Prológ

na tu mate :D prolog ku novej časti, píšem už prvú kapitolu, ešte dnes budete mať úryvok, z ktorého polovica ostala v kapitole a druhú polovicu som vymazala :D

Prológ

Prudko som sebou trhla a snažila sa otvoriť oči. Keď sa mi konečne podarilo držať viečka otvorené, chvíľu mi ešte trvalo, kým som zaostrila do absolútnej tmy.

Zhlboka som sa nadýchla, no ani zďaleka som do pľúc nedostala toľko vzduchu, koľko som potrebovala. Aj keď je pravda, že ten kyslík mi ani nebolo treba, veď som bola upír. Bol to len taký zvyk.

Pozrela som do tmy a snažila sa zistiť, kde to som, kde ležím. Chcela som si sadnúť, no miesto toho som hlavou udrela do niečoho tvrdého. Urobila som to tak rýchlo a prudko, že mi niekde na čele tepala odporná bolesť. Prirodzene, rukou som si chcela pošúchať boľavé miesto. Hánkami som šuchla o vec, do ktorej som predtým vrazila hlavou. Sykla som.

Kde som to, do čerta, bola? Snažila som sa v pamäti pohľadať posledné chvíle, na ktoré som si pamätala. S rukou na čele som privrela oči a premýšľala. No viac ma zaujímalo to miesto, v ktorom som sa nachádzala, preto som ho začala skúmať.

Nedokázala som poriadne ohnúť nohy v kolenách bez toho, aby som sa neudrela. Dlaňou som skúmala rozsah tej veci. Keď som sa lakťom oprela o spodok, ruky prsty skrčila a dala ich v päsť, hánkami som sa dotkla vrchu. Nohami som sa konca nedotýkala, no keď som sa posunula takmer o dvadsať centimetrov, chodidlami som narazila do niečoho tvrdého. Rovnako vzdialenú som mala aj hlavu od druhej strany.

Obomi rukami som si zakryla tvár a chcelo sa mi plakať. Som v rakve. Oznámila som si sama pre seba a obe dlane položila na kovový „strop“. Drevený by som ľahko spálila. Silno som udierala do všetkých strán, kopala do vrchu a dúfala, že to otvorím skôr, ako si zlomím nohu.

Oheň som radšej nepoužila, aby som si neublížila ešte viac, ako som už bola doráňaná. Ani vytvorenie štítu a vzápätí jeho odsunutie nepomohlo. Vyčerpane som si zotrela pot z tváre a nepochybovala o tom, že tam boli aj slzy.

Hystericky som začala vrieskať. Bola to posledná vec, ktorá ma napadla. No zjavne ma nikto nepočul. Potiahla som nosom a privrela oči.

Premýšľala som o tých krásnych momentoch, ktoré som mala možnosť prežiť. Premýšľala som o svojich posledných chvíľach. O tom, ako sa to všetko stalo. O tom, ako som sa ocitla na mieste, na ktorom strávim večnosť a nikdy neumriem. Možno by ma raz niekto našiel, ale to bola len mizivá pravdepodobnosť.

Ešte raz som kopla do vrchu a bezmocne sa uvoľnila. Tak ako som sa dostala tam, skade som sa už nemusela nikdy dostať von?