sa starať do jej pacientov.“ Odrecitovala s podivne zahraným hlasom. Zazubila sa a zmizla za dverami. O minútu sa vrátila aj s postaršou upírkou v jej pätách. Tá mi už známa nebola.

Podišla ku mne a so svetielkom mi zasvietila do očí. Najprv jedného, potom druhého. Preskúmala mi rany a skontrolovala prístroje. Nakoniec si pritiahla stoličku a prisadla si. „Som doktorka alebo ošetrovateľka Shallowsová.“ Predstavila sa najprv.

„Izabella Radbone.“ Považovala som to za slušnosť, predstaviť sa tiež. Neisto som pozrela na Evelyn, ktorá sa len povzbudivo usmiala. Stála pri dverách s rukami založenými na hrudi.

„Viem.“ Shallowsová sa usmiala. „Takže k veci. Trpíte...“ Neodpovedala, pretože do miestnosti niekto bez zaklopania vtrhol. Abigail stála za dotyčným a zrejme sa ho snažila zastaviť, aby nechodil dnu, no jemu to bolo jedno.

Nestihla som si ho poriadne ani prehliadnuť, pretože som s ním zdieľala neuveriteľne silný očný kontakt. Nikdy predtým sa mi to nestalo. Nemyslela som na nič iné, len na to, aby som sa konečne pozrela inam. Veď som toho muža či ešte chalana nepoznala.

Jeho modré oči si ma s ustarosteným pohľadom prehliadli a to znamenalo, že som sa konečne vymanila z kúzla jeho očí. Mohla som ich dokonca porovnávať s krásou Ethanových zelených očí. Podišiel ku mne a dlaňou ma chytil za tvár. Nahol sa ku mne, že ma pôjde pravdepodobne pobozkať, ale ja som sa prudko uhla, až to zabolelo. Prekvapením sa odo mňa odtiahol s ublížením v očiach. Otočil sa na Abigail, ktorá si rukou zakrývala ústa a krútila hlavou.

„Čo... čo sa stalo?“ Jeho pomerne hlboký a neskutočne zvodný hlas, ktorý by dostal každú do kolien, urobil so mnou presne to isté. Pozerala som naňho a chcela som ešte počuť jeho hlas. Ale ten ranený pohľad ma prebudil.

„Nepamätá si na vás zrejme.“ Ošetrovateľka sa postavila a prísnym pohľadom si ho premerala. „A vy tu nemáte, čo robiť.“

Modrooký muž sa zamračil na doktorku Shallowsovú, no po jej slovách prudko strelil pohľadom po mne. Strach. To jediné bolo za tým nebom, ktoré na mňa hľadelo. Strach o mňa?

„Ale mám. Som jej snúbenec.“ Jeho slová ma dokonale zarazili. Už som nemala v sebe dosť vody, aby som znovu plakala, takže som len neprítomne hľadela pred seba. Na nič špeciálne, len na hladkú stenu. Ústa mierne pootvorené, ani som nemrkla.

Všetci v miestnosti mlčali, až kým sa z ničoho nič neozvala Abigail. „Izzy, to je Darren,“ predstavila mi môjho... snúbenca? Nechcelo sa mi tomu veriť. Veď som bola ešte taká mladá. Koľko mám vlastne rokov? Napadlo ma v ten moment.

Opäť nikto nič nehovoril. „Takže Izabella je zasnúbená?“ Radostne sa usmiala Evelyn. Otázka smerovala mojej kamarátke, ktorá neisto pokrčila ramenami.

„Ty to nevieš?“  podvihla Ev obočie.

„Mne to nepovedala.“ Abi sa zatvárila trochu ublížene.

„Je to pravda.“ Tentoraz sa už ozval Darren. „Požiadal som ju o ruku, keď mala narodeniny.“ Hovoril to im, no hľadel na mňa. Pod jeho pohľadom som sa neisto zamrvila a pohľad mu neopätovala. Moje oči spočívali na Abigail, ktorá sa na mňa mračila.

„Mne to nepovedala...“ ticho sa ozvala a ruky si založila na hrudi.

„Dal som jej prsteň.“ Chytil ma za ruku a prezrel si ju. No žiaden prsteň tam nebol. „Na boje si ho určite neberie.“ Doplnil, keď naňho všetky oči v miestnosti neveriacky zazerali. „Kde ma veci? Bude ten prsteň mať niekde tam odložený.“ Hovoril už naliehavo, no zároveň nahnevane, že mu nikto nechcel veriť.

„Tu. Včera som jej ich doniesla.“ Abigail podišla ku skrini, z ktorej vytiahla batoh. Začala sa v ňom prehrabovať, kým všetci sme na ňu hľadeli. Sledovala som, ako vyberá jeden kus oblečenia za druhým, až kým nevytiahla peňaženku alebo niečo také. Už sa to chystala otvoriť, keď som natiahla ruku.

„Daj mi to, prosím ťa.“ Zamrmlala som a ona mi peňaženku podala.

Otvorila som ju a hľadela na svoj obrázok na občianskom preukaze. Dokonca aj upíri také niečo mali. Na fotke som vyzerala úplne inak. Mala som červené vlasy a tmavé tiene okolo očí. Kruhy pod očami nezakryl ani make-up. Zamračila som sa na tú fotku.

Prehľadávala som všetky úložné miesta. Nedokázala som sa sústrediť na nič iné, len na vytŕčajúci papier, alebo čo to bolo, z jednej priehradky. Vytiahla som to a hodnú chvíľu hľadela na fotku, na ktorej som bola ja, už blondínka, s Darrenom. Stál za mnou a objímal ma okolo pása. Obaja sme sa usmievali do objektívu.

Ukradomky som dvihla pohľad na Darrena, ktorý stál pri mne. Kým na fotke vyzeral šťastne, vedľa mňa stála jeho ustarostená verzia, no rovnako krásna. Nehľadel do zeme, ako Ethan a ani na fotku. Jeho oči stále spočívali na mne. Preglgla som, fotku poskladala a uložila späť na miesto.

Nakukla som do ďalšej priehradky a zamrzla som. Prsteň ma až oslepoval. Opatrne som ho vytiahla, niekto ticho vzdychol, a hľadela na dokonalý malý diamant, aký sa mi vždy páčil. Nemala som rada tie veľké šutre. Z oboch strán boli strieborné ornamenty. Prsteň sa mi tak veľmi páčil, že som z neho nedokázala odtrhnúť pohľad, akoby to bol gyros a ja neskonale hladná.

„Už mi veríte?“ Darren pozrel po všetkých prítomných a pohľad vrátil späť na mňa. „Tak mi prosím vás vysvetlite, čo sa tu do čerta deje!“ Zavrčal. Povedal to takým tónom, že kým iní by sa zľakli, ja som zápasila s túžbou nájsť diktafón a nahrať si ho.

Nasledujúcu pol hodinu som strávila počúvaním doktorky, ktorá mi vysvetľovala, čo sa mi to vlastne stalo. V čom je problém. Darren jej neustále skákal do reči. Čo sa mi len páčilo, pretože som si mohla užívať jeho zvučný hlas. Abigail neisto stála vedľa Evelyn neďaleko dverí a hľadeli na ošetrovateľku.

Tá sa mi snažila všetko vysvetliť a chcela, aby som sa jej opýtala na veci, ktoré som nechápala, no počúvala som ju asi tým štýlom, ako v škole učivo na hodine. Jedným uchom dnu a druhým von. Zachytila som len niektoré výrazy, ako napríklad, že trpím amnéziou, nepamätala som si či povedala aj nejaký zvláštny druh, alebo to je obyčajná strata pamäte. Vraj sa mi pamäť môže vrátiť o deň dva, o niekoľko rokov alebo nikdy. Vtedy sa ozval Darren, no jeho slová som nezaznamenala. Alebo nechcela počuť.

Nesedela som už, ale ležala a zazerala na biely strop. Chcela som, aby sa prestali hádať a to aj konečne urobili. Nakoniec doktorka odišla s tým, že sa určite neskôr vráti. Evelyn ju nasledovala, no stihla mi odkývať na odchod. Abigail ku mne podišla bližšie a stále sa tvárila ublížene.

„Nebudem sa ťa pýtať prečo si mi to nepovedala, pretože to aj tak nevieš, no píš si, že keď sa ti pamäť vráti, tak na teba riadne nakričím.“ Usmiala sa a tiež s mávnutím odišla.

Ostal Darren. Darren, ktorého som milovala v minulosti, no po strate pamäte už nie. Jediná vec, ktorá ma na ňom lákala bol jeho hlas. K tomu bol neuveriteľne krásny, takže som sa nečudovala, prečo som si ho vybrala, no hnusilo sa mi to, že bol Rebelant. Že zabíjal nevinných. Že bol krvilačný upír.

„Mám ostať alebo odísť?“ Ozval sa, keď som si ho naďalej nevšímala. Musela som privrieť oči pri zvuku jeho hlasu. Mohol byť aj boh krásy, nechcela som s ním nič mať. Hnusil sa mi. Aspoň som si to myslela.

„Odísť,“ zamrmlala som ticho. Len kútikom oka som videla, ako zranene prikývol, no bol to chlap. Nedával najavo svoje pocity, ale z neznámeho dôvodu som v ňom dokázala čítať ako z knihy. Každý jeho pocit som videla v tých zafírových očiach.

„Milujem ťa Izabella. Nevzdám sa ťa a budem o teba bojovať znovu a znovu ak to bude potrebné.“ Otočil sa na mňa pri dverách. V jeho hlase bolo počuť slabý britský akcent. „Láska je záležitosť srdca a nie rozumu. Ak si ma milovala predtým, miluješ ma stále, no musí si to uvedomiť aj tvoj rozum.“ Nadvihol jeden kútik úst, čo mi pripadalo až hriešne sexy.

Nakoniec odišiel a ja som ťažko vydýchla. V jednom vzdychu bolo toľko trápenia, že by dokázalo zásobiť celý svet problémami. Pretočila som sa na bok, chrbtom k dverám a zavrela oči. Dúfala som, že ma čaká ďalší bezsenný spánok.