jedna kratšia, no nemôžu byť všetky kapitoly kilometrové. Treba aj niečo kratšie. Táto kapitola je viac menej pohodová a také budú ešte asi dve, kým sa nezačne dačo poriadne diať. :) Have a nice.... reading? :DDD
Kapitola 5
Po piatom zobudení sa, som už nechcela spať. Lenže som sa nudila. Prevaľovala som sa zo strany na stranu. Nakoniec som ostala na chrbte a hľadela na strop. Pre mňa to bola možno aj hodina, čo som hľadela hore, no naozaj ubehlo len zopár minút. Zachrapčala som a prevrátila sa opäť na bok. Lepšiu zábavku, než počítanie štvorcov – kachličiek, som si nenašla.
Do izby mi niekto vtrhol po tichom zaklopaní. Nechcelo sa mi ani dvihnúť hlavu, aby som pozrela, kto to je. Čakala som len na hlas, ktorý by mi to naznačil.
„Ahoj.“ Evelyn.
„Hm.“ Zmohla som sa len na niečo, čo sa ani zďaleka nepodobalo na pozdrav.
„Ako sa dnes máš?“ Podišla bližšie a pritiahla si stoličku ku mojej posteli.
„Ako asi,“ povedala som to ako oznamovaciu vetu a nie otázku, pretože to bolo jasné. Unudená k smrti som ako mŕtvola ležala na posteli, hľadela na zem a od samej lenivosti sa mi nechcelo ani dvihnúť čo i len jedno oko, aby som pozrela na Evelyn.
Mlčala. A to mi vadilo. „Prečo si tu?“ Konečne sa mi podarilo sa prevrátiť aspoň na chrbát, keďže mi už tŕpla ruka.
„Mám ťa skontrolovať. Či žiješ, alebo či sa ti náhodou nevrátila pamäť.“ Uškrnula sa a ja som prekrútila očami.
„Žijem, dýcham, nepamätám. Môžeš odísť.“ Odbila som ju a zavrela oči. Chvíľu tam ešte sedela, až sa nakoniec rozhodla odísť.
Viečka som dvihla ani neviem o aký čas neskôr. Mala som už zhasnuté svetlo, no aj v tej tme som rozoznala, že niekto je v miestnosti. Nejaká postava stála pri okne, ktoré cez deň bolo zavreté za automatickými žalúziami alebo skôr takou nejakou posuvnou stenou.
Okno bolo otvorené a do miestnosti vstupoval studený, ale konečne čerstvý vzduch. Už som mala po krk toho nemocničného zápachu.
Hľadela som na postavu stojacu pri okne, ktorá sa opierala letmo o stenu, členky prekrížené a medzi prstami niečo obdĺžnikového tvaru. Žmúrila som do tmy, kým som si uvedomila, že je to balíček cigariet. No dotyčný nefajčil. Len si škatuľku krútil medzi prstami a jeho zafírové oči pozorovali každý jeden pohyb, ktorý balíček urobil.
Keď konečne odtrhol zrak od cigariet, všimol si, že už nespím. Nadvihol kútiky úst do menšieho úsmevu a podišiel bližšie. Konečne som videla do tej nádhernej tváre, ktorá sa mi zároveň hnusila tým, čo kedysi osoba a jej patriaca tvár, robila.
„Ahoj.“ Zachrapčal Darren a postavil sa ku mne. Trochu som sa odsunula a premerala si ho. Videla som ho síce len druhýkrát, no vedela som, že jeho krása ma dostala už veľakrát do kolien. Aj keď mal na sebe čierny kabát a pod ním tmavosivú polokošeľu, vedela som, že sa pod tým všetkým schovávajú poriadne svaly. Rysovalo sa to už cez tričko. Čierne, pomerne úzke nohavice mu taktiež rysovali stehenné svaly.
Rýchlo som dvihla pohľad, aby som mu pozerala do očí a nie tak okato si premeriavala jeho postavu. Trochu som sa zapýrila a dúfala, že on to v tej tme nevidel. „Čo tu chceš?“ vypálila som miesto pozdravu.
Mierne sa zamračil, no viac zlých emócii nedával najavo. „Chcel som ťa vidieť,“ zašepkal.
Chvíľu som tápala v jeho očiach. Nakoniec som len prikývla. Nevedela som, čo povedať. Že ho nemilujem, tak nech si dá odchod? Alebo, že je pekný a tak ďalej, no nemilujem ho, pretože ľúbim Ethana, ktorý na mňa zvysoka kašle? V podstate to bolo to isté.
Z ničoho nič ustúpi dozadu. Bola som si takmer na sto percent istá, že v jeho očiach sa zračila bolesť. Nechápala som, čo sa stalo. Veď som bola ticho. Nič som nepovedala.
„Nie, myslela si si.“ Jeho tichý hlas by normálny človek nepočul, no upír áno.
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, čo tým myslel. Dlaňou som si zakryla ústa a chcela sa mu ospravedlniť, ale znovu ma prerušil. „Stále platí, čo som povedal minule. Už raz si uprednostnila mňa pred ním, city nezmizli, len si to musíš uvedomiť. Uvedomiť to, že miluješ mňa a nie jeho.“ Iné dievča by pri tých krásnych slovách už plakalo, no ja som sa aj naďalej tvárila nedostupne.
„Pôjdem, ale verím, že sa vrátiš. Že prídeš na to, komu tvoje srdce skutočne patrí. A do tej doby,“ podišiel k dverám, „si nie som istý či sa ešte stretneme.“ Odišiel bez nejakých ďalších slov.
Po takmer týždni ma konečne pustili. Niektorí so Strážcov ešte stále ležali na ošetrovni, lenže s horšími zraneniami. Napríklad jeden mal amputovanú ruku.
Vychádzala som z ošetrovne spolu s Abigail, ktorá sa dohodla s veliteľom, že ostane so mnou, keďže som si na nič nepamätala. Väčšina Strážcov už odišla. Ostali tu len tí, ktorí utrpeli ťažké zranenia a museli ostať v nemocnici.
Abigail ma viedla hlavnou budovou cez prestávku, takže chodby boli plné študentov. Takmer každý jeden pohľad spočíval na mne, a tak som sa cítila hrozne. To som bola naozaj taká populárna alebo čo?
Bola som šťastná, keď ma Abi neviedla von z budovy, smer internát pre Strážcov, ale na poschodie. Okolo kabinetov profesorov, až ku apartmánom pre návštevy. Prekvapene som dvihla obočie, no nenamietala som. Bola som rada, že na mňa konečne nikto nezíza.
„Tu budeme obe bývať istý čas.“ Jej slová ma prekvapili. Nie to, že tu budeme bývať, ale tá druhá časť vety.
„Istý čas? To sa nevrátime do... tam, kde bývame normálne?“
„Do New Yorku?“ opýtala sa a ja som prikývla. „Izzy, nevšimla si si niečo divné na sebe?“
„Som staršia, som upír...“ mrmlala som odpovede.
„Nie to.“ Pokrúti hlavou a vedie ma ku jedným dverám. „Pamätáš, čo som ti hovorila? Máš viac schopností.“
„A?“
„Koľkokrát si prečítala niekomu myšlienky? Koľkokrát si použila svoje schopnosti? Neláka ťa to? Stavím sa, že áno, no nevieš ako na to.“ Otvorí dvere. „To je tvoja izba. Teraz môžeme mať každý svoje, keďže nás tu nie je tak veľa.“
Zamyslene som stála na mieste s mierne pootvorenými ústami. Premýšľala som nad jej slovami. Mala pravdu. Cítila som v sebe tú moc, aj to, že ju chcem použiť, no nešlo to. Skrátka som to nedokázala. Vedela som, že ovládam oheň, že čítam myšlienky, ale nestalo sa nič.
„Ale... veď to, že ovládam oheň a čítam myšlienky, to som vedela. Dokázala som to aj predtým.“ Aj keď nie tak úplne. Nevedela som to poriadne ovládať.
„Zrejme to tvoj mozog zabudol. Zabudol, ako na to. Ako ovládať svoju silu,“ oznámila mi a usadila sa na širokú posteľ.
„Takže, nedokážem nič?“ Zamraučala som. Tak dlho som sa to predtým učila a aj tak som to nevedela poriadne.
„Nie. Musíš sa to odznova učiť. Lenže problém je v tom, že tvoje schopnosti už nie sú na tej primitívnej úrovni. Rozšírili sa ich možnosti. S čítaním myšlienok dokážeš aj niekoho prinútiť k čomu chceš. Nemusíš sa na dotyčného ani pozerať, nemusíš to ani vysloviť. Oheň už nevychádza z teba, jednoducho sa objaví a zmizne.“ Chrlila na mne nové a nové veci.
Zamraučala som ešte viac. Skvelé. Takže ma čaká dosť práce. Zvalila som sa na posteľ vedľa Abi. „Ako je to možné? Čo ešte dokážem?“ Chcela som vedieť.
„No kedysi si okrem tých schopností vedela aj liečiť, ovládala telekinézu, dokázala vytvoriť štít a premeniť sa na rôzne látky či skupenstvá...“ vetu skončila tak, že tam jednoznačne nasledovalo jedno veľké „ale“.
„Ale?“ dvihla som hlavu z vankúša a pozrela na svoju kamarátku.
„Stratila si ich, keď si oživila Darrena. Venovala si mu kúsok svoej duše spolu so schopnosťami, no uňho sa ujala len jedna. Telekinéza.“
Zamračila som sa. O všetko som prišla a všetkého sa vzdala a to len kvôli nemu. Naozaj som bola hlúpa. Karhala som sa. „A čo mi ostalo?“
„Z týchto schopností len štít,“ prezradila mi.
„A... ako som tie schopnosti získavala? Nechcela si to povedať pred Ethanom. Kto každý o tom vedel alebo vie?“ Nedala som jej pokoj. Potrebovala som vedieť, čo najviac z tých vecí, ktoré sa udiali za posledné tri roky.
Abigail sa poobzerala, akoby v miestnosti bolo ďalších sto ľudí. „Pitím krvi. Keď si sa z upíra napila, získala si jeho schopnosť. No bolo to pre teba nesmierne bolestivé. Vďaka bohu si prišla aj o túto schopnosť.“
Prikývla som len, akože s ňou súhlasím, aj keď sa mi to nepáčilo. Chcela by som mať tú moc a získať každú schopnosť, ktorú by som len chcela. Bola by som mocná a každý by sa ma bál.
„No ja už pôjdem. Odpočiň si.“ Postavila sa a prešla ku dverám.
„Počkaj, takže teraz tu chodím opäť do školy?“ Prekvapene som sa opýtala a v hlave sa modlila, nech to nie je pravda.
„Prakticky nie. Budeš mať len hodiny mágie a športu. Musíš sa udržiavať v kondícii.“ Usmiala sa na mňa. „A teraz už vážne spi, pretože vstávaš skoro. Mágia je hneď prvá hodina,“ zvolala škodoradostne a zavrela mi dvere.
Pokrútila som hlavou s úsmevom, no ten hneď zmizol, keď som si predstavila, aké to bude hrozné. Každý na mňa bude zazerať, akoby som bola E.T..
Natiahla som sa po svoju cestovnú tašku, v ktorej som mala zopár vecí. Bolo tam niečo, čo vyzeralo ako nejaká bojová uniforma, nože, doklady, zbraň, oblečenie, nejaké divné a ostré hviezdice, kozmetika a jeden pár topánok. Nechala som veci vecami a ľahla si na posteľ. Hľadela som na strop a nakoniec zaspala, tak ako ľahla. Pobyt na ošetrovni ma naučil spať takmer celý deň, keďže som umierala od nudy.
„Vstávaj.“ Brnkol mi niekto do nosa. „Prvá hodina s najnižším ročníkom ťa čaká.“ Zvolal dievčenský hlas.
„Emhrml.“ Zamrmlala som niečo nezrozumiteľne a pretočila sa na druhú stranu spolu s vankúšom, ktorým som si prikryla hlavu.
„Ak nevstaneš, budem nútená nájsť lepší spôsob ako ťa zobudiť. A ten sa ti nebude páčiť.“ Vyhrážala sa mi Abigail.
„Hej hej,“ odbila som ju. Konečne bolo ticho. Moja kamarátka odišla z izby a ja som pokojne dala dolu vankúš. Opäť som zaspávala a užívala si ten pokoj. Až kým...
„Vravela som ti.“ Smiala sa Abi ako zmyslov zbavená, keď na mňa hľadela. Celá mokrá som sedela na posteli a mračila sa na ňu. Ona len držala vedro v ruke, ktoré som nevedela, skade vyhrabala, a neprestávala sa chichúňať.
„Neznášam ťa!“ Zavrčala som a postavila sa. Kráčala som do kúpeľne.
„Miluješ ma!“ Zavolala za mnou Abigail. Nakoniec došla do kúpeľne tiež a postávala vo dverách. Sledovala, ako si suším vlasy. „Hodinu máš v učebni mágie a je to s tým najnižším ročníkom,“ Oznámila mi vážne.
Rovnako vážne som prikývla. S usušenými vlasmi som sa odišla pripraviť. Vzala som si na seba oblečenie, ktoré som mala v cestovnej taške. Krvavo červené tielko so sieťkou vzadu. Tmavé, obtiahnuté rifle a na nohy tenisky. Blond vlasy som si nechala voľne rozstrapatené a vykročila na hodinu.
O minútu som už vchádzala do učebne, keďže som cestovala až z jednej chodby za roh. Hneď, ako som vošla dnu, celá trieda zmĺkla a všetky oči boli nalepené na mne. Cítila som sa nepohodlne. Bez jediného slova či pohľadu venujúcemu aspoň jednému zo študentov, som sa pobrala sadnúť si do nejakej voľnej lavice. A ako to býva zvykom, voľná bola len tá prvá.
Usadila som sa a mučenícky vydýchla. Cítila som sa trápne, pretože som to musela znovu opakovať. Bola som upír a znovu som musela všetko zažívať, všetko sa učiť. Moje myšlienkové pochody prerušil profesor, ktorý vošiel dnu.
Na moje prekvapenie to nebol jeden z najlepších profesorov na škole – Slzesky, ale niekto iný. Profesorka. Nevenovala nám ani len úsmev. Sadla si za katedru a vypisovala niečo. No v tom dvihla hlavu a jej pohľad sa zabodol do mňa. Obozretne si ma premeriavala, aj keď prakticky polovicu môjho tela nevidela.
„Slečna Radboneová?“ Podvihla obočie, akoby nevedela, že tam mám byť. A zrejme ani nevedela. „Čo vy tu?“
„Nepovedali vám?“ môj hlas bol taký tichý, že som sa čudovala, keď mi odpovedala.
„Nie. A čo presne by to malo byť?“ Ako na zavolanie do triedy vošiel nejaký študent, ktorý mohol patriť k najvyššiemu ročníku. Jeho oči som, ako inak, upútala ja. Dostal sa ku profesorke, podal jej nejaký papier a odišiel.
Nastalo ticho, kedy si upírka predo mnou čítala, čo bolo na papieri. Sústavne sa mračila. Zamračila som sa aj ja. Konečne dvihla pohľad, ktorý zabodla do mojich očí tak hlboko, ako sa nepodarilo veľa ľuďom. Akoby zo mňa dokázala čítať všetko, čo sa kedy v mojom vnútri odohralo.
„Takže tak,“ zamrmlala len. Postavila sa a predstúpila dopredu. „Žiaci, predstavujem vám Izabellu Radbone, ktorá nám bude obohacovať hodiny svojimi návštevami.“ Nahodila ironický úškľabok.
Trieda chvíľu jásala, kým ich neutíšila ich profesorka. „Takže,“ poobzerala sa, „Peeters,“ vyvolala chalana s ulízanou ofinou na stranu. Prešiel dopredu a začal ukazovať, čo všetko dokáže.
Znechutene som vyšla z triedy po druhej hodine mágie. Bola som na jednej z mladšou triedou a na druhej zo staršími žiakmi. Veľký rozdiel medzi ich výučbou nebol. Už som kráčala okolo kabinetov profesorov, keď sa odniekiaľ ozval povedomý hlas. Chvíľu som sa obzerala, kým som si uvedomila, že to ide z jedného kabinetu. Zahľadela som sa dnu cez otvorené dvere a zbadala profesora Slezského, ako niečo vysvetľuje neznámym študentom. Tí horlivo prikyvovali a po minúte odišli.
Vtedy si ma všimol. Usmiala som sa od ucha k uchu. Vždy to bol môj obľúbený profesor. Zaklopala som na dvere, aj keď som vedela, že ma vidí. Obozretne si ma premeral, no nakoniec mi kývol, aby som vstúpila. Nezavrela som dvere, nemala som v pláne zdržať sa dlho.
„Čomu vďačím za tvoju milú návštevu?“ Zatváril sa nejako podivne.
„Sama neviem. Len som vás tak videla a chcela som vás pozdraviť.“ Úsmev mi z tváre nemizol.
Opäť mi podozrievavo hľadel do tváre. „Je to pravda?“ Keď som sa zatvárila nechápavo, pokračoval. „To, že si stratila pamäť?“
„Ach.“ Zmohla som sa len na také to chabé citoslovce. Ale, aby pochopil, čo znamenalo moje „ach“, prikývla som tiež.
„Koľko si toho nepamätáš?“ Vypočúval ma ako na polícii.
„Posledné tri roky.“ Možno som si to len namýšľala, no zdalo sa mi, že vydýchol úľavou. „Stalo sa niečo?“
„Nie, nič.“ Zazubil sa. „Rád vás opäť vidím na našej škole. Ako dlho sa zdržíte tentoraz?“ Irónia mu nikdy nechýbala.
„Kým sa nenaučím ovládať svoje schopnosti.“ Smutne som kývla plecami.
„Podľa skúseností, ktoré som s vami mal, viem, že to tak skoro nebude.“ Zasmial sa a ja tiež.
„Keď som to už raz vedela, možno to teraz pôjde ľahšie. No nič. Rada som vás opäť videla. Škoda, že ma neučíte.“ Otočila som sa na odchod.
„Aj ja som ťa veľmi rád videl.“ Niečo v jeho pohľadoch mi nepasovalo, no nevenovala som tomu prílišnú pozornosť. Kývla som mu a vyšla z miestnosti. Zavrela som za sebou dvere, a keď sa otočila, takmer som narazila do pomerne vysokého a dobre voňajúceho chalana.
„Čo si tam robila?“ Opýtal sa ma Ethan, takým otcovským tónom, čo ma prinútilo usmiať sa. Hneď, ako som mu pozrela do tej jeho tváre, srdce mi poskočilo a myseľ nemyslela. To bol jasný dôkaz toho, že toho Rebelanta, teraz už vlastne upíra – Darrena, nemilujem.
„Bola som pozdraviť profesora Slezského,“ oznámila som mu pravdu a nezaujato vykročila chodbou ďalej. Vedela som, že ma bude nasledovať, ako aj urobil.
„Och.“ Mali by sme si rozšíriť slovnú zásobu, pretože tie citoslovcia sme používali veľmi často.
„Och?“ zopakovala som.
„Nepamätáš si na to.“
„Prečo sa ma dnes všetci pýtajú na to, čo si pamätám, a čo nie,“ zahučala som trochu podráždene a konečne videla tie nádherné dvere do apartmánu pre hostí.
„Kto každý?“ prekvapene podvihol obočie.
„No... Slezsky a ty.“ Naozaj všetci...
Pokrútil hlavou. „Ono to má aj dôvod.“ Bez slova, akoby urazene, odkráčal preč.
Tentoraz som pokrútila hlavou ja a vošla do miestnosti. Bola som taká unavená, keďže som si zvykla na dennodenný spánok z ošetrovne a teraz som musela vstávať skoro a dokonca dve hodiny nespať.
Nejako sa mi podarilo sa dostať ku svojím dverám, otvoriť ich a zvaliť sa na mäkkú posteľ s hebkými obliečkami. Okamžite som zaspala.