VA z Dimitriho pohľadu

Nedávno som objavila prepísanie prvej kapitoly z pohľadu nášho milovaného Dimitriho. Objavila som len prvú kapitolu na oficiálnej stránke autorky, tak som vám to preložila tou mojou lámanou angličtinou. Snáď sa vám to bude páčiť :3

„Dimitri!“

Hneď ako som začul svoje meno otočil som sa  a pohľadom strelil po strážcovi blížiaceho sa v tme. Čo si myslel? Každý tu dnes v noci vedel, aké dôležité bolo utajenie. Nezáležalo na tom, že bol mladý a jednoducho nadšený z jeho prvej väčšej misie. Nemali sme priestor na chyby, nie keď toto bola jediná prestávka, ktorú sme mali za celý rok. Uvedomujúc si vlastnú chybu sa ospravedlnil, no to ani zďaleka nestačilo.

„Prepáčte.“ Stíšil hlas až šepkal a zaťukal si na ucho. „Nefunguje mi headset. Skontrolovali sme dom, už sú preč.  Niekto ich musel varovať, možno majú nejaký okruh špiónov na uliciach.“ Ako jeho vzrušenie rástlo, mladý strážca – Laurencee – začal hovoriť rýchlejšie. „Premýšľal som o tom. Pravdepodobne majú celú sieť ľudí, ktorí s nimi spolupracujú! To dáva zmysel, nie? Ako inak by si dokázali udržať pred nami náskok? Nedá sa ani povedať aké hlboká zrada to je! Možno dnes budeme čeliť armáde!“

Nič som nepovedal a ani neukázal, keď som zvažoval jeho slová. BOLO záhadou, ako sa dvom mladým dievčatám podarilo utekať dva roky, hlavne keď jedná z nich je Morojská princezná a druhá delikventná Dhampírka s disciplinárnym hodnotením takým dlhým, že zlomila školské rekordy. Keď som sa pridal do učiteľského zboru na akadémii Sv. Vladimíra minulý rok a dozvedel sa o prípade princeznej, bol som úprimne prekvapený, že dievčatá neušli skôr. Keby boli v nejakom spolku, vysvetľovalo by to, ako mohli ostať skryté... a napriek tomu sme zo všetkých našich pozbieraných informáciách nenašli ani jediný náznak, že by dievčatá mali nejakého komplica, nie to celú „sieť“ či „armádu“.

Moje mlčanie znervóznilo Laurenca tak, že sa už neusmieval. „Už je to nepodstatné,“ povedal som mu. „Nemá zmysel robiť unáhlené závery, keď-“

„Dimitri?“ ženský hlas zapraskal v mojom slúchadle. „Vidíme ich. Blížia sa ku križovatke Brown and Boudreaux, zo severu.“

Bez ďalšieho slova som sa otočil a zamieril ku uvedenej ulici. Počul som Lavrenca utekajúceho za mnou, ale jeho kroky boli kratšie a nedokázal udržať krok. Snažil som sa prinútiť sám seba upokojiť sa, keď sa môj tep zrýchlil, ale bolo to náročné. Bolo to tu. Bolo to tu. Konečne sme ju mohli mať: Vasilisa Dragomirová, stratená princezná, posledná z jej rodu. Aj keď som vedel, že práca Strážcov bola čestná – aj inštrukcie pre budúcich Strážcov – nejaká časť mňa túžila po niečom väčšom než Sv. Vladimír. Keď som sa dozvedel o Drahomirovej princeznej a ako ušla zo školy, jej nájdenie som považoval za osobný projekt, tlačil som ďalej, aj keď všetci to považovali za beznádejné.

Ja? Neveril som na beznádej.

Spomalil som svoj krok, keď som sa priblížil ku križovatke, vďaka čomu ma Laurence dobehol. Rýchlo som oskenoval okolie, zbadal som temné siluety ostatných strážcov číhajúcich v tieňoch či za rôznymi objektmi.  To bolo miesto, ktoré si zvolili pre odpočúvanie. Rýchlo som zostúpil z cesty a schoval sa za stromy, snažiac sa donútiť Laurenca urobiť to isté, kývnutím hlavy. Nemuseli sme čakať dlho. Keď som s vyklonil spoza okraj kmeňa stromu, zbadal som dve ženské postavy blížiace sa, jedna prakticky ťahajúc tú druhú. Najprv som si myslel, že to musí byť tá silnejšia, dhampírka pomáha princeznej, ale keď sa dostali bližšie, ich výšky a stavba tela odhalila, že je to presne opačne.

Nemal som čas uvažovať nad touto zvláštnosťou. Keď boli asi len šesť metrov odo mňa, rýchlo som vystúpil spoza stropu a zablokoval im cestu. Obe zastali a bez ohľadu na dhampírkynu slabosť, ktorá náhle pominula. Drsne chytila princeznú za ruku a stiahla ju späť, takže dhampírkyne telo slúžilo ako ochranný štít držiaci ma od nej ďalej. Okolo nás sa rozptýlili strážcovia držiaci obranné pozície, ale nepostupovali, bez môjho príkazu. Dhampírkyne tmavé oči zaregistrovali ich prítomnosť, no svoju pozornosť zameriavala priamo na mňa.

Nevedel som presne, čo od nej môžem očakávať, možno že sa pokúsi utiecť a prosiť o jej slobodu. Miesto toho zmenila svoj postoj na ešte obrannejší pred princeznou a prehovorila hlasom, ktorý bol len sotva viac než len zavrčanie. „Nechajte ju na pokoji. Nedotýkajte sa jej.“

Dievča bolo stále vzdorné, ako by som ja bol v tej nevýhode. V momentoch ako je tento som bol rád za mojich starých inštruktorov v Rusku, ktorý ma naučili kryť svoje pocity – pretože som bol prekvapený. Veľmi prekvapený. A keď som videl túto dhamírku, zrazu som pochopil s perfektnou jasnosťou, ako nám mohli unikať tak dlho. Sieť komplicov? Armáda? Laurence bol hlupák. Princezná nepotrebovala sieť komplicov či armádu, nie, keď mala túto ochrankyňu.

Rose Hathawayovú.

Bola tam vášeň a intenzita, ktoré z nej vyžarovali skoro ako nejaká hmatateľná vec. Napätie naplnilo každú časť jej tela, keď na mňa hľadela, vyzývajúc má niečo urobiť.

Pochytila ju divokosť, ktorú som nečakal – ktorú nikto nečakal, uvedomil som si, hlavne preto, lebo oni nemohli vidieť jej delikventnú minulosť a záznamy. Ale v jej očiach bol ten pohľad, ktorý dával najavo, že toto nebol vtip, že by zomrela tisíckrát predtým, než by niekto ublížil princeznej za jej chrbtom. Pripomenula mi divoké mačky, elegantné a krásne – ale schopné podriapať tvár, keď ich niekto vyprovokuje.

A áno, aj v chabom svetle som videl, aká krásna je – tým smrtiacim spôsobom – a to ma dostalo tiež. Jej fotky neukazovali úplnú pravdu. Dlhé, tmavé vlasy rámovali tvár s takou nekompromisnou krásou, človeku sa ľahko rozbúchalo srdce. Jej oči, naplnené nenávisťou ku mne, stále vyzerajúc zvodne – čo len pridalo jej k nebezpečnosti. Mohla byť neozbrojená, ale Rose Hathaway vlastnila mnoho zbraní.

Nechcel som s ňou bojovať, tak som vystrel ruky v upokojujúcom geste, keď som urobil krok vpred. „Nechcem vám -“

Zaútočila.

Videl som, že to prichádza, preto som nebol prekvapený jej akciou až tak ako jej starými technikami. Mal by som byť prekvapený? Asi nie. Ako som poznamenal, bolo jasné, že Rose bola ochotná urobiť čokoľvek a bojovať s hocikým, aby ochránila svoju kamarátku. Obdivoval som to – obdivoval som to veľmi – ale to mi nezabránilo v zabránení jej útoku. Princezná bola stále môj cieľ dnes v noci. Aj keď Rose mohla mať vášeň a drzosť, jej útok bol nemotorný a ľahko sa dal odraziť. Príliš dlho nemala formálny výcvik. Stratila rovnováhu a začala padať. Spomenul som si, ako predtým išla. Inštiktívne som ju zachytil predtým, než padla na zem, udržiavajúc ju pevne na nohách. Tie dlhé, úžasné vlasy spadli z jej tváre odhaľujúc dve krvavé ranky na boku krku. Ďalšie prekvapenie – ale to vysvetľovalo jej únavu a bledú pleť. Zrejme jej oddanosť ku princeznej siahala viac než len ku obrane. Všímajúc si môj skúmavý pohľad, Rose pohodila hlavou, aby zakryla vlasmi svoj krk.

Napriek beznádejnosti tejto situácie som mohol vidieť jej telo pripravujúce sa na ďalší útok. Som napätý z jej reakcie, aj keď som nechcel, aby toto odvážne, krásne a divoké dievča bolo mojim nepriateľom. Chcel som ju ako... čo? Nebol som si istý. Niečo viac než protivník v bitke na Portlandskej ulici. Bolo tam príliš veľa potenciálu. To dievča by mohlo byť nezastaviteľné, keby sa jej talent ďalej rozvíjal. Chcel som jej pomôcť.

Ale bojoval by som s ňou, keby som musel.

Zrazu Princezná Vasilisa chytila svoju priateľku za ruku. „Rose, nie.“

Chvíľu sa nič nedialo, všetci sme nehybne stáli. Potom sa postupne napätie a nepriateľstvo uvoľnilo z Rosinho tela. Vlastne, nie všetko nepriateľstvo. Stále v jej očiach bola nebezpečná iskra, ktorá ma držala v strehu. Zvyšok jej tela dával najavo, že aj keď presne nepriznala porážku, povolila prímerie – na tak dlho, kým by som jej nedal dôvod na porušenie.

Neplánoval som to urobiť. A tiež neplánujem ťa podceňovať znovu, divoké dievča, pomyslel som si a pohľady sa nám stretli. A uistím sa, že ťa už nikto nebude podceňovať tiež.

Uspokojený, že bola pokojná – aspoň na chvíľku – som presunul zrak z jej temného pohľad a sústredil sa na princeznú. Koniec koncov, útek alebo nie, Vasilisa Drahomirova bola posledná z kráľovskej línie, a niektoré protokoly museli byť dodržiavané. Uklonil som sa pred ňou.

„Volám sa DImitri Belikov. Prišiel som vás odviezť späť na Akadémiu Svätého Vladimíra, princezná.“

zdroj