Kapitola 8

naozaj je krátka, len 8 strán vo worde, lenže mňa nič nenapadlo, čo písať ďalej do tejto kapitoly, keďže som mala romantickú náladu a chcela pisať len v postave Abigail či Olivie. Takže dúfam, že sa vám bude páčiť.

Za inšpiráciu Oliviinho príbehu ďakujem môjmu... kamarátovi ♥ :)) (uz mu nedakujem)

Kapitola 8

Abigail

Po dlhom čase som sa konečne vrátila na izbu. To už Izabella netrénovala a ani sa neučila. Len ležala na gauči a v miestnosti hrala hudba. Nirvana. Ta ju vždy upokojovala.

„Ako sa má Oliv?“ Opýtala sa ma bez toho, aby otvorila čo i len jedno oko.

„Dobre. Dali sme si kávu porozprávali sa.  Pýtala sa na teba. A pozdravuje ťa.“ Usadila som sa do kresla a nohy vyložila na stolík. „Neuveríš, koho som stretla.“ Otočila som sa tvárou ku nej.

„Nebodaj Darrena?“ zahlásila ironicky a musela som prekrútiť očami.

„Aarona,“ vyslovila som to jednoduché slovo, ktoré mi kedysi vyvolávalo motýliky v žalúdku. Srdce sa mi vždy rozbúchalo a na tvári som mala prihlúply, zamilovaný úsmev. No tentoraz to bolo inak. Zhnusene som to meno len odfrkla, ako nejaký dáviaci zvuk. Ublížil mi. Veľmi.

Boli sme „partia“. Všetci sme sa dobre poznali a vedeli o sebe všetko. Lenže ukázalo sa, že nie úplne všetko. Najprv chodil s Oliviou. Boli nerozlučný párik. Lenže niečo sa v ich vzťahu zlomilo. Olivia sa zamilovala do niekoho iného a on... vtedy som ho milovala. Z celého srdca. A on mi tvrdil, že to cíti rovnako. Že ma miluje, že ma nechce stratiť.

Po krátkej pauze som mu venovala to moje najcennejšie. Milovali sme sa. Aspoň pre mňa to bolo milovanie. Pre neho som bola len tá ďalšia... možno bol rád, že sa zbavil Oliv. Že nemusel byť za toho hnusáka, ktorý sa s ňou rozišiel. Bol rád, že sa na tom dohodli vzájomne a on si mohol konečne užívať s ostatnými.

On si užíval s inými a ja som si myslela, že som ho ranila, že to, že sme mali krátku pauzu prežíva rovnako zle ako ja. No nebolo to tak. Kým bol so mnou, užíval si s ďalšími a rovnako tak som ho aj pristihla. Chcela som zabiť jeho alebo seba. No nakoniec som ušla. Šla som za Izabellou a od vtedy sa do školy nevrátila. Až doteraz. Až kým som ho dnes po tom čase nevidela opäť.

Čakala som, že keď sa stretneme opäť, moje city voči nemu sa prebudia. No ony spali ďalej a bola som rada. Už som ho nemilovala. A môj pohľad mu to jasne dával najavo. Ublížil mi. Veľmi. Lenže to som mu už viac nedala najavo. Kvôli nemu som sa zmenila. Teraz som to bola opäť ja a on mal dokonca predo mnou rešpekt.

„Aaron?“ zareagovala Izzy a ja som ju cez svoje myšlienkové pochody takmer ani nepočula.

„Jop,“ prikývla som.

Izabella sa z ničoho nič posadila a hľadela na mňa. „Aaron...“ mrmlala a ja som jej venovala nechápavý pohľad.  „Čo ti povedal?“ upriamila zrak do mojich očí.

„Iba bol prekvapený. Pýtal sa ma, čo tu robím.“ Pokrčila som plecami. „Prečo?“

„Neublížil ti?“

„Prečo by mi mal?“

„Ublížil ti už raz.“

Nastalo ticho. Ona hľadela na mňa a ja na ňu. „Ako mi ublížil?“ podvihla som obočie a nebola som si istá, čo tým myslí.

„Ja neviem. Viem... Viem len, že ti ublíži. Že som sa mu za to chcela pomstiť...“ mrmlala a mne padla sánka asi rovnako, ako Aaronovi, keď ma videl.

„Izabella!“ vyskočila som na nohy.

„Čo je?“ nechápavo ma sledovala pohľadom.

„Ty si to pamätáš. Stalo sa to oveľa neskôr. To si už tu nebola. Ušla si zo školy. Darren bol mŕtvy. A Aaron ma podviedol. Spolu so Strážcami som ťa šla vystopovať, aby som sa dostala k tebe, vedela som, že ty im ujdeš. A to sa aj podarilo...“ mrmlala som jedno cez druhé a Izzy na mňa ešte stále nechápavo hľadela.

„Nechápeš? Ty si to pamätáš. To by si si nemala! Začínaš si spomínať!“ Potiahla som ju za ruky a ona neprotestovala, keď som ju viedla na ošetrovňu. Musela som to niekomu oznámiť. Začína sa rozpamätávať.

Olivia

Nikdy nezabudnem na to, ako mi niekto prvýkrát povedal, že ma miluje. Moje kamarátky, Izzy a Abigail si stále mysleli, že to bol Aaron, že on bol prvý, ktorý mi niečo také povedal a komu som aj ja odhalila svoje city, no on to nebol. On nebol ten, ktorý ma donútil usmievať sa hocikedy pri spomienke naňho.

Po tom, čo sme sa s Aaronom rozišli a ja som si začala s Ethanovým kamarátom, netrvalo dlho a rozišli sme sa tiež. Nedokázala som k nemu cítiť niečo viac, aj keď som si myslela, že áno. Vždy ma považovali za to nádherné dievča, ktoré nemá problém rozprávať s hocikým, no tak to nebolo.

Bola som hanblivá a tichá. Často som sa premáhala, aby som v cudzej spoločnosti prehovorila viac než len jednu vetu. Lenže nikto ma tak dobre nikdy nepoznal. Dokonca ani Abigail. A to sme boli dobré kamarátky. Naozaj veľmi dobré. Lenže nie najlepšie. Aspoň ja som to tak nebrala. Nevedela o mne všetko, rovnako ako ani ja o nej.

Milovala som, keď som mala pokoj, chvíľu sama pre seba. Vzala som do ruky pero alebo rovno notebook a písala som. Čo ma práve napadlo. Čo ma trápilo, čo som potrebovala zo seba dostať.

Pousmiala som sa pri pohľade na stránku z môjho denníka a pretočila ju o niekoľko ďalších ružových strán naspäť, aby som mohla čítať od začiatku. Toto mi chýbalo. Spomínať na tie staré dobré časy, keďže o chvíľku sa blížili záverečne skúšky a už bol aj čas na to, aby sa zo mňa stala upírka.

Dnes som si s ním písala znovu. Na tom chate. Prišiel tam po dlhšom čase. Chýbal mi a až keď som ho tam zbadala uvedomila som si, ako veľmi mi naozaj chýbal. 

Kým predtým sme si len tak pre zábavu vyznávali lásku, teraz to bolo iné. Niečo sa medzi nami zmenilo, keď si dokonca pamätal presný dátum, kedy sme sa prvýkrát „stretli“ a aj moje prvé slová venované jemu.

Všetko sa zmenilo.

Písali sme si, a ja som každou ďalšou vetou dávala do môjho písania viac a viac citov. Dokonca mi napísal pusu, keď odchádzal.

Viem, že by som si z toho nemala robiť takú vedu, pretože neviem ako vyzerá a on si možno len uťahuje, no v tú chvíľu mi to bolo jedno. Takto sa obyčajne s chlapcami nerozprávam. Teda s chlapcami, ktorých nepoznám.

Pretáčala som si len na tie stránky, kde píšem len o ňom a môj úsmev sa stále rozširoval, aj keď som zároveň pociťovala smútok.

Prešli už štyri mesiace, čo sa poznáme. Teda len tak písomne.

Nebýva ďaleko.  Sú to možno len tri hodiny cesty. Chcela som, aby za mnou prišiel, no on povedal, že si nie je istý. Písali sme si o tom, ako by ma mohol vziať do kina a ako veľmi by som chcela, aby za mnou prišiel, lenže naša konverzácia prešla ku tomu, čo by sa stalo, ak by náhodou preskočila iskra. On by sa vrátil späť a nemal by na mňa čas. Nechodil by za mnou a ani ja by som nemohla ísť za ním. Vzťah na diaľku?

Cez rozpitý atrament som nedokázala prečítať zopár slov, takže som očami len zbehla dokonca stranu a zistila, že som pri písanú plakala, pretože atrament bol rozmazaný od sĺz na viacerých miestach.

Dnes mi napísal, že ma miluje. Ešte teraz sa neviem prestať usmievať. Možno to ani tak nemyslel... čo ja viem. Ja to tak cítim. Vlastne neviem. Je to zložité. Veď som ho nikdy nevidela a len si s ním píšem. Ale on mi dokáže vyčarovať úsmev pri každej spomienke naňho. Niekedy naňho nedokážem prestať myslieť aj celý deň.

Potrebujem ho vidieť. Potrebujem sa s ním stretnúť.

Po tom, čo mi toto napísal... „Ľúbim ťa Olivia.“ Pokračovalo za tým pár ďalších slov, lenže toto bolo pre mňa jediné a ešte stále aj je. Stále to vidím pred očami a srdce mi pri tom divoko bije.

Dnes nezaspím

Zaspala som.

No s úsmevom na perách, ktorý mám ešte stále.

Neprišiel. Nikdy sme sa nestretli. Prešli štyri roky a ja som naňho opäť myslela. Potrebovala som ho tak zúfalo vidieť. Tak veľmi mi chýbal, no štyri roky sme si viac nepísali. Jediné čo som vedela bolo jeho celé meno a mesto, v ktorom býval. Lenže aký to malo zmysel? Precestovať tri hodiny, aby som v nejakom neznámom meste blúdila a hľadala niekoho, kto si na mňa už ani nemusel pamätať?

Hodnú chvíľu môj pohľad visel na jedinej vete na celej strane. Potom som denník zaklapla.

Shen Carmichael ♥milujem ťa.

Abigail

„Aj ja ťa milujem.“ Usmievala som sa na strop, keď som telefonovala s Jaydenom. Chýbal mi. Nevideli sme sa pomaly mesiac. Najprv bol na výjazde on, potom ja a nakoniec som ostala s Izzy v škole.

Povedal, že za mnou príde. Dúfala som v to, pretože vidieť ho by bolo to najkrajšie za posledné týždne, čo sa v mojom živote udialo.

Izabella je opäť na pozorovaní v nemocnici. Teda skôr na ošetrovni. Po tom, čo si začala rozpamätávať na zopár vecí, keď som ju tam priviedla, odpadla.

Lenže všetko zlé je na niečo dobré. Pamätala si na to, že mi Aaron ublížil a dokonca si spomenula ešte na niečo. Sama by si na to nebola spomenula, keby sa tam nezjavil Darren. Ten vedel kedy dôjsť Naozaj Izzy sledoval ako oko v hlave. To on bol ten, kto zabránil pred tvrdým pádom na zem, keď sa jej zatmelo pred očami. To on bol ten, ktorého príchod jej niečo pripomenul. Niečo, o čom som dokonca nevedela ani ja, pretože všetko o tom, ako sa ich vzťah začal alebo ako pokračoval, keď boli v tom dome, mi nehovorila.

Lenže keď zbadala Darrena, chvíľu naňho len hľadela, kým neotvorila ústa, z ktorých vyšlo niečo, vďaka čomu sa Darren tváril tak šťastne, ako som ho dlho nevidela. „Smial si sa mi.“

„Kedy?“ nechápal Darren a rovnako nechápavo som hľadela na Izzy aj ja.

„Vtedy... neďaleko letiska. Smial si sa mojim myšlienkam.“ Jeho nechápavý výraz sa zmenil v ten radostný, no môj ostával.

„Si a vždy si bola výnimočná. Pokúšal som sa ťa zabiť či ťa uväzniť, no ty si miesto toho obdivovala krásu mojich očí.“ Zazubil sa a ja som tekala pohľadom z jedného na druhého.

 Izabela pootvorila ústa, že niečo povie, no zavrela ich a len hľadela niekam do neznáma. V ten moment to s ňou „seklo“ o zem. Ešte že tam bol Darren, ktorý ju okamžite chytil do náruče. Uložil ju do postele a možno ešte doteraz tam pri nej stále sedí.

Nemala som im čo závidieť, lebo som mala Jaydena, no to, ako sa Darren nehodlal pohnúť od Izabelly, to, ako sa nehodlal vzdať, prišlo mi to romantickejšie, než to, že ten môj si ani len nedal námahu za mnou prísť, keď vedel, čo sa stalo. Keď vedel, že aj ja som strávila chvíľu v nemocnici.

Pokrútila som hlavou a objímala telefón na hrudi, ako som ležala na posteli a stále hľadela na strop. Milovala som Jaydena. On miloval mňa. Lenže niekedy som naozaj túžila po tých gestách, ktoré Darren prejavoval Izabelle vždy, tie, ako veľmi ju miluje. Miluje ťa a to je dôležité.

Otočila som sa na bok, položila mobil na stolík a pritiahla si prikrývku až ku krku. Snažila som sa už nemyslieť na nič iné a len spať.

Olivia

„Kedy za mnou prídeš?“ je moja častá veta, až sa cítim trápne, že sa ho to stále pýtam. Cítim sa ako „vtierka“. Mám ho rada, naozaj rada. Nechcem ho stratiť. Lenže zároveň chcem a potrebujem, aby za mnou prišiel.

Lenže on stále len odpovedá: "Neviem kedy prídem," alebo "bojím sa," či iné podobne smiešné výhovorky. Prečo to jednoducho nepovie? „Nechcem ťa vidieť.“ Až také zložité to snáď nie je.

Keby som mohla, šla by som za ním. Ale nemôžem. A on môže. Tak prečo nepríde? Prečo ma to tak veľmi trápi, keď ho skoro vôbec nepoznám? Prečo ho mám tak veľmi rada?

Dnes ma pozval von nejaký Aaron. Napísal mi lístoček cez hodinu mágie, no to si profesorka všimla a prečítala to pred celou triedou. Červenal sa a rovnako aj ja.

„Bože, tá detská láska.“ Krútila som hlavou a čítala ďalej.

Prišiel ma počkať dokonca pred pavilón. Hanbila som sa a dokonca som o tom nepovedala ani Abigail.  O tom, že ma nejaký chlapec pozval von a ja sa hanbím s ním ísť. Bála som sa, že sa nebudeme mať o čom rozprávať. Bála som sa momentu, keď mi bude chcieť dať prvý bozk.

Lenže nič z toho sa nestalo. Boli sme von a rozprávali sa. Vkuse. Vymieňali sme si názory na všetko. Od hudby, cez knihy až po školu. Bolo to ako rozprávať sa s Abigail.

Naozaj sa mi páči.

POBOZKAL MA! Môj prvý bozk!!!!!

Po treťom rande, ak sa to dá tak nazvať, pobozkal ma! Boli sme sa prejsť po lese až po múr a potom po celom areály. Odprevadil ma a vtedy ma pobozkal.

Bolo to také... divné a zároveň krásne. Po prvýkrát od kedy sme spolu boli von sme mlčali a len na seba hľadeli v trápnom tichu, keď sa ku mne naklonil a pritlačil svoje pery a tie moje.

Nevedela som, čo mám robiť. Ako nimi pohybovať. Toho som sa vždy bála. Aké to bude? Čo mám robiť? Lenže tie otázky vyprchali z hlavy hneď ako pootvoril ústa a začal nimi pohybovať. Šlo to ľahko. A nechcela som prestať.

O chvíľku som ho už objímala okolo krku a on mňa okolo pása. Bolo to také príjemné a krásne. Cítiť jeho pery na svojich a hlavu mať prázdnu, nemyslieť na nič.

A teraz sedím tu, stále sa dotýkam svojich pier, preto týchto pár riadkov píšem už riadne dlho. Nedokážem uveriť, že som práve zažila svoj prvý bozk. PRVÝ bozk!!!

Usmievala som sa od ucha k uchu, keď som si ľahla na posteľ a rozhodla sa čítať takto. Z toho sedenia na stoličke ma už bolela celá chrbtica.

Po dlhých týždňoch som sa konečne odhodlala vrátiť sa na chat. Keď som s Aaronom, nemám čas tam chodiť. A vlastne ani sa mi nechce. Na čo. Môj život práve vyplňuje Aaron. Lenže dnes som tam zavítala.

Na moje prekvapenie tam Shen bol. Bol smutný či sklamaný? Neviem. Lenže pohádali sme sa. Nejako to začalo tým smútkom, že som sa tam dlho neukázala. Chvíľu som sa ospravedlňovala a potom mu vysvetlila, čo sa deje. Vtedy prišlo to jeho sklamanie. Okrem „aha“ mi nepísal takmer nič.

Neudržala som sa. Potrebovala som to zo seba dostať. Opýtala som sa ho či žiarli. Nepriznal to, no vedela som, že to bola pravda. Potom som mu vyčítala, že za mnou neprišiel, že si za to môže sám.

Nechce sa mi na to už ani myslieť, nie to ešte písať.

Skrátka sme sa pohádali, odišla som z chatu rovnako ako aj on. Koniec. Idem za Aaronom, ten mi snáď náladu vylepší.

To bola moja posledná konverzácia so Shenom a zároveň posledný zápis v denníku o ňom. Viac nič. Všetko sa týkalo už len Aarona. Abigail. Izabelly.

Ani neviem prečo, no z očí mi začali stekať slzy. Aj po toľkých rokoch mi na tom záležalo. Na ňom. Opäť som zavrela denník a položila ho na zem ku posteli. Obrátila som sa na chrbát a poutierala si slzy prstami. Prikryla sa dekou a hľadela do stropu, až kým ma nepremohol spánok.“