toto nie je sen. NAOZAJ. Vážne. Neklamem vás. Po veľmi veľa dňoch, týždňoch a rovno niekoľkých mesiacoch som napísala za jeden večer kapitolu. Vymazala som celý začiatok o Olivii a rozhodla som sa rozbehnúť dej, aby ste mali o čom čítať. Aby to nebolo nudné a aby bavilo aj mňa písanie. Napadlo ma zopár vecí, ktoré plánujem uskutočniť a radšej sa na ne netešte. nebudú dobré. Prajem príjemné čítanie a Ďakujem idiotovi, ktorý v ankete zahlasoval, že moja články su hrozné. Tak ich potom nemusí ani čítať.
ak sa vám kapitola páčila, zanechajte komentár :33 love u xxx
Kapitola 8
Prestáva ma to baviť. Nepamätala som si nič. Abigail ma priviedla na ošetrovňu, pretože som sa rozpamätávala... vraj. Tak to nebolo. Stále som nevedela skoro nič. Nevedela som, ako som Darrena spoznala. Nevedela som, prečo som ho milujem a či som ho milujem. Nevedela som už ani aký je deň.
Prehodila som nohy cez okraj postele, lakťami sa zaprela vedľa môjho chudého tela a vzápätí sa vyšvihla do sedu. Zatočila sa mi hlava, tak som privrela oči a počkala, kedy to prejde.
Pohľad mojich sivých očí vzápätí po ich otvorení smeroval na stolík vedľa môjho lôžka, kde spokojne spočíval plný pohár krvi. Už studenej. Nemala som chuť piť studenú krv. Nikdy mi nechutila. Ale nemala som na výber. Načiahla som sa po tom božskom pití a takmer na jeden glg to vypila.
„Už si hore?“
Aj sediac na posteli som doslova nadskočila od ľaku, keď na mňa vybafol povedomý hlas. Ani som si neutrela ústa od hustej červenej tekutiny, a rovno som sa otočila tvárou ku dverám, v ktorých som zbadala usmievajúcu sa Abigail.
„Ešte so zuby zo zeme nezbierala, čo?“ opýtala som sa jej podráždeným tónom.
„Ale veď nebuď taká hrubá. Veď ma máš rada,“ odpovedala vesela a priskočila na posteľ vedľa mňa. Priskočila ako naozaj, priskočila. Urobila zopár rýchlych krokov smerom ku mne a odrazila sa od zeme. Jej zadok dopadol rovno vedľa môjho a chýbali len milimetre, aby som schytala lakťom do hlavy.
„Momentálne ťa naozaj milujem.“ Prekrútila som očami. Postavila som sa a prešla sa k oknu, ktorého žalúzie, či skôr akési čierne rolety boli úplne zatiahnuté. Chcela som vedieť, aké je vonku počasie. Na izbe som trčala už zopár dní, takže som nevedela ani aký je deň či aké je počasie. Začínala som sa strácať už aj v tom, kedy je deň a kedy noc.
Noc. Hlboká tmavá noc. Zbadala som pobehujúcich študentov po tráve, aj keď hneď vedľa bol chodník. Rebélia, nechodili po chodníku. Do oka mi padol aj profesor telocviku. Zrejme bol v jedálni obed, keďže väčšina upírov smerovala do hlavnej budovy.
„Prišla som ťa pozrieť a ty ku mne takto?“ Abi sa zahrala na urazenú a ruky si založila na hrudi, kým nos ohrnula dohora a tvár mi ukazovala z profilu. „Tak aby si vedela, nedám ti ten gyros, ktorý som špeciálne pre teba zohnala mimo areálu a ani tú teplú krv, ktorá čaká len a len pre teba.“
Oči mi zažiarili a okamžite som nahodila pohľad nevinného šteňaťa.
„Prepáč mi to. Veď vieš, že ťa zbožňujem.“ Nahla som sa ku svojej kamarátke a dala jej pusu na tvár. Hneď na to som ju objala a z pravej ruky jej vytiahla fľašku teplej krvi. Predtým som si ani nevšimla, že ju drží.
„A kde máš ten gyros?“ Narovnala som a zamyslene si ju prezerala. Klamala mi.
„Fajn, fajn, som klamárka. Zvykaj si.“ Zazubí sa nevinne a vyskočí na nohy. „Ale gyros čaká len a len na teba v meste. Vybavila som ti priepustku z nemocnice.“ Zažiarili jej zuby vo svite mesiaca, ktorý ako jediný osvecoval izbu od kedy som roztiahla žalúzie. Mala som radšej tmu, no keď niekto prišiel na návštevu, preferovala som, keď som mu videla do očí. Nie žeby v úplnej tme som nevidela, no takto to bolo ľahšie.
„Idem von? To snáď nie, asi sa rozplačem od radosti, že konečne urobím viac s mojimi nohami než len prevrátenie sa na druhý bok. Normálne mi ochablo svalstvo a podľa mňa mám na stehnách už určite celulitídu.“ Prikyvovala som si sama svojim slovám.
„Kriste, ty si snáď zhovorčivejšia než ja.“ Abigail prekrútila očami a už ma ťahala von. „Poď.“
„Jasné, tvoja logika ma niekedy prekvapuje.“ Vytrhla som sa Abi zo zovretia. „A pôjdem snáď v pyžame. Zbalím toľkých chalanov na moje sexy rozťahané tričko s logom pneumatík, že ich budem mať na každý deň dvoch.“ Tentoraz som krútila očami ja.
„Tak si pohni a hoď niečo na seba skôr, než sa rozvidnie. Neviem či sa nám podarí zjesť gyros, keď budeme len kôpka prachu na zemi.“
Už som jej radšej ani neodpovedala a presunula sa ku malej skrinke, ktorá sa nachádzala pritisnutá na stehne, za ktorou sa ukrývala kúpeľňa.
Moja bývala spolubývajúca a zároveň aj najlepšia kamarátka mi doniesla kopu oblečenia, akoby som tam mala ostať dva mesiace. Abigail je skráta nerozhodná osoba tak ako ja. Nevedela si zrejme vybrať, čo mi vezme, a tak vzala radšej všetko.
Vzala som teda akýsi sivý pletený sveter, ktorý mi siahal až pod zadok, pod ktorý som si obliekla čierne tričko. To však ani nebolo vidieť. Čierne úzke nohavice boli od stehien až ku členkom otrhané. Taký môj rokový štýl. Bojovalo sa s tým síce zle, no takto sa mi to páčilo. Priniesla mi však len jediné topánky – tenisky značky vans. Boli jednoduché, čierne.
Trochu malátne som vyšla na chodbu už takmer s dopitou fľašou krvi. Ďalej som mierila von z budovy, von s areálu. Skrátka preč z tejto školy. Už mi to začínalo liezť na mozog ako komár po nohe.
Abigail kráčala na parkovisko a tak som ju nasledovala. Nečakala som, že bude šoférovať. To takmer nikdy nerobila. Väčšinou som šoférovala ja, aj keď on vodičský mala, no akosi sa bála, keď mala ísť sama a preferovala radšej, keď ani nemusela.
„Šoféruješ?“ pýtala som sa jej so zaujatím.
„Nie. To prenechám tebe. No napadlo mi, že by bolo lepšie ísť autom, než sa trepať do mesta cez les. Trvalo by nám to hodiny.“ Povedala, akoby to bola samozrejmosť. Čo aj bola, ale ja som nad tým nepremýšľala.
„Môžem šoférovať?“ nádej v hlase som nedokázala kontrolovať.
„Nie, ale kto sa to dozvie.“ Mrkla na mňa.
Sadla som teda za volant. Upravila som si zrkadlá, aby som videla všade, kam som potrebovala. Ručnú brzdu som stiahla a vyštartovala som. Pri bráne nás pustili okamžite. Nemuseli sme čakať takmer nikde, preto sme boli v meste už o trištvrte hodinu.
Smiali sme sa, keď sme vchádzali do nákupného centra, smiali sme sa, keď sme vychádzali. Gyros som už zjedla, takže som bola plne nasýtená. Bolo to moje obľúbené jedlo. Po ňom sa vždy len tak zaprášilo. Jediné šťastie, že blízko školy bolo nonstop nákupné centrum. Len niektoré obchody boli pozatvárané.
„Je to ona?“ počula som hlas pokrytý rúškom neistoty.
„Jasné. Necítiš to?“ odpovedal rýchlo druhý hlas a skôr, než som sa stihla otočiť či vôbec niečo urobiť, hlava mi treštila od bolesti.
„Čo to do pekla...“ priložila som dlaň na zátylok a pocítila teplú a lepkavú tekutinu na mojich prstoch. Krv. V rýchlosti som sa otočila a hlava sa mi točila, takže som trochu rozmazane videla, ako Abigail bojuje s dvomi upírmi. Neboli to len upíri. Rebelanti.
„Izzy...“ počula som udýchanú Abigail, no v ušiach mi po ďalšej rane do hlavy zvonilo, takže som nezachytila celú jej vetu. Krv mi tiekla už aj z nosa. Čo robím. Prečo len tak stojím?
Dvihla som ruky a chcela sa brániť, ale ďalšia rana padla do brucha a ďalšia mi podkopla nohy. Ocitla som sa na zemi a očakávala nové údery, ktoré však neprišli. Stiahla som teda ruky a pozrela sa, čo sa deje.
Chvíľu mi trvalo, kým som zaostrila na v tmavom odetú osobu skláňajúcu sa nad akýmsi chlapom na zemi. Posadila som sa... lepšie povedané, Abigail mi pomohla posadiť sa a snažila sa ma vytiahnuť aj do stoja, no moje nohy odmietali počúvať. Alebo skôr môj mozog.
Už konečne postavená som urobila zopár krokov ku mužom na ceste. V jednom som spoznala Darrena. V tom tmavo odetom. V tom, ktorý držal druhého pod krkom a nechty zabáral do svetlej kože. Tváril sa nahnevane, no zároveň z neho vyžaroval až chladný pokoj. Vyzeral ako anjel smrti. Čierny plášť či kabát sa mu ťahal po zemi a bol rozprestretý naokolo jeho svalnatého tela. Čierne tričko, čierne nohavice, čierne topánky. Čierna vládla svetu.
„Odkiaľ to vieš?“ pýtal sa Darren Rebelanta, ktorý ako jediný prežil.
Zdalo sa, že sme prišli v polovici rozhovoru. Rýchlo som prešla pohľadom okolie, kde som objavila ďalšie dve osoby ležiaci na chodníku, akoby spali. No pritom som si bola istá, že už boli mŕtvi. Traja Rebelanti.
„To ti tak poviem.“ Smial sa mu do tváre a akosi som dostala nutkanie tomu hlupákovi napľuť do tej jeho tváre.
„Ako chceš.“ Darren mykol plecami a zatváril sa ľahostajne, flegmaticky. Pustil dokonca Rebelanta, no len na pár sekúnd, keď Rebelanta surovo udrel do hrude a zaboril mu do nej nechty či skôr pazúre. „Vieš kde sa nachádza srdce?“ pýtal sa ležiaceho mladíka šeptom.
Opäť pritlačil na hruď a ja som si všimla, že sa mu podarilo prepichnúť kožu a silou sa dostal prstami až dnu. Toto bol upír. Pravý upír.
„Pár centimetrov od mojich prstov. Ak teda nechceš, aby som ťa na ňom pošteklil, teraz mi povieš, ako ste ju našli.“
Nastalo ticho. Ja s Abigail sme hľadeli raz na Darrena raz na Rebelanta, kým „vraj“ môj snúbenec zarýval neústupný pohľad do očí chlapíka ležiaceho na ceste. Ten na chvíľku privrel oči a keď ich otvoril, mal v nich toľko nenávisti, koľko vidno len zriedkavo.
„Nie je ľahké ju vystopovať, hlavne keď sa šíria správy tak rýchlo ako mor. Útok na lovcov, zranená hrdinka ukrývajúcej sa na starej škole, ktorú kedysi opustila... bla bla bla...“ tentoraz sa už vysmieval.
Naozaj som mala chuť ho opľuť.
„Koľko vás tu je?“ pýtal sa Darren ďalej.
„Nechceš sa ma rovno opýtať, kedy som si to naposledy robil?“ zahlásil Rebelant ironickým hlasom a Darren prižmúril oči a nahodil ten svoj príťažlivý úsmev do jednej strany. Teraz som pochopila, čo sa mi na ňom tak zapáčilo. Ten úsmev. A celkovo jeho výzor, ako nebezpečne vyzerá. Ako anjel smrti. To som však už spomínala, no je to tak.
„Vzhľadom na tvoj ksycht usudzujem, že to muselo byť nedávno, keďže zohnať ženskú pre teba musí byť neskutočne náročné.“ Odpovedal Darren rovnako ironickým hlasom. Vzápätí mu lakeť vystrelil za seba a prudko švihol. Päsťou udrel Rebelantovi rovno medzi oči a opäť sa usmial. „Plastika zadarmo. Možno teraz ti daruje svoje lono aspoň jedna. A teraz hovor, lebo ti nedaruje už žiadna. Alebo skôr ty im nebudeš mať čo ponúknuť.“ Pohľad mu skĺzol na jeho rozkrok.
„Veľa!“ vyhŕkol upír okamžite. „Nikto pôvodný, no pár z nich sa chce pomstiť za smrť nášho pána. Ostatní chcú zabiť monštrum. Nie hrdinka. Monštrum. Len monštrum môže mať takú arómu a toľko schopností či takú moc.“ Odpovedal a jeho pohľad sa automaticky zabodol do mňa.
Darren sa ani nepohol. Dokonca mi nevenoval ani pohľad. „Dobré vedieť,“ zamrmlal len. Vzápätí natiahol ruku a celou silou vrazil prstami do hrude Rebelanta. Nechtami sa zrejme dotkol aj srdca či ho skôr akosi poranil, keďže chlapík na zemi skolaboval. Jeho pohľad stále smeroval na mňa, aj keď už bol mŕtvy. Morbídne.
Otriasla som sa a radšej odvrátila zrak. Ruky som mala založené na hrudi a snažila si nepredstavovať nič z toho, čo sa udialo. Akosi mi z toho nebolo dvakrát príjemne.
„Čo si to, do čerta, robila?“ Darren ma prudko trhol k sebe a ja som až prekvapene zažmurkala.
„Čo?“
„Nechala si sa mlátiť. Ešte si nepoznala ani mňa a dokázala si sa ubrániť. Bola si hviezda vo vašom ročníku, ale to si určite pamätáš, tak prečo si nič nerobila?“ jeho nahnevaný hlas sa akosi stupňoval.
„Čo máš za problém?“ nechcela som priznať, že má pravdu. Pamätala som si na všetko. Vedela som, že som bola hviezda, že som sa dokázala ubrániť aj sama, že by som ich dokázala zabiť, no akosi som spanikárila. Nevedela som, čo mám robiť. Stále sa mi točila hlava a nepohla som sa poriadne takmer týždeň. Ale to stále nedáva zmysel, prečo som nič nerobila.
„Čo ja mám za problém? Ty si môj problém. Alebo skôr tvoja pamäť. Nechýbalo veľa k tomu, aby som ťa stratil. Bojím sa o teba, jasné? Teraz ešte viac, keďže ako sa zdá, si bezbranná. Predtým som nemusel, vedela si, čo máš robiť. Čo sa deje?“ pomaly sa začínal upokojovať.
Bezbranne som stočila pohľad na Abigail, ktorá len mykla plecami. Až teraz som si uvedomila, že mala na tvári krvavý šrám. A to len mojou zásluhou. Čo sa mi to stalo?
Moje mlčanie si Darren vysvetlil po svojom. „Poďťe.“ Kývol niekam hlavou a my sme ho obe poslušne nasledovali. Od kedy sa zo mňa stalo to poslušné jahňa? Pýtala som sa sama seba.
Ukázalo sa, že nás viedol do jeho auta. Obrovské, čierne, vôbec nie môj štýl. Ja som mala radšej tie také s nízkym podvozkom a super rýchle.
„Zaveziem vás do školy, aby ste si zvali veci. Odchádzame.“ Darren naštartoval auto a pohol sa smerom, ktorým sme sem prišli.
„Čože?“ zhodli sme sa s Abigail v rovnaký čas na rovnakom slove.
„Našli ťa Izabella.“ Pozrel na mňa. Na jeho spolusediacu. „Musíme vypadnúť, čo najskôr.“ Tentoraz už prehováral ku Abigail a popritom hľadel do spätného zrkadla, v ktorom videl moju kamarátku.
„Ale kam chceš ísť?“ táto logická otázka, samozrejme, nevyšla z mojich úst. Ja som bola ešte stále v škole zo všetkého. Abigail už uvažovala racionálne.
„Ďaleko odtiaľto,“ odpovedal Darren jednoducho.
Zvyšok cesty sme mlčali a ja som sa občas pristihla, ako na Darrena obdivne hľadím. Možno som začínala chápať, čo som na ňom videla.
„Počkám vás tu. Vezmite si len svoje veci a rýchlo sa vráťte.“ Darren ostal sedieť v aute.
Obe sme vyštartovali do hlavnej budovy, kde som mala ten svoj ninja batoh. Ninja preto, lebo jeho obsah tvorili shurikeny, zbrane, nože a podobné veci slúžiace na zabíjanie či ubližovanie. Nikdy som tie veci nepoužila. Teda možno hej. Predtým. Ale moja ja, ktoré si na nič nepamätá, to vôbec nepoužilo. Hodila som tam ešte zopár kusov oblečenia, ktoré neboli na ošetrovni a rozhodnutá vyraziť som už stála pred dverami von z apartmánu, keď sa rozozvučala siréna.
„Len to nie...“ zamraučala Abigail a vybehla na chodbu. Nasledovala som ju.
„Čo sa opäť deje?“ bola to skôr rečnícka otázka, keďže bolo jasné, že na toto Abi neodpovie.
„Nainštalovali sirénu až po útoku na školu. Chceli si byť istý, že stratám na životoch predídu viac, keď budú pripravení všetci.“ Ozrejmovala mi kamarátka, ale to ma vôbec netrápilo.
Trvalo večnosť, kým sme vyšli von, keďže v budove vládol extrémny chaos. Odvšadiaľ som počúvala len kričanie či rôzne iné zvieracie zvuky.
„Strážci sú mŕtvi,“ bola prvá veta, ktorú nam Darren oznámil, keď sme k nemu dobehli. „Sú tu. Keďže je víkend, ochrana je oslabená a takmer polovica študentov na škole ani nie je.“
„Čítaš školské novinky alebo čo?“ neodpustila som si poznámku, keďže všetko o škole ovládal ako pravý „bifľoš“.
„Nie,“ odpovedal stroho. „Ale ty by si mohla čítať techniku boja či skôr návod pre strachopudov, ako sa toho zbaviť.“ Nastúpil do auta a kývol nám, aby sme zrobili rovnako.
„Nie nie nie nie... nemôžeme odísť. A čo Olivia? A Všetci ostatní? Čo keď školu zničia?“ tentoraz sa ozvala Abigail.
„Od posledného útoku je škola oveľa lepšie pripravená. To by si mala vedieť. Tak už nastúpte!“ volal netrpezlivo.
Chvíľu som váhala a vzápätí sa usadila vedľa neho. Naštartoval motor a ja som sa ešte stihla otočiť a pozrieť na školu, ktorú možno už naozaj nikdy neuvidím.
Pohľad mi padol na starú, rozpadávajúcu sa budovu, o ktorej mi raz niekto vravel, že patrí Sluhom. Hľadela som na ňu ako zasnená, aj keď sa auto rýchlo pohlo a onedlho mi škola zmizla z diaľky. Moje oči boli stále prilepené a okne a nevnímala som ani výkriky či údery do auta. Ušli sme. No hlboko v mojej hlave sa ozýval akýsi hlas. Nejaký mužský hlas. „Milujem ťa, a preto to musím urobiť, lebo viem, ako veľmi to chceš.“ Komu ten hlas patril? „Nebudem šťastná, ak zomrieš!“ môj krik. Môj nárek.
Privrela som oči a snažila sa pochopiť, na čo som to spomínala. Čo to môj mozog spracovával. Tá osoba mi musela byť veľmi blízka, keďže ma až začala bolieť hruď od smútku.
„Izabella.“ Ustaraný hlas Darrenov hlas mi zapĺňal uši.
„Čo sa deje?“ ďalší zvuk... zo zadného sedadla. Abigail.
„Spomína.“ Tichý šepot od vedľa.
Privrela som oči a nič iné som nepočúvala len dookola tie isté vety. „Milujem ťa, a preto to musím urobiť, lebo viem, ako veľmi to chceš.“
Z očí mi začali padať slzy. Ani som si nepamätala, kedy začali. Prstami som si zotrela slané kvapky a dvihla obe viečka. Na jazyku ma hladilo len jediné meno. Jediné meno, ktoré mi vyšlo na rozum. Meno, ktoré mi privolávalo toľko bolesti a smútku. Kto to bol? Čo sa stalo? Potrebovala som vedieť všetko. Musela som sa to dozvedieť.
Pery sa mi pohli a z nich vyšlo to jednoduché slovíčko.
„Nathaniel.“
2025 ©